znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 356/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   F.,   B.,   toho   času   v Ústave   na výkon   trestu   odňatia slobody   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   G.,   Advokátska   kancelária,   T.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v Trnave   a jeho   uznesením   z 25.   septembra   2012   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 To/83/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2012 doručená sťažnosť B. F., B., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 50 ods. 2 ústavy, základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením z 25. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/83/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 66/2011 z 18. mája 2012 uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní deväť rokov a šesť mesiacov.

O podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 3 To/83/2012   z 25.   septembra 2012,   ktorým   jeho odvolanie podľa   §   319   zákona č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) zamietol ako nedôvodné.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že rozhodnutím krajského   súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 50 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   svoje   námietky   opiera   o argumentáciu,   v ktorej   uvádza,   že „Súd obchádza obranu sťažovateľa a nevysporiadava sa s ňou, vyberá si len tie dôkazy, ktoré zapadajú do   skutkovej   verzie   zvolenej   vopred súdom,   vychádzajúcej z predpokladu viny sťažovateľa   a obranu   sťažovateľa   odmieta   postupom,   ktorý   je   v rozpore   so   všeobecne uznávanými postupmi súdnej praxe, vyplývajúcej z konštantnej judikatúry.“.

Na základe prezentovanej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   8   ods.   2   a čl.   36   ods.   1   listiny,   čl.   50   ods.   2   ústavy   a jeho práva zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   a jeho   uznesením z 25. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/83/2012, toto rozhodnutie zrušil, vrátil   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a priznal   mu   tiež   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   8   ods.   2   a čl.   36   ods.   1   listiny,   čl.   50   ods.   2   ústavy   a jeho   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ,   tak   ako   to   sám   uviedol   vo   svojej   sťažnosti,   vidí   porušenie   svojich základných práv zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom v podstate v tej skutočnosti, že „Svoj záver o vine sťažovateľa aj odvolací súd nevie presvedčivo, jednoznačne   a preskúmateľným   spôsobom   odôvodniť,   uchyľuje   sa   k tvrdeniam,   ktoré nemajú základ v procesne vykonanom dokazovaní (R 95/1999) a sú len domnienkami.“.

Ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   postupu   a   uznesenia   krajského   súdu,   aby posúdil,   či   výkon   právomoci   krajského   súdu,   a teda   kvalita   obsahu   jeho   rozhodnutia, zodpovedá   požiadavkám   kladeným   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh   ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T/66/2011 z 18. mája 2012 uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že «dňa 21.02.2011 približne v čase o 00.15 hod. v T. na ulici R. vošiel do herne B. odetý do čierneho odevu s kapucňou na hlave a čiastočne prekrytou tvárou so zbraňou doposiaľ nezistenej značky čiernej farby o dĺžke asi 10 cm, ktorú držal v ruke, pristúpil k čašníčke M. P., na túto namieril zbraň, túto jej   následne oprel   o ľavý   bok a povedal jej   „Daj   mi peniaze,   rýchlo,   rýchlo!“,   M.   P. zo strachu o svoj život a zdravie vydala z peňaženky položenej na barovom pulte hotovosť v bankovkách v celkovej výške 100,- eur, ktoré obvinený zobral a z miesta ušiel, čím M. P. nespôsobil ujmu na zdraví a vlastníkovi herne T. L. spôsobil škodu vo výške 100,- eur».Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal predovšetkým na výpoveď priamej svedkyne, ktorá vypovedala, že «pracovala v čase lúpeže ako čašníčka v herni B., ktorá sa nachádza v T. na R. ulici. Uviedla, že okrem iných zákazníkov do herne chodieval aj B. F. Tohto spoznala asi 4 - 5 mesiacov pred skutkom. Nevedela to však presne uviesť, poznala ho ako zákazníka. Najprv sa rozprávali iba tak zbežne. Neskôr ju požiadal, či by mu nedala svoju adresu na facebook, aby sa s ňou mohol skontaktovať ako jej priateľ. Ona mu tú adresu poskytla a potom jej párkrát aj napísal rôzne odkazy, napríklad jej ponúkal sex. Sťažoval sa aj na svoju priateľku. Ona však na takéto jeho správy žiadnym spôsobom nereagovala a brala to „jedným uchom dnu, druhým uchom von“. Takto to brala z toho dôvodu, že počas práce sa jej sťažovali takýmto spôsobom viacerí zákazníci. Uviedla, že B. F. chodieval do herne nepravidelne. Niekedy že tam bol raz za týždeň, niekedy tam bol aj niekoľko dní po sebe a takto sa to striedalo. Svedkyňa uviedla, že v jednom prípade, keď obžalovaný prišiel do herne, ona práve upratovala. Neboli tam žiadni zákazníci. Že sa jej obžalovaný spytoval, že či jej priateľ jej dovolí vykonávať takúto robotu, či sa nebojí, či má zbraň a podobne. Ona mu povedala, že zbraň nemá a na to sa spýtala obžalovaného, či má zbraň   on.   Na   to   jej   obžalovaný   odpovedal,   že   on   má   zbraň.   Bližšie   sa   však   o   zbrani nezmieňoval.

