znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 356/2010-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť A. K., K., J. B., Ž., A. J., M., a V. J., K., zastúpených advokátkou JUDr. D. P., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Nc 1459/1995) a takto

r o z h o d o l   :

1. Základné právo A. K., J. B., A. J. a V. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 610/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Nc 1459/1995) p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 610/1997 konať bez zbytočných prieťahov.

3. As. K., J. B., A. J. a V. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Čadca p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielne A. K., J. B., A. J. a V. J. trovy konania v sume 827,15 € (slovom osemstodvadsaťsedem eur a pätnásť centov)   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   ich   právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. P., Advokátska kancelária, Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010 doručená   sťažnosť   A.   K.,   K.   (ďalej len „sťažovateľka v   1.   rade“),   J.   B.,   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľka v 2. rade“), A. J., M. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), a V. J., K. (ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“ spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Nc 1459/1995).

V predloženej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že „dňa 26.9.1995 bol R. F. podaný návrh o určenie vlastníckeho práva proti nášmu otcovi... V predmetnej veci po podaní návrhu sa konali viaceré pojednávania...,   pričom Okresný   súd   Čadca   až   do roku   2007 vo veci vôbec nekonal a to tým spôsobom,   že nevytýčil pojednávanie a ani nerozhodol rozsudkom vo veci samej.

Rozšírením   návrhu   zo   dňa   6.12.2001,   ktorý   došiel   súdu   dňa   7.12.2001   bol navrhovateľom návrh rozšírený a na strane odporcu vstúpili sťažovatelia v rade 1/ až 4/ ako odporcovia...“.

V predmetnom konaní okresný súd rozhodoval o návrhoch na vydanie predbežného opatrenia,   ktorým   malo   byť   sťažovateľom   zakázané   akýmkoľvek   spôsobom   nakladať s nehnuteľnosťami tvoriacimi predmet konania, a to do právoplatného skončenia konania. Nariadené predbežné opatrenie bolo dvakrát Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   v   odôvodnení   sťažnosti   uviedli,   že   2.   marca   2010 „sa   konalo na Okresnom súde v Čadci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, avšak tento nám nebol do dnešného dňa doručený. Z toho dôvodu sme dňa 10.5.2010 podali predsedovi OS Čadca sťažnosť na prieťahy v konaní.“. Podľa sťažovateľov „vzhľadom k tomu, že medzi   jednotlivými   pojednávaniami   je   veľký   časový   interval   máme   za   to,   že   zo   strany Okresného   súdu   Čadca   došlo   k   neúmerným   súdnym   prieťahom   v   prejednávanej   veci.“. Sťažovatelia vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania o ich sťažnosti.

Ústavný súd prijal uznesením č. k. III. ÚS 356/2010-14 z 5. októbra 2010 sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie. Následne 9. novembra 2010 ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. decembra 2010. Predseda okresného súdu v ňom uviedol túto chronológiu úkonov okresného súdu i účastníkov v spornom konaní:

„Dňa   14.6.1995   bolo   súdu   doručené   podanie   R.   F.   označené   ako   ‚Sťažnosť na neoprávnený prevod pozemku‘. Podanie bolo zapísané do reg. Nc pod č. Nc 1456/95. Návrh neobsahoval náležitosti riadneho návrhu, preto bol navrhovateľ vyzvaný na podanie riadneho návrhu. Nakoľko súdu zaslal neúplný návrh bol opätovne dňa 14.8.1995 vyzvaný na jeho zaslanie. Riadny návrh bol súdu doručený 26.9.1995. Po zabezpečení príslušných dedičských spisov a potrebných správ bol navrhovateľ predvolaný na deň 7.5.1997, kedy upravil svoj rozsudočný návrh.

