znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 356/2011-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti H., GmbH, H., Spolková republika Nemecko, zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 13/2010 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti H., GmbH, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 13/2010 z 28. apríla 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžf   13/2010 z 28. apríla 2011   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti H., GmbH, trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej   právneho   zástupcu   JUDr.   O.   K.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. III. ÚS 356/2011-16 z 13. septembra 2011 bola podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti H., GmbH (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 13/2010 z 28. apríla 2011.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril najvyšší súd podaním sp. zn. KP 4/2011 z 5. októbra 2011, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 11. októbra 2011.

Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza: „V predmetnej veci Najvyšší súd... rozhodoval o odvolaní žalobkyne - sťažovateľky... proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3   S   97/2008-46   z   12.   januára   2010,   ktorým   krajský   súd   zamietol   žalobu   žalobkyne   o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu - Colného riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   č.   14477/2008-1410   zo   17.   marca   2008.   Uvedeným rozhodnutím   žalovaný   správny   orgán   rozhodol   tak,   že   odvolanie   žalobkyne   zamietol   a potvrdil rozhodnutie Colného úradu B. zn. 86945/2007-5268 zo 7. decembra 2007, ktorým tento prvostupňový orgán

- vydal rozhodnutie o vzniku colného dlhu podľa § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. v znení platnom v čase vzniku colného dlhu, nezákonným odňatím tovaru spod colného dohľadu a nedodržaním ustanovenia článku 11 ods.1 písm. a/ prílohy I Dohovoru v znení platnom v čase vzniku colného dlhu,

-v   zmysle   ust.   článku   117   ods.   2   prílohy   I   Dohovoru   v   znení   platnom   ku   dňu pristúpenia   Slovenskej   republiky   k   Európskej   únii,   v   spojení   s   §   410   ods.4   zákona č. 238/2001 v znení platnom ku dňu pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii, po zápise   účtovných   dokladov   pod   ev.   č.   0529501070984   zo   6.   decembra   2007   oznámil žalobkyni ako povinnému dlžníkovi určenému podľa ust. § 198 ods.3 zák. č. 180/1996 Z. z. v znení   platnom   v   čase   vzniku   colného   dlhu   v   spojení   s   ustanovením   článku   11   ods.   1 písm.   c/   prílohy   I   Dohovoru   v   znení   platnom   v   čase   vzniku   colného   dlhu,   colný   dlh, vzniknutý   dňa   13.   marca   2001   nesplnením   povinnosti   hlavného   zodpovedného   a nezákonným odňatím tovaru spod colného dohľadu, vo výške 52.862,- Sk, pozostávajúci zo sumy cla vo výške 14.579,- Sk a z dane z pridanej hodnoty vo výške 38.283,- Sk, ktorý žalobkyni   uložil   zaplatiť   v   lehote   do   10   dní   odo   dňa   oznámenia   (doručenia)   tohto rozhodnutia na účet Colného úradu B. vedený v Štátnej pokladnici.

Z   obsahu   napadnutého   rozsudku   podľa   názoru najvyššieho súdu bolo   zrejmé,   že krajský súd sa predmetnou vecou zaoberal v rozsahu všetkých žalobkyňou vymedzených žalobných bodov a v odvolacom konaní zostali medzi procesnými stranami sporné totožné otázky, ako v prvostupňovom konaní na krajskom súde...

Vychádzajúc...   z obsahu administratívneho   a   súdneho spisu,   námietky   žalobkyne, týkajúce sa jej tvrdenia, že správne orgány nesprávne a nedostatočne zistili skutkový stav, nemohol   najvyšší   súd   zohľadniť   a   priznať   im   relevanciu   na   výsledok   súdneho preskúmavacieho konania. Vypočutie vodiča taktiež nepovažoval za dôkaz, ktorý by mohol priniesť pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy   (napr.   odborné   vyjadrenie   Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu   Policajného zboru Slovenskej republiky zo dňa 19. 11. 2002, ktoré preukazuje, že odtlačok použitej pečiatky na colných dokladoch je falošný).