K samotnému skutku uviedla, že dňa 20.02.2011 v nočnej dobe počas služby prišiel do herne obžalovaný B. F. Išiel dolu do dolných priestorov, kde je herňa a na prízemí tohto objektu je barový pult a sedenie pre zákazníkov. Nevedela uviesť presný čas. Bolo to však v rozpätí medzi 24.00 hodinou dňa 20.02.2011 a 00.30 hodinou dňa 21.02.2011, keď prišiel do tejto herne práve B. F. vyššie uvedeným spôsobom. Bol oblečený celý v čiernom. Mal čierne tepláky, prípadne šuštiaky, čiernu mikinu a čiernu bundu. Potom, čo bol dolu v herni a na WC, jej ešte povedal pri odchode, že aké nezmysly to o ňom rozprávala. Ona mu povedala, že nič nerozprávala. Na to obžalovaný odišiel z herne von. Asi po 15 minútach, nie si je však istá týmto časom, prišiel do herne muž, ktorý bol oblečený úplne identicky ako pred chvíľou B. F. Hneď išiel za ňou, hoci ona sedela na miestach pre zákazníkov, nemala oblečenú žiadnu rovnošatu a na kolenách mala notebook. Takto išiel hneď k nej ten muž a povedal jej, aby mu dala peniaze. Namieril na ňu krátku guľovú zbraň. Ona sa postavila, išla k baru, k služobnej peňaženke. Uvedený muž jej oprel zbraň o bok a tak išiel za ňou a ešte jej povedal, rýchlo, dávaj peniaze. Počas tejto lúpeže mal ten muž na tvári nejakú šatku čiernej farby, pripadne tmavej farby a na hlave mal čiernu kapucňu. Videla však tomuto   mužovi   bradu   a   krk.   Mal   ich   hladko   oholené.   Podľa   hlasu   aj   podľa   postavy jednoznačne hneď spoznala obžalovaného B. F. Ešte si v duchu myslela, že „čo blázni“, veď ho pozná, len toto mu nechcela povedať, že ho spoznala, aby sa neprezradila, pretože mala veľký strach. Tomu mužovi vydala všetky peniaze, ktoré mala v služobnej peňaženke. Pamätá si, že tam bola jedna 50,- eurová bankovka, asi 2 20,- eurové bankovky a nevie, či jedna alebo dve 10,- eurové bankovky. Po tomto rýchlo opustil herňu. Ona zostala v šoku. Nevedela, čo má robiť. V herni boli v tej dobe okrem nej ešte traja zákazníci a to dve ženy a jeden muž, ktorí toto všetko tiež pozorovali. Ešte sa niektorého z nich spýtala, čo má robiť. Najprv   zamkla   vchodové   dvere   a niektorý   z   tých   zákazníkov   jej   povedal,   aby   zavolala políciu. Keďže bola v šoku, potrebovala sa trochu ukľudniť. Zapálila si cigaretu. Možno vyfajčila   aj   dve   cigarety   a potom   sa   rozhodla,   že   stlačí   signalizačné   tlačidlo,   ktoré   je napojené na ochranu objektu. A krátko na to volala aj na štátnu políciu. Po krátkej dobe nevedela však uviesť, po akej, tam prišli aj pracovníci súkromnej bezpečnostnej služby, ktorý tento objekt chránia a sú napojení na tú núdzovú signalizáciu. Vysvetlila im, čo sa stalo.   A   keď   bola   pri   dverách,   uvidela   prichádzať   ďalšie   vozidlo,   z   ktorého   vystúpil obžalovaný a domáhal sa vstupu do herne. Ona povedala tým pracovníkom SBS-ky, že to je ten páchateľ. Tí však zamkli opäť herňu. Po chvíli tam prišli ďalší pracovníci SBS-ky a súčasne s nimi aj štátna polícia, ktorá si to potom na mieste začala riadiť. Tiež im povedala o   tom   páchateľovi.   Tí   ho   iba   skontrolovali   a   umožnili   mu   odísť.   Svedkyňa   uviedla jednoznačne, že sa nemýli v osobe páchateľa a že tým páchateľom bol obžalovaný. Tým si je istá preto, pretože ho pred týmto skutkom poznala, ako to vyššie opísala, rozprávala sa s ním tesne pred skutkom, keď bol prvý krát v herni. Poznala ho aj podľa hlasu, aj podľa postavy, aj podľa tej nezahalenej časti tváre, ktorú uvidela už pri skutku a tiež zdôraznila, že obžalovaný,   keď bol   v herni   prvý krát pred tým skutkom a druhý krát,   keď sa stal samotný skutok, tak bol oblečený úplne rovnako. Keď tam však prišiel, potom súčasne s tými SBS-kármi, tak už bol prezlečený. Už mal oblečené nejaké bledšie veci. Tie si už presne nepamätala. K iným skutočnostiam sa nevyjadrovala.».

