znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 357/05-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 14.   decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť T. W., O. K., Z. E. a E. B., všetci bytom, B., ako aj D., so sídlom B., zastúpených advokátkou JUDr. D. T., B., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   podnikať   zaručeného   v čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo V 65/2003 z 19. júla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. W., O. K., Z. E., E. B. a D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2005 doručená sťažnosť (z 24. októbra 2005) T. W., O. K., Z. E. a E. B., všetci bytom B., ako aj D., so sídlom B. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. T., B., pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   podnikať   podľa čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. Obdo V 65/2003 z 19. júla 2005 (ďalej aj „napádané rozhodnutie“).

Sťažovatelia   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedli,   že predmetom konania, v ktorom bolo napádané rozhodnutie najvyššieho súdu vydané, bola žaloba žalobcov Ľ. H. (ďalej len „žalobkyňa v I. rade“), R. H. (ďalej len „žalobca v II. rade“), F. K. (ďalej len „žalobca v III. rade“) a Š. K. (ďalej len „žalobkyňa v IV. rade“) proti D. o určenie neplatnosti vylúčenia žalobkyne v I. rade a o určenie, že žalobca v III. rade a žalobkyňa v IV. rade nadobudli členské práva a povinnosti v tomto družstve.

Žaloba bola podaná 23. marca 1999. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom   č.   k.   34   Cb   27/99-102   z 19.   decembra   2001   žalobu   v celom   rozsahu zamietol   dospejúc k záveru,   že   vylúčenie   žalobkyne v I.   rade   z D.   bolo v súlade   s jeho stanovami,   ako   aj   s ustanoveniami   Obchodného   zákonníka.   Krajský   súd   dospel   taktiež k záveru, že žalobca v III. rade a žalobkyňa v IV. rade nemohli nadobudnúť v D. členské práva a povinnosti, pretože zmluva o ich prevode bola medzi nimi a žalobkyňou v I. rade, ako aj žalobcom v II. rade uzavretá po vylúčení žalobkyne v I. rade z uvedeného družstva (v čase, keď už členstvo žalobkyne v I. rade v tomto družstve zaniklo) a žalobca v II. rade nebol nikdy členom tohto družstva.

Žalobcovia v I. až IV. rade napadli rozsudok krajského súdu z 19. decembra 2001 odvolaním namietajúc, že v dôsledku členstva žalobkyne v I. rade v D. vzniklo členstvo v uvedenom družstve aj jej manželovi (ako spoločné členstvo manželov), a to na základe § 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd sa v odvolacom konaní s týmto právnym názorom   stotožnil   neuznajúc   námietku   právneho   zástupcu   D.,   že   toto   družstvo   nie   je bytovým družstvom. Na preukázanie tohto tvrdenia predložilo D. (ako žalovaný) posudok JUDr. Ing. V. Š., znalca z odboru ekonomiky hospodárstva - odvetvia účtovnej evidencie, v ktorom sa zaoberal posúdením charakteru uvedeného družstva.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Obo 54/02 z 15. mája 2003 rozsudok súdu prvého stupňa   zmenil   v časti,   ktorou   bolo   rozhodnuté   o určení   neplatnosti   vylúčenia   žalobkyne v I. rade, tak, že určil neplatnosť vylúčenia žalobkyne v I. rade z D. uznesením členskej schôdze uvedeného družstva z 24. marca 1995. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

D. podalo proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. Obdo V 65/2003 z 19. júla 2005 tak, že dovolanie zamietol.

Z odôvodnenia napádaného rozhodnutia vyplýva, že dovolací senát najvyššieho súdu potvrdil   právny   názor   vyjadrený   v odvolacom   rozhodnutí   v otázke   charakteru   D.   ako bytového družstva.