Odvolací   súd   v   odôvodnení   rozsudku   zdôraznil,   že   potvrdenie   dodania   tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto skutočnosti do registra dodaného tovaru na colnom úrade je zákonom predpokladaný dôkaz o dodaní tovaru   colnému   úradu   určenia,   či   inému   colnému   úradu.   Potvrdenie   dodania   tovaru colnému   úradu   určenia   upravoval   v   čase   prepravy   predmetného   tovaru   aj   článok   32 Prílohy   II   Dohovoru   o   spoločnom   tranzitnom   režime   (Oznámenie   Ministerstva zahraničných vecí SR č. 187/1996 Z. z.)...

Je nespornou skutočnosťou, že v posudzovanej veci nebol predmetný tovar dodaný colnému   úradu   určenia.   Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   žalobkyňa   ako   hlavný zodpovedný v režime tranzit objektívne zodpovedala za splnenie podmienok colného dlhu. Za stavu, že žalobkyňa vystupovala v postavení hlavného zodpovedného podľa čl. 2 písm. d) Prílohy I Dohovoru, ktorý podľa čl. 11 Prílohy I Dohovoru, bola povinná predložiť tovar a tranzitný doklad T1 úradu určenia v určenej lehote a v nezmenenom stave a dodržať podmienky   na   zabezpečenie   totožnosti   určené   colným   úradom   odoslania.   Pretože   túto povinnosť nesplnila, colné orgány postupovali pri vydaní napadnutých rozhodnutí súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami...“.

Najvyšší   súd   ďalej   uviedol,   že „dôvody   uvádzané   žalobkyňou   nie   sú   spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku   venoval   náležitú   pozornosť   podstatnej   argumentácii   žalobkyne   vyjadrenej v jednotlivých   žalobných   bodoch,   posudzovanou   vecou   sa   dôsledne   zaoberal   a   vyvodil správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotožnil.

Z uvedených dôvodov...   napadnutý rozsudok krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... Najvyšší súd... túto jej námietku z vyššie uvedených dôvodov považuje za nedôvodnú. K prijatej sťažnosti uvádza, že v nej absentuje ústavný   význam   sťažnostných   dôvodov   a   nesúhlasí   s námietkami   sťažovateľky   v   zmysle ktorých má byť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 13/2010 z 28. apríla 2011 svojvoľný a arbitrárny. Navrhuje preto, aby ústavný súd tejto sťažnosti nevyhovel“.

K   vyjadreniu   najvyššieho   súdu   zaujal   stanovisko   právny   zástupca   sťažovateľky podaním   zo   14.   októbra   2011,   ktoré   bolo   ústavnému súdu   doručené   18.   októbra   2011. V tomto podaní uviedol, že trvá na dôvodoch svojej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami,   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda   garantom   ústavnosti   a   súdnym   orgánom,   ktorý   je   povinný   chrániť   dodržiavanie   a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (obdobne napr. I. ÚS 17/01 a I. ÚS 118/2010).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   domáhala   preskúmania   zákonnosti   právoplatného rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky a Colného úradu B., ktorým bola zaviazaná zaplatiť colný dlh v sume 52 862 Sk. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 97/2008 z 12. januára 2010 žalobu sťažovateľky zamietol, pričom po odvolaní sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom z 28. apríla 2011 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podstata námietok sťažovateľky, ktorými odôvodňuje zásah do svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, spočíva v tom, že najvyšší súd sa

-   nezaoberal   žalobnou   a   odvolacou   námietkou,   že   colné   orgány   nevykonalI   ňou navrhnutý dôkaz – výsluch vodiča, ktorý tovar prepravil na územie Slovenskej republiky, čím   sa   mohli   objasniť   skutočnosti   potrebné   pre   rozhodnutie   o   vymeraní   colného   dlhu sťažovateľke, čím postupovali v rozpore s § 34, ako aj § 3 a § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“),

- nevysporiadal sa s otázkou, že podľa relevantnej právnej úpravy je spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri sťažovateľke aj dopravca, ak považovali colné orgány za preukázané, že tovar unikol colnému dohľadu,