V ďalšom   bode   okresný   súd   prezentoval   výpovede   ostatných   priamych   svedkov i nepriamych   svedkov.   Okresný   súd   v rámci   výpovedí   priamych   svedkov   prítomných pri spáchaní skutku   poukázal okrem   iného na tú   ich   časť   výpovede,   v ktorej   svedkovia uvádzali, že priama svedkyňa, ktorá identifikovala sťažovateľa ako páchateľa skutku, túto okolnosť prezentovala s istotou a bezprostredne po spáchaní skutku aj v ich prítomnosti.

Osobitne tiež okresný súd poukázal na časť výpovede jedného zo svedkov, resp. svedka poškodeného, ktorý uvádzal, že po spáchaní skutku „vyšiel von pred herňu a ten dotyčný, ktorého označila čašníčka, mu začal rozprávať, že jemu povedal T. L., že to tu prepadli a tiež mu začal vysvetľovať, že on má farmaceutickú firmu a nie je odkázaný na to, aby kradol peniaze. Podľa rozprávania a aj podľa pohybov bol toho názoru, že ten muž, ktorého   označila   čašníčka,   je   nafetovaný.   Bolo   mu   podozrivé   aj   to,   že   dovtedy   nikto nehovoril o prepade herne, ale tento muž už o prepade rozprával a napriek tomu, že herňa je zatvorená, zostali v aute naďalej pred herňou a odišli až potom, keď od objektu odišla aj polícia a SBS-ka.“.

V neposlednom   rade   prezentoval   okresný   súd   aj   výpoveď   svedka,   vyšetrovateľa činného v prípravnom konaní, ktorý uviedol, že „v priebehu vyšetrovania sa preverovalo viacero   verzií,   napríklad   aj   tá,   či   obžalovaný   mal   dostatok   času,   aby   odišiel   z herne do svojho bytu na Š. ulici, prezliekol sa a aby sa naspäť vrátil do herne. V tomto prípade sa vychádzalo   z výpovede   svedka   A.   L.,   ktorý   mal   túto   trasu   absolvovať   spoločne s obžalovaným a svedok L. bol vyzvaný, aby pri previerke výpovede na mieste išiel presne tou cestou, ktorou odchádzal spoločne s obžalovaným od herne B. k bytu obžalovaného na Š.   ulici   v T.,   aby   sa   zastavil   na   tých   miestach,   na ktorých   sa   zastavili   spoločne s obžalovaným   a aby   podľa   možnosti   išiel   aj   takou   rýchlosťou   chôdze,   ako   sa   vtedy pohybovali. Tieto úkony absolvovali celkom 3 krát, aby boli merania presnejšie.“. Svedok vo výpovedi v závere poukázal na to, že „ak prihliadol na stredové hodnoty nameraného času, dospel k záveru, že obžalovaný mal dostatok času, aby sa z bytu na Š. vrátil pred herňu B. Stredná hodnota času bola približne 11 minút a dve sekundy.“.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že po vyhodnotení jednotlivých dôkazov dospel k záveru, že skutok spáchal sťažovateľ, pričom takto sumarizoval svoje úvahy a z nich vyplývajúce jednotlivé čiastkové závery:

„Súd k vyššie uvedenému záveru dospel najmä s prihliadnutím k výpovedi priamej svedkyne M. P., ktorá jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností označila obžalovaného B. F. za páchateľa žalovaného trestného činu. Keďže obžalovaného poznala už niekoľko mesiacov pred spáchaním skutku, poznala ho, pretože sa s ním dostala do kontaktu ako pracovníčka herne B. Viackrát sa s ním rozprávala. Vedela, ako sa slovne vyjadruje, ako sa pohybuje, akú má postavu a podobne. Svedkyňa sa ihneď po spáchaní skutku vyjadrila aj pred zákazníkmi, ktorí boli v herni, že páchateľa spoznala. Túto skutočnosť potvrdili aj svedkovia, ktorí sa v čase lúpeže zdržiavali v herni a to M. Z., R. B. a S. K. A tiež túto skutočnosť potvrdil aj svedok R. P. - pracovník súkromnej bezpečnostnej služby, ktorý sa ako   prvý   dostavil   na   miesto   lúpeže.   Obžalovaného   zo   spáchania   uvedeného   skutku nepriamo usvedčuje, aj svedok A. L. tým, že uviedol, že keď obžalovaný vychádzal z herne, mal na hlave kapucňu, čo bolo neobvyklé a potom, keď odchádzal s obžalovaným od herne, pretože obžalovaný ho pozval do bytu v T. na Š. a počas cesty obžalovaný, mal veľmi naponáhlo, bol nekľudný, stále sa obzeral, kľučkoval medzi činžiakmi. Svedok si takéto správanie vysvetľoval tým, že asi je pod vplyvom drog. Svedok tiež potvrdil, že obžalovaný bol   v   tej   dobe,   keď   sa   s   ním   on   stretol   pred   herňou   B.,   oblečený   celý   v   čiernom.   To znamená, mal čierne nohavice, či už to boli šuštiaky, alebo tepláky nie je rozhodujúce. Mal na sebe tiež čiemu bundu, prípadne mikinu s kapucňou a kapucňu mal na hlave. Mal tiež obuté čierne tenisky. Nevidel, že by mal tvár niečím zahalenú ani si nevšimol, že by mal v ruke nejakú zbraň. Potvrdil však, že keď prišli do bytu v T. na Š., svedok zostal stáť na chodbe, obžalovaný vošiel do kuchyne, odkiaľ po chvíli vyšiel, ale bol už prezlečený. Už mal oblečené rifle modrej farby a mal oblečenú bundu, alebo mikinu béžovej alebo sivej farby. Teda   mal   už   na   sebe   oblečený   bledý   odev.   Čo   mal   obuté   si   už   nevšimol.   Takto   nebol oblečený v tej dobe, keď sa s ním stretol. Znovu išli už aj s B. G. pred herňu B., čo mu bolo divné, pretože pred chvíľou sa odtiaľ ponáhľali k obžalovanému do bytu a tiež mu bolo divné aj to, že keď obžalovaný pred herňou B. vystúpil z auta, ktoré šoféroval on (jednalo sa o auto Š. s bratislavskými poznávacími značkami), obžalovaný už vedel o prepadnutí herne, hoci   o   tom   nehovorili   v   aute   a   ani   nemal   odkiaľ   sa   to   dozvedieť.   Keď   sa   spýtal obžalovaného,   čo   robil   predtým   v   herni   B.,   kým   sa   pred   herňou   stretli,   obžalovaný reagoval podráždene v tom smere, že čo sa ho na to vypytuje. Túto skutočnosť potvrdil v podstate aj svedok J. H., keď uviedol že v dobe, keď odviezol obžalovaného od činžiaku v T. na Š. ulici k UCM, odkiaľ je to už iba cez cestu k herni B., že obžalovaný bol oblečený celý v čiernom, mal oblečené čierne nohavice, podrobnosti si nevšimol, či mal na boku nohavíc nejaké pásy a takisto mal aj čiernu bundu a aj čierne tenisky. Súd tiež prihliadol aj k výpovedi svedka Mgr. M. P. - vyšetrovateľa, ktorý túto vec vyšetroval a ktorý uviedol, že okrem iného vykonal aj previerku výpovede na mieste tým, že svedka A. L. vyzval, aby išiel presne po takej istej ceste, takou istou rýchlou chôdzou a aby sa zastavil na tých istých miestach,   kde   sa   zastavil   vtedy,   keď   išiel   s   obžalovaným   z   herne   a   uvedené   časy zadokumentoval. Z nameraných časov vyplynulo, že obžalovaný mal dostatok času, aby sa spätne z bytu v T. na Š. už na aute vrátil pred herňu B. Súd tiež prihliadol aj k výpovedi svedkyne S. K., ktorá potvrdila, že obžalovaný bol v predmetnej herni. Jej utkvel v pamäti tým,   že   keď   išiel   do dolnej   časti   herne,   tak   na hlave mal   kapucňu,   bol   čudný.   Vyzeral strašne vyplašeno. Javil sa jej ako nadrogovaný a práve preto si ho všimla. Táto svedkyňa spoznala uvedeného muža pri rekognícii z predložených fotoalbumom a jednoznačne toho muža označila ako obžalovaného B. F. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd preto ustálil, že obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky žalovanej skutkovej podstaty zločinu lúpeže tak, ako je to vyššie uvedené. Súd neuveril tvrdeniam obžalovaného, že skutku sa nedopustil, pretože jeho tvrdenia sú v rozpore so svedeckými výpoveďami svedkov, najmä svedkyne M. P., ale tiež svedkov A. L., J. H., S. K., M. Z., R. B. a R. P., ktorí vlastne potvrdzovali, že skutku sa mal dopustiť obžalovaný, pretože priama svedkyňa M. P. jednoznačne tvrdila hneď   po skutku,   že vie,   kto   je   páchateľ   a   jednoznačne   označovala za páchateľa obžalovaného. Obžalovaný si snažil vytvoriť si aliby na čas, keď sa mal skutok stať aj tým, že po krátkej dobe od spáchania skutku sa znovu dostavil aj so svedkom L. a so svedkyňou G. na miesto činu, bol však už prezlečený do iného odevu, aby tým zrejme zmiatol čašníčku v bare a snažil sa zistiť, čo vlastne tvrdia svedkovia, ktorí by ho mohli prípadne v herni spoznať,   aby mohol prípadne reagovať na vzniknutú situáciu. Z tohto pohľadu sa účelové javia aj jeho následné telefonáty svedkovi H., E. a ďalším. Uvedené telefonáty ale nevyvracajú tú skutočnosť, že obžalovaný sa žalovaného skutku dopustil tak, ako   to   potvrdili   vyššie   uvedení   svedkovia   a   tiež   nevyvracajú   ani   tú   skutočnosť,   že obžalovaný v čase spáchania skutku bol na mieste činu. Lokalizácia miesta, z ktorého mal obžalovaný   telefonovať   sa   nedá   presne   zistiť.   Miesto   označené   vo   výpise   telefonických hovorov   potvrdzuje   iba   tú   skutočnosť,   z   ktorého   BTS   bolo   realizované   spojenie a v skutočnosti obžalovaný sa mohol od miesta BTS nachádzať vo vzdialenosti aj niekoľko, desiatok kilometrov.“