Sťažovatelia   namietajú,   že   D.   bolo   založené „...   nie   ako   bytové   družstvo,   ale podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti rôzne podnikateľské aktivity. Charakter družstva naviac vyplýva aj zo stanov, ktoré ako zakladajúca členka schválila aj žalobkyňa v prvom rade. D. v žiadnom prípade nevzniklo za účelom uspokojovania bytových potrieb svojich členov, tak ako je to pri bytových družstvách. Z obsahu Stanov nášho družstva je zrejmé,   že   D.   je   jednoznačne   a slobodne   definované   ako   družstvo   podnikateľské   a nie bytové. Naviac nájomníci domu majú s družstvom uzatvorené nájomné zmluvy, v ktorých sa zaväzujú platiť nájomné za byt a nie priame náklady na bývanie a príspevok na správu ako je to bežné u členov v bytových družstvách. Výnos z nájomného naše družstvo zdaňuje ako zisk,   ale priame náklady na bývanie a príspevok na správu bytové družstvá nezdaňujú. Nájomným za byt sa nespláca úver (anuita) a nájomné neobsahuje splátky kúpnej ceny domu. Úver splácajú členovia družstva v zmysle čl. 16 ods. 3 Stanov družstva osobitnými štvrťročnými   splátkami   po   dobu   10   rokov.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   sme   využili   naše ústavné právo na slobodu podnikania a založili sme podnikateľský subjekt v právnej forme družstvo, nie však bytové družstvo.

(...) Najvyšší súd nás napadnutým rozhodnutím poškodil na našich ústavných právach tým, že bez ohľadu na to, že zo všetkých písomných dôkazov ako aj zo znaleckého posudku je zrejmé, že sme založili malé družstvo, ktoré nemá charakter bytového družstva, Najvyšší súd určil, že naše družstvo je družstvom bytovým.

Právo sťažovateľov podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré je ústavnou zárukou slobody podnikania, bolo porušené napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu SR spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s princípom právneho štátu. Pokiaľ Ústava SR zaručuje právo slobodne podnikať, nie je možná ingerencia súdu do takéhoto práva spôsobom, akým tak urobil Najvyšší súd SR v rozsudku č. k. 7 Obdo V 65/2003 (správne malo byť sp. zn. Obdo V 65/2003, pozn.) zo dňa 19. 7. 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. 8. 2005.“

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil porušenie ich základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, aby rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 65/2003 z 19. júla 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby im priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 5 952 Sk.

II.

2.1. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností (čl. 35 ods. 2 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35 (...) tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

2.2.   Sťažovatelia   (D.   a jeho   zakladajúci   členovia)   namietajú   porušenie   svojho základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 65/2003 z 19. júla 2005. Ide o rozhodnutie vydané v dovolacom konaní v právnej veci vedenej v prvom stupni na krajskom súde pod sp. zn. 34 Cb 27/99, týkajúcej sa   žaloby   o   určenie   neplatnosti   vylúčenia   žalobkyne v I.   rade   (zakladajúcej   členky   D.) a o určenie,   že   žalobca   v III.   rade   a žalobkyňa   v IV.   rade   nadobudli   členské   práva a povinnosti v D. (na základe dohody o prevode členských práv uzavretej so žalobkyňou v I. rade a jej manželom v čase po vylúčení žalobkyne v I. rade z družstva). V priebehu konania sa súdy zaoberali predbežnou otázkou, či D. (žalovaný) je v zmysle platnej právnej úpravy bytovým družstvom, pretože v takom prípade sa naň vzťahuje právny režim § 703 ods.   2   Občianskeho   zákonníka   týkajúci   sa   spoločného   členstva   manželov   v družstve (v súvislosti   s nájmom   družstevného   bytu),   čo   malo   (vzhľadom   na   okolnosti   daného prípadu) zásadný význam pre rozhodnutie v merite veci.

Krajský súd žalobu zamietol okrem iného dôvodiac: „... V stanovách žalovaného nie je nikde upravené, že by rodinnému príslušníkovi člena družstva podľa ust. § 703 ods. 2 Obč. zákonníka vzniklo spoločné členstvo manželov v družstve.