-   nevyhodnotil   ako   dôkaz   listinu   predloženú   sťažovateľkou   krajskému   súdu   (list adresovaný   colnému   úradu   sp.   zn.   2325/2003-890203   zo   17.   januára   2003),   ktorým preukazovala, že vo viacerých prípadoch, ktoré sa jej týkali, došlo k odňatiu tovaru spod colného dohľadu až po jeho dodaní úradu určenia, čo vylučuje jej zodpovednosť za vznik colného dlhu, čím sťažovateľka nepriamo poukazovala na protiprávnu činnosť colníkov, ktorých colné orgány ani nevypočuli. Tento dôkaz vyvracal argumentáciu colných orgánov a   preukazoval,   že   nezaevidovanie   dodania   tovaru   colnými   orgánmi   vo   svojej   evidencii nepreukazuje porušenie   povinností   sťažovateľkou,   ale naopak,   je dôkazom   o   splnení   si povinností   vyplývajúcich   zo   spoločného   tranzitného   režimu   a   dôkazom   o   porušovaní právnych predpisov colnými orgánmi.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že právne závery najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského   súdu   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   majú   za následok porušenie základných práv a slobôd, pretože jej „bola uložená povinnosť zaplatiť colný dlh bez toho, aby bola jej zodpovednosť riadne preukázaná, na druhej strane colné orgány konanie dopravcu nekvalifikovali ako konanie, ktoré zakladá jeho zodpovednosť za colný   dlh,   ak   je   preukázané,   že   tovar   bol   odňatý   spod   colného   dohľadu.   Rozhodnutím colných orgánov bolo zasiahnuté do práva sťažovateľky tým, že jej bola uložená povinnosť zaplatiť   colný   dlh   v   rozpore   s   čl.   13   písm.   a)   Ústavy...   z   dôvodov   uvedených   v   tejto sťažnosti.“.

Sťažovateľka poukazuje aj na iné viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní, ktorého bola tiež účastníčkou, a ktoré sa týkali ,,rovnakej skutkovej veci“ (napr. rozsudok sp. zn. 3 Sžo KS 30/2006 zo 7. septembra 2006 alebo rozsudok sp. zn. 5 Sžf 81/2008 z 22. septembra 2009), ktorým dospel najvyšší súd k úplne opačným právnym záverom a rovnaké   námietky   sťažovateľky   boli   posúdené   ako   dôvodné   na   zrušenie   napadnutých rozhodnutí krajského súdu (resp. colných orgánov). Poukazuje tiež na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 118/2010 z 11. novembra 2010, ktorý rozhodol, že jej označené práva boli v totožnej veci porušené.

Najvyšší súd ako odvolací súd súdneho prieskumu (čl. 46 ods. 2 ústavy) v rámci rozhodovania o odvolaní posudzoval zákonnosť rozhodnutí žalovaného a colného úradu, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu a ktorým sťažovateľka vyčítala tak nedostatočné zistenie skutkového stavu a podstatné nedostatky odôvodnenia rozsudku, keďže tento sa náležitým   a   presvedčivým   spôsobom   nevysporiadal   s   jej   žalobnou   a   odvolacou argumentáciou, v dôsledku čoho je jeho rozsudok arbitrárny.

Pre účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie námietok sťažovateľky sa ústavný súd   oboznámil   s   odôvodnením   potvrdzujúceho   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   zistil,   že sťažnosť sťažovateľky je dôvodná.

Najvyšší   súd   po   opísaní   dôvodov   rozsudku   krajského   súdu,   obsahu   odvolacích námietok sťažovateľky a vyjadrení žalovaného k odvolaniu sťažovateľky (strana 2 až 11) v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že   sa   stotožňuje   so   závermi   rozsudku prvostupňového súdu, z ktorého je zrejmé, že „krajský súd sa predmetnou vecou zaoberal v rozsahu všetkých žalobcom vymedzených žalobných bodov a v odvolacom konaní zostali medzi   procesnými   stranami   sporné   totožné   otázky,   ako   v   prvostupňovom   konaní   na krajskom súde“.

Ďalej uviedol, že „správne orgány procesne postupovali podľa zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného zákona č. 238/2001 Z. z., účinných v čase vydania napadnutých rozhodnutí.   Na posúdenie podmienok vzniku colného dlhu a určenie colného dlhu však správne aplikovali ust. § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z.“.Najvyšší súd cituje vo svojom rozhodnutí tiež znenie ustanovenia čl. 2 písm. d) a čl. 11 prílohy I Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime z 20. mája 1987 (uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 187/1996 Z. z.) a vychádzajúc z uvedených ustanovení konštatuje, že námietky sťažovateľky týkajúce sa jej tvrdenia, že správne orgány nesprávne a nedostatočne zistili skutkový stav, nemohol zohľadniť.

