znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 356/04-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Eduarda Báránya a Juraja Babjaka vo veci sťažnosti Pavla Holeša a Michala Holeša, obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. O. W., Advokátska kancelária, B., ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   476/95,   na   neverejnom   zasadnutí 13. apríla 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. E 476/95   p o r u š i l základné   právo   Pavla   Holeša   a Michala   Holeša   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   476/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Pavlovi   Holešovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Michalovi Holešovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Pavla Holeša a Michala Holeša v sume 9 004 Sk (slovom deväťtisícštyri slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. O. W., Advokátska kancelária, B. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 356/04-10 z 1. decembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Pavla a Michala Holešovcov, obaja bytom B. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. O. W., Advokátska kancelária, B., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. E 476/95.

Sťažovatelia   uviedli,   že   rozsudkom   bývalého   Mestského   súdu   Bratislava z 30. novembra   1994,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   20.   januára 1995,   bola ich   otcovi Š. H., v tom čase bytom M. (ďalej len „povinný“), uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľom 20 500 Sk s prísl. z titulu výživného. Sťažovatelia podali 24. júla 1995 návrh na výkon rozhodnutia   súdom.   Obvodný   súd   Bratislava   1   (predchodca   okresného   súdu)   nariadil uznesením z 13. decembra 1995 výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Povinný podal 4. marca 1996 proti uzneseniu odvolanie. Okresný súd vyzval 21. novembra 1996 príslušnú pobočku banky, aby oznámila, či došlo k odpísaniu vymáhanej sumy z účtu povinného. Príslušná pobočka banky okresnému súdu oznámila, že sa tak nestalo, pretože jej   dosiaľ   nebolo   doručené   oznámenie   okresného   súdu   o nadobudnutí   právoplatnosti uznesenia o nariadení súdneho výkonu rozhodnutia z 13. decembra 1995.

Okresný súd následne nariadil pojednávanie vo veci na 13. december 1996, ktoré odročil na 17. január 1997, čo bol „na mnoho rokov posledný úkon, ktorý súd vo veci vykonal“. V dôsledku uvedeného podali sťažovatelia 21. apríla 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu. V odpovedi z 13. mája 2004 podpredsedníčka okresného súdu uznala dôvodnosť sťažnosti, čo však neviedlo k náprave, pretože od doručenia vyjadrenia sťažovateľov   z 3.   júna   2004,   ktorým   reagovali   na   výzvu   okresného   súdu   doručenú   im 19. mája 2004, je okresný súd v konaní opäť nečinný.

Podľa   sťažovateľov   došlo   takýmto   postupom   okresného   súdu   k porušeniu   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti taktiež uvádzajú: „V tejto veci sa nevyskytuje neobvyklý skutkový alebo   právny   problém,   ktorý   by   odôvodňoval   predĺženie   konania.   Prieťahy   v konaní nemožno   pripísať   ani   nášmu správaniu   sa   v konaní,   nakoľko reagujeme   na   výzvy   súdu v stanovených lehotách. Za prieťahy v konaní nesie výlučnú zodpovednosť súd.“

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovatelia   prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu navrhli, aby ústavný súd v predmetnej veci nálezom rozhodol, že ich   základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. E 476/95 porušené, taktiež navrhli, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci tak, aby „bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“, aby ústavný súd priznal každému z nich primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, ktoré by im bol okresný súd povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, a napokon aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť im aj trovy konania.

Sťažovatelia   predložili   ústavnému   súdu   rovnopis   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní z 19. apríla   2004 podanej   predsedovi   okresného   súdu   21.   apríla 2004,   ako   aj fotokópiu odpovede na uvedenú sťažnosť z 13. mája 2004 sp. zn. Spr. 2060/04 preukazujúcu využitie účinných právnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov.

