znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 356/06-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   10. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E. Kft., Maďarská republika, zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd, v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 z 27. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E. Kft., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2006 doručená sťažnosť (z 10. júla 2006) obchodnej spoločnosti E. Kft., Maďarská republika (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   L.,   B.,   v   ktorej   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“),   porušenie   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako aj porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   zahŕňajúceho   právo   na jeho   ochranu v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a porušenie práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 z 27. apríla 2006.

Z obsahu   sťažnosti   a príloh,   ktoré   k nej   sťažovateľ   pripojil,   vyplýva,   že   bývalý Mestský   súd   v   Bratislave   (ďalej   aj   „mestský   súd“)   ako   súd   prvého   stupňa   svojím zmenkovým   platobným   rozkazom   z   20.   novembra   1995   č.   k.   25   Zm   17/95-33   uložil žalovanému - spoločnosti S., a. s. [po zmene obchodného názvu spoločnosť U., a. s. (ďalej aj „žalovaný“)],   aby   do   troch   dní   zaplatil   žalobcovi   (t.   j.   sťažovateľovi)   246 870 DEM so 6 % úrokom od 5. septembra 1994 do zaplatenia, odmenu vo výške 823 DEM a trovy konania, alebo v tej istej lehote podal odôvodnené námietky.

Žalovaný podal v stanovenej lehote proti tomuto rozhodnutiu námietky. Mestský súd následne rozsudkom č. k. 25 Zm 17/95-103 z 15. júla 1996 zmenkový platobný rozkaz č. k. 25 Zm 17/95-33 ponechal v platnosti. Na základe odvolania žalovaného najvyšší súd prerokoval vec a svojím rozsudkom z 3. apríla 1997 sp. zn. 3 Obo 318/96 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zmenkový platobný rozkaz zrušil.

Odvolací súd vychádzajúc z ustanovenia § 31 ods. 4 zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový   a   šekový   (ďalej   len   „zákon   č.   191/1950   Zb.“)   konštatoval,   že   žalovaný (t. j. spoločnosť   S.,   a.   s.)   ručil   za   vystaviteľa   zmenky   a vyslovil   názor,   že   je   právne neopodstatnené,   aby   si   sťažovateľ   ako   žalobca   a vystaviteľ   zmenky   uplatňoval   nárok zo zmenky proti svojmu vlastnému ručiteľovi.

Sťažovateľ   napadol   toto   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   dovolaním.   Najvyšší   súd ako dovolací   súd   svojím   rozsudkom   z   19. septembra 2001 sp.   zn. Obdo V. 27/98 zrušil rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 318/96 z 3. apríla 1997 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolací súd nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, že je právne neopodstatnené, aby sťažovateľ ako žalobca a vystaviteľ zmenky uplatnil právo zo zmenky proti svojmu vlastnému ručiteľovi, pretože takéto stanovisko nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 191/1950 Zb.   Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   ustanovenie   § 47   ods. 1   a   2   zákona č. 191/1950 Zb.   oprávňuje   navrhovateľa,   ako   majiteľa   zmenky,   požadovať   plnenie zo zmenky aj voči odporcovi, ako svojmu zmenečnému ručiteľovi.

Odvolací   súd,   ktorý   bol   viazaný   právnym   názorom   dovolacieho   súdu,   svojím rozsudkom z 29. mája 2003 sp. zn. 3 Obo 312/01 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Proti   tomuto rozsudku   odvolacieho súdu   z 29. mája 2003 podal   mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní rozsudkom z 27. apríla 2006 sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z 29. mája 2003 sp. zn. 3 Obo 312/01 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namieta,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z   27.   apríla   2006   sp.   zn. 1 M Obdo V 8/2004   boli   porušené   jeho   základné   práva   zaručené   v   ústave   a   v   listine, ako aj jeho práva vyplývajúce z dohovoru a z dodatkového protokolu k dohovoru.

Najvyšší súd v tomto rozhodnutí vyslovil názor, podľa ktorého: „V prejednávanej veci je remitent žalobca a tento žalobca je zároveň vystaviteľ zmenky, čím nastala situácia, že je sám sebe zodpovedný za zaplatenie všetkého, na čo má právo zo zmenky (§ 9 zákona). Ak avalista - žalovaný by zmenku zaplatil, v danom prípade žalobcovi - remitentovi, vzniklo by mu tým právo požadovať zaplatenie zmenky od toho istého žalobcu, ale už ako dlžníka - vystaviteľa, za ktorého sa zaviazal žalovaný zmenku zaplatiť.

Žalobca ako vystaviteľ zmenky preto nemôže úspešne v súdnom konaní uplatňovať práva zo zmenky proti svojmu vlastnému ručiteľovi, ktorým je žalovaný.“

Tento   právny   názor   najvyššieho   súdu   podľa   sťažovateľa   zásadne   popiera   účel a význam   ustanovení   zákona   č. 191/1950 Zb.   a   logicky   ani   z   nich   nevyplýva.   Dôvody dovolacieho súdu skutkovú podstatu príslušných ustanovení zákona č. 191/1950 Zb. zjavne nenaplňujú. Preto jeho rozsudok je svojvoľný, teda arbitrárny. Najvyšší súd ustanovenia zákona   č. 191/1950 Zb.,   ktoré   by   mal   v   predmetnej   veci   aplikovať,   vôbec   neaplikoval a ustanovenia tohto zákona, ktoré aplikoval, vykladal nesprávne.

Právny názor najvyššieho súdu v sťažnosťou napádanom rozsudku, podľa ktorého nastala situácia, že (žalobca) „... je sám sebe zodpovedný za zaplatenie všetkého, na čo má právo zo zmenky (...) Ak (...) žalovaný by zmenku zaplatil, v danom prípade žalobcovi - remitentovi, vzniklo by mu tým právo požadovať zaplatenie zmenky od toho istého žalobcu, ale už ako dlžníka - vystaviteľa, za ktorého sa zaviazal žalovaný zmenku zaplatiť“, podľa sťažovateľa   neobstojí.   Najvyšší   súd   podľa   neho   neprihliadal   na   iné   ustanovenia   tohto zákona.   Právne   následky   zaplatenia   cudzej   zmenky   avalistom   ako   špeciálna   úprava obsahuje totiž § 32 ods.   3 zákona č.   191/1950 Zb. Podľa   tohto ustanovenia   ak zaplatí zmenečný ručiteľ (avalista) zmenku nadobúda práva zo zmenky proti tomu, za koho sa zaručil   a   proti   všetkým,   ktorí   sú   tejto   osobe   zmenečne   zaviazaní.   Z   tohto   ustanovenia zákona   je   jednoznačné,   že   avalista   nadobúda   iba   existujúce   právo   zo   zmenky.   Ak   zo zmenky nevzniklo žiadne právo voči osobe, za ktorú sa zaviazal, avalista si nemôže uplatniť voči tejto osobe regresné právo.