Po   zaplatení   súdneho   poplatku   bol   spis   dňa   9.10.1997   prevedený   do   civilného registra a zapísaný pod sp. zn. 6C 610/97. Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 27.10.1997,   ktoré   bolo   odročené   na   deň   12.11.1997,   toto   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito   za   účelom   ohliadky   na   mieste   samom.   Po   zložení   zálohy   na   znalecké dokazovanie a doručení žiadaných správ bol vytýčený termín ohliadky na deň 30.4.1998. Uznesením zo dňa 3.3.1998 bolo nariadené znalecké dokazovanie. Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 7.7.1999.   Sudkyňa po doručení znaleckého posudku vytýčila termín pojednávania na deň 24.11.1999, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom nahlásenia mien   a   adries   svedkov   a   ďalších   návrhov   na   doplnenie   dokazovania.   Ďalší   termín pojednávania bol   určený   na deň   5.4.2000,   ktoré bolo   odročené   na neurčito   za   účelom pripojenia dedičských spisov, navrhovateľovi bola uložená povinnosť predložiť súdu zmenu návrhu podľa znaleckého posudku. Právna zástupkyňa navrhovateľa súd zaslala rozšírený návrh dňa 7.12.2001, hoci výzvu prevzala 22.1.2001, urgenciu 20.11.2001. Právna zást. navrhovateľa   bola   v   zmysle   referátu   zo   dňa   8.2.2002   vyzvaná   na   predloženie   ďalších 2 exemplárov rozšíreného návrhu, výzva bola asistentkou expedovaná až dňa 16.5.2002. Návrh bol zaslaná odporcom na vyjadrenie.

Opatrením predsedníčky súdu bol spis dňa 14.5.2003 po odchode konajúcej sudkyne JUDr.   S.   pridelený   na   ďalšie   konanie   JUDr.   H.,   ktorá   bola   právnou   zástupkyňou navrhovateľa v tomto konaní. Táto požiadala o pridelenie veci inému sudcovi. Opatrením predsedníčky súdu bol spis dňa 25.7.2003 pridelený na konanie JUDr. K. K.

Uznesením   zo   dňa 28.7.2003   bol navrhovateľ   vyzvaný   na zaslanie   6 exemplárov riadneho   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Návrh   na   vydanie   PO   bol   súdu doručený dňa 9.10.2003.   Dňa 20.10.2003 bolo vydané predbežné opatrenie.   Súdu bola vrátená závada v doručení od odporcu 1/ A. J., preto bol dňa 27.10.2003 žiadaný od MÚ K. jeho úmrtný list. Proti PO podala dňa 6.11.2003 odvolanie A. K., 12.11.2003 Mgr. J. B.. Mgr. B. bola dňa 18.11.2003 vyzvaná na zaslanie riadneho odvolania voči PO, táto ho súdu doručila dňa 4.12.2003. Odporkyňa J. B. bola dňa 18.12.2003 vyzvaná na zaplatenie sup za odvolanie. Dňa 18.12.2003 bol spis zaslaný na Krajský súd v Žiline. Dňa 9.3.2004 bol spis vrátený s tým, že uznesenie OS Čadca bolo zrušené. Sudcovi bol spis predložený dňa

15.3.2004.   Dňa   23.5.2005   bolo   vydané   predbežné   opatrenie   (čl.201).   Proti   vydanému Po podala   dňa   27.4.2005   odvolanie   Mgr.   B.,   odvolanie   bolo   zaslané   navrhovateľovi na vyjadrenie. Dňa 8.6.2005 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa. Dňa 10.6.2005 bol spis zaslaný na KS Žilina. Z krajského súdu bol spis vrátený dňa 8.3.2006 s tým, že uznesenie OS bolo zrušené.

Dňa 30.6.2005 bolo vydané uznesenie, ktorým bol návrh navrhovateľa na vydanie predbežného   opatrenia   zamietnutý.   Dňa   17.7.2007   práv.zást.   navrhovateľa   JUDr. K. doručila súdu návrh na zámenu účastníkov. Dňa 10.9.2007 a 11.9.2007 bolo vo veci vydané uznesenie,   ktorým   súd   konanie   o   zmene   účastníkov   konania   tak,   aby   odporcovia   1-4 vystúpili z konania a na strane odporcu by do konania vstúpil Ing. T. K. zastavil. Dňa 5.9.2007 sudca vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 28.9.2007, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom predloženia spisu KS Žilina na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti uzneseniu zo dňa 11.9.2007. Dňa 27.9.2007 podal Ing. T. K. odvolanie voči uzneseniu zo dňa 10.9.2007. Dňa 7.12.2007 bol spis zaslaný na Krajský súd v Žiline. Dňa 7.3.2008 bol spis vrátený z krajského súdu s tým, že odvolanie Ing. K. bolo odmietnuté.