Právny   zástupca   sťažovateľov   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   v podaní z 10. januára   2005   oznámil,   že   netrvá   na   konaní   verejného   ústneho   pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2060/04 z 23. februára 2005 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho prejednania predmetnej veci.   V ďalšom   texte   svojho   vyjadrenia   k   sťažnosti   okresný   súd   popísal   priebeh preskúmavaného konania a v jeho závere uviedol: „Ctený Ústavný súd SR s poukazom na uvedené si Vás dovoľujem požiadať, aby bola vzatá na vedomie skutočnosť, že súd konal v súlade   s platnými   právnymi   predpismi   s ohľadom   na   množstvo   vecí   vybavovaných v oddelení   E.   V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   E   476/95   konali   dvaja   zákonní   sudcovia. Po prebratí   agendy   JUDr.   V.   H.   v oddelení   E   (cca   2   555   nevybavených   vecí)   koná v predmetnej veci Mgr. P. T. (E oddelenie – cca 2 204 vecí), ktorý je zároveň zákonným sudcom v oddelení 6 T (cca 54 osôb).

Vo veci je potrebné skonštatovať, že zákonný sudca v konaní odvolanie povinného zo dňa   4.   3.   1996   posúdil   podľa   obsahu   ako   návrh   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia, v dôsledku   čoho   konajúci   súd   v priebehu   ďalšieho   konania   zisťoval   podklady   pre pokračovanie   v konaní   alebo   zastavenie   konania   o výkon   rozhodnutia   a táto   skutočnosť mala rovnako vplyv na samotnú dĺžku konania.

V prípade, že Ústavný súd SR dospeje k záveru, že bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby Ústavný súd SR nepriznal sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie   z dôvodu   pretrvávajúceho   nedostatočného personálneho obsadenia Okresného súdu Bratislava I sudcami, vzniknutého po odchode sudkýň do dôchodku, na materskú dovolenku a na Krajský súd v Bratislave ako i neúmerne vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Okresnému súdu Martin bol 24. júla 1995 doručený návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave zo 17. júla 1995 Ing. Ľ. H., B., v tom čase zákonnej zástupkyne (ďalej len „zákonná zástupkyňa“ alebo „oprávnená“) maloletých sťažovateľov proti povinnému.

Na   základe   uznesenia   sp.   zn.   E   2435/95   z 9.   augusta   1995,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   12.   septembra   1995,   Okresný   súd   Martin   z dôvodu   svojej   miestnej nepríslušnosti odstúpil spisový materiál miestne príslušnému Obvodnému súdu Bratislava 1. Na   základe   pokynu   vo   veci   konajúceho   sudcu   z 10.   augusta   1995   bolo   toto   uznesenie doručované účastníkom konania.

Spisový materiál v predmetnej veci bol 27. septembra 1995 doručený okresnému súdu.

Podľa úradného záznamu spísaného 13. decembra 1995 sa na okresný súd dostavila oprávnená, ktorá vyčíslila dlžné výživné za obdobie od 1. októbra 1992 do novembra 1995 celkovo sumou 20 050 Sk.

Okresný súd uznesením č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995 nariadil na základe právoplatného rozsudku Mestského súdu Bratislava č. k. 10 Co 353/94-102 z 30. novembra 1994 (ďalej len „rozsudok z 30. novembra 1994“) výkon rozhodnutia odpísaním uplatnenej pohľadávky   z účtu   povinného   v peňažnom   ústave.   Uznesenie   bolo   následne   doručené účastníkom konania, ako aj peňažnému ústavu.

Listom z 25. februára 1996 (doručeným 4. marca 1996) podal povinný odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995.

Pokynom   z 12.   marca   1996   nechal   zákonný   sudca   v predmetnej   veci   vyžiadať a pripojiť spis okresného súdu sp. zn. P 76/93 a vyzvať povinného, aby okresnému súdu obratom   zaslal   kópiu   odvolania   z 25.   februára   1996.   Povinný   v prílohe   svojho   listu z 27. mája 1996 (doručeného 29. mája 1996) okresnému súdu doručil požadovanú kópiu odvolania.

Odvolanie   povinného   bolo   následne   9.   júna   1996   doručené   zákonnej   zástupkyni sťažovateľov spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrila.

