SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 355/2013-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej advokátskou kanceláriou M. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. V. K., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 8 C 171/2006-848 z 2. apríla 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 88/2012-869 z 31. júla 2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť R., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2012 doručená sťažnosť R., T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 171/2006-848 z 2. apríla 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 88/2012-869 z 31. júla 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala od žalovaného L., š. p., B. (ďalej len „žalovaný“), vydania nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“).
Vo veci samej okresný súd žalobe sťažovateľky rozsudkom č. k. 8 C 171/2006-427 zo 4. februára 2009 vyhovel a súčasne sťažovateľke v pozícii žalobcu aplikujúc na jej prípad § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) náhradu trov konania nepriznal. Sťažovateľka preto rozsudok vo výroku o trovách konania napadla odvolaním.
Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 142/2009-622 z 20. mája 2010 odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil a sťažovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V konaní o sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 526/2010-60 z 13. apríla 2011 rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 142/2009-622 z 20. mája 2010 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 171/2006-427 zo 4. februára 2009, čo sa týka nepriznania náhrady trov konania sťažovateľke, ako aj vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania sťažovateľke zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd sa nestotožnil s dôvodmi, na ktorých krajský súd založil aplikáciu § 150 ods. 1 OSP na posudzovaný prípad.
Po vrátení veci krajský súd súc viazaný právnym názorom ústavného súdu uznesením č. k. 9 Co 256/2011-826 z 29. septembra 2011 zrušil rozsudok okresného súdu zo 4. februára 2009 vo výroku o náhrade trov konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd uznesením č. k. 8 C 171/2006-848 z 2. apríla 2012 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania a odvolacieho konania v sume 992,48 €. Okresný súd s poukazom na § 150 ods. 1 OSP konštatoval, že „v danom prípade... nevzhliadol existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa s ohľadom na charakter konania alebo charakter procesnej situácie a ani s ohľadom na pomery účastníkov (majetkové, zárobkové, osobné pomery), keď podanie návrhu zo strany žalobcu je potrebné považovať za dôvodné a trovy vynaložené v súvislosti s týmto konaním sú účelné“, preto sťažovateľke ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov priznal, pričom „pri výpočte odmeny za úkon právnej služby vychádzal z neurčitej hodnoty predmetu konania (predmetom konania bolo vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktorú hodnotu predmetu konania nemožno vyčísliť)...“.
Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, v ktorom namietala, že „súd prvého stupňa v odôvodnení uznesenia neuviedol, nevysvetlil a neodôvodnil, prečo predmet konania nie je možné oceniť peniazmi... súd rozhodol bez opory v hmotnoprávnych predpisoch a bez náležitého odôvodnenia svojej právnej argumentácie v uznesení nezákonne, arbitrárne a s následkom spôsobujúcim porušenie základného práva na spravodlivé a zákonné súdne konanie... v prípade pochybností o hodnote predmetu konania mal nechať vypracovať znalecký posudok za účelom zistenia hodnoty predmetu konania... ak išlo o žalobu na vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, boli predmetom konania, t. j. tým, čoho sa účastník pri procesnej ochrane svojho subjektívneho práva domáhal skutočnosti, za akých sa zakladá ochrana vlastníckeho práva vrátane jeho predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec“.
Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 88/2012-869 z 31. júla 2012 uznesenie okresného súdu zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 998,40 €. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Zmeňujúci výrok si vyžiadalo iba zistené pochybenie okresného súdu pri sčítavaní priznaných náhrad za jednotlivé úkony právnej služby. Inak sa však krajský súd v otázke základu na výpočet trov konania stotožnil so záverom okresného súdu „vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, sa za základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií, ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Tento postup reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty sporu. Nemožno tiež opomínať skutočnosť, že predmetom konania o vydanie nehnuteľných vecí, v tomto prípade, je posúdenie, či je dané právo na strane žalobkyne a či sú splnené podmienky podľa zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (reštitučný zákon), čo podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi (tak, ako napr. pri určení neplatnosti právneho úkonu, odporovateľnosti právnych úkonov, atď.). Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto v uvedenom prípade vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z. z.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka zdôrazňuje, že žalovaný na základe jej výzvy podľa zákona č. 161/2005 Z. z. dohodu o vydaní nehnuteľných vecí s ňou neuzavrel, a tak bola nútená „podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv“ a „obrátiť sa v záujme si ochrany vlastných práv pred súdom na právneho zástupcu“.
S poukazom na účel reštitučných predpisov sťažovateľka dôvodí, že „pri uplatňovaní reštitučných nárokov ide o napĺňanie základných práv, ktoré boli konaním štátu v minulosti porušované“, a preto „má byť oprávnenej osobe umožnené uplatňovanie reštitučných nárokov bez akýchkoľvek dodatočných vynaložených nákladov a za súčinnej pomoci orgánov štátnej správy resp. iných osôb. Okrem iného je to zrejmé i z ust. § 8 zákona č. 161/2005 Z. z., keď oslobodením od poplatkovej povinnosti zaradil zákonodarca tento druh konania medzi osobitné konania. Vo všetkých konaniach oslobodených od súdnych poplatkov je právnej ochrane žalobcu priznané dôležité postavenie a práve oslobodenie od poplatku má pri domáhaní sa ochrany práva na súde vylúčiť prekážku, ktorou je finančná záťaž pri úhrade súdneho poplatku.“.