V predmetnom prípade na základe ustanovenia § 31 ods. 4 zákona č. 191/1950 Zb. platí nevyvrátiteľná domnienka, že sa spoločnosť S., a. s. (avalista), zaručila za vystaviteľa (t. j. za sťažovateľa). V danom prípade ide o cudziu zmenku na vlastný rad. Vystaviteľ cudzej zmenky na vlastný rad si v skutočnosti sám pre seba hodlá zabezpečiť vyplatenie zmenkovej sumy. Teda vystaviteľ cudzej zmenky na vlastný rad sa nikdy nestane dlžníkom sebe samému.

Remitent (t. j. prvý majiteľ) cudzej zmenky sa stane zmenečným dlžníkom len vtedy, ak   ako   indosant   prevedie   zmenku   indosamentom   na   inú   osobu.   Až   do   tohto   okamihu neexistuje   voči   remitentovi   právo   na   zaplatenie   zmenky.   Sťažovateľ   je   remitentom predmetnej zmenky a túto zmenku nepreviedol, preto voči nemu nevzniklo právo na jej zaplatenie.   Zaplatením   predmetnej   zmenky   by   avalista   nenadobudol   voči   sťažovateľovi práva na jej zaplatenie, nadobudol by iba právo, ktoré má sťažovateľ voči zmenečníkovi.

Nikto   nemôže   byť   zaviazaný   sám   sebe.   Podľa   súčasného   právneho   stavu je remitentom, ako aj majiteľom predmetnej zmenky sťažovateľ. Keďže osoba vystaviteľa a majiteľa tejto zmenky je tá istá osoba, sťažovateľ ako vystaviteľ zmenky nemá voči sebe ako   majiteľovi   zmenky   žiadny   záväzok.   Preto   avalista   zaplatením   predmetnej   zmenky by nenadobudol proti sťažovateľovi ako vystaviteľovi žiadne právo z tejto zmenky.

Dovolací súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci neprihliadol ani na právnu povahu zmenečného ručenia. Zmenečné ručenie je ručením sui generis, predpoklady, úprava a   účinky   ktorého   sa   riadia   jedine   ustanovením   zákona   č. 191/1950 Zb.,   a   pre   ktoré   ani podporne neplatia Občiansky zákonník a Obchodný zákonník.

Podľa   ustanovenia   § 30   ods. 1   čl. I.   zákona   č. 191/1950 Zb.   zaplatenie   zmenky možno pre celú zmenkovú sumu alebo pre jej časť zaručiť zmenečným ručením. Zmenečné ručenie predstavuje zvláštny právny prostriedok, ktorého najvýznamnejším znakom je to, že nesmeruje voči presne definovanému veriteľovi, ale voči každému majiteľovi zmenky. Zmenečný ručiteľ (avalista) svojím ručiteľským vyhlásením garantuje zaplatenie zmenkovej sumy   všetkými   dlžníkmi,   ktorí   sú   už   podpísaní   na   zmenke   v   dobe,   keď   urobí   svoje prehlásenie,   takisto   ako   tými,   ktorí   sa   dlžníkmi   stanú   v   budúcnosti.   Nejde   teda   len o náhradníka   hlavného   dlžníka,   ako   je   to   u   všeobecných   zabezpečovacích   prostriedkov podľa   Občianskeho   zákonníka   alebo   Obchodného   zákonníka.   Vôbec   nejde   o   ručenie za osobu.   Avalista   ručí   za   vyplatenie   zmenky.   Zaplatenie   zmenky   je   zabezpečené zmenkovým   ručením   vo   vzťahu   k   tomu,   kto   je   v   danom   čase   zmenkovým   veriteľom, to znamená voči majiteľovi zmenky. Avalista je samostatným dlžníkom a osoba avaláta len určuje,   aká   je   kvalita   a   výška   jeho   záväzku   a   aké   je   jeho   postavenie   vyplývajúce zo zmenky. Nie je dlžníkom akcesorským ako bežný ručiteľ, ale je dlžníkom samostatným, pri postihu solidárnym so všetkými ostatnými dlžníkmi.

Z vyššie uvedeného plynie, že zmenečný ručiteľ ručí za zaplatenie zmenkovej sumy každému   majiteľovi   zmenky,   a   to   aj   vtedy,   ak   zmenkové   ručenie   prevzal   za   neho. Sťažovateľ je majiteľom predmetnej zmenky, preto je oprávnený domáhať sa práva z tejto zmenky voči avalistovi.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   z   27. apríla 2006   je   arbitrárnym   a   svojvoľným rozhodnutím. Preto ním bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj princíp právnej istoty (PL. ÚS 36/95). Jeho súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Požiadavka právnej istoty je súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší   súd   v   predmetnej   veci   dvakrát   rozhodol   ako   súd   dovolací.   Vo   svojom prvom rozhodnutí vyslovil názor, že sťažovateľ môže uplatňovať právo zo zmenky voči svojmu ručiteľovi.   V sťažnosťou   napádanom rozsudku   z 27. apríla 2006 vyslovil úplne opačný   názor.   Dovolací   súd   tento   svoj   názorový   obrat   nezaložil   na   žiadnych   nových skutočnostiach. Tým, že dovolací súd rozhodol vo svojich dvoch rozsudkoch v tej istej veci na základe totožných skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun ničím neodôvodnil, je jeho rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 v rozpore   s   ústavou   chráneným   princípom   právnej   istoty   a   porušuje   právo   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa uvedených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu do pojmu majetku patria aj pohľadávky. Pohľadávka sťažovateľa, ktorú si uplatnil proti svojmu avalistovi súdnou cestou, je jeho majetkom.