Dňa   7.4.2008   bol   JUDr.   Š.   vyzvaný   na   preloženie   plnej   moci   na   zastupovanie odporcov v rade 1, 3, 4 5. Dňa 18.4.2008 bola súdu doručená plná moc. Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 2.9.2008, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vyjadrenia sa navrhovateľa k podaniu odporcov zo dňa 26.8.2008 i za účelom upresnenia návrhu.

Dňa   9.3.2009   bola   práv.   zást.   navrhovateľa   vyzvaná   na   oznámenie,   či   došlo k mimosúdnej dohode.

Dňa 24.3.2009 podali odporcovia odvolanie   voči uzneseniu   o   priznaní znaleckej odmeny Ing. K. Dňa 26.3.2009 bola súdu doručená odpoveď práv. zást. navrhovateľa spolu s upraveným návrhom. Dňa 21.4.2009 bolo vydané uznesenie, ktorým sa pripúšťa zmena návrhu (čl.283). Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 1.12.2009, termín bol zrušený, nový termín 3.12.2009, pojednávanie odročené na deň 19.1.2010, odročené na deň 2.3.2010, kedy bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom. Sudca požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku, lehota predĺžená do 2.4.2010.

Proti rozsudku podalo dňa 3.6.2010 odvolanie odporcovia, odvolanie bolo zaslané navrhovateľovi   na   vyjadrenie,   odporcovia   boli   vyzvaní   na   zaplatenie   sup.   Za   podané odvolanie.   Dňa   23.6.2010   bolo   súdu   doručené   podanie   navrhovateľa   označené   ako odvolanie. Dňa 29.6.2010 bol spis zaslaný na Krajský súd v Žiline, odkiaľ bol vrátený dňa 30.9.2010 s tým, že uznesenie zo dňa 5.4.2000 (čl.275) bolo zrušené. O odvolaní odporcov 1-4 proti rozsudku bol spis vrátený bez meritórneho rozhodnutia. Spis bol dňa 1.10.2010 predložený sudcovi. Rozhodnutie krajského súdu sa doručovalo účastníkom konania.“

Na   základe   uvedeného   priebehu   súdneho   konania   predseda   okresného   súdu konštatoval „prieťahy   v   konaní   v   čase,   keď   bola   konajúcou   sudkyňou   JUDr.   J.   S.   K prieťahom prispeli aj samotní účastníci konania, ktorí podávali voči rozhodnutiam súdu odvolanie, spis bolo potrebné viackrát zaslať na Krajský súd v Žiline, K prieťahom prispela i právna zástupkyňa navrhovateľa, ktorá nereagovala na výzvu súdu a ktorá až po dlhej dobe zaslala súdu požadovaný počet exemplárov rozšíreného návrhu.“. Prerokúvaná vec je podľa názoru predsedu okresného súdu skutkovo a právne náročná, vo veci bolo potrebné nariadiť   znalecké   dokazovanie   a   takisto   bolo   potrebné   zisťovať   právnych   nástupcov po zomrelých účastníkoch konania a následne pripojiť súvisiace dedičské spisy.

Predseda   okresného   súdu   vyjadril   súhlas   s   upustením   od   ústneho   pojednávania o sťažnosti.

Ústavný súd zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu 13. decembra 2010 právnej zástupkyni sťažovateľov na zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila stanovisko   ústavnému   súdu   25.   januára   2011.   Zrekapitulovala   v   ňom   priebeh   konania s poukazom na obdobia, v ktorých podľa jej názoru dochádzalo k porušovaniu základného práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Stotožnila   sa s vyjadrením predsedu okresného súdu „v časti, kde konštatuje prieťahy v čase, keď bola konajúcou sudkyňou JUDr. J. S. Avšak mám za to, že k prieťahom dochádzalo takmer počas celého priebehu konania, čoho dôkazom je aj to, že toto trvá už od roku 1995, pričom uvedená sudkyňa bola v danej veci konajúcou do roku 2003.“. V závere svojho stanoviska právna   zástupkyňa   sťažovateľov   zotrvala   na   tvrdení   o   dôvodnosti   podanej   sťažnosti a v mene sťažovateľov uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,29 €.