Sťažovateľ proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom poukázal na to, že   „z dôkazov, ktorými súd 1. stupňa odôvodňuje vinu obžalovaného, vyplývajú tak závažné rozpory, ktoré neumožňujú v žiadnom prípade uznať vinu obžalovaného. Poukázal najmä na výpoveď poškodenej M. P., ktorá vo svojej výpovedi v prípravnom konaní (č.l. 61) tvrdí, že po vykonaní skutku asi za 10 minút prišiel obžalovaný opäť do herne aj s B. G. a A. L.,   tento   časový   údaj   poškodená   neskôr   mení,   pričom   jej   tento   údaj   nesedí   ani s vlastným tvrdením, že zavolala bezpečnostnú službu až po 10 - 15 minútach po skutku. Poškodená   rozdielne   popisuje   aj   ďalšie   okolnosti   významné   pre   posúdenie   jej vierohodnosti, najmä odchod páchateľa z baru, o ktorom sa na hlavnom pojednávaní dňa 06.03.2012 vyjadruje, že nevidela, kam z baru po skutku obžalovaný išiel, aby v tej istej výpovedi neskôr tvrdila, že odišiel smerom doprava, pričom v prípravnom konaní (č.l. 61) tvrdila,   že   odišiel   smerom   doľava   k   hale   D.   Takéto   rozpory   vo   výpovedi   poškodenej nemožno ospravedlniť tým, že bola vystresovaná a rozrušená, a ak áno, prečo sa potom takýto   istý   postup   nevzťahuje   aj   na   jej   tvrdenie,   že   spoznala   ako   páchateľa   skutku obžalovaného. Veď ak bola naozaj až tak rozrušená v čase spáchania skutku, že si niektoré udalosti   nepamätá   alebo   nevie   ako   sa   odohrali,   mohla   si   veľmi   ľahko   páchateľa   s obžalovaným pomýliť na základe nejakej možnej podobnosti obžalovaného s páchateľom. Výpoveď poškodenej nesúhlasí ani s výpoveďou svedka M. Z., ktorý uvádza časový údaj medzi skutkom a príchodom obžalovaného na F. odhadom 5 až 10 minút je už podľa neho veľa (č.1.93 zhodne aj na hlavnom pojednávaní dňa 07.02.2012). Tento svedok sa vyjadril, že podľa neho prišiel obžalovaný k baru súčasne s SBS. Svedok tiež uviedol, že sa pozeral po páchateľovi aj keď vyšiel z baru, nevidel však nikoho, s kým by sa pred barom stretol (obžalovaný sa pred barom stretol so svedkom A. L.).

