znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 356/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť I. K., zastúpeného   JUDr. Vladimírom Varinským, Advokátska kancelária, Námestie SNP 13, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 171/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 Co 171/2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   171/2012 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť   I. K. trovy právneho zastúpenia   v sume   284,08   €   (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a osem   centov)   na účet advokáta JUDr. Vladimíra Varinského, Advokátska kancelária, Námestie SNP 13, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 356/2014-12 z 10. júna 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 171/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom označeného konania   na   strane   navrhovateľa   iniciovaného   návrhom   na   vydanie   platobného   rozkazu podaného 2. augusta 2010.

Sťažovateľ uvádza, že označené súdne konanie je vedené prvostupňovým súdom – Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 17 C 147/2010, v rámci ktorého bol 24. apríla 2012 vydaný rozsudok, ktorý sťažovateľ napadol odvolaním z 12. júna 2012.

Sťažovateľ argumentuje, že od podania odvolania uplynula doba viac ako jedného roka a desiatich mesiacov, pričom krajský súd v priebehu uvedenej doby nevykonal vo veci ani jeden procesný úkon, ktorý by smeroval k jej ukončeniu.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   takýto   postup,   resp.   nečinnosť   krajského   súdu nemožno považovať za postup bez zbytočných prieťahov, resp. postup v primeranej lehote, v čom   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho   základného   práva   garantovaného   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   uvádza,   že   ochrany   označených   práv   sa   pokúsil   domôcť aj prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi krajského súdu, ktorý ju síce posúdil ako dôvodnú a sťažovateľa upovedomil o osobnom dohľade v záujme urýchleného rozhodnutia v jeho veci, reálne však   zbytočné prieťahy odstránené neboli, a sťažnosť mu teda nepriniesla požadovaný efekt.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o jeho   veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 171/2012, prikázal krajskému súdu konať v označenej veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   krajský   súd prostredníctvom svojho predsedu, ktorý v stanovisku doručenom ústavnému súdu 30. júla 2014 uznal dôvodnosť sťažnosti. V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   22.   augusta   2014   sťažovateľ   opätovne zopakoval   argumentáciu   uvedenú   v podanej   sťažnosti   a   vyjadril   súhlas   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiaceho súdneho spisu   dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Prvostupňový   rozsudok   z   24.   apríla   2012   napadol   odvolaním   sťažovateľ,   a   to 12. júna   2012,   pričom   odvolanie   podala   aj   protistrana.   Spisový   materiál   s   opravným prostriedkom bol krajskému súdu predložený 6. júla 2012. Dňa 13. júla 2012 predložil sťažovateľ svoje vyjadrenie k odvolaniu protistrany. Ku dňu rozhodovania ústavného súdu nebol vo veci sťažovateľa vykonaný žiaden procesný úkon.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebolo teda o veci sťažovateľa pred odvolacím súdom rozhodnuté.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jej skutkovú   a   právnu   zložitosť   (1),   ďalej   správanie   sťažovateľa   v   priebehu   konania   (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci sťažovateľa, ktorého predmetom je uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom,   nemožno   hodnotiť   ako   skutkovo   či   právne zložité, pretože ide o otázky regulované jasnou právnou úpravou zastrešenou judikatúrou všeobecných súdov. Napokon   potenciálnu zložitosť sporu vylúčil aj predseda krajského súdu vo svojom stanovisku.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého   kritéria   nezistil   ústavný   súd   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   signalizovali   podiel sťažovateľa ako jeho účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup krajského súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že okolnosťou, ktorá narušila plynulosť konania vo veci sťažovateľa, bola ničím neodôvodnená pasivita krajského súdu, ktorý nekonal bez toho, aby mu   v tom   bránila   závažná   prekážka,   a do   dňa   rozhodnutia   ústavného   súdu   o sťažnosti nevykonal v odvolacom konaní ani jeden procesný úkon vo veci.

S ohľadom na   uvedené   nemožno doterajšiu dobu odvolacieho konania vedeného pred krajským súdom   (viac ako dva   roky) bez vykonania čo i len jediného procesného úkonu   považovať   z hľadiska   požiadaviek   čl.   6   ods. 1   dohovoru   za primeranú   a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že uvedené   práva   sťažovateľa   boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   pred   krajským   súdom   meritórne   skončené, prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ absolútnou pasivitou krajského súdu a s tým súvisiacim stavom právnej neistoty.

Ústavný   súd   považuje   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   mu   finančné zadosťučinenie   v   sume   1   000   €,   ktorá   zohľadňuje predmet   konania   pred   všeobecným súdom,   charakter   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 426,12 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Úhradu   za   tretí   úkon právnej   služby   –   vyjadrenie   k stanovisku   krajského   súdu   ústavný   súd   nepriznal,   keďže v ňom sťažovateľ zopakoval argumentáciu pôvodnej sťažnosti, a teda uvedený úkon nijako neprispel   k objasneniu   veci.   Vychádzajúc   z uvedeného   za   dva   úkony   právnej služby vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume 2 x 134 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume   8,04 €.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   v celkovej sume 284,08 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014