Pokynom z 20. novembra 1996 vo veci konajúci sudca nariadil termín pojednávania na 13. december 1996 a súčasne nechal predvolať účastníkov konania spolu s výzvou, aby si so   sebou   priniesli   doklady   o platbách   výživného   od   1.   októbra   1992   dosiaľ,   vyzvať Slovenskú sporiteľňu, a. s., pobočku Martin, na oznámenie výšky sumy, ktorá bola odpísaná z účtu povinného.

Slovenská sporiteľňa, a. s., pobočka Martin, odpovedala na výzvu okresného súdu listom z 27. novembra 1996 (doručeným 2. decembra 1996), v ktorom mu oznámila, že vzhľadom na skutočnosť, že dosiaľ nedostala „právoplatnosť k uvedenému rozhodnutiu, úhradu pohľadávky sme nerealizovali“.

Pojednávanie   v predmetnej   veci   konané   13.   decembra   1996   bolo   z dôvodu neprítomnosti   účastníkov   konania   odročené   na   17.   január   1997.   Pojednávanie   konané

17. januára   1997   okresný   súd   po   vypočutí   povinného   uznesením   odročil   na   neurčito a zároveň   uložil   povinnému   povinnosť,   aby   mu   v lehote   10   dní   doručil   kópiu   poštovej poukážky o zaplatení výživného za mesiac január 1997.

Povinný okresnému súdu zaslal fotokópiu vyžiadanej poštovej poukážky v prílohe svojho listu z 27. januára 1997 doručeného okresnému súdu 30. januára 1997.

Zákonný sudca pokynom z 11. septembra 1998 nechal vyzvať zákonnú zástupkyňu sťažovateľov, aby mu v lehote 8 dní oznámila, či i naďalej trvá na nariadenom výkone rozhodnutia, a ak áno, aby mu taktiež oznámila špecifikáciu výšky dlžného výživného.

Dňa 5. novembra 1998 bol spis sp. zn. P 76/93 vylúčený „z dôvodu nového návrhu“.

Slovenská   sporiteľňa, a. s.,   pobočka   Martin, v prílohe svojho listu   z 19.   februára 1999 okresnému súdu zaslala uznesenie č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1996 a súčasne mu oznámila, že bežný účet povinného bol v ich banke zrušený.

Dňa 7. apríla 2004 sa na okresný súd za účelom nahliadnutia do spisu v predmetnej veci dostavil právny zástupca sťažovateľov.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 12. mája 2004 predložiť spis vyššiemu súdnemu úradníkovi za účelom zabezpečenia ďalšieho procesného postupu vo veci. Vyšší súdny úradník listom zo 17. mája 2004 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby mu v lehote   8   dní   písomne   oznámil   presne   vyčíslenú   sumu   zaostalého   výživného,   ktorú   je povinný dlžný, a zároveň aby mu oznámil číslo účtu povinného a názov peňažného ústavu, v ktorom ho má vedený. Na základe pokynu vyššieho súdneho úradníka mal byť pripojený aj   spis   sp.   zn.   P   76/93,   ktorý   však   nebolo   možné   pripojiť   z dôvodu   pojednávania nariadeného na 31. máj 2004.

Právny zástupca sťažovateľov odpovedal na výzvu okresného súdu listom z 3. júna 2004 (doručeným v ten istý deň), v ktorom mu zaslal svoje vyjadrenie k výzve a súčasne ho v ňom požiadal o pomoc pri zisťovaní platiteľa mzdy, prípadne účtu povinného.

Okresný súd listom z 24. septembra 2004 vyzval povinného, aby mu v lehote 20 dní oznámil číslo účtu a názov peňažného ústavu, ako aj skutočnosť, či je zamestnaný, resp. či má   iný   pravidelný   príjem.   Predmetná   zásielka   bola   vrátená   späť   s poznámkou   adresát odsťahovaný. Okresný súd na základe pokynu z 13. októbra 2004 nechal uvedenú výzvu doručiť na novú adresu, na ktorej si povinný výzvu prevzal 29. októbra 2004.