Posudzované konanie okresného súdu v súčasnosti nie je právoplatne ukončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto troch   základných kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka   konania a postup súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Základnými   kritériami   na   hodnotenie   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy, je konaním, ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemku. Ústavný súd na základe skutkových okolností rozhodovaného sporu zistených z vyžiadaného súdneho spisu hodnotí predmetné konanie ako skutkovo náročné. Náročnosť je daná predovšetkým historickým   pozadím   kauzy   charakterizovaným   právnymi   úkonmi,   ktorými   boli   sporné nehnuteľnosti scudzované, ako aj právnymi skutočnosťami majúcimi za následok prechod vlastníckeho   práva   k   sporným   nehnuteľnostiam,   to   všetko   na   podklade   meniaceho   sa systému evidencie vlastníckeho práva k pozemkom v nedávnej minulosti. V konaní vyšla najavo   aj   otázka   prípadného   vydržania   vlastníckeho   práva   k   spornému   pozemku,   čo   si rovnako   vyžiadalo   väčší   časový   priestor   na   dokazovanie   v   konaní.   Načrtnuté   príčiny skutkovej náročnosti vyvolali aj istý stupeň právnej náročnosti prípadu, a to predovšetkým na základe potreby právneho hodnotenia jednotlivých právne relevantných skutočností v ich časových súvislostiach.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov a ich právnych zástupcov prispelo k dĺžke posudzovaného konania. Sťažovatelia a ich právni zástupcovia síce zásadne reagovali na výzvy súdu riadne a včas, výnimku však predstavuje pasívny postoj (nereagoval na výzvu okresného súdu) právneho predchodcu sťažovateľov, resp. jeho právnej zástupkyne, k výzve okresného súdu na vyjadrenie sa k vyhotovenému znaleckému   posudku   (doručenej   právnej   zástupkyni   odporcu   19.   júla   1999),   a   rovnaký postoj   sťažovateľov   v   1.,   3.   a vo   4.   rade   k   výzve   okresného   súdu   na   vyjadrenie   sa k upresnenému návrhu navrhovateľa (výzva bola doručená sťažovateľom 19. a 21. augusta 2002). Neúčasť sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu na pojednávaní 28. septembra 2007, 3. decembra 2009 a 2. marca 2010, ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľov z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 1. december 2009, ako aj nevyhnutnosť výzvy okresného súdu na preukázanie ich právneho zastúpenia Mgr. L. Š. (apríl 2008) sa na dĺžke konania   podieľali   zanedbateľne.   Vyplýva   to   z   procesného   stavu   konania   v časových reláciách,   v   ktorých   došlo   k   uvedeným   nedostatkom   v   súčinnosti   sťažovateľov   a ich právneho zástupcu.

3.   Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   na   posúdenie   porušenia   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, aké vyplývajú z vyjadrenia predsedu okresného súdu a navyše zistil, že okresný súd sa v úvodnej fáze konania   zameral   na   odstraňovanie   nedostatkov   podania   navrhovateľa   (nedostatočná formulácia žalobného petitu, presná identifikácia spornej nehnuteľnosti) a na zaobstaranie súvisiacich spisových materiálov. Úvodná fáza konania trvala viac ako dva roky, keďže prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 27. október 1997. Na takomto neželanom priebehu   konania   sa   podieľal   aj   samotný   navrhovateľ,   a   to   hlavne   prostredníctvom nedostatočného   žalobného návrhu.   Na   druhej   strane   aj   od   okresného   súdu   bolo   možné v tejto   fáze   konania   očakávať   väčšiu   efektívnosť   v   procesnom   postupe.   Podľa   názoru ústavného   súdu   výzvu   navrhovateľovi   na   predloženie   identifikácie   parciel   alebo geometrického plánu bolo vzhľadom na priebeh odstraňovania nedostatkov žaloby možné realizovať skôr ako 16. mája 1996. Pomerne podrobnú (aj keď nie presnú) konkretizáciu pozemku totiž navrhovateľ uviedol už vo svojom prvom podaní (14. jún 1995), ku ktorému pripojil   písomné   podklady   umožňujúce   konajúcemu   súdu   vzápätí   ho   vyzvať   na   presnú identifikáciu spornej nehnuteľnosti. Napriek tomu okresný súd navrhovateľa vyzval 19. júna 1995 iba všeobecne formulovanou výzvou na odstránenie nedostatkov podania a výzvou zo 14. augusta 1995 iba na jednoznačnú formuláciu žalobného petitu. Ak potom okresný súd vyzval navrhovateľa na predloženie identifikácie parciel, resp. geometrického plánu až 16. mája 1996 a druhýkrát 27. augusta 1996, vzhľadom na časovú náročnosť vyhotovenia geometrického plánu (čo navrhovateľ preukázal) došlo k predĺženiu konania tak, že žalobný petit sa súčinnosťou navrhovateľa s okresným súdom podarilo sformulovať až 7. mája 1997. Po splnení poplatkovej povinnosti navrhovateľa (9. júla 1997) okresný súd 9. októbra 1997 nariadil pojednávanie na 27. október 1997.

