znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 355/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej advokátskou kanceláriou M. s. r. o., B., v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   V.   K.,   PhD.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 8 C 171/2006-848 z 2. apríla 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 88/2012-869 z 31. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2012   doručená   sťažnosť   R.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 171/2006-848 z 2. apríla 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 88/2012-869 z 31. júla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala od žalovaného L., š. p., B. (ďalej len „žalovaný“), vydania nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva   k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam   a prechode   vlastníctva   k niektorým   nehnuteľnostiam   (ďalej   len   „zákon č. 161/2005 Z. z.“).

Vo veci samej okresný súd žalobe sťažovateľky rozsudkom č. k. 8 C 171/2006-427 zo   4.   februára   2009   vyhovel   a súčasne   sťažovateľke   v pozícii   žalobcu   aplikujúc   na   jej prípad § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľka preto rozsudok vo výroku o trovách konania napadla odvolaním.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   Co   142/2009-622   z 20.   mája   2010   odvolaním napadnutý   prvostupňový   rozsudok   potvrdil   a sťažovateľke   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania.

V konaní o sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 526/2010-60 z 13.   apríla   2011   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   142/2009-622   z 20.   mája   2010 vo výroku,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   8 C 171/2006-427 zo 4. februára   2009,   čo   sa   týka   nepriznania   náhrady   trov   konania   sťažovateľke, ako aj vo výroku   o nepriznaní   náhrady   trov   odvolacieho   konania   sťažovateľke   zrušil a v rozsahu   zrušenia vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   sa nestotožnil   s dôvodmi,   na   ktorých   krajský   súd   založil   aplikáciu   §   150   ods.   1   OSP na posudzovaný prípad.

Po vrátení veci krajský súd súc viazaný právnym názorom ústavného súdu uznesením č. k.   9   Co   256/2011-826   z 29.   septembra   2011   zrušil   rozsudok   okresného   súdu zo 4. februára 2009 vo výroku o náhrade trov konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 171/2006-848 z 2. apríla 2012 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania a odvolacieho konania v sume 992,48   €.   Okresný   súd   s poukazom   na   §   150   ods.   1   OSP   konštatoval,   že „v   danom prípade...   nevzhliadol   existenciu   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   s ohľadom na charakter   konania   alebo   charakter   procesnej   situácie   a ani   s ohľadom   na   pomery účastníkov (majetkové, zárobkové, osobné pomery), keď podanie návrhu zo strany žalobcu je   potrebné   považovať   za   dôvodné   a trovy   vynaložené   v súvislosti   s týmto   konaním   sú účelné“, preto   sťažovateľke   ako   úspešnému   účastníkovi   konania   náhradu   trov   priznal, pričom „pri   výpočte   odmeny   za   úkon   právnej   služby   vychádzal   z neurčitej   hodnoty predmetu   konania   (predmetom   konania   bolo   vydanie   a navrátenie   vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorú hodnotu predmetu konania nemožno vyčísliť)...“.

Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, v ktorom namietala, že „súd   prvého   stupňa   v odôvodnení   uznesenia   neuviedol,   nevysvetlil   a neodôvodnil, prečo predmet   konania   nie   je   možné   oceniť   peniazmi...   súd   rozhodol   bez   opory v hmotnoprávnych predpisoch a bez náležitého odôvodnenia svojej právnej argumentácie v uznesení nezákonne, arbitrárne a s následkom spôsobujúcim porušenie základného práva na   spravodlivé   a zákonné   súdne   konanie...   v prípade   pochybností   o hodnote   predmetu konania mal nechať vypracovať znalecký posudok za účelom zistenia hodnoty predmetu konania... ak išlo o žalobu na vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, boli predmetom konania, t. j. tým, čoho sa účastník pri procesnej ochrane svojho subjektívneho práva domáhal skutočnosti, za akých sa zakladá ochrana vlastníckeho práva vrátane jeho predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec“.

Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 88/2012-869 z 31. júla 2012 uznesenie okresného súdu zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 998,40 €. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Zmeňujúci výrok si vyžiadalo   iba   zistené   pochybenie   okresného   súdu   pri   sčítavaní   priznaných   náhrad za jednotlivé úkony právnej služby. Inak sa však krajský súd v otázke základu na výpočet trov konania stotožnil so záverom okresného súdu „vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, sa za základ pre výpočet   trov   právneho   zastúpenia   určuje   na   základe   rovnakých   kritérií,   ako   základ pre výpočet   súdneho   poplatku   vyrubovaného   vo   veci.   Tento   postup   reflektuje   jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty sporu. Nemožno tiež   opomínať   skutočnosť,   že   predmetom   konania   o vydanie   nehnuteľných   vecí,   v tomto prípade, je posúdenie, či je dané právo na strane žalobkyne a či sú splnené podmienky podľa   zák.   č.   161/2005   Z. z.   o navrátení   vlastníctva   k nehnuteľným   veciam   cirkvám a náboženským   spoločnostiam   a prechode   vlastníctva   k niektorým   nehnuteľnostiam (reštitučný zákon), čo podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú   peniazmi   (tak,   ako   napr.   pri   určení   neplatnosti   právneho   úkonu, odporovateľnosti   právnych   úkonov,   atď.).   Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   treba preto v uvedenom prípade vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   žalovaný na základe jej výzvy podľa zákona č. 161/2005 Z. z. dohodu o vydaní nehnuteľných vecí s ňou   neuzavrel,   a tak   bola   nútená „podať   žalobu   v záujme   ochrany   vlastných   práv“ a „obrátiť sa v záujme si ochrany vlastných práv pred súdom na právneho zástupcu“.

S poukazom   na   účel   reštitučných   predpisov   sťažovateľka   dôvodí,   že „pri uplatňovaní   reštitučných   nárokov   ide   o napĺňanie   základných   práv,   ktoré   boli   konaním štátu v minulosti porušované“, a preto „má byť oprávnenej osobe umožnené uplatňovanie reštitučných nárokov bez akýchkoľvek dodatočných vynaložených nákladov a za súčinnej pomoci orgánov štátnej správy resp. iných osôb. Okrem iného je to zrejmé i z ust. § 8 zákona č. 161/2005 Z. z., keď oslobodením od poplatkovej povinnosti zaradil zákonodarca tento   druh   konania   medzi   osobitné   konania.   Vo   všetkých   konaniach   oslobodených   od súdnych   poplatkov   je   právnej   ochrane   žalobcu   priznané   dôležité   postavenie   a práve oslobodenie od poplatku má pri domáhaní sa ochrany práva na súde vylúčiť prekážku, ktorou je finančná záťaž pri úhrade súdneho poplatku.“.

Jadrom sťažovateľkinej argumentácie je názor, podľa ktorého „na základe rozsudku súdu   prvého   stupňa   v spojení   s rozsudkom   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú oceniteľné. Vzhľadom na vyššie uvedené sa hodnota nehnuteľností mala zobrať ako základ pre výpočet trov súdneho konania. V prípade ak mal súd prvého stupňa ako aj odvolací súd dôvodné pochybnosti o hodnote predmetu konania, sťažovateľ navrhol, aby súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nechali vypracovať znalecký posudok za účelom zistenia hodnoty predmetu konania. Súčasne sťažovateľ žiadal o doručenie predmetného znaleckého posudku. Dovoľujeme si uviesť, že v tomto prípade išlo   v zmysle   ust.   §   80   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   o žalobu   na   plnenie, a to o vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pričom plnenie je možné oceniť sumou   predstavujúcou   finančné   plnenie.   V danom   prípade   odvolací   súd   o náhrade   trov konania   rozhodol   arbitrárne,   v tejto   časti   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   síce   stručne, ale ústavne   neakceptovateľným   spôsobom,   a preto   podľa   nášho   názoru   uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania naznačuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na podklade judikatúry ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len   „ESĽP“)   týkajúcej   sa   kvality   odôvodnenia   súdnych   rozhodnutí   sťažovateľka   tiež uvádza,   že „požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   sa vzťahuje   na   každý   výrok   rozhodnutia,   teda   aj   na   rozhodnutie   o priznaní   náhrady   trov konania v rozsahu jednej trinástiny výpočtového základu v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z...“.

Dôvody svojej sťažnosti sťažovateľka uzatvára tvrdením, že „postup odvolacieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov prvostupňového   a odvolacieho   konania   v danej   veci   možno   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny“. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti meritórne nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 2. 4. 2012, č. k.: 8C/171/2006-848 a uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 7. 2012, č. k.: 6Co/88/2012-869, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   Republiky,   podľa   Článku   1   Protokolu   č.   1   k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 2. 4. 2012,   č.   k.:   8C/171/2006-848,   zrušuje   v rozsahu   nepriznanej   náhrady   trov   konania a uznesenie Krajského súdu v Nitre, zo dňa 31. 7. 2012, č. k.: 6Co/88/2012-869, zrušuje v rozsahu   nepriznanej   náhrady   trov   konania   a vec   vracia   Okresnému   súdu   Komárno na nové konanie.

