znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 355/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   T.,   Z.   T.,   obaja   bytom   R.,   a T.   T.,   D.,   zastúpených advokátom   JUDr. M.   C.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   pre   namietané   porušenie   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 97/2004 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 204/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. T., Z. T. a T. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2012 doručená sťažnosť Ľ. T., Z. T. a T. T. (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 97/2004 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 204/2011.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 27. augusta 2004 podali na okresnom súde   návrh   o určenie,   že   nie   sú   dané   dôvody   vydedenia.   Okresný   súd   v uvedenej   veci sťažovateľov rozhodol rozsudkom z 20. septembra 2010, proti ktorému podali sťažovatelia v zákonnej lehote odvolanie.

Sťažovatelia uvádzajú,   že „3. 6. 2011 vec bola predložená odvolaciemu súdu“, a z petitu sťažnosti vyplýva, že odvolacie konanie je vedené pod sp. zn. 10 Co 204/2011.

Podľa   vyjadrení   sťažovateľov   ich   občianskoprávna   vec   nebola   do   dňa   podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončená a domnievajú sa, že postupom konajúcich súdov   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia   argumentujú,   že porušenie   ich   základného   práva   spočíva „v neprimeraných časových prieťahoch spôsobených nečinnosťou súdu“, a sú toho názoru, že vo veci konajúce súdy porušili ich základné právo „podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Sťažovatelia na základe toho v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 97/2004 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 204/2011, priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € každému zo sťažovateľov osobitne (3 000 € za porušenie ich základného práva postupom okresného súdu a 2 000 € postupom krajského súdu, pozn.), ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia   namietajú   zbytočné   prieťahy   v postupe   konajúcich   súdov   vo   veci návrhu na určenie, že nie sú dané dôvody vydedenia, a ďalej aj to, že ich vec nebola ku dňu podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   právoplatne   skončená.   Ústavný   súd   zistil,   že   v čase vydania   tohto   rozhodnutia   prebieha   odvolacie   konanie,   ktoré   začalo   predložením   veci odvolaciemu súdu 3. júna 2011.

1.   K namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu sp. zn. 12 C 97/2004

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Judikatúra ústavného súdu sa konštantne opiera o východisko, že účelom základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy sa poskytuje ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Pokiaľ ide o prvostupňové konanie v občianskoprávnej veci sťažovateľov, toto bolo skončené   prijatím   rozsudku   okresného   súdu   z 20.   septembra   2010   (doručený   právnemu zástupcovi   sťažovateľov   18.   októbra   2010,   pozn.),   ktorý   bol   napadnutý   opravným prostriedkom sťažovateľov a spolu so spisovým materiálom predložený nadriadenému súdu na rozhodnutie 3. júna 2011.

Sťažnosť   sťažovateľov   obsahujúca   námietku   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní bola ústavnému súdu doručená   7.   júna   2012   (na   poštovú   prepravu   podaná   4.   júna   2012),   teda   po   prijatí prvostupňového   rozhodnutia   a   po   predložení   podaného   opravného   prostriedku nadriadenému súdu.

V čase podania sťažnosti už okresný súd nedisponoval právomocou vo veci konať, pretože   táto   bola   prijatím   rozsudku   a   predložením   uplatneného   opravného   prostriedku prenesená na krajský súd. Okresný súd teda v danej etape konania už nemohol ovplyvniť priebeh napadnutého konania a ani porušiť základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Prijatím   prvostupňového rozhodnutia   a predložením   podaného   odvolania   so   spisovým   materiálom   nadriadenému súdu vykonal okresný súd všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľov a svoju úlohu v tomto smere splnil.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu, a to vo vzťahu k postupu okresného súdu,   bola pre sťažovateľov   časovo   ohraničená   obdobím,   počas   ktorého   prebiehalo   v   ich   veci prvostupňové konanie.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť považovaná za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vychádzajúc z   podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd sťažnosť v časti námietky porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   po jej predbežnom   prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

2.   K namietanému   porušeniu   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu sp. zn. 10 Co 204/2011

Ústavný súd po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľov konštatuje, že ju bolo potrebné odmietnuť tiež z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu   totiž   vyplýva,   že nie každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   zbytočné   prieťahy   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne   návrhu   buď   nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania (rok a jeden mesiac) sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označeného základného práva sťažovateľov, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011).

Z uvedených dôvodov ústavný súd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľov,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľom obrátiť sa opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012