Rozsudkom najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 bolo preto popri základnom práve sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok a jeho základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci rozhodol   nálezom   tohto   znenia: „Základné   právo   spoločnosti   E.   Kft.,   so   sídlom   (...) Maďarská republika na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho základné právo vlastniť majetok a jeho základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 27. 04. 2006 sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 porušené bolo.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   27. 04. 2006   sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 sa zrušuje a vec mu sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z príloh,   ktoré   sťažovateľ   k svojej   sťažnosti   pripojil   (predovšetkým   z   fotokópií na vec sa vzťahujúcich súdnych rozhodnutí) vyplýva, že bývalý Mestský súd v Bratislave založil výrok svojho rozsudku č. k. 25 Zm 17/95-103 z 15. júla 1996 (ktorým ponechal zmenkový platobný rozkaz v predmetnej veci v platnosti) na týchto podstatných dôvodoch: „Na   základe   vykonaného   dokazovania   súd   dospel   k   záveru,   že   námietky   odporcu sú nedôvodné v plnom rozsahu. Na základe predloženého výpisu z obchodného registra spoločnosti   navrhovateľa   mal   súd   za   preukázané   právo   navrhovateľa   používať v obchodnom styku obchodné meno tak, ako je uvedené na zmenke, ktorá je predmetom sporu.   (...)   odporcu   sa   podpísala   ako   aval   zmenky   predpísanej   kolónke pre akcept zmenečníka zmenky a to priamo pri podpise zmenečníka, ktorým je firma E., s. r. o.,   D..   Z   výpovede svedka Ing.   L.   P.,   ktorý zmenku podpisoval za banku odporcu, jednoznačne vyplýva, že zmenku avaloval za firmu E. ako klienta (...) odporcu.

Tým   vyvrátil   samotné   tvrdenie   zástupcu   odporcu,   že   banka   avalovala   zmenku za vystaviteľa a majiteľa zmenky, teda navrhovateľa v súlade s § 9 ods. 1 Zmenkového a šekového   zákona   č.   191/1950   Zb.   Poslednú   námietku   odporcu   voči   platnosti   zmenky s poukazom na ustanovenie § 39 Obč. zák., že zmenka je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, súd posudzoval v zmysle § 17 Zmenkového a šekového zákona.

Podľa citovaného ustanovenia, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi, alebo predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Na   základe   výpovedi   účastníkov   konania,   svedka   P.,   a   predložených   listinných dôkazov   v   originále   alebo   úradnom   preklade,   mal   súd   za   preukázané,   že   navrhovateľ nadobudol zmenku v dobrej viere ako obchodnú záruku kontraktu, ktorý je v kauzálnej príčine s vystavenou zmenkou. Po vystavení zmenky a jej akceptom zo strany firmy E. ako zmenečníka a hlavného dlžníka, navrhovateľ odovzdal originál zmenky zmenečníkovi, aby dal   avalovať   zmenku   vo   svojej   banke,   ktorá   navrhovateľovi   nebola   známa.   Zástupcu odporcu, aby avaloval zmenku, presvedčil samotný zástupca zmenečníka, pričom zástupca banky odporcu Ing. P. nepovažoval za potrebné bližšie skúmanie kontrakt, ktorý zmenka zabezpečovala.   Naviac   po   uplynutí   lehoty   splatnosti   zmenky   samotná   banka   odporcu na požiadanie   spoločnosti   navrhovateľa   zabezpečila   protest   zmenky   pre nezaplatenie, pričom   nenamietala   v   tomto   čase   platnosť   zmenky   a   protest   vykonala.   Až potom,   keď zmenečník nesplatil zmenku navrhovateľovi a navrhovateľ uplatnil práva zo zmenky voči odporcovi   ako   avalistovi   zmenky,   začal   odporca   namietať   zákonnosť   a platnosť   tejto zmenky. Na základe tejto dôkaznej situácie súd dospel k záveru, že zmenka bola vystavená a podpísaná   v   súlade   so   zákonom.   Preto   potvrdil   zmenkový   platobný   rozkaz   v   celom rozsahu.“

Najvyšší   súd   v odvolacom   konaní   na   základe   odvolania   žalovaného   rozsudkom sp. zn. 3 Obo 318/96 z 3. apríla 1997 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zmenkový platobný   rozkaz   zrušil,   vysloviac: «... Odporca   namietal   platnosť   zmenky   vzhľadom na nesprávne označenie názvu osoby, ktorej, resp. na rad ktorej sa má platiť, pretože na líci zmenky znie E. Ltd. a označenie na rubopise znie E. Kft., bez označenia sídla.

Najvyšší súd Slovenskej republiky výpisom z obchodného registra Obchodného súdu, Súdu hlavného mesta B. mal za preukázané, že navrhovateľ má právo používať obchodný názov   podniku   v   obidvoch   podobách   tak,   ako   sú   uvedené   na   zmenke,   preto   námietku platnosti   zmenky   z   uvedeného   dôvodu   považoval   za   neoprávnenú.   V   druhej   námietke odporca   poukázal   na   skutočnosť,   že   aval   je   podpísaný   bez   doložky   na   zmenke   z čoho vyplýva, že ručil za vystaviteľa.

Podľa ust. § 31 ods. 1 zák. č. 191/1950 Zb. ručiteľské vyhlásenie sa píše na zmenku alebo na prívesok. Podľa ods. 2 cit. zák. ust. ručenie sa vyjadruje slovami „ako ručiteľ“ alebo inou doložkou rovnakého významu, ručiteľ ho podpíše.

Podľa ods. 3 cit. zák. ust. o holom podpise ručiteľa na líci zmenky platí, že zakladá zmenečné ručenie, ak nejde o podpis zmenečníka alebo vystaviteľa.