V ďalšej fáze konania sa postup okresného súdu sústredil na dokazovanie skutočností relevantných   na   rozhodnutie   vo   veci.   Okresný   súd   na   pojednávaní   12.   novembra   1997 dospel k záveru o potrebe znaleckého dokazovania a ohliadky na mieste samom (vyplýva to zo zápisnice z pojednávania). Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania a o ustanovení znalca   však okresný   súd   vydal   až 30.   marca   1999,   nie 3.   marca   1998,   ako to uviedol predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu.   Pritom preddavok na trovy dokazovania navrhovateľ zložil už vo februári 1998.

Po vypracovaní znaleckého posudku a jeho doručení okresnému súdu (7. júla 1999) bol   tento   zaslaný   účastníkom   konania,   aby   sa   k   nemu   vyjadrili   do   15   dní.   Žiaden z účastníkov konania však okresnému súdu vyjadrenie v určenej lehote nedoručil. Okresný súd tak až 24. septembra 1999 nariadil pojednávanie na 24. november 1999. Pojednávanie bolo odročené na neurčito, keďže právna zástupkyňa odporcu navrhla svedecké výpovede, pričom identifikáciu svedkov mala predložiť v lehote 7 dní. Uvedená lehota však opätovne nebola dodržaná, preto okresný súd 22. februára 2000 vyzval právnu zástupkyňu odporcu na predloženie   potrebných   identifikačných   údajov   a   prípadných   ďalších   dôkazných návrhov.   Po   doručení   odpovede   okresný   súd   16.   marca   2000   nariadil   pojednávanie na 5. apríl 2000. Ústavný súd konštatuje, že takto došlo k predĺženiu konania o viac ako 9 mesiacov, pričom na tomto predĺžení sa podieľali tak účastníci konania (nerešpektovanie lehôt určených na procesné podania), ako aj okresný súd, ktorý na neplnenie povinností účastníkov konania reagoval bezdôvodne neskoro.

Na   pojednávaní   5.   apríla   2000   bola   navrhovateľovi   uložená   povinnosť   v   lehote 14 dní predložiť zmenu návrhu podľa vyhotoveného znaleckého posudku. Navrhovateľ túto povinnosť nesplnil, preto ho okresný súd 21. septembra 2000 vyzval na jej splnenie v lehote 14   dní.   Ani   na   túto   výzvu   však   navrhovateľ   nereagoval,   okresný   súd   preto   podaním doručeným právnej zástupkyni navrhovateľa 22. januára 2001 urgoval splnenie povinnosti. Právna zástupkyňa navrhovateľa neodpovedala na doručenú urgenciu a až na základe ďalšej urgencie   doručenej   20.   novembra   2001   doručila   okresnému   súdu   7.   decembra   2001 upresnenie žalobného návrhu. Neurobila tak ale v predpísanom počte exemplárov, preto ju súd v tomto smere opätovne vyzval podaním doručeným 21. mája 2002, na ktoré reagovala doručením požadovaných podkladov 24. mája 2002. Popísané predĺženie konania o viac ako dva roky tak v prevažnej miere spôsobil samotný navrhovateľ, aj v tomto prípade však bolo možné očakávať od okresného súdu včasnejšie procesné reakcie na jeho pasivitu. Navyše, procesné   predpisy   regulujú   nástroje   na   to,   aby   bezdôvodná   pasivita   účastníka   konania nemohla   brániť   efektívnemu   postupu   konajúceho   súdu   [predovšetkým   zásada   formálnej pravdy   podľa   §   120   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ale aj zhotovenie potrebného počtu exemplárov podania   na   náklady   účastníka   konania].   Ak   tieto   nástroje   zostanú   nevyužité,   potom predĺženie konania možno pričítať i samotnému konajúcemu súdu.

