znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 356/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Andreou   Legényovou,   Komenského   3,   Veľký   Krtíš,pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jehozáležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.4 Co 511/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 511/2014.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa podaním zo 7.mája 2014 odvolal proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)z 3. apríla 2014 vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 153/2013. Súdny spis okresného súdu spolus odvolaním bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie 30. júla 2014.

Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   po   predložení   súdneho   spisu   okresného   súduna rozhodnutie   o odvolaní   bol   dosiaľ   nečinný   a poukazujúc   na   odpoveď   podpredsedukrajského   súdu   z 25.   mája   2015   na   sťažnosť   na   prieťahy   v napadnutom   konaní,   ktorúvyhodnotil   ako   dôvodnú,   navrhuje,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   krajský   súdv konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 511/2014 porušil jeho základné právo na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jehozáležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby sťažovateľovi   priznalfinančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonompredpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupomvšeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   pretomožno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľasmerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočnéprieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   vedenom   krajským   súdompod sp. zn. 4 Co 511/2014.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veciv primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   podľa   štandardnej   judikatúryústavného súdu vyplývať aj z toho,   že porušenie označených práv sa namieta v takomkonaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, abysa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie na krajskom súde prebieha od 30. júla 2014,keď mu bol postúpený spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Ústavný súd zastáva názor, že iba samotná dĺžka predmetného odvolacieho konaniaaj napriek tomu, že krajský súd ako súd odvolací vo veci doteraz nerozhodol, sama osebenebola takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v okolnostiach danej veci vysloviťnamietané porušenie práv sťažovateľa, resp. že doba konania vedeného krajským súdom podsp.   zn.   4   Co   511/2014   zasiahla   z   dôvodov,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   krajský   súd,samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatiesťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   „doteraz   dosiahnuté   výsledky“   napadnutého   konania,ústavný súd dáva do pozornosti, že krajský súd vo veci koná ako súd odvolací, úlohouktorého   je   posúdiť   vecnú   správnosť   odvolaním   napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvejinštancie,   preto   krajský   súd   spravidla   nevykonáva   vo   veci   procesné   úkony   (§   213Občianskeho   súdneho   poriadku)   ani   nie   je   povinný   nariadiť   pojednávanie   (§   214Občianskeho súdneho poriadku). To však (aj vzhľadom na predmet konania) nevyhnutneneznamená, že odvolací súd sa vecou dosiaľ nezaoberal.

V súvislosti s tým, že podpredseda krajského súdu v odpovedi na sťažnosť sťažovateľana prieťahy v napadnutom konaní uznal aj existenciu prieťahov a ospravedlnil sa za ne,ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už uviedol, že skutočnosť, že orgán štátnejsprávy súdu uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu vnadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3zákona o ústavnom súde), pretože ústavný súd pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanejjudikatúry považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatieopatrení   s   cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného   jehonečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   48/03,III. ÚS 59/05).

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sanevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovaťako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základnéhopráva   zaručeného   týmto   článkom   ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01),   prípadne   návrhu   buďnevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pripredbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľana ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný súd v závere pripomína, že ak by nečinnosť krajského súdu v odvolacomkonaní aj naďalej bez ospravedlniteľného dôvodu trvala, v prípade, ak by sťažovateľ podalústavnému súdu novú sťažnosť, nepovažovala by sa táto za vec právoplatne rozhodnutú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015