Podľa ods. 4 cit. zák. ust. vo vyhlásení treba udať, za koho sa prejíma. Ak to nie je udané platí, že sa prejíma za vystaviteľa.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že holý podpis ručiteľa na líci zmenky platí ako ručiteľské prehlásenie. Ide o prípad tzv. nevyplneného ručiteľského prehlásenia. Pre každý nevyplnený záväzok avalistu je však typické, že neuvádza meno avaláta, teda toho, za koho bolo ručenie prevzaté. Zákon však podporne stanovuje, že ak nie je avalát avalistom označený, je avalátom vždy vystaviteľ. Ak má byť ručiteľský záväzok zriadený za akýkoľvek   iný   zmenečný   subjekt,   ako   je   vystaviteľ,   musí   byť   oprávnený   (avalát) v ručiteľskom   vyhlásení   výslovne   uvedený.   V   danom   prípade   sa   odporca   ako   ručiteľ podpísal   na   líci   zmenky   a   neuviedol,   za   koho   prevzal   zmenečné   ručenie.   Vychádzajúc z ust. §   31   ods.   4   zák.   č.   191/1950   Zb.   najvyšší   súd   konštatoval,   že   odporca   ručil za vystaviteľa   zmenky   a preto   je   právne   neopodstatnené,   aby   si   navrhovateľ   uplatňoval nárok zo zmenky proti svojmu vlastnému ručiteľovi. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval   námietku   odporcu   ohľadne   zmenečného   ručenia   za   dôvodnú   a   preto   podľa ust. § 175 ods. 3 O. s. p. zmenkový platobný rozkaz proti odporcovi zrušil v celom rozsahu.»

Sťažovateľ   napadol   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   dovolaním.   Najvyšší   súd   ako dovolací súd svojím rozsudkom z 19. septembra 2001 sp. zn. Obdo V. 27/98 zrušil rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 318/96 z 3. apríla 1997 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vysloviac tento   právny   názor: „Predmetom   sporu   je   právo   navrhovateľa   na   zaplatenie peňažnej pohľadávky 246 870 DEM voči odporcovi vyplývajúcej zo zmenky.

Zmenku vystavil navrhovateľ 15. apríla 1994. Obsahuje bezpodmienečný platobný príkaz,   určený   zmenečníkovi   E.,   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným,   D.,   zaplatiť 246 870 DEM so splatnosťou na videnie. Zmenečník zmenku prijal, čo svojím podpisom na zmenke potvrdil, čím mu vznikol záväzok platiť (§ 28 ZZaŠ).

Vykonaním   ručiteľského   prehlásenia   do   textu   zmenky   vzniká   ručiteľský   záväzok ručiteľa   (avalistu)   zaplatiť   zmenkovú   sumu.   Zmenečné   ručiteľstvo   patrí   do   skupiny osobných zaisťovacích právnych nástrojov. Týmto ručiteľstvom sú najčastejšie zabezpečené záväzky trasáta a trasanta (príjemcu zmenky a vystaviteľa zmenky). Záväzok zmenkového ručiteľa býva prevažne adresný, to znamená, že sa viaže ku zmenkovému záväzku určitého zmenkového   dlžníka,   keďže   zabezpečuje   zaplatenie   zmenkového   dlhu   dlžníka.   Preto v ručiteľskom prehlásení sa uvádza, za koho zmenečný ručiteľ zmenečnú záruku preberá. Zmenečné ručiteľstvo nemôže byť neadresné, neadresné však môže byť ručiteľské vyhlásenie. V prípade, ak v ručiteľskej doložke nie je uvedené za koho ručiteľstvo preberá, je za avaláta podľa § 31 ods. 4 ZZaŠ pokladaný výstavca zmenky. Z textu tohto ustanovenia jednoznačne   vyplýva,   že   táto   právna   domnienka   je   nevyvrátiteľná.   To   znamená, že i v prípade,   ak   bol   preukázaný   úmysel   avaláta   zaručiť   sa   za   zmenečného   dlžníka a neuviedol v ručiteľskej doložke za koho ručenie preberá, bezpodmienečne platí, že ručí za vystaviteľa.

V prejednávanej veci odporca ako zmenečný ručiteľ do zmenky neuviedol osobu, za ktorú   zmenečné   ručiteľstvo   preberá.   Odvolací   súd   správne   konštatoval,   že   odporca v zmysle   §   31   ods.   4   ZZaŠ   ručí   za   vystaviteľa   zmenky.   Dovolací   súd   však   nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu v tom, že je právne neopodstatnené, aby navrhovateľ uplatnil právo zo zmenky proti svojmu vlastnému ručiteľovi, pretože takéto stanovisko nemá oporu v žiadnom ustanovení ZZaŠ.

Totožnosť v osobe remitenta (majiteľa zmenky) a trasanta (vystaviteľa zmenky) je typický pre cudziu zmenku na vlastný rad na rozdiel od klasickej cudzej zmenky, kde majiteľ zmenky, na rad ktorého má byť podľa zmenky platené, je osobou odlišnou od vystaviteľa zmenky. Ku zmene tohto stavu dochádza na klasickú cudziu zmenku indosovaním cudzej zmenky na vlastný rad.

Podľa názoru dovolacieho súdu tým, že avalista ručí za vystaviteľa cudzej zmenky, ktorý je súčasne i zmenečným veriteľom, nespôsobuje neplatnosť ručiteľského zmenečného záväzku s následnou nemožnosťou zmenečného veriteľa domáhať sa práva z tejto zmenky voči zmenečnému ručiteľovi.

Je nepochybné, že navrhovateľ je majiteľom zmenky (remitentom). Podľa § 47 ods. 1 ZZaŠ všetci, ktorí zmenku vystavili, prijali, indosovali alebo sa na nej zaručili, sú viazaní majiteľovi rukou spoločnou a nerozdielnou.

Majiteľ môže žiadať plnenie od každého z nich alebo od niekoľkých z nich alebo od všetkých dohromady a nie je viazaný poradím, v ktorom sa zaviazali (§ 47 ods. 2 ZZaŠ). Z uvedeného je zrejmé, že zmeneční dlžníci sú zaviazaní solidárne. Ustanovenie § 47 ods. 1 a ods. 2 zákona oprávňuje navrhovateľa, ako majiteľa zmenky, požadovať plnenie zo zmenky aj voči odporcovi, ako svojmu zmenečnému ručiteľovi. Zmenečný ručiteľ môže byť   vyzvaný   na   plnenie   bez   toho,   aby   vopred   bolo   neúspešne   požadované   plnenie od zmenečného dlžníka.