Povinný   listom   zo   7.   novembra   2004   (doručeným   15.   novembra   2004)   požiadal okresný súd o doručenie uznesenia z 13. decembra 1995, aby sa k nemu mohol vyjadriť. Ďalším listom zo 14. novembra 2004 (doručeným 16. novembra 2004) okresnému súdu oznámil, že v predmetnom konaní do   dnešného dňa nebolo rozhodnuté o ním   podanom odvolaní proti uzneseniu č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995, avšak svoje číslo účtu a platiteľa mzdy v ňom okresnému súdu neoznámil.

Okresný súd výzvou z 9. decembra 2004 požiadal právneho zástupcu sťažovateľov o predloženie   špecifikácie   zaostalého   výživného,   ako   aj   o   predloženie   plnej   moci   na zastupovanie Michala Holeša.

Právny   zástupca   sťažovateľov   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   podaním   zo 16. decembra 2004 (doručeným v ten istý deň), v ktorého prílohe zaslal okresnému súdu plnú moc na zastupovanie Michala Holeša, a v súvislosti s jeho žiadosťou o špecifikáciu zaostalého výživného poukázal na svoje vyjadrenie z 3. júna 2004, v ktorom okresnému súdu oznámil, že „povinný neuhradil do dnešného dňa ani časť z dlžnej sumy 20 500 Sk“.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci. Predmetom posudzovaného konania je návrh na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu povinného v peňažnom ústave. Predmetný návrh bol podaný za účelom uspokojenia nároku sťažovateľov (v čase začatia konania boli obaja sťažovatelia maloletí) vzniknutého neuhradením výživného priznaného právoplatným rozsudkom okresného súdu. Z hľadiska povahy veci ide o konanie, ktoré má súvis   s existenčnou   otázkou   sťažovateľov,   resp.   s ich   sociálnym   postavením,   a preto   by v ňom mal okresný súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Z obsahu súdneho spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľov   a   okresného   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa vzťahujúcich listín však ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla byť príčinou predĺženia konania v predmetnej veci.

B)   Pri   hodnotení   podľa   kritéria   „správanie   účastníkov“   v preskúmavanej   veci   je potrebné   prihliadať   na   skutočnosť,   že   v čase   začatia   konania   boli   obaja   sťažovatelia zastúpení zákonnou zástupkyňou, ktorá za nich v predmetnom konaní vykonávala procesné úkony.   Z dôvodov   uvedených   nižšie   v rámci   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   by   podľa názoru   ústavného   súdu   mohlo   byť   v uvedenom   prípade   právne   významným   z hľadiska posudzovania   porušenia   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   iba   správanie zákonnej zástupkyne sťažovateľov v období od začatia konania v predmetnej veci, t. j. od 24. júla 1995, až do marca 1996, keď uznesenie č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995 nadobudlo   právoplatnosť.   V uvedenom   období   v správaní   zákonnej   zástupkyne sťažovateľov ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil, že po podaní návrhu v tom čase zákonnou zástupkyňou oboch sťažovateľov okresný súd uznesením č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995 nariadil výkon rozhodnutia   odpísaním   uplatnenej   pohľadávky   vo   výške   20   500   Sk   z účtu   povinného v peňažnom ústave Slovenská sporiteľňa, a. s., pobočka Martin, na základe právoplatného rozsudku z 30. novembra 1994.

Dňa 4. marca 1996 bolo okresnému súdu doručené odvolanie povinného proti tomuto uzneseniu,   ktoré   bolo   okresným   súdom   posúdené   ako   návrh   na   zastavenie   výkonu rozhodnutia. Povinný v ňom v podstate spochybňoval výšku pohľadávky, na uspokojenie ktorej   bol výkon   rozhodnutia nariadený. V ďalšom priebehu konania si   okresný   súd až dosiaľ prakticky iba preveroval spôsobom, ktorý vyplýva z vyššie uvedeného spisového prehľadu,   výšku   pohľadávky,   ktorá   mala   byť   prostredníctvom   výkonu   rozhodnutia uspokojená.

Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd podanie povinného doručené mu 4. marca 1996 nepovažoval za odvolanie, ale bolo ním posúdené ako návrh na zastavenie konania, v súlade s § 167 ods. 2 a § 159 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uznesenie   č.   k.   E   476/95-10   z 13.   decembra   1995   nadobudlo   po   uplynutí   zákonnej 15-dňovej lehoty na podanie odvolania právoplatnosť a okresný súd mal preto následne postupovať podľa   §   307   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   „O tom,   že   uznesenie   o   nariadení výkonu súdu nadobudlo právoplatnosť, súd upovedomí peňažný ústav; toto upovedomenie súd doručí peňažnému ústavu do vlastných rúk“.

Okresný   súd   však   takto   nepostupoval.   Nevyznačil   právoplatnosť   uznesenia   č.   k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995, nezastavil a ani neodložil týmto uznesením nariadený výkon rozsudku z 30. novembra 1994. Nerešpektovaním § 307 OSP okresný súd prakticky zablokoval výkon právoplatného rozsudku z 30. novembra 1994 nariadený uznesením č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995.

Nariadený výkon rozhodnutia nie je vôbec realizovaný a výživné preto sťažovatelia dosiaľ nedostali. Príčinou tohto stavu je nesplnenie zákonnej povinnosti podľa § 307 OSP zo strany okresného súdu, a teda zablokovanie nariadeného výkonu rozhodnutia od marca 1996 až dosiaľ. Konanie okresného súdu vo veci sp. zn. E 476/95 v období po marci 1996 (keď uznesenie č. k. E 476/95-10 z 13. decembra 1995 nadobudlo právoplatnosť) možno teda v podstate celé označiť vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti za zbytočný prieťah.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako deväť rokov a osem mesiacov. Z uvedenej doby časť v trvaní deviatich rokov, t. j. takmer celé   konanie   okresného   súdu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   zbytočným   prieťahom vzniknutým v dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu, resp. nesplnenia povinnosti uvedenej v § 307 OSP v predmetnom konaní okresným súdom.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nesprávnym   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk pre každého z nich. Vzniknutá ujma sťažovateľov spočíva podľa nich v neprimerane   dlhej   dobe   konania,   ktorá   sa   negatívne   prejavila   na   kvalite   ich   životov, pretože   v dôsledku   absencie   prostriedkov   z vymáhaného   výživného   nemohli   realizovať niektoré zo svojich záujmov a ani zvyšovať si vzdelanie, ktoré mohlo kvalitatívne zlepšiť ich budúci život.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov   sumu   30   000   Sk   (spolu   vo   výške   60   000   Sk).   Táto   suma   zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu aj skutočnosť, že okresný súd prakticky zmaril účel výkonu rozhodnutia, čím citeľne porušil základné práva sťažovateľov. Intenzitu porušenia práv sťažovateľov navyše zvyšuje skutočnosť, že v predmetnom konaní ide už o právoplatne priznané právo sťažovateľov na peňažné plnenie.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 9 004 Sk, ktoré bližšie špecifikovali ako odmenu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti pre dvoch sťažovateľov) vrátane režijného paušálu.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z § 1, § 15 a   §   20   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1. januára 2005 a z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený   v období   od   1.   januára   2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje 4 534 Sk (v období od 1. januára 2005 predstavuje 2 501 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk (v období od 1. januára 2005 hodnota režijného paušálu 150 Sk).

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2004   pre   dve   osoby   vrátane režijného paušálu (4 x 3 628 Sk + 2 x 136 Sk = 14 784 Sk po zaokrúhlení 14 790 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy spolu predstavuje 14 790 Sk.

Ústavný súd   zistil,   že uplatnená suma trov   právneho   zastúpenia   spolu   9 004 Sk neodporuje platným právnym predpisom, a preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celej výške uplatnenej právnym zástupcom sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005