Z kúpnej zmluvy č. 35/94 zo dňa 13. 2. 1995 uzavretej medzi Hlavným mestom SR Bratislava, ako predávajúcim a D., B., ako kupujúcim nevyplýva, že by byty v dome v B. predával   predávajúci   ich   nájomníkom   zastúpených   žalovaným.   Žalovaný   kúpou   tohto obytného   domu   neprevzal   na   seba   vecné   bremená,   okrem   záväzku   nescudzovať nehnuteľnosť po dobu 10 rokov odo dňa účinnosti kúpnej zmluvy s výnimkou predkupného práva v prospech predávajúceho...“

Najvyšší súd v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 7 Obo 54/02 z 15. mája 2003 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v časti, ktorou bolo rozhodnuté o určení neplatnosti vylúčenia žalobkyne v I. rade, tak, že určil neplatnosť vylúčenia žalobkyne v I. rade z D. dospejúc   okrem   iného   k záveru,   že   D.   je   v zmysle   platnej   právnej   úpravy   bytovým družstvom a vzťahuje sa naň právny režim § 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka týkajúci sa spoločného   členstva   manželov   v družstve.   V tejto   súvislosti   uviedol: «...   Zo   zhodného tvrdenia účastníkov ako aj súdom prvého stupňa vykonaných dôkazov vyplýva, že žalobkyňa 1) spolu s piatimi členmi založili družstvo žalovaného na ustanovujúcej schôdzi družstva 25. augusta 1994, ktoré vzniklo zápisom do obchodného registra 8. decembra 1994. Žalovaný od počiatku namietal, že D. nie je družstvom bytovým, a preto sa na neho nevzťahujú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   a   Obchodného   zákonníka týkajúce sa bytových družstiev.

Bez ohľadu na predmet činnosti družstiev Obchodný zákonník obsahuje jednotnú úpravu.   Iba ustanovenia   § 230   a §   232 ods.   2   pre bytové   družstvá   obsahujú   osobitnú úpravu.

Z predmetu činnosti uvedeného v zápise žalovaného v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, vložka číslo 177/B (kúpa a predaj nehnuteľností, správa nehnuteľností na základe   honoráru   alebo   kontraktu,   prenájom   nehnuteľností   vrátane   bytového hospodárstva),   určenia   výšky   podielu   člena   družstva   na   zapisovanom   základnom   imaní v článku 6 ods. 2 Stanov (podľa pomeru podlahovej plochy bytu, ktorého je člen družstva nájomcom, k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov v dome) a z povinnosti žalovaného voči členom družstva [článok 17 ods. 2, najmä bod d) Stanov] je zrejmé, že žalovaný má charakter bytového družstva. Napokon aj žalovaný vo vyjadrení k odvolaniam žalobcov na strane 2, bod 2.3. uvádza: „Súd správne z uvedenej dokumentácie tiež zistil, že žalobca v 2) rade sa nestal členom nášho bytového družstva.“ Je preto potrebné súhlasiť s názorom žalobcov, že táto obrana žalovaného je účelovou obranou...»

D. podalo proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. Obdo V 65/2003 z 19. júla 2005 tak, že dovolanie zamietol.

V odôvodnení   napádaného   rozhodnutia   sa   okrem   iného   uvádza: «...   Proti rozhodnutiu v časti, ktorou bolo rozhodnutie prvostupňového súdu zmenené, podal žalovaný v zákonnej   lehote   dovolanie   podaním zo   dňa 31.   7.   2003.   Namietal,   že neboli   splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 220 ods. 1, 2 O. s. p., a preto navrhol s odkazom na ustanovenie § 243b ods. 2 O. s. p. rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť. Za nesprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaný označil konštatovanie odvolacieho súdu, podľa ktorého je   žalovaný   družstvom   bytovým.   S   týmto   právnym   záverom   sa   žalovaný   nestotožňuje a navrhuje posudzovať charakter družstva podľa iných kritérií, aké použil odvolací súd, nakoľko žalovaný jednoznačne nie je družstvom bytovým. V prípade, že by žalovaný bol bytovým družstvom, musel by podliehať inému režimu hospodárenia, vedenia účtovníctva a odvodu   daní.   Namietal,   že   odvolací   súd   sa   nevysporiadal   s   jeho   námietkou   aktívnej legitimácie žalobcov 1) až 4), následne čoho došlo k porušeniu ústavného práva podľa článku 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   prejednal   dovolanie   podľa   ustanovenia   §   10a ods. 2 O. s. p., ako dovolanie podané v zákonnej lehote, spĺňajúce náležitosti stanovené ustanovením § 241 ods. 1 O. s. p. s tým, že prípustnosť dovolania je daná ustanovením § 238 ods. 1 O. s. p.

