znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 355/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   O.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. B. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkami   Okresného   súdu Bratislava II sp. zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla 2010 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti O., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   O.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkami Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla 2010 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca sa žalobou zo 6. februára 2008 domáhal od sťažovateľky v procesnom postavení žalovanej zaplatenia istiny 2 323,57 € s prísl. z titulu údajného nevyplatenia provízií za sprostredkovateľskú službu.

Žalobca   neskôr   niekoľkokrát   upravoval   petit   žaloby,   naposledy   7.   apríla   2010, a žiadal, aby okresný súd zaviazal sťažovateľku na úhradu 1 309,92 € s prísl. a náhradu trov konania.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   26   Cb   23/2008   z   30.   apríla   2010   v   takto vymedzenom rozsahu vyhovel žalobe, vo zvyšku konanie zastavil a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka 29. júna 2010 odvolanie,   v   ktorom   namietala   chybné   rozhodnutie   okresného   súdu   nezodpovedajúce skutkovému stavu ustálenému v konaní, nevysporiadanie sa so skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na posúdenie veci a správne zistenie skutkového stavu.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   jej   argumentmi   uvedenými v odvolaní, ani skutočnosťou, že niektoré závery, resp. výroky rozsudku okresného súdu neboli súdom prvého stupňa odôvodnené a niektoré dôkazy boli vyhodnotené v absolútnom rozpore s ich obsahom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu vydať nález, ktorým vysloví, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla 2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011 boli porušené základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny a práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené rozsudky okresného súdu a krajského súdu, vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva domáhať sa svojho základného práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkami okresného súdu sp. zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla 2010   a krajského súdu sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 26 Cb 23/2008 z 30. apríla 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv,   porušenie   ktorých   v   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   okresného   súdu sťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania napádaného   rozsudku   okresného   súdu   využitím   riadneho   opravného   prostriedku,   a   to odvolania, ktoré napokon aj využila. Na základe ňou podaného odvolania sa krajský súd v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho   oprávnenia   musel   vo   vzťahu   k   rozsudku okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 2 Cob 281/2010 z 10. mája 2011

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľka   namieta porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 281/2010 z   10.   mája   2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   26   Cb   23/2008 z 30. apríla 2010, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade so základnými právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50   ústavy).   Z   takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   zaviazal   odporcu   zaplatiť navrhovateľovi 1.309,92 euro s 14,25 % úrokom z omeškania zo sumy 663,88 euro odo dňa 21. 10. 2007 do zaplatenia, zo sumy 185,88 euro odo dňa 21. 06. 2007 do zaplatenia, zo sumy 110,86 euro odo dňa 21. 07. 2007 do zaplatenia a zo sumy 349,30 euro odo dňa 21. 11.   2007   do   zaplatenia,   ako   aj   trovy   konania   v   sume   500,69   euro   a   trovy   právneho zastúpenia v sume 1.553,57 euro. V časti istiny v sume 7.036,72 euro konanie zastavil. Vo zvyšku žalobu zamietol.

Rozhodol tak s poukazom na znenie ust. § 642, § 652, § 658, § 659, § 660, § 662, § 663, § 668, § 671 Obchodného zákonníka, ako aj § 365 a § 369 ObZ, keď konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané platné uzavretie sprostredkovateľskej zmluvy medzi účastníkmi dňa 31. 01. 2005...

Proti   tomuto   rozsudku   podal   v   zákonom   stanovenej   lehote   odvolanie   odporca. Vo svojom odvolaní zdôraznil, že pohľadávka navrhovateľa zanikla v dôsledku započítania. V odvolaní poukázal na znenie ust. § 663 ods. 2, 3 ObZ s tým, že obchodný zástupca je povinný pre potreby zastúpeného uschovať doklady, ktoré nadobudol v súvislosti so svojou činnosťou,   po   dobu,   po   ktorú   tieto   doklady   môžu   byť   významné   pre   ochranu   záujmov zastúpeného. Mal zato, že záver súdu o nezrozumiteľnosti a neurčitosti ust. čl. 7 bod 7.5. zmluvy o sprostredkovaní a jeho neplatnosti, je nesprávny. V danej súvislosti poukázal na znenie   bodu   6.6.   zmluvy,   z   ktorého   vyplývala   povinnosť   navrhovateľa   vrátiť   odporcovi podklady, analýzy a poradenské protokoly svojich klientov, poisťovacie podklady, poistky, provízne listy a poistné podmienky, doklady o bankových poplatkoch. Mal zato, že takéto vymedzenie dokumentov je dostatočné a vyčerpávajúce...

Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia so všetkými námietkami, uvedenými v odvolaniach účastníkov, správne vyhodnotil vykonané dôkazy vo veci a na ich základe vyvodil aj správny právny záver... Odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci, týkajúcej sa zmluvnej pokuty, čl. 6.6. a 7.5 zmluvy, že predmetné ustanovenia sú neplatné v zmysle § 37 ods. 1 OZ, pre ich neurčitosť   a   nezrozumiteľnosť,   preto   nemohlo   dôjsť   zo   strany   odporcu   k   platnému započítaniu. Naviac z výpovede svedka p. H. vyplynulo, že navrhovateľ vrátil odporcovi podklady, nevedel sa však vyjadriť k ich počtu. Pokiaľ sa týka stornoprovízie, odporca tiež neuniesol   svoje   dôkazné   bremeno,   pretože   z   predložených   dokladov   nevyplývalo,   že   sa jednalo o záväzky odporcu voči tretím osobám, vzniknutých na základe sprostredkovateľskej činnosti navrhovateľa.

Odvolací   súd   sa   tiež   stotožnil   s   právnym   posúdením   veci   v   časti,   týkajúcej   sa priznaných   trov   konania,   keď   úspešnému   navrhovateľovi   priznal   len   účelne   vynaložené trovy právneho zastúpenia. Súd prvého stupňa sa tiež vysporiadal s nepriznaním úroku z omeškania 14,5 % zo sumy 1.121,16 euro za obdobie odo dňa 22. 01. 2008 do dňa 07. 04. 2009, s čím sa odvolací súd stotožnil.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd neporušil označené základné   práva   sťažovateľky   nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 323/2011).

Keďže ústavný súd nezistil   porušenie základného práva sťažovateľky   zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany krajského súdu, nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny. Z uvedeného dôvodu   ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011