K tomu uviedol, že „Vypočutie vodiča nepovažoval za dôkaz, ktorý by mohol priniesť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci vzhľadom na ostatné vykonané dôkazy (napr. odborné vyjadrenie Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru Slovenskej republiky zo dňa 19. novembra 2002, ktoré preukazuje, že odtlačok použitej pečiatky na colných   dokladoch   je   falošný)“   a zdôraznil,   že „potvrdenie   dodania   tovaru   odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto skutočnosti do registra dodaného   tovaru   na   colnom   úrade   je   zákonom   predpokladaný   dôkaz   o   dodaní   tovaru colnému   úradu   určenia,   či   inému   colnému   úradu.   Potvrdenie   dodania   tovaru   colnému úradu určenia   upravoval v   čase   prepravy   predmetného   tovaru   aj článok 32   Prílohy   II Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 187/1996 Z. z.)“. Vychádzal pritom aj z argumentácie ústavného súdu v obdobnej veci vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   6/2010   k   otázke   posúdenia   administratívno-právnej zodpovednosti.

K   námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   listu   žalovaného   zo   17.   januára   2003 adresovaného Colnému úradu T. uviedol, že táto námietka je pre právne posúdenie veci právne irelevantná, pretože ide iba o interný doklad, ktorý žiadnym spôsobom nezbavuje žalobcu (sťažovateľku) ako hlavného zodpovedného za plnenie jeho zákonných povinností, ktoré na seba prevzal v režime tranzit, a nezbavuje ho ani povinnosti predložiť hodnoverný doklad o tom, že tovar bol dodaný colnému úradu určenia, pričom v tomto smere sa v plnom rozsahu   stotožnil   s   argumentáciou   prvostupňového   súdu,   ktorý   sa   s   touto   námietkou podrobne   vysporiadal,   a   v   závere   konštatoval,   že „dôvody   uvádzané   žalobcom   nie   sú spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku“,   pretože   krajský   súd „venoval   náležitú   pozornosť   podstatnej   argumentácii   žalobcu   vyjadrenej   v   jednotlivých žalobných bodoch, posudzovanou vecou sa dôsledne zaoberal a správne vyvodil správne skutkové aj právne závery“. V zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

III.

Ako   prvou   sa   ústavný   súd   zaoberal   námietkou   nedostatku   riadneho   odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa podľa tvrdení sťažovateľky nevysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany.

Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   je častým   predmetom   posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

Zákonodarcom   upravenú   fakultatívnu   možnosť   odvolacieho   súdu   obmedziť   sa v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu.   Ak   tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozsudok   je   nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K tomuto záveru v právnej veci sťažovateľky viedli ústavný súd tieto úvahy:

Krajský   súd   žalobu   zamietol   v   podstate   z   dôvodu,   že   colné   konanie   v   prípade sťažovateľky začalo podaním colného vyhlásenia v čase začatia prepravy v Nemecku, čo bolo ešte počas účinnosti zákona „č. 180/1996 Z. z.“, ktorého ustanovenia sú v dôsledku toho aplikovateľné v zmysle § 458 ods. 1 zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov.   Zároveň   nepovažoval   za sporné, že sťažovateľke vznikol colný dlh odňatím tovaru spod colného dohľadu, keďže tovar nebol predložený colnému úradu určenia.

Krajský súd sa však nezaoberal žalobnými námietkami týkajúcimi sa nedostatočne zisteného skutkového stavu - nebol vypočutý vodič, ktorý ako jediný mohol potvrdiť či vyvrátiť, či tovar bol alebo nebol dodaný colnému úradu určenia, v spojení s tvrdením, že v celej rade prípadov je preukázané, že doklady preukazujúce dodanie tovaru colnému úradu určenia   boli   odoslané   colnému   úradu   odoslania,   ale   v   evidencii   slovenských   colných orgánov neboli zaevidované, a obranou sťažovateľky o postavení dopravcu ako spoločného a nerozdielneho dlžníka. K tomu len uviedol, že „jediným dôkazom v zmysle zákona, je potvrdenie dodania tovaru odtlačkom pečiatky colného úradu na príslušných dieloch JCD a zápis tejto skutočnosti do evidencie dodaného tovaru na colnom úrade (čl. 32 prílohy II Dohovoru). Z uvedených dôvodov i výsluch vodiča dopravcu by mohol byť len podporným právne nezáväzným dôkazom ostatných, zákonom vyžadovaných dôkazov na preukázanie dodania tovaru colnému úradu určenia.“.