Predmetom dovolania je časť rozsudku odvolacieho s vyznačenou právoplatnosťou dňa 8. 7. 2003, ktorou odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 34 Cb 27/99-102 zo dňa 19. 12. 2001 zmenil tak, že určil, že vylúčenie žalobkyne z D. B., na základe uznesenia členskej schôdze žalovaného dňa 24. 3. 1995, je neplatné. Z vykonaného dokazovania nie je sporné, že odvolací súd konštatoval správne, že žalobkyňa 1) nadobudla byt do osobného užívania rozhodnutím 16. 9. 1991 v čase, kedy bola vydatá so žalobcom 2). Sporné nie je ani konštatovanie súdu, že žalobkyňa 1), s výškou imania 10 700 Sk, bola na ustanovujúcej   schôdzi   25.   8.   1994   spoluzakladateľkou   „D.“,   ktoré   družstvo   kúpnou zmluvou, ako kupujúci, získalo do vlastníctva nehnuteľnosť, obytný dom na... a vklad do katastra bol povolený dňa 15. 2. 1995. Zo stanov „D.“ čl. 10 je zrejmé, že žalobkyni 1) vzniklo   členstvo   v   družstve   pri   založení   družstva   podľa   bodu   1   písmeno   a)   citovaného článku stanov, teda v čase, keď bola manželkou žalobcu 2).

Podstatnou   otázkou   pre   rozhodnutie   o   dôvodnosti   dovolania   žalovaného   je,   či odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný nemohol platne vylúčiť z družstva   žalobkyňu   1),   pokiaľ   z družstva   nevylúčil   aj   žalobcu   2),   manžela   žalobkyne. Z odseku 1 ustanovenia § 703 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak za trvania manželstva manželia,   alebo   jeden   z   nich   sa   stanú   nájomcami   bytu,   vznikne   spoločný   nájom   bytu. Z odseku 2 citovaného ustanovenia ďalej vyplýva, že ak vznikne len jednému z manželov za trvania manželstva právo na uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu, vznikne spoločný nájom bytu manželmi aj spoločné členstvo v družstve a z tohto členstva sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne.

Druhou základnou otázkou dôvodnosti dovolania je, či družstvo žalovaného mohlo platne vylúčiť z členstva v družstve jedného z manželov, ktorí nadobudli spoločné členstvo manželov v družstve.

Z obsahu ustanovenia § 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka jasne vyplýva, že zo spoločného členstva manželov v družstve sú obaja manželia oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Pokiaľ manželia majú spoločné členstvo v družstve, toto nemôže zaniknúť vylúčením z družstva jedného z manželov. Ide o spoločné nerozdielne členstvo, z ktorého majú obaja manželia rovnaké oprávnenia a povinnosti. Nie je možné, aby mohlo dôjsť k platnému vylúčeniu jedného člena z družstva s dôsledkom zániku jeho členstva, nakoľko ide o zánik členstva vylúčením jedného člena v družstve, v prípade, kde je členstvo spoločné a   nerozdielne.   Z   vykonaného   dokazovania   nebolo   preukázané,   že   by   manželia   trvale spoločne   nežili,   teda   že   by   došlo   k   naplneniu   ustanovenia   §   703   ods.   3   Občianskeho zákonníka. Fakt, že žalobkyňa 1) a žalobca 2) boli v rozvodovom konaní, ktoré v čase, keď žalovaný žalobkyňu 1) z družstva žalovaného vylúčil, ešte nebolo právoplatne rozhodnuté, nedokazuje, že manželia spolu trvale v byte, ku ktorému mali spoločný nájom a spoločné členstvo v družstve žalovaného, nežili.