Porušovatelia   sú   povinní   spoločne   a nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým uznesením   okresného   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v prípade   zlyhania   všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd na základe toho konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie   okresného   súdu,   pretože   ho   preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľky podľa § 201 a nasledujúcich OSP krajský súd.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu je z ústavného hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   napadnutého   uznesenia krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   ústavný   súd   pri   jej predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil,   či toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná...   súdom...,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

2.1 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   rozhodovanie   o náhrade   trov   je   súčasťou   súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu   (obdobne   II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade   so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Na druhej strane ústavný súd súčasne vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel   upravujúcich   toto   konanie,   k čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej interpretácie   a aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v sebe   zahŕňala   črty svojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).

Uvedené   stabilné   právne   názory   ústavného   súdu   korešpondujú   i širšiemu   poňatiu jeho   „prieskumného“   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Ústavný   súd   totiž   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   teda   nepredstavuje   opravnú   inštanciu   všeobecných   súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu   (a   tiež   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa),   ktorý   jej nepriznal trovy konania podľa jej predstáv a v požadovanej sume.

Argumentáciu,   podľa   ktorej   v dôsledku   nevydania   požadovaných   nehnuteľností žalovaným   bola   sťažovateľka   nútená   obrátiť   sa   so   svojimi   nárokmi   na   súd,   považuje ústavný   súd   v okolnostiach   vyznačujúcich   sa   nespokojnosťou   sťažovateľky   so   sumou priznanej   náhrady   trov   konania   za   irelevantnú.   Predmetná   námietka   totiž   svojou myšlienkovou líniou smeruje k požiadavke na priznanie náhrady trov konania, nie na jej priznanie   v určitej   sume.   Inými   slovami,   ak   sa   sťažovateľka   v dôsledku   neoprávnenej pasivity žalovaného musela obrátiť na súd, potom tento fakt vyžadoval, aby konajúci súd pri rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   postupoval   podľa   §   142   ods.   1   OSP, teda aby úspešnej   sťažovateľke   priznal   náhradu   trov   konania   potrebných   na   účelné uplatňovanie alebo bránenie jej práva tak, ako to vyžadoval ústavný súd v skoršom náleze vo veci sp. zn. II. ÚS 526/2010. Ani z tohto nálezu však nevyplýval žiaden záväzný právny názor týkajúci sa spôsobu výpočtu náhrady trov konania.

Okresný   súd   i krajský   súd   priznaním   náhrady   trov   konania   zjavne   rešpektovali skutočnosť, že sťažovateľka sa musela obrátiť na súd, keďže žalovaný ako povinná osoba nevyhovel písomnej výzve na vydanie požadovaných nehnuteľností. Nárok na náhradu trov konania jej priznali. Prvá sťažnostná námietka je teda nedôvodná.

Pokiaľ   ide   o jadro   odôvodnenia   sťažnosti   založené   na   spochybnení   správnosti určenia   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby,   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení primeraným spôsobom odôvodnil, prečo túto   námietku   sťažovateľky   považoval   za   nedôvodnú,   keď,   tak   ako   to   je   citované v naratívnej   časti   odôvodnenia   tohto   uznesenia,   naznačil   skutočnosť   oslobodenia   od súdnych poplatkov pri uplatňovaní nárokov podľa zákona č. 161/2005 Z. z. a zdôraznil tiež osobitný charakter konania podľa tohto právneho predpisu.

Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd v ňom síce stručne, ale napriek tomu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci.   Aplikácia   ustanovenia   §   11   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   je   preto   v   danom   prípade   podľa   názoru ústavného   súdu   odôvodnená   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne   a   relevantne). Krajský súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako ústavne spochybniteľný. Aj keby totiž bol názor ústavného súdu na vyjadriteľnosť predmetu konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 8 C 171/2006 opačný v porovnaní s názorom okresného súdu a krajského súdu, pri danej podobe odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a pri už konštatovanej pozícii všeobecných súdov ako „pánov zákonov“ nedovoľuje ústavnému súdu jeho ústavou založená   oddelenosť   od   sústavy   všeobecného   súdnictva   právny   názor   krajského   súdu revidovať.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   žiadne   skutočnosti signalizujúce možnosť konštatovania porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti. Ústavný súd preto sťažnosť v predmetnej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 V nadväznosti na predchádzajúci záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou,   podľa   ktorej (napr. m. m.   II. ÚS 78/05) všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj právo   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu, ak toto porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by preto bolo možné uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania) už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013