Zmenečný   ručiteľ   napokon   ak   vyplatí   zmenečnú   istinu   zmenečnému   veriteľovi, nadobúda právo zo zmenky voči tomu, za koho sa zaručil i proti všetkým, kto sú tejto osobe zmenečne zaviazaní (§ 32 ods. 3 ZZaŠ). To znamená, že zmenečný ručiteľ má právo regresu. V danom prípade by mal právo regresu voči zmenečníkovi.

Z   uvedeného vyplýva,   že odvolací   súd   síce správne zistil skutkový stav veci,   ale dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Preto dovolací súd podľa § 243b ods. 2 O. s. p.   dovolaniu   navrhovateľa   vyhovel   a   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Odvolací   súd,   ktorý   bol   viazaný   právnym   názorom   dovolacieho   súdu,   svojím rozsudkom z 29. mája 2003 sp. zn. 3 Obo 312/01 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. V konaní   o mimoriadnom   dovolaní   podanom   generálnym   prokurátorom   proti   tomuto rozsudku odvolacieho súdu z 29. mája 2003 však najvyšší súd rozsudkom z 27. apríla 2006 sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 zrušil rozsudok odvolacieho súdu z 29. mája 2003 sp. zn. 3 Obo 312/01 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení   sťažovateľom   napádaného   rozsudku   sp.   zn.   1   M   Obdo   V   8/2004 z 27. apríla 2006 najvyšší súd uviedol: «Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, na podnet žalovaného,   podal   mimoriadne   dovolanie   generálny   prokurátor   a   navrhol   rozsudok z 29. 5. 2003, č. k. 3 Obo 312/01-186 zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Na jeho zdôvodnenie uviedol, že zmenkové ručenie je zabezpečovacím vzťahom, v ktorom zmenkový ručiteľ vyznačí svoj záväzok popri niektorej zmenkovo zaviazanej osobe. Takýmto spôsobom sa môže zabezpečiť každý zmenkový dlžník, pričom zmenkový ručiteľ je zaviazaný rovnako   ako   dlžník,   za   ktorého   sa   zaručil.   Ručiteľské   vyhlásenie   sa   robí   ručiteľskou doložkou, ako je napr. „per aval“, „ako ručiteľ“. Ak nie je v ručiteľskej doložke vyjadrenie za koho sa ručenie preberá a ručiteľ sa podpísal bez doložky na prednej strane zmenky, pokladá   sa   to   za   podpis   ručiteľa,   ak   nejde   o   podpis   vystaviteľa   alebo   zmenečníka. V takýchto   prípadoch   ide   v   zmysle   §   31   ods.   4   zák.   č.   191/1950   Zb.   za   ručiteľstvo   v prospech vystaviteľa zmenky. V danom prípade sa bývalá S., a. s., teraz U., a. s.,.zaručila bez uvedenia, za koho ručenie preberá, pri splnení označenia per aval. Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa zaručila za vystaviteľa zmenky, t. j. žalobcu. Na veci nič nemení, že ručiteľská doložka je pri zmenečníkovi, t. j. E., spol. s r. o., D. Nie je teda podstatné, že ručiteľské vyhlásenie je takto možné dávať do súvisu s podpisom zmenečníka. V danom prípade išlo o zmenku cudziu na vlastný rad, ktorá bola v rukách remitenta. Majiteľ zmenky bol teda zároveň   aj   jej   vystaviteľom.   Z danej   situácie   vyplýva   záver,   že   žalobca   je   sám   sebe dlžníkom. Toto však z hľadiska Obč. zák. a zák. č. 191/1950 Zb. je vylúčené. Ručenie za danej situácie nebolo realizované. K jeho realizácii by mohlo dôjsť len vtedy, keby došlo k indosovaniu zmenky. Až potom by vzniklo potrebné rozdelenie dlžníka a veriteľa. Teda až ďalšiemu majiteľovi zmenky - remitentovi by ručil avalista na základe záväzku vystaviteľa zmenky. Žalobca, ako vystaviteľ zmenky, preto nemôže v súdnom konaní uplatňovať práva zo zmenky proti svojmu vlastnému ručiteľovi - žalovanému.

Žalobca   vo   vyjadrení   k   dovolaniu   navrhol   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora zamietnuť. S názorom vysloveným v mimoriadnom dovolaní nesúhlasil, pretože zákaz   totožnosti   vystaviteľa   zmenky   a   zmenečníka   sa   na   daný   prípad   nevzťahuje,   lebo žalobca   bol   vystaviteľom   predmetnej   zmenky,   ale   nebol   zmenečníkom.   Ďalej   uviedol, že zmenečný ručiteľ svojím ručiteľským vyhlásením garantuje zaplatenie zmenkovej istiny všetkým dlžníkom, ktorí sú už podpísaní na zmenke v dobe, keď robí svoje prehlásenie, takisto ako tým, ktorí sa dlžníkmi stanú v budúcnosti. Avalista je samostatným dlžníkom. Nieje dlžníkom akcesorickým ako bežný ručiteľ, ale je dlžníkom samostatným, pri postihu solidárnym so všetkými ostatnými dlžníkmi. Zmenečný ručiteľ ručí za zaplatenie zmenkovej sumy každému majiteľovi zmenky, a to aj vtedy, ak zmenkové ručenie prevzal za neho. Žalobca je majiteľom predmetnej zmenky, preto je oprávnený domáhať sa práva z tejto zmenky voči žalovanému.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   3   O. s. p.),   po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e O. s. p., vec preskúmal podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.

Podľa ust. § 31 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 191/1950 Zb. (ďalej len zákon) ručiteľské vyhlásenie   sa   píše   na   zmenku   alebo   na   prívesok.   Vy   vyhlásení   treba   udať,   za   koho sa prejíma. Ak nie je udané, platí, že sa prejíma za vystaviteľa.

Ak zaplatí zmenečný ručiteľ zmenku, nadobúda práva zo zmenky proti tomu, za koho sa zaručil a proti všetkým, ktorí sú tejto osobe zmenečne zaviazaní (§ 32 ods. 3 zákona). Podľa ust. § 47 ods. 1 zákona všetci, ktorí zmenku vystavili, prijali, indosovali alebo sa na nej zaručili, sú zaviazaní majiteľovi rukou spoločnou a nerozdielnou.