Námietku   žalovaného,   že   D.   je   družstvom   bytovým,   a   preto   sa   na   žalovaného nevzťahujú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   a   Obchodného   zákonníka, týkajúce   sa   bytových   družstiev,   dovolací   súd   kvalifikoval   taktiež   za   právne   nedôvodnú. Z predložených dôkazov nie je sporné, kým a za akým účelom bolo D. založené, že išlo o účel spojený s bytovými potrebami, konkrétne za účelom zakúpenia domu na... Bytovým družstvom je každé družstvo, ktoré zabezpečuje bytové potreby svojim členom buď formou, že byty členom prenajíma alebo iným spôsobom dáva do užívania, prípadne iné nebytové priestory   alebo   iné   miestnosti.   Bytovým   družstvom   je   aj   družstvo,   ktoré   bolo   založené nájomcami bytov nachádzajúcich sa v domoch vo vlastníctve obce, za účelom zakúpenia týchto domov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v zmysle uvedených dôvodov rozhodnutie   odvolacieho   súdu   označil   za   vecne   správne   a   dovolanie   žalovaného   podľa ustanovenia § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   nie   je   posúdenie   platnosti   vylúčenia žalobkyne v I. rade z D., ale námietka sťažovateľov, že právny záver najvyššieho súdu, podľa   ktorého   je   D.   v zmysle   platnej   právnej   úpravy   bytovým   družstvom,   vyjadrený v napádanom   rozhodnutí   porušil   ich   základné právo   podnikať zaručené v čl.   35   ods.   1 ústavy.

Pretože riešenie uvedenej prejudiciálnej otázky malo (vzhľadom na okolnosti daného prípadu)   význam   pre   rozhodnutie   v merite   veci   a vyústilo   do povinnosti   sťažovateľa   D. rešpektovať určenie neplatnosti vylúčenia žalobkyne v I. rade uznesením členskej schôdze z 24. marca 1995, pričom môže vyústiť aj do jeho povinnosti rešpektovať členstvo žalobcov v III. rade a v IV. rade, mohol mať namietaný právny názor najvyššieho súdu obsiahnutý v napádanom rozhodnutí dopad na autonómiu vnútorných pomerov družstva pri realizácii jeho   aktivít,   ktorá   je   (pokiaľ   ide   o podnikateľské   subjekty)   nepochybne   súčasťou základného   práva   podnikať   a   uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   (mutatis   mutandis PL. ÚS 6/96).

Podnikanie   je   špecifickou   formou   zárobkovej   (hospodárskej)   činnosti,   ktorej podmienky a obmedzenia možno v zmysle čl. 35 ods. 2 ústavy ustanoviť iba zákonom.

D. vzniklo v roku 1994, t. j. už v období platnosti a účinnosti zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“).

Obchodný   zákonník   obsahuje   v ustanoveniach   §   221   až   260   jednotnú   základnú úpravu   družstiev   bez   ohľadu   na   ich   predmet   činnosti.   Potrebná   diferenciácia   vnútornej organizácie, obsahu členských práv a povinností, výšky vkladov, iných foriem majetkovej účasti a pod. je zvyčajne obsiahnutá predovšetkým v stanovách, čo umožňuje pomerne široký rámec daný dispozitívnym charakterom mnohých ustanovení o družstve. Osobitnú úpravu pre bytové družstvá obsahujú § 230 a § 232 ods. 2 Obchodného zákonníka a niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (napr. § 703 ods. 2, § 705 ods. 2, § 706 ods. 3, § 707 ods. 2).

Podľa § 221 ods. 1 Obchodného zákonníka je družstvo spoločenstvom neuzavretého počtu   osôb   založeným   za   účelom   podnikania   alebo   zabezpečovania   hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov.