Údaj 5 až 10 minút medzi skutkom a príchodom obžalovaného k baru potvrdzuje svedkyňa R. B. (č.1. 97 a 105), pričom na hlavnom pojednávaní sa vyjadrila, že poškodená volala políciu resp. SBS hneď, určite nesedela 10 minút.

Aj svedkyňa S. K. vo svojej výpovedi (č.l.127) potvrdzuje čas 5 až 10 minút, a to dokonca ako čas od okamihu kedy išiel obžalovaný na WC po okamih, kedy prišla polícia, čo tiež vylučuje časové údaje uvádzané poškodenou.

Z uvedeného teda vyplýva, že poškodená volala SBS a políciu ihneď po skutku a SBS tam prišla do 5 minút, čo je potvrdené aj vyjadrením operačného strediska SBS, ktoré sa nachádza v spise.

Čiže tie isté výpovede svedkov, o ktorých súd I. stupňa hovorí, že jednoznačne a bez akýchkoľvek   pochybností   usvedčujú   obžalovaného   zo   spáchania   skutku,   v   skutočnosti vylučujú ako páchateľa skutku obžalovaného, ktorý sa v časovom intervale do 5 až 10 minút nemohol   ísť   prezliecť   a   vrátiť   sa   na   miesto   spáchania   skutku.   Poukázal   na   previerku výpovede svedka A. L., ktorá je robená bez skutočného zohľadnenia jeho výpovede v smere, že nezohľadňuje prezliekanie sa obžalovaného, nezohľadňuje, že boli podľa svedka v byte a zdržali sa v ňom 15 až 20 minút atď., je zameraná len na zistenie, či sa z miesta činu do miesta   bydliska   obžalovaného   a   späť,   dá   dostať   v   určitom   časovom   intervale,   ale skutočnosti   uvádzané   výpoveďou,   ktorú   má   preveriť,   nerešpektuje   a   selektívne   vyberá z výpovede len skutočnosti zapadajúce do vopred zvolenej skutkovej verzie a súd I. stupňa takúto nezákonnosť a selekciu skutočností z výpovede svedka napriek námietkam obhajoby akceptoval. Svedok A. L. vo svojej výpovedi dňa 10.06.2011 č.l. 114 uviedol, že obžalovaný vychádzal   z   herne   B.   normálnou   chôdzou   a   že   zakričal   smerom   do   herne   pozdrav. Vo výpovedi na hlavnom pojednávaní dňa 06.03.2012 svedok potvrdil, že obžalovaný nemal pri vychádzaní z herne B. na tvári ani šál ani šatku, nevidel u neho ani zbraň a počas vzájomnej konverzácie si nevšimol, že by niekto z baru prišiel ku dverám. V tomto smere treba zdôrazniť, že svedok A. L. alternatívu, z ktorej vychádza obžaloba, celkom vylúčil, pretože uviedol, že v byte obžalovaného sa zdržali asi 15 až 20 minút (čo potvrdzuje aj svedkyňa B. G.), teda nemohli by sa stihnúť vrátiť na miesto činu v časových intervaloch uvedených v rozsudku.

Na č.1. 222 sa nachádza výpis, podľa ktorého sa obžalovaný o 23.37 hod. nachádzal v T.   na   C.   ulici   pri   D.   o   00.09.43   sa   nachádzal   už   na H.   (hovor   trval   74 sekúnd t.j. do 00.10.58.   čo   znamená,   že   skončil   4   minúty   pred   skutkom),   rovnako   ako   v čase o 00.23 hod. Taktiež v čase 23.59.32 prijímal mailovú správu na svoj telefón N., rovnako ako o 23.59.34 a o 23.59.50.

Do   týchto   časových   relácii   a   miest   pohybu   obžalovaného   nie   je   možné   vtesnať alternatívu priebehu skutku podľa rozsudku, nie je možné reálne stihnúť všetko čo mal obžalovaný   podľa   rozsudku   urobiť   medzi   jednotlivými   hovormi,   nemohol   byť   o   00.15 na mieste činu, výpisy z hovorov z jeho telefónu to vylučujú.“.

O podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 3 To/83/2012 z 25. septembra 2012, ktorým odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.

Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   uviedol,   že   dôkazy   vykonané   v prípravnom konaní   a na   hlavnom   pojednávaní   vyhodnotil   z hľadiska   výpovede   priamej   kľúčovej svedkyne   a tiež   z hľadiska   časovej   následnosti.   Krajský   súd   k výpovedi   predmetnej svedkyne a jej hodnovernosti poznamenal, že časové údaje, ktoré táto svedkyňa či už počas prípravného   konania   alebo   hlavného   pojednávania   uvádzala,   boli   len   približné,   avšak relevantnou   bola   tá   okolnosť,   že   svedkyňa   sťažovateľa   ako   páchateľa   identifikovala jednoznačne, a to jednak v rámci vedeného trestného stíhania, ale dokonca aj bezprostredne po spáchaní skutku v prítomnosti svedkov, ktorí túto okolnosť potvrdili.

Krajský   súd   na   tomto   mieste   stručne   rekapituloval   výpoveď   svedkyne   a tiež výpoveď sťažovateľa.

Krajský   súd   vo   vzťahu   k   odvolacím   námietkam   sťažovateľa   prezentoval   túto argumentačnú pasáž odôvodnenia uznesenia:

„Následne bol obžalovaný v čase o 23.36.34 do 23.37.20 hod. lokalizovaný podľa telefónu   na   C.   ulici   (sídlisko   D.).   Do   herne   prišiel   podľa   svojej   výpovede   a výpovede svedkyne M. P. okolo polnoci. Z hľadiska nadväznosti ďalších časových údajov je potrebné uviesť, že prípad bol hlásený o 00.29.32. hod. (č.l. 249). V danom prípade ide o jediný hodnoverný a presný časový údaj. Ak bol obžalovaný lokalizovaný prostredníctvom telefónu dňa 21.02. o 00.23.37 na sídlisku H. - treba podotknúť, že sídlisko H. je v blízkosti jeho bydliska, nakoľko ulica Š. je v podstate okrajom tohto sídliska, zrejme bol v blízkosti svojho bydliska, prípadne doma. So svedkom A. L. mohol totiž prejsť od herne B. do svojho bytu. Ak skutok bol vykonaný dňa 21.02. o 00.15 hod., reálne sa obžalovaný mohol dostať a byť o 00.23.37 hod. v blízkosti svojho bydliska. Takisto sa reálne mohol vrátiť k herni B. už v čase, keď na mieste boli príslušníci SBS a príslušníci polície. S prihliadnutím na ďalší časový údaj, kedy bol opäť obžalovaný lokalizovaný prostredníctvom telefónu a to dňa 21.02. o 00.58.53 na ulici C., je možné konštatovať, že obžalovaný si účelovo vytváral alibi. Miesta, kde sa mal obžalovaný zdržiavať t.j. ÚCM — U., herňa B., ku ktorej prešiel len cez cestu od U., ďalej sídlisko D., C. ulica a následne sídlisko H. a Š. ulica sú lokalizované vo štvorci   okolo   križovatky,   pričom   reálne   je   možné   prejsť   z   jedného   miesta   na druhé prípadne krížom na jednotlivé miesta pešo za pár minút t.j. od jednej minúty do sedem minút   a   motorovým   vozidlom   približne   od   jednej   do   dvoch   minút.   Nie   je   pritom   však vylúčená ani skutočnosť, že telefón mal k dispozícii niekto iný.