Námietky   generálneho   prokurátora   v   mimoriadnom   dovolaní   a   žalovaného v námietkach   proti   zmenkovému   platobnému   rozkazu   smerujú   voči   právu   žalobcu,   ako vystaviteľa cudzej zmenky na vlastný rad, uplatňovať v súdnom konaní práva zo zmenky proti vlastnému ručiteľovi, ktorý je na strane žalovaného.

Z   vykonaného   dokazovania,   ako   aj   z   predmetnej   zmenky   vyplýva,   že   žalobca je výstavcom   cudzej   zmenky   na   vlastný   rad   a   právny   predchodca   žalovaného   podpísal zmenku ako avalista, bez uvedenia, za koho zmenku avaluje.

Ak v ručiteľskej doložke nie je vyjadrené, za koho ručenie preberá, platí zákonná fikcia (§ 31 ods. 4 zákona), že takéto ručiteľstvo sa považuje za ručiteľstvo v prospech vystaviteľa zmenky. Napokon v tomto štádiu konania táto skutočnosť nie je sporná, lebo súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd dospeli k rovnakému záveru.

Nesprávny   je   však   názor   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj   odvolacieho   súdu,   v napadnutom rozhodnutí, že v prejednávanej veci je žalobcovi dané právo požadovať plnenie zo   zmenky   proti   zmenkovému   ručiteľovi   -   žalovanému,   preto   dovolací   súd   námietku generálneho prokurátora, že ručenie tu zostáva, ale v danom prípade je nerealizovateľné, považoval za dôvodnú.

V   ustanovení   §   47   zákona   je   zakotvené   právo   majiteľa   zmenky   zakročiť   voči zmenečným   dlžníkom   naraz   alebo   len   proti   jednému,   avšak   za   predpokladu,   že   postih je právne možný. Je potrebné súhlasiť s generálnym prokurátorom, že dlžník nemá postih proti svojmu ručiteľovi.

V   prejednávanej   veci   je   remitent   žalobca   a   tento   žalobca   je   zároveň   vystaviteľ zmenky, čím nastala situácia, že je sám sebe zodpovedný za zaplatenie všetkého, na čo má právo zo zmenky (§ 9 zákona). Ak avalista - žalovaný by zmenku zaplatil, v danom prípade žalobcovi - remitentovi, vzniklo by mu tým právo požadovať zaplatenie zmenky od toho istého žalobcu, ale už ako dlžníka - vystaviteľa, za ktorého sa zaviazal žalovaný zmenku zaplatiť.

Žalobca ako vystaviteľ zmenky preto nemôže úspešne v súdnom konaní uplatňovať práva zo zmenky proti svojmu vlastnému ručiteľovi, ktorým je žalovaný.

Na   základe   uvedeného   dovolací   súd   mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho prokurátora vyhovel podľa ust. § 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p. a napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.»

III.

3.1 Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa § 3 ods. 1 čl. I zákona č. 191/1950 Zb. zmenka môže znieť na vlastný rad vystaviteľa.

Podľa   §   9   ods.   1 čl.   I   zákona   č.   191/1950   Zb.   vystaviteľ   zodpovedá   za prijatie a zaplatenie zmenky.

Podľa § 28 čl. I zákona č. 191/1950 Zb. prijatím sa zmenečník zaväzuje zaplatiť zmenku   pri   sročnosti   (ods.   1).   Ak   nie   je   zmenka   zaplatená,   má   majiteľ,   aj   keď je vystaviteľom, proti prijímateľovi priamy nárok zo zmenky na všetko, čo možno žiadať podľa §§ 48 a 49.

Podľa   §   30   čl.   I zákona   č.   191/1950   Zb.   zaplatenie   zmenky   možno   pre   celú zmenkovú sumu alebo pre jej časť zaručiť zmenečným ručením (ods. 1). Túto záruku môže dať tretia osoba alebo aj ten, kto sa už na zmenku podpísal (ods. 2).

Podľa § 31 čl. I zákona č. 191/1950 Zb. o holom podpise ručiteľa na líci zmenky platí,   že   zakladá   zmenečné   ručenie,   ak   nejde   o   podpis   zmenečníka   alebo   vystaviteľa (ods. 3).   Vo   vyhlásení   treba   udať,   za   koho   sa   prejíma.   Ak   to   nie   je   udané,   platí, že sa prejíma za vystaviteľa (ods. 4).

Podľa § 32 čl. I zákona č. 191/1950 Zb. zmenečný ručiteľ je zaviazaný ako ten, za koho sa zaručil (ods. 1). Záväzok zmenečného ručiteľa je platný i vtedy, ak záväzok, za ktorý sa zaručil, je neplatný z iného dôvodu než pre vadu formy (ods. 2). Ak zaplatí zmenečný ručiteľ zmenku, nadobúda práva zo zmenky proti tomu, za koho sa zaručil a proti všetkým, ktorí sú tejto osobe zmenečne zaviazaní (ods. 3).

Podľa   §   47   čl.   I zákona   č.   191/1950   Zb.   všetci,   ktorí   zmenku   vystavili,   prijali, indosovali alebo sa na nej zaručili, sú zaviazaní majiteľovi rukou spoločnou a nerozdielnou (ods. 1). Majiteľ môže žiadať plnenie od každého z nich alebo od niekoľkých z nich alebo od všetkých dohromady a nie je viazaný poradím, v ktorom sa zaviazali (ods. 2). Rovnaké právo má každá osoba, ktorá sa podpísala na zmenku a ju vyplatila (ods. 3).

3.2 Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   nie   je   posúdenie   sťažovateľom uplatnenej pohľadávky zo zmenky proti žalovanému v konaní vedenom v prvom stupni pred bývalým mestským súdom pod sp. zn. 25 Zm 17/95, ale námietka sťažovateľa, že právny záver najvyššieho súdu v konaní o mimoriadnom dovolaní v predmetnej veci, podľa ktorého sťažovateľ ako vystaviteľ cudzej zmenky na vlastný rad a zároveň jej majiteľ (remitent), nemôže úspešne v súdnom konaní uplatňovať práva zo zmenky proti svojmu vlastnému ručiteľovi,   je   arbitrárny   a porušuje   sťažovateľom   označené   práva   podľa   ústavy,   listiny, dohovoru a dodatkového protokolu k dohovoru.