Okresný súd doručil vyjadrenie sťažovateľky v 2. rade k upresnenému žalobnému návrhu navrhovateľa na zaujatie stanoviska právnej zástupkyni navrhovateľa 8. marca 2003. Značný   časový   odstup   od   doručenia   predmetného   vyjadrenia   sťažovateľky   v   2.   rade okresnému   súdu   (4.   septembra   2002)   možno   čiastočne   pričítať   pasivite   ostatných sťažovateľov k výzve okresného súdu na vyjadrenie sa k zmenenému žalobnému petitu, čiastočne opätovne aj nevyužitiu procesných   nástrojov, ktorými konajúci súd   v prípade takejto pasivity disponuje.

Navrhovateľ doručil okresnému súdu 9. mája 2003 návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý však neobsahoval potrebné náležitosti, preto ho okresný súd 28. júla 2003 vyzval   na   doplnenie   tohto   návrhu,   a   to   v   lehote   10   dní.   Úplný   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia v potrebnom počte exemplárov doručil navrhovateľ okresnému súdu 9. októbra 2003. Okresný súd nariadil predbežné opatrenie uznesením č. k. 6 C 610/1997-162 z 20. októbra 2003. Predbežné opatrenie sa pritom podľa jeho výroku vzťahovalo aj na právneho predchodcu sťažovateľov, ktorým v tom čase už bol tri a pol roka po smrti (zomrel   7.   apríla   2000),   a   o   tejto   právnej   skutočnosti   mal   okresný   súd   vedomosť   už od 5. mája 2000 (č. l. 133). Preto na základe odvolania sťažovateliek v 1. a 2. rade bolo predmetné uznesenie odvolacím súdom 30. januára 2004 zrušené a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Následne okresný súd uznesením č. k. 6 C 610/1997-201 z 23.   marca   2005   opätovne   nariadil   predbežné   opatrenie   už   len   voči   sťažovateľom. Na základe   odvolania   sťažovateľky   v   2.   rade   odvolací   súd   31.   januára   2006   znovu uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   bolo nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   veci   slúžiaceho   ako   podklad   na   nariadenie predbežného opatrenia. Okresný súd potom uznesením č. k. 6 C 610/1997-219 z 30. júna 2006 návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Popísaný   postup   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyznačoval   nesústredenosťou relevantnou z pohľadu základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Tento postup spôsobil aj predĺženie konania v rozsahu viac ako dvoch rokov (po odpočítaní obdobia, počas ktorého sa spis nachádzal na odvolacom súde). V tomto období sa postup okresného súdu vyznačoval súvislou nečinnosťou v rozsahu jedného roka (od 8. marca 2004,   keď   bol   vrátený   spis   z odvolacieho   súdu,   do   25.   marca   2005,   keď   okresný   súd opätovne   rozhodol   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia).   Navyše,   po   vydaní uznesenia o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (30. júna 2006) doručil okresný súd účastníkom konania toto uznesenie až začiatkom októbra 2006, teda po viac ako troch mesiacoch, hoci išlo o rozhodnutie nevyžadujúce si zložité právne či skutkové analýzy.

Po doručení rozhodnutia o predbežnom opatrení účastníkom konania bol okresný súd pasívny a až uznesením č. k. 6 C 610/1997-232 z 10. septembra 2007 rozhodol o pripustení pristúpenia   ďalšieho   účastníka   konania   na   strane   odporcu.   Je   pravdou,   že   uvedené rozhodnutie bolo reakciou na návrh právnej zástupkyne navrhovateľa, ktorý bol okresnému súdu doručený 7. septembra 2007, aj v tomto prípade však podľa názoru ústavného súdu procesné predpisy poskytovali okresnému súdu možnosti iniciovať skorší termín podania takého návrhu zo strany navrhovateľa. Na uvedenom predĺžení konania sa tak opätovne podieľal navrhovateľ i okresný súd.