Je   právnickou   osobou   (§   222   ods.   1   Obchodného   zákonníka)   a   zapisuje   sa   do obchodného registra (§ 27 ods. 2 Obchodného zákonníka) bez ohľadu na skutočnosť, či bolo založené za   účelom   podnikania   alebo zabezpečovania iných   potrieb   svojich   členov bez ohľadu na to, či podniká alebo nie.

Kritériom, na základe ktorého zákon diferencuje medzi jednotlivými typmi družstva, je účel založenia družstva a z neho vyplývajúce funkcie, ktoré vo vzťahu k svojim členom plní. Zákon neobsahuje legálnu definíciu bytového družstva, z uvedeného však vyplýva, že ide   o družstvo   založené   za   účelom   zabezpečovania   bytových   potrieb   svojich   členov. Účelom jeho činnosti nie je primárne dosiahnutie zisku, čo však nevylučuje, aby aj takýto typ družstva mohol vykonávať podnikateľskú činnosť. Obchodný zákonník totiž nevylučuje spojenie podnikateľskej funkcie družstva so zabezpečovaním iných potrieb jeho členov. Ako subjekt, ktorý sa zapisuje do obchodného registra, má navyše v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka postavenie podnikateľa aj v prípade, keď motivácia jeho činnosti nie je daná kritériom zisku, ale zabezpečovaním hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb jeho členov.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného   súdu   však   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Vychádzajúc z vyššie uvedených kritérií posudzoval ústavný súd napádané súdne rozhodnutie   konfrontujúc   ho   s   argumentáciou   sťažovateľov.   Po   oboznámení   sa s obsahom rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Obdo   V   65/2003   z 19.   júla   2005 (s prihliadnutím na obsah rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 7 Obo 54/02 z 15. mája 2003, ktorý bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho   súdu   týkajúcich   sa   posudzovanej   právnej   otázky   nevyplýva   jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia   uvedených   rozhodnutí   je   zrejmé,   že   vzhľadom   na okolnosti, za ktorých   bolo D.   založené,   a vzhľadom   na jeho vnútorné pomery   vyplývajúce   z jeho stanov,   považoval   najvyšší   súd   za   preukázané,   že   ide   o družstvo   založené   za   účelom zabezpečovania bytových potrieb svojich členov, aj keď predmet jeho činnosti uvedený v stanovách je definovaný tak, aby umožňoval aj výkon podnikateľských aktivít súvisiacich s nadobúdaním a   správou   nehnuteľností,   prenájmom   nehnuteľností   a bytovým hospodárstvom.

Citované   dôvody   uvedené   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovateľných v danej veci.

Ústavný   súd   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   k   záveru,   že z argumentácie sťažovateľov a z obsahu listín pripojených k sťažnosti nevyplýva možnosť opačného záveru po prerokovaní sťažnosti v merite veci.

V úvode znaleckého posudku predloženého v konaní pred všeobecnými súdmi, kópiu ktorého   sťažovatelia   pripojili   aj   k   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   sa   konštatuje «... nájomníci   bytov (zakladajúci   členovia   D.,   pozn.) odkúpili   celý   dom   na...   v B.   aj s pozemkom. Podmienkou predávajúceho – Magistrát hl. mesta SR Bratislava bolo, aby nájomníci založili právnu formu organizácie – právnickú osobu. Z toho dôvodu nájomníci založili „družstvo ako typ malého družstva“ a všetci členovia družstva pri založení mali trvalé bydlisko na... v B.»

Citované tvrdenia potvrdzujú dôvod (účel) založenia D., ako ho zistil najvyšší súd. Skutočnosť,   že   ide   o tzv.   malé   družstvo,   je   právne   významná   z hľadiska   pôsobnosti a štruktúry   jeho   orgánov   (§   245   Obchodného   zákonníka)   avšak   nie   z hľadiska   účelu a predmetu jeho činnosti.

Predmet   činnosti   D.   je   v stanovách   (ďalej   aj   „stanovy“)   definovaný   tak,   aby umožňoval zabezpečovanie bytových potrieb jeho členov aj výkon podnikateľských aktivít súvisiacich s nadobúdaním a správou nehnuteľností, prenájmom nehnuteľností a bytovým hospodárstvom.