Pretože   riešenie   uvedenej   prejudiciálnej   otázky   v právnej   veci   sťažovateľa je konečné, pričom má (vzhľadom na okolnosti daného prípadu) význam pre rozhodnutie v merite veci a môže vyústiť v zamietnutie sťažovateľom uplatňovaných nárokov, mohol mať namietaný právny názor najvyššieho súdu obsiahnutý v napádanom rozhodnutí dopad do   sféry   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy,   listiny,   dohovoru   a dodatkového protokolu k dohovoru.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd v predmetnej veci rozhodol ako súd dovolací dvakrát (prvýkrát na základe dovolania podaného sťažovateľom a neskôr, po opätovnom rozhodnutí   odvolacieho   súdu   vo   veci,   na   základe   mimoriadneho   dovolania   podaného generálnym   prokurátorom).   Vo   svojom   prvom   rozhodnutí   o   dovolaní   vyslovil   názor, že sťažovateľ   môže   uplatňovať právo   zo   zmenky   voči   svojmu   ručiteľovi.   V sťažnosťou napádanom rozsudku z 27. apríla 2006 vyslovil úplne opačný názor. Tým, že najvyšší súd rozhodol vo svojich dvoch rozsudkoch v tej istej veci na základe totožných skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun ničím neodôvodnil, je jeho rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).

Základné   právo   zaručené   v   čl. 20   ods. 1   ústavy   zahŕňa   pritom   požiadavku minimálnych   garancií   procesnej   povahy   ustanovených   priamo   v   čl. 20   ods. 1   ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), zahŕňajúceho taktiež   požiadavku   spravodlivosti   súdneho   konania   [čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pri   rozhodovaní   o   porušení čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru skúma (okrem iného) aj dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (No 28 856/95) hovorí tiež o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách)   označeného   ustanovenia].   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Súčasťou   základného   práva   všetkých   vlastníkov   na   „rovnaký   zákonný   obsah a ochranu“ vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy je tiež požiadavka, aby súdne konanie, v ktorom   o ochranu   tohto   základného   práva   ide,   dôsledne   rešpektovalo   (s   poukazom aj na čl. 152 ods. 4 ústavy) ústavné princípy právnej istoty, rovnosti a zákazu diskriminácie.

V prípadoch,   keď   sa   všeobecný   súd   pri   rozhodovaní   o majetkových   právach účastníkov civilného konania dôsledne označenými ústavnými princípmi neriadil, pretože sa v rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   nevyrovnal   s ustáleným   odlišným   právnym názorom vysloveným v iných rozhodnutiach všeobecných   súdov   týkajúcich   sa   skutkovo a právne obdobných prípadov, vyslovil ústavný súd porušenie základného práva dotknutého účastníka takéhoto konania podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, prípadne porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru (napr. III. ÚS 328/05).

V posudzovanom prípade však najvyšší súd rozhodoval opakovane v tej istej veci na základe   uplatnenia   opravných   prostriedkov   prípustných   v civilnom   konaní   podľa Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Rozdielne   posúdenie   skutkových okolností prípadu alebo odchýlne posúdenie určitej právnej otázky súdom rozhodujúcim o opravnom   prostriedku   v porovnaní   so   závermi   preskúmavaného   súdneho   rozhodnutia nemôže samo osebe založiť porušenie základných práv alebo slobôd účastníka súdneho konania v dôsledku porušenia princípu právnej istoty. V danom prípade rozhodoval najvyšší súd   o   mimoriadnom   dovolaní   podanom   generálnym   prokurátorom.   Skutočnosť, že rozhodoval na základe „totožných skutkových zistení“ zodpovedá charakteru a povahe konania   o mimoriadnom   dovolaní,   v ktorom   možno   napadnuté   rozhodnutie   preskúmať aj z hľadiska „právneho posúdenia veci“ (§ 243f ods. 1 OSP). Vylúčenie možnosti odchýliť sa   od   právnych   záverov   preskúmavaného   súdneho   rozhodnutia   pre   súd   rozhodujúci o podanom opravnom prostriedku by bolo v rozpore s požiadavkou účinnosti a efektívnosti tohto   opravného   prostriedku   a   v   konečnom   dôsledku   by   popieralo   jeho   účel   (nápravu prípadnej nezákonnosti rozhodnutia spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení veci).

Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom ani nenamieta, že by sa na konkrétne okolnosti jeho právnej veci vzťahovala ustálená judikatúra všeobecných súdov, od ktorej sa najvyšší súd v napádanom rozsudku z 27. apríla 2006 bezdôvodne odchýlil.

Z obsahu   sťažovateľom   napádaného   rozsudku   z   27. apríla 2006   sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 ústavný súd zistil, že najvyšší súd svoj nesúhlas s právnym názorom obsiahnutým v preskúmavanom rozhodnutí (v rozsudku najvyššieho súdu z 29. mája 2003 sp. zn. 3 Obo 312/01) v otázke, ktorá je predmetom podanej ústavnej sťažnosti, odôvodnil na stranách 5 až 7 rozsudku sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 z 27. apríla 2006.

Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah odôvodnenia napádaného rozsudku najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004   opodstatňuje   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu k dohovoru.

3.3 Podľa   čl. 142   ods. 1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho   ústavnej   konformity),   alebo   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy, ak by vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 8/2004 z 27. apríla 2006 (s prihliadnutím k obsahu predchádzajúcich rozhodnutí mestského súdu a najvyššieho súdu v predmetnej veci) dospel ústavný súd k záveru, že závery najvyššieho súdu   v   sťažovateľom   napádanom   rozhodnutí   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   vo   vzťahu   k sťažovateľom   označeným   právam   podľa   ústavy,   listiny, dohovoru a dodatkového protokolu k dohovoru.

Právnu   úpravu   regulujúcu   zaviazanosť   účastníkov   zmenkovoprávnych   vzťahov v súvislosti   s plnením   zmenkových   záväzkov   upravuje   viacero   ustanovení   čl.   I   zákona č. 191/1950 Zb. (predovšetkým ustanovenia § 9, § 15, § 28, § 30, § 32, § 49, § 50 a § 63 čl. I zákona č. 191/1950 Zb.).

Podľa § 30 ods. 1 čl. I zákona č. 191/1950 Zb. možno zaplatenie zmenky pre celú zmenkovú sumu alebo pre jej časť zaručiť zmenečným ručením.

