znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 355/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing. M.   Š.   –   D.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 13 Cob/50/2009 zo 14. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Š. – D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2009 doručená sťažnosť Ing. M. Š. – D., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 20 ods. 4 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 13   Cob/50/2009 zo 14. mája 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení žalobcu v konaní o zaplatenie sumy 1 280,98 € na základe faktúry, ktorou si uplatňoval nároky podľa