Výška základného členského vkladu zakladajúcich členov sa pri založení družstva vypočítavala podľa pomeru podlahovej plochy bytu, ktorého nájomcom bol člen družstva, k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov v dome, ktorých nájomcami boli zakladajúci členovia družstva.

D. vedie zoznam všetkých členov, v ktorom sa podľa čl. 9 ods. 3 jeho stanov „... vedú aj údaje o členoch domácnosti, resp. bývajúcich osobách“.

Podľa čl. 16 ods. 1 stanov upravujúcich práva členov „... zakladajúci člen družstva a jeho   právny   nástupca   má   právo   na   užívanie   bytu,   s   ktorým   je   spojené   jeho   členstvo v družstve a na bezplatný prevod tohoto bytu do vlastníctva a to najskôr po splatení kúpnej ceny domu a pozemku na... v B...“ (čl. 16 ods. 1 písm. g stanov).

Podľa čl. 16 ods. 3 stanov: „Zakladajúci členovia družstva a ich právni nástupcovia sú naviac povinní podieľať sa na základe rozhodnutia členskej schôdze na úhrade nákladov družstva spojených so   splácaním ceny   domu a   pozemku,   a to   vo   výške   zodpovedajúcej pomeru základného členského vkladu zakladajúceho člena družstva k úhrnu základných členských vkladov všetkých zakladajúcich členov.“

Podľa čl. 17 ods. 2 stanov patrí medzi povinnosti družstva voči členom: „...b) starať sa o údržbu a opravy spoločných častí a spoločných zariadení domu a pozemku v rozsahu podľa rozhodnutia členskej schôdze a v súlade s osobitnými právnymi predpismi,

c) zabezpečiť na základe rozhodnutia členskej schôdze modernizáciu, rekonštrukciu a iné stavebné úpravy domu,

d)   zabezpečovať   členom,   ktorí   sú   nájomcami   bytov   alebo   nebytových   priestorov v dome,   riadne   a   včas   poskytovanie   plnení   spojených   s   užívaním   bytov   a nebytových priestorov v súlade s právnymi predpismi a nájomnými zmluvami...“.

Podľa čl. 29 stanov upravujúceho hospodárenie družstva: „1. Družstvo hradí náklady svojej činnosti z príjmov získaných z a) príspevkov členov družstva, b) nájomného za byty a nebytové priestory a z úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytov a nebytových priestorov, c) majetkových sankcií, d) iných zdrojov.

2. Získané prostriedky družstvo použije na: a) platenie daní a poistného, b) úhradu plnení poskytovaných s užívaním bytov a nebytových priestorov, c) splátky kúpnej ceny domu a pozemku na... v B., d)   na   zabezpečenie   činnosti   družstva   (administratívne   potreby,   pracovné   a   údržbárske nástroje a pod.), e)   na   odmeny   predsedovi,   podpredsedovi   a   ďalším   osobám,   ktoré   zabezpečujú   úlohy družstva alebo zastupujú družstvo navonok, f) na ďalšie účely.“

Podľa čl. 31 ods. 3 stanov:„Zisk družstva sa použije v tomto poradí:

a) na prídel do nedeliteľného fondu,

b) na úhradu splátok kúpnej ceny domu a pozemku na... v B.,

c) na iné účely podľa rozhodnutia členskej schôdze,

d) na výplatu podielu na zisku členom družstva.“

Podľa čl. 31 ods. 5 stanov: „Do doby, pokiaľ družstvo nesplatí kúpnu cenu domu a pozemku na... v B., sa zisk nepoužije na výplatu podielu na zisku členom družstva.“

Úprava vnútorných pomerov D. vyplývajúca z jeho stanov taktiež potvrdzuje záver najvyššieho súdu, že prioritným cieľom jeho činnosti je zabezpečovanie bytových potrieb jeho členov.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označeným článkom ústavy.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   ako   zjavne   neopodstatnenú,   neskúmajúc   už   splnenie ďalších podmienok prijatia sťažnosti na konanie v merite veci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2005