Charakteristickým   znakom   zabezpečovacích   záväzkov   býva   ich   akcesorita a subsidiarita.   Pre   zmenkové   záväzky   je   naopak   typická   ich   samostatnosť.   Zmenečné ručenie   teda   nemôže   byť   zaisťovacím   inštitútom   nadaným   v plnej   miere   typickými vlastnosťami zabezpečovacích záväzkov a súčasne v sebe zahŕňať štandardný a vo svojej podstate diametrálne odlišný zmenkový záväzok.

Z ustanovení   § 47   čl. I   zákona   č. 191/1950 Zb.   vyplýva   solidarita   záväzku zmenečného   ručiteľa   so   záväzkom   zabezpečovaným   (ako   aj   so   záväzkami   ďalších zmenkových   dlžníkov)   vo   vzťahu   k majiteľovi   zmenky   (zmenkovému   veriteľovi), v dôsledku čoho je vylúčená subsidiarita záväzku zmenečného ručiteľa vo vzťahu k záväzku zabezpečovanému   (teda   vylúčenie   požiadavky,   aby   bolo   právo   najskôr   bezúspešne uplatnené   u dlžníka   ručením   zabezpečovaného   záväzku   ako   predpoklad   úspešného uplatnenia   práva   proti   ručiteľovi).   Nemožno   však   z neho   explicitne   vyvodiť   absolútne vylúčenie akcesority záväzku zmenečného ručiteľa vo vzťahu k zabezpečovanému záväzku (tak ako vo svojej sťažnosti argumentuje sťažovateľ), a to vzhľadom na osobitnú právnu úpravu postavenia zmenečného ručiteľa (§ 32 čl. I zákona č. 191/1950 Zb.).

Záväzok   zmenečného   ručiteľa   je   vždy   adresný,   čo   znamená,   že   sa   viaže k zmenkovému   záväzku   určitého   zmenkového   dlžníka   (§ 31   ods. 4   čl. I   zákona č. 191/1950 Zb.)   a že   sa   ním   zaisťuje   zaplatenie   zmenkového   dlhu   tohto   zmenkového dlžníka. Zmenečný ručiteľ je zaviazaný ako ten, za koho sa zaručil (§ 32 ods. 1 čl. I zákona č. 191/1950   Zb.).   Obsah   a povaha   zmenkového   záväzku   zmenečného   ručiteľa   (avalistu) závisia,   aj   keď   nie   absolútne,   na   obsahu   a povahe   záväzku   toho   zmenkového   dlžníka (avaláta) za ktorého bolo zmenkové ručenie prevzaté. Ak je avalát hlavným zmenkovým dlžníkom,   má   aj   záväzok   avalistu   povahu   záväzku   priameho,   ak   je   avalát   postihovým zmenkovým dlžníkom, je záväzok avalistu taktiež zmenkovým záväzkom postihovým (§ 43 až 54 čl. I zákona č. 191/1950 Zb.).

Záväzok   zmenečného   ručiteľa   možno   s ohľadom   na   jeho   obsahovú   závislosť a čiastočnú existenčnú závislosť na zabezpečovanom záväzku (napr. na vznik ručiteľského záväzku nemá vplyv skutočnosť, že zabezpečovaný záväzok je neplatný z iného dôvodu než pre   vadu   formy,   no   v   dôsledku   zániku   zabezpečovaného   záväzku   zaniká   aj   záväzok zmenečného   ručiteľa)   považovať   za   záväzok   akcesorický   s tým,   že   jeho   akcesorita   je významným   spôsobom   obmedzená.   Ustanovenie   §   32   zákona   č.   191/1950   Zb.   v tomto smere   zásadným   spôsobom   obmedzuje   samostatnosť   záväzku   avalistu,   čím   akcentuje zaisťovaciu funkciu tohto inštitútu.

Sťažovateľ   v argumentácii   obsiahnutej   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sám pripúšťa, že v danom prípade vystavil cudziu zmenku na vlastný rad v úmysle zabezpečiť si vyplatenie zmenkovej sumy zmenečníkom. Ako remitent (t. j. prvý majiteľ) uvedenej zmenky by sa stal zmenečným dlžníkom len vtedy, ak by previedol zmenku indosamentom na   inú   osobu.   To   sa   dosiaľ   nestalo.   Ako   vystaviteľ   cudzej   zmenky   na   vlastný   rad sa nemohol stať dlžníkom sebe samému (§ 9 ods. 1 a § 47 ods. 1 čl. I zákona č. 191/1950 Zb.). Až do tohto okamihu neexistuje voči nemu právo na zaplatenie zmenky. Sťažovateľ ako vystaviteľ zmenky nemá voči sebe ako majiteľovi zmenky zmenkový záväzok.

Za danej situácie najvyšší súd v napádanom rozsudku z 27. apríla 2006, konštatujúc, že žalovaný prevzal zmenečné ručenie za sťažovateľa (ako vystaviteľa zmenky), vykladal ustanovenie § 47 čl. I zákona č. 191/1950 Zb. reštriktívne v porovnaní s jeho doslovným znením (t. j. že uplatnenie označeného ustanovenia prichádza do úvahy „... za predpokladu, že   postih   je   právne   možný...“)   v kontexte   s právnou   úpravou   postavenia   zmenečného ručiteľa v zmysle § 32 čl. I zákona č. 191/1950 Zb.

V rámci posúdenia zisteného a ustáleného skutkového stavu najvyšší súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj záver, ktorým sa odchýlil od predchádzajúceho rozsudkov sp. zn. Obdo V. 27/98 z 19. septembra 2001 a sp. zn. 3 Obo 312/01 z 29. mája 2003.

Jeho závery v napádanom rozsudku z 27. apríla 2006 možno považovať z ústavného hľadiska   za   dostatočné   a relevantné,   opierajúce   sa   o konkrétne   skutočnosti   vyplývajúce z vykonaného   dokazovania.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   nemožno   výklad a interpretáciu zákona, ktorú najvyšší súd v danom prípade zvolil, považovať arbitrárnu, teda   zásadným   spôsobom   popierajúcu   znenie   právnych   noriem   aplikovateľných   v danej veci.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu   v predmetnej   veci   bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   článkami   ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu k dohovoru, teda, že by z jeho strany nebola sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2006