znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 357/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   P.,   H.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   V.   P., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj pre namietané porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 140/01 z 23. apríla 2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2006 doručená sťažnosť A. P., H., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. P., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj pre namietané porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 140/01 z 23. apríla 2001. Uvedenú   sťažnosť   z 30.   augusta   2006   doplnila   sťažovateľka   podaniami   doručenými ústavnému súdu 5. septembra 2006 a 13. októbra 2006.

Sťažovateľka   uviedla,   že   krajský   súd   napádaným   rozsudkom   z 23.   apríla   2001 potvrdil prvostupňový rozsudok Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5   C   1211/98   z 2.   augusta   1999,   ktorým   bola   zaviazaná   zaplatiť   žalobkyni   –   H.,   a.   s., pohľadávku v sume 4 334,20 Sk, ako aj 17,6 % úrok z omeškania od 1. januára 1997 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 940 Sk.

Sťažovateľka   namietala,   že   krajský   súd   v rozhodnutí   o odvolaní   nenapravil pochybenia okresného súdu, ktorý sa „... náležitým spôsobom nevyporiadal so skutkovým stavom   veci   a   preto   aj   dospel   k   nesprávnemu   právnemu   záveru,   keď   ma   zaviazal na zaplatenie predmetnej sumy. Krajský súd v Prešove sa stotožnil s názorom Okresného súdu ako po skutkovej tak aj právnej stránke a preto potvrdil rozsudok Okresného súdu. Je síce pravdou, že medzi mnou a žalobcom bola uzatvorená zmluva, avšak túto zmluvu som neporušila a preto návrh žalobcu je neopodstatnený.

Vzhľadom na to, že podľa Občianskeho súdneho poriadku sa nemôžem domáhať svojho práva vo forme dovolania na Najvyššom súde, preto som sa obrátila na posúdenie tejto mojej právnej záležitosti na Ústavný súd“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Krajský súd v Prešove svojim rozsudkom č. 4 Co 140/01 zo dňa 23. 4. 2001 porušil právo A. P., bytom H. na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Rozsudok KS v Prešove č. 4 Co 140/01 zo dňa 23. 4. 2001 sa zrušuje. Navrhovateľka má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť v rozsahu   vyplývajúcom   z ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v spojení s ustanovením § 20 ods. 3 uvedeného zákona.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.

V posudzovanom prípade sa sťažovateľka domáha rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, zaručeného v ústave, ako aj porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie, vyplývajúceho z dohovoru, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 140/01 z 23. apríla 2001.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Pokiaľ sa sťažovateľ v konaní podľa čl. 127 ústavy domáha rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil   porušenie jeho základných práv alebo slobôd zaručených   v ústave prípadne porušenie jeho ľudských práv zaručených v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci,   je   nevyhnutnou   podmienkou   včasného   podania sťažnosti z hľadiska zákonnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, aby   bola   sťažnosť   podaná   v lehote   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti napádaného rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Z   oznámenia   okresného   súdu,   ktoré   si   ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyplýva, že rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 140/01–59 z 23.   apríla   2001,   ktorým   bol   potvrdený   prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 5 C 1211/98-26 z 2. augusta 1999 v spojení s dopĺňacími rozsudkami okresného súdu č. k. 5 C 1211/98-40 zo 16. mája 2000 a č. k. 5 C 1211/98-47 zo 16. októbra 2000, nadobudol právoplatnosť 28. júna 2001.

Sťažovateľka   sa   však   na   ústavný   súd   obrátila   až sťažnosťou   z 30.   augusta   2006 podanou na poštovú prepravu v ten istý deň (30. augusta 2006), t. j. zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V čase   keď   sa   sťažovateľka   domáhala ochrany svojich   základných   práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom vo vzťahu k napádanému súdnemu rozhodnutiu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2006