Jadrom sťažovateľkinej argumentácie je názor, podľa ktorého „na základe rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú oceniteľné. Vzhľadom na vyššie uvedené sa hodnota nehnuteľností mala zobrať ako základ pre výpočet trov súdneho konania. V prípade ak mal súd prvého stupňa ako aj odvolací súd dôvodné pochybnosti o hodnote predmetu konania, sťažovateľ navrhol, aby súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nechali vypracovať znalecký posudok za účelom zistenia hodnoty predmetu konania. Súčasne sťažovateľ žiadal o doručenie predmetného znaleckého posudku. Dovoľujeme si uviesť, že v tomto prípade išlo v zmysle ust. § 80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku o žalobu na plnenie, a to o vydanie a navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pričom plnenie je možné oceniť sumou predstavujúcou finančné plnenie. V danom prípade odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol arbitrárne, v tejto časti odôvodnil svoje rozhodnutie síce stručne, ale ústavne neakceptovateľným spôsobom, a preto podľa nášho názoru uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania naznačuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Na podklade judikatúry ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa kvality odôvodnenia súdnych rozhodnutí sťažovateľka tiež uvádza, že „požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania v rozsahu jednej trinástiny výpočtového základu v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z...“.
Dôvody svojej sťažnosti sťažovateľka uzatvára tvrdením, že „postup odvolacieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozhodnutia vo výrokoch týkajúcich sa náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania v danej veci možno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny“. Sťažovateľka preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti meritórne nálezom takto rozhodol:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 2. 4. 2012, č. k.: 8C/171/2006-848 a uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 7. 2012, č. k.: 6Co/88/2012-869, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 2. 4. 2012, č. k.: 8C/171/2006-848, zrušuje v rozsahu nepriznanej náhrady trov konania a uznesenie Krajského súdu v Nitre, zo dňa 31. 7. 2012, č. k.: 6Co/88/2012-869, zrušuje v rozsahu nepriznanej náhrady trov konania a vec vracia Okresnému súdu Komárno na nové konanie.
Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd na základe toho konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu, pretože ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľky podľa § 201 a nasledujúcich OSP krajský súd.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď ústavný súd pri jej predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
2.1 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Na druhej strane ústavný súd súčasne vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).
Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu (a tiež okresného súdu ako súdu prvého stupňa), ktorý jej nepriznal trovy konania podľa jej predstáv a v požadovanej sume.
Argumentáciu, podľa ktorej v dôsledku nevydania požadovaných nehnuteľností žalovaným bola sťažovateľka nútená obrátiť sa so svojimi nárokmi na súd, považuje ústavný súd v okolnostiach vyznačujúcich sa nespokojnosťou sťažovateľky so sumou priznanej náhrady trov konania za irelevantnú. Predmetná námietka totiž svojou myšlienkovou líniou smeruje k požiadavke na priznanie náhrady trov konania, nie na jej priznanie v určitej sume. Inými slovami, ak sa sťažovateľka v dôsledku neoprávnenej pasivity žalovaného musela obrátiť na súd, potom tento fakt vyžadoval, aby konajúci súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupoval podľa § 142 ods. 1 OSP, teda aby úspešnej sťažovateľke priznal náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie jej práva tak, ako to vyžadoval ústavný súd v skoršom náleze vo veci sp. zn. II. ÚS 526/2010. Ani z tohto nálezu však nevyplýval žiaden záväzný právny názor týkajúci sa spôsobu výpočtu náhrady trov konania.
Okresný súd i krajský súd priznaním náhrady trov konania zjavne rešpektovali skutočnosť, že sťažovateľka sa musela obrátiť na súd, keďže žalovaný ako povinná osoba nevyhovel písomnej výzve na vydanie požadovaných nehnuteľností. Nárok na náhradu trov konania jej priznali. Prvá sťažnostná námietka je teda nedôvodná.
Pokiaľ ide o jadro odôvodnenia sťažnosti založené na spochybnení správnosti určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení primeraným spôsobom odôvodnil, prečo túto námietku sťažovateľky považoval za nedôvodnú, keď, tak ako to je citované v naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia, naznačil skutočnosť oslobodenia od súdnych poplatkov pri uplatňovaní nárokov podľa zákona č. 161/2005 Z. z. a zdôraznil tiež osobitný charakter konania podľa tohto právneho predpisu.
Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd v ňom síce stručne, ale napriek tomu dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako ústavne spochybniteľný. Aj keby totiž bol názor ústavného súdu na vyjadriteľnosť predmetu konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 8 C 171/2006 opačný v porovnaní s názorom okresného súdu a krajského súdu, pri danej podobe odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu a pri už konštatovanej pozícii všeobecných súdov ako „pánov zákonov“ nedovoľuje ústavnému súdu jeho ústavou založená oddelenosť od sústavy všeobecného súdnictva právny názor krajského súdu revidovať.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť konštatovania porušenia základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti. Ústavný súd preto sťažnosť v predmetnej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 V nadväznosti na predchádzajúci záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a to v súlade so svojou doterajšou judikatúrou, podľa ktorej (napr. m. m. II. ÚS 78/05) všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by preto bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania) už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2013