Po odročení pojednávania nariadeného na 28. september 2007 bol spis okresného súdu   20.   decembra   2007   postúpený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní pristupujúceho účastníka na strane odporcov. Spis bol po rozhodnutí krajského súdu vrátený okresnému   súdu   7.   marca   2008.   Po   odstránení   nedostatkov   v   preukázaní   zastúpenia sťažovateľov okresný súd nariadil pojednávanie na 2. september 2008, ktoré bolo odročené na neurčito   pre   účely doručenia   vyjadrenia   navrhovateľa k podaniu   sťažovateľov   z 26. augusta 2008. Okresný súd však až 16. marca 2009 doručil právnej zástupkyni navrhovateľa výzvu na oznámenie, či došlo medzi účastníkmi konania k mimosúdnej dohode (6 a pol mesiaca). Odpoveď bola okresnému súdu doručená 26. marca 2009 spolu s návrhom na zmenu žalobného petitu.

V uvedenom období okresný súd 9. a 16. marca 2009 doručil právnym zástupcom oboch   sporových   strán   uznesenie   č.   k.   6   C   610/1997-275   z   5.   apríla   2000   o   priznaní znalečného ustanovenému znalcovi, a to za účasť na pojednávaní, ktoré sa   uskutočnilo

5. apríla 2000. Aj táto skutočnosť svedčí o značnej nesústredenosti v postupe okresného súdu.   Právny   zástupca   sťažovateľov   podal   24.   marca   2009   proti   tomuto   uzneseniu odvolanie, pričom okresný súd predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o tomto odvolaní až 29. júna 2010. V období medzi uvedenými termínmi okresný súd uznesením č. k. 6 C 610/1997-283 z 21. apríla 2009 pripustil zmenu návrhu na začatie konania, nariadil pojednávanie   vo   veci   na   1.   december   2009.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené na 3. december   2009   a   následne   na   19.   január   2010.   Dôvodom   odročení   bola   neúčasť niektorých účastníkov konania (navrhovateľ, jeho právna zástupkyňa, sťažovatelia v 2. až vo 4. rade).

Po pojednávaní 19. januára 2010 (výpovede účastníkov konania) bol ďalší termín pojednávania   určený   na   2.   marec   2010.   Na   tomto   pojednávaní   okresný   súd   vyhlásil rozsudok   vo   veci   samej.   Rozsudok   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   doručený 19. mája 2010. Sťažovatelia napadli rozsudok odvolaním z 2. júna 2010. Súdny spis bol krajskému súdu predložený 21. júla 2010 na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd vrátil 30. septembra 2010 spis bez rozhodnutia o podanom odvolaní okresnému súdu z dôvodu, že tento „opomenul rozhodnúť o trovách, ktoré v priebehu konania vznikli štátu...“. Súčasne krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Co   249/2010-273   z   31.   augusta   2010   zrušil   uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 610/1997-275 z 5. apríla 2000 o znalečnom. Okresný súd potom o znalečnom opätovne rozhodol 24. novembra 2010.

Posudzované   konanie   hodnotí   ústavný   súd   ako   vyznačujúce   sa   častou nesústredenosťou   postupu   konajúceho   súdu.   Takéto   zistenia   sú   stabilne   považované za dôvod založenia právomoci ústavného súdu na konštatovanie porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   I.   ÚS   17/99,   II.   ÚS   33/99, II. ÚS 64/99).

