znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 355/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Peter Rybár, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa   čl.   47 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom o náhrade trov súdneho konania uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15 CoE 31/2013 z 26. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014 doručená sťažnosť R. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   výrokom   o   náhrade   trov   súdneho   konania uznesenia   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 31/2013 z 26. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom exekučného konania v procesnej pozícii   povinného   vedenom   pred   Okresným   súdom   Trebišov   (ďalej   len „okresný   súd“) sp. zn. 12 Er 1276/2004, v rámci ktorého okresný súd uznesením z 3. augusta 2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a druhým   výrokom   rozhodol,   že   účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. Práve druhý výrok napadnutého uznesenia krajského   súdu   považuje   sťažovateľ   za   porušujúci   jeho   označené   práva,   pretože sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne vyjadril k odvolaniu oprávneného a pre prípad   neúspechu   oprávneného   vyčíslil   aj   trovy   odvolacieho   konania.   Sťažovateľ vychádzajúc z úspechu v odvolacom konaní je toho názoru, že krajský súd mu mal priznať náhradu trov konania, a tým, že mu ju nepriznal, porušil jeho označené práva.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa R. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 26.09.2013 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 15CoE/31/2013 porušené boli.

2. Krajskému súdu v Košiciach sa v konaní vedenom pod sp. zn. 15CoE/31/2013 prikazuje priznať povinnému náhradu trov odvolacieho konania.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   350,-   Eur   (slovom tristopäťdesiat   eur),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy konania vo výške 284,08 Eur na účet   právneho   zástupcu   Advokátska   kancelária   JUDr.   Peter   Rybár,   s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie základného práva na právnu ochranu podľa čl. 47 ods. 2 ústavy výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď mu nepriznal náhradu trov konania, hoci si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu a svoje   rozhodnutie   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   založil   na   argumente, že sťažovateľovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách odvolacieho konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa nepochybne   negatívne   dôsledky,   avšak   tieto   nemožno   z   hľadiska   kritérií   spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému   postupu   vedúcemu   k   rozhodnutiu   vo   veci samej,   resp.   samotnému   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (m.   m.   IV.   ÚS   225/2012, IV. ÚS 311/2012, III. ÚS 47/2013).

1. Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   dôjsť   aj   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že   vo   svojej   podstate   sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   mu   v   rozpore   so   zákonom nepriznal   náhradu   trov   konania,   ktorá   podľa   jeho   vyčíslenia   v   konečnom   dôsledku predstavuje sumu 106,56 €, o ktorú mal byť (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátený napadnutým uznesením krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku krajského súdu je z hľadiska   kritérií   zákonnosti   sporný,   ale   v   danom   prípade   je   nevyhnutné   zohľadniť aj intenzitu   namietaného   porušenia   zákona   (jeho   ústavnoprávny   rozmer),   ktorá by odôvodňovala   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Namietaná   suma,   o   ktorú   bol,   resp.   mal   byť   sťažovateľ   ukrátený,   zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú [pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorý   ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia].

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne   nedosahuje,   čo   zakladá   dôvod   na   jej   odmietnutie   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Uvedené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   umožňuje   všeobecnému   súdu aj náhradu trov nepriznať, a to v prípade, keď dospeje k záveru, že v danom prípade nejde o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pokiaľ súd dospeje k tomuto záveru, tak môže náhradu trov nepriznať aj účastníkovi konania, ktorý mal plný úspech vo veci.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy   ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej právo na právnu pomoc   sa   priznáva   každému.   Hlavný   význam   práva   na   právnu   pomoc   spočíva   v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú   zodpovedajúcu   povinnosť   nebrániť   účastníkovi,   aby   v konaní   pred   nimi   využíval právnu pomoc (II. ÚS 78/03).

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu   a jeho napadnutým rozhodnutím nedošlo k zabráneniu sťažovateľovi využiť právnu pomoc, ktorú v konečnom dôsledku aj využil. Samotná skutočnosť, že sťažovateľovi nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v už uvedenej sume 106,56 €, sama osebe ešte neznamená,   že   došlo   k porušeniu   tohto   označeného   základného   práva,   pretože ak by aj ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danej veci pochybil, tak intenzita tohto porušenia zákona nedosahuje ústavnoprávny rozmer. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní,   bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014