Z pohľadu časových údajov, jednak presne udávaných a jednak približne udávaných svedkami a samotným obžalovaným, je pohyb obžalovaného v priestore ÚCM - herňa –C. – H., Š. reálne možný. V tejto súvislosti aj krajský súd považuje výpoveď svedkyne M. P. za hodnovernú.   Svedkyňa   totiž   jednoznačne   obžalovaného   opoznala   ako   páchateľa predmetnej   lúpeže.   Opoznanie   obžalovaného   svedkyňou   je   nevyvrátiteľné,   žiadny   dôkaz nenasvedčuje tomu, že by sa svedkyňa mohla mýliť.“

Na základe uvedenej argumentácie krajský súd uzavrel, že vinu sťažovateľa považuje za preukázanú.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu   jeho   úlohou   nebolo   preskúmať správnosť   skutkových   a právnych   záverov,   o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenom odvolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V odôvodnení   rozhodnutia   krajského   súdu,   ale   aj   v odôvodnení   rozhodnutia prvostupňového súdu, ktoré krajský súd ako súd odvolací ako na vecne správne potvrdil, konajúce   súdy   podrobne   vysvetlili   celý   proces   dokazovania,   prostredníctvom   ktorého dospeli k ustáleniu skutkového a naň nadväzujúceho právneho záveru.

Konajúce súdy ako ťažiskový dôkaz podporujúci ustálený skutkový stav prezentovali výpoveď   priamej   svedkyne,   ktorej   hodnovernosť   skonštatovali   na   základe   viacerých relevantných   okolností,   a síce,   že   svedkyňa   sťažovateľa,   ktorého   identifikovala   ako páchateľa   skutku,   poznala   už   z minulosti   a   táto   skutočnosť   ju   disponovala   k možnosti vizuálnej   identifikácie   osoby   sťažovateľa   i napriek   jeho   čiastočnému   maskovaniu,   a to na základe viditeľných vonkajších znakov ako postava, hlas, spôsob reči, viditeľné črty tváre   a podobne.   Za   ďalšiu   skutočnosť   podporujúcu   hodnovernosť   výpovede   svedkyne považovali   súdy   aj   priamymi   svedkami   (prítomnými   pri   spáchaní   skutku)   a ďalšími svedkami   potvrdenú   bezprostrednosť   a istotu,   s ktorou   svedkyňa   identifikovala   osobu páchateľa.   Dôkazný   reťazec   však   konajúce   súdy   neobmedzili   iba   na   túto   usvedčujúcu výpoveď   a poukázali   na   ďalšie   nepriame   dôkazy   (predovšetkým   svedecké   výpovede potvrdzujúce skutočnosť, že sťažovateľ disponoval informáciou o lúpeži v čase, keď nebola nezúčastneným ešte dostupná; totožnosť oblečenia sťažovateľa pred skutkom s oblečením páchateľa   a   iné),   ktoré   vyhodnotili   všetky   spoločne   v súlade   so   zásadou   voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku a dospeli k   záveru o spáchaní skutku sťažovateľom.

Ústavný súd tiež zistil, že konajúce súdy neopomenuli ani povinnosť vysporiadať sa s argumentáciu   obhajoby,   ktorá   ponúkla   sériu   dôkazov,   podľa   jej   názoru   vylučujúcich možnosť prítomnosti sťažovateľa na mieste činu v čase spáchania skutku. Konajúce súdy odvolávajúc   sa   na   úkon   previerky   výpovede   svedka   vykonaný   orgánmi   činnými v prípravnom   konaní   náležite   logicky   vysvetlili,   a teda   vyvrátili   obhajobu   sťažovateľa postavenú   na   označenom   tvrdení,   a síce   že   v čase   spáchania   skutku   sa   na   mieste   činu nemohol nachádzať a že práve naopak sa na mieste činu v inkriminovanom čase nachádzať mohol. Išlo zároveň o ďalší nepriamy dôkaz, ktorý spolu s ostatnými už prezentovanými priamymi   a nepriamymi   dôkazmi   podporil   prijatú   skutkovú   verziu   o spáchaní   skutku sťažovateľom.

Na   základe   takto   formulovaných   záverov   konajúce   súdy   ustálili   skutkovú   verziu o spáchaní skutku sťažovateľom.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   konštatovanie   krajského   súdu   o správnosti skutkových záverov prvostupňového rozsudku bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda   ústavne   konformnom   odôvodnení   rozhodnutia.   Odôvodnenie   namietaného rozhodnutia krajského súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité   zhodnotenie   vykonaných   dôkazov   a vyčerpávajúcu   odpoveď   poskytnutú sťažovateľovi zo strany krajského súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd   tak   považuje   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   za   dostatočné,   nevybočujúce   z limitov označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013