Na   dĺžke konania sa   podieľal   v značnej miere aj navrhovateľ.   V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že využitie možností daných navrhovateľom procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Napriek tomu popísané nedostatky v postupe okresného súdu sa rozhodujúcou mierou podieľali na skutočnosti, že konanie, ktoré začalo

14.   júna   1995,   stále   nie   je   právoplatne   ukončené.   Aj   keď   v   preskúmavanom   postupe okresného   súdu   ústavný   súd   neidentifikoval   dlhotrvajúce   obdobia   súvislej   nečinnosti, predovšetkým nesústredený postup žalovaného súdu spočívajúci v nevyužívaní procesných nástrojov   zabezpečujúcich   rýchlejší   priebeh   konania   ústi   v   posudzovanom   prípade do záveru, že napriek právnej a skutkovej zložitosti veci je viac ako 15 rokov trvajúce konanie z ústavného hľadiska neudržateľné.

Ústavný súd tak konštatuje, že posudzované konanie okresného súdu sa vyznačovalo procesnými nedostatkami, ktoré vo svojom súhrne majú za následok porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a vzhľadom na to, že v obsahu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), aj porušenie práva sťažovateľov na prejednanie ich   veci v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu). Nedostatky   spočívali   predovšetkým   v   nesústredenosti   postupu   okresného   súdu   a   viedli v konečnom   dôsledku   k   tomu,   že   do   dňa   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola právam   sťažovateľov   poskytnutá   ochrana   právoplatným   meritórnym   rozhodnutím nastoľujúcim stav právnej istoty.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd na pojednávaní 2. marca 2010 vo veci rozhodol meritórnym   rozsudkom,   ktorý   však   sťažovatelia   napadli   odvolaním.   Po   postúpení   veci krajskému súdu tento vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní pre pochybenie okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania,   ktoré   vznikli   štátu.   Ďalší   procesný postup v konaní tak, aby bolo možné rozhodnúť o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vo   veci   samej,   je   preto   povinný   realizovať   okresný   súd.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd vyhovel návrhu sťažovateľov a uložil okresnému súdu povinnosť konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľov garantovaných im čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä zistenú právnu a skutkovú zložitosť konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie   základného   práva   v   nadväznosti   na   podiel   žalovaného   okresného   súdu na predĺžení konania.

Sťažovatelia   žiadali   priznať primerané finančné   zadosťučinenie   každému   v   sume 4 979,09 € s odôvodnením, že postupom okresného súdu „došlo k prieťahom v súdnom konaní, pretože ani po 12 rokoch nebolo v predmetnej veci právoplatne rozhodnuté“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (bod 3 výroku nálezu).

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou JUDr. D. P. Náhrada trov právneho zastúpenia bola v sťažnosti uplatnená v celkovej sume 932,83   €.   Takto   vyčíslenú   sumu   požadovanej   náhrady   trov   ešte   sťažovatelia   zvýšili o 305,92 € za podanie stanoviska ich právnej zástupkyne k vyjadreniu predsedu okresného súdu k sťažnosti.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Tieto úkony boli vykonané v roku 2010. Za stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu   25. januára 2010 ústavný súd náhradu trov nepriznal, pretože v tomto podaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti alebo právne argumenty, ktoré by mohli mať zásadný vplyv na priebeh alebo výsledok konania pred ústavným súdom.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom a účinnom v čase poskytnutia právnych služieb právnou zástupkyňou sťažovateľov (ďalej len „vyhláška“)   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   ustanovení   §   11   ods.   2   vyhlášky   1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 721,40 € pre úkony v roku 2010), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010 odmenu v sume 120,23 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nárok na náhradu trov konania za dva   úkony právnej služby uskutočnené v roku   2009 (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   písomné   podanie   –   sťažnosť),   preto   základná   sadzba tarifnej odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky tomto prípade činí 769,47 €. K tejto sume   bolo   potrebné   pripočítať   režijný   paušál   (§   16   ods.   3   vyhlášky)   v   celkovej   sume 57,68 €   (osemkrát   po   7,21   €).   Spolu   tak   priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľov činí 827,15 €.

Sťažovatelia   k   sume   uplatnených   trov   právneho   zastúpenia   pripočítali   aj   daň z pridanej hodnoty (19 %), ústavný súd však takto uplatnenú daň nepriznal, pretože právna zástupkyňa sťažovateľov nepredložila žiaden relevantný doklad o jej registrácii pre daň z pridanej hodnoty, a nepreukázala tak, že je platiteľkou tejto dane.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume 827,15 € (bod 4 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1.februára 2011