Krajský   súd   v   rozsudku   nijako   nevyhodnotil   ani   listinný   dôkaz   predložený sťažovateľkou v priebehu konania na podporu jej žalobných argumentov - list žalovaného adresovaný   colnému   úradu   sp.   zn.   2325/2003-890203   zo   17.   januára   2003.   Rozsudok krajského   súdu   však   ústavný   súd   pre   nedostatok   právomoci   vyplývajúci   z   princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavať nemohol.

V   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľka   v   podstate   zopakovala žalobné dôvody a krajskému súdu vytkla, že nedal odpoveď na uvedené relevantné právne otázky. Najvyšší súd sa odvolacími dôvodmi sťažovateľky vysporiadal tým spôsobom, že sa sústredil na tie otázky, na ktoré krajský súd určitým spôsobom odpovedal, ale opomenul reagovať na tie skutkové a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré síce sťažovateľka v žalobe (a následne v odvolaní) uplatnila, avšak z určitých dôvodov ostali mimo pozornosti krajského súdu a neskôr aj najvyššieho súdu.

Vyhodnotiac   sťažnostnú   argumentáciu   sťažovateľky   ústavný   súd   konštatuje,   že najvyšší súd v rozsudku nedal žiadnu, nie to ešte ústavne akceptovateľnú odpoveď na to:

-   či   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu   vychádza   z   dostatočne   zisteného skutočného stavu veci, aj keď colné orgány odmietli vykonať sťažovateľkou navrhovaný dôkaz – výsluch vodiča, ktorý tovar prepravoval v čase, keď prišiel na územie Slovenskej republiky, avšak podľa žalovaného nedošiel do colného úradu určenia,

- prečo nebola sťažovateľka zaviazaná (ak jej zodpovednosť bola zistená) na úhradu colného dlhu spoločne a nerozdielne s dopravcom,

-   ako   vyhodnotil   list   žalovaného   adresovaný   colnému   úradu   sp.   zn.   2325/2003-890203 zo 17. januára 2003, z obsahu ktorého vyplýva, že v mnohých iných prípadoch, kde vystupovala sťažovateľka, bolo odbornou expertízou ústavu Policajného zboru zistené, že v niektorých   prípadoch   boli   pečiatky   na   spätných   listoch   tranzitných   dokladov   falšované, avšak vo väčšine prípadov boli pečiatky pravé, a teda dodanie tovaru colnému úradu určenia bolo potvrdené a k porušeniu predpisov a odňatiu tovaru spod colného dohľadu došlo až po dodaní   tovaru   úradu   určenia,   z   čoho   sťažovateľka   vyvodzovala   protiprávnu   činnosť colníkov a absenciu jej zodpovednosti za colný dlh. Z uvedeného listu taktiež vyplýva, že originály potvrdených spätných listov zaslali slovenským colným orgánom nemecké colné orgány, čo taktiež môže potvrdzovať tvrdenia sťažovateľky.

Podľa ústavného súdu v okolnostiach rozhodovanej právnej veci odvolacie námietky sťažovateľky   signalizovali   možnosť   ich   podstatného   vplyvu   na   právne   posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového colného úradu. Napokon táto skutočnosť   je   zrejmá   aj   z   rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   v   iných   obdobných veciach sťažovateľky, na ktoré poukázala v sťažnosti, resp. v písomnom podaní doručenom ústavnému súdu.

Aj   v   rozsudku   sp.   zn.   3   SžoKS   30/2006   zo   7.   septembra   2006   najvyšší   súd v čiastočne   totožnom   senáte   k   významu   výsluchu   vodiča   uviedol,   že   sťažovateľka navrhovala vykonanie tohto dôkazu dôvodne, a poukázal na to, že „... hodnotenie jeho výpovede z hľadiska vierohodnosti a miery subjektivizmu, ako osoby reálne vykonávajúcej prepravu,   musí   byť   vykonané   jednotlivo   i   vo   vzájomnej   súvislosti“.   Dôvodnosť   jeho výsluchu vyvodzoval z toho, že ,,... vodič, ktorý preváža tovar, označený ako odňatý spod colného dohľadu, je práve tou osobou, ktorá sa môže vyjadriť k postupu ako prepravu uskutočnil   a   ukončil“.   Tento   rozsudok   pritom   musel   byť   najvyššiemu   súdu   v   čase rozhodovania o tejto právnej veci známy.

V ďalšom konaní v obdobnej právnej veci sťažovateľky najvyšší súd konštatoval, že ak žalovaný vylúčil z konania osobu dopravcu ako ďalšiu osobu zodpovednú za dodržanie všetkých   podmienok   a   povinností   pri   režime   tranzit,   dopustiť   sa   nezákonnej   ľubovôle (rozsudok sp. zn. 5 Sžf 81/08 z 22. septembra 2009). V tomto konaní najvyšší súd taktiež nesúhlasil s tvrdením, že list žalovaného adresovaný colnému úradu sp. zn. 2325/2003-890203 zo 17. januára 2003, z ktorého vyplýva, že colníci boli zapojení do pašovania tovaru a   môže   prinajmenej   preukázať   niektoré   tvrdenia   žalobcu,   predstavuje   vnútornú korešpondenciu   medzi   colnými   orgánmi.   Uvedené   závery   viedli   najvyšší   súd   v   tomto konaní k zrušeniu rozhodnutia žalovaného.

Aj   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   stabilne   zastáva   názor,   že   nie   je   jeho   úlohou zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I.   ÚS   256/08),   na   tieto   skutočnosti   poukazuje   preto,   že   z   nich   vyplýva   relevancia skutkových a právnych námietok sťažovateľky pre rozhodnutie správneho súdu v konaní, ktorého výsledok (rozsudok) bol napadnutý sťažnosťou v tomto konaní na ústavnom súde.

Za týchto okolností preto bolo ústavnou povinnosťou najvyššieho súdu na uvedenú žalobnú   a   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľky   primeraným   a   ústavne   konformným spôsobom   reagovať.   Najvyšší   súd   však   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného súdu a ESĽP a súčasne v spojení s § 157 ods. 2 OSP (m. m. I.   ÚS   126/2010).   Podľa   uvedeného   ustanovenia   (ktoré   primerane   platí   aj   pre   odvolací správny súd) totiž súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uvedie, ako vec právne posúdil. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, tento sťažovateľkou prednesenú podstatnú   argumentáciu   právne   neposúdil.   Za   týchto   okolností   bolo   preto   povinnosťou odvolacieho súdu   (a   to bez ohľadu   na znenie § 219 ods.   2 OSP) napraviť pochybenie krajského súdu a primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na podstatné žalobné   a   odvolacie   námietky   sťažovateľky.   Najvyšší   súd   sa   však   touto   právnou argumentáciou sťažovateľky vôbec nezaoberal, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že svojím   postupom   pri   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   porušil   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods.   2 ústavy, § 56   ods.   3 písm. b) zákona o ústavnom   súde] (obdobne,   ako   to   bolo   vo   veci   sťažovateľky   vedenej   na   ústavnom   súde   pod   sp.   zn. I. ÚS 118/2010).

V   ďalšom   konaní   bude   najvyšší   súd   viazaný   vysloveným   právnym   názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným a presvedčivým   spôsobom   vysporiadať sa s odvolaním sťažovateľky proti rozsudku   krajského   súdu.   Ústavnému   súdu   totiž   pre   nedostatok   právomoci   neprislúcha zaujať stanovisko k významu výsluchu vodiča z pohľadu riadneho zistenia skutočného stavu veci, ani k prípadnej spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti sťažovateľky a dopravcu a ani k otázke určeniu momentu odňatia tovaru spod colného dohľadu a momentu vzniku colného dlhu. Bude preto úlohou najvyššieho súdu, aby reagujúc na odvolacie dôvody dal odpoveď na tieto otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré spočívajú v rovine colného a správneho práva.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov konania v sume 314,18 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I.   polrok 2010,   ktorá   predstavovala sumu   741 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 7,41 € a k tomu 20 % DPH, pretože právny zástupca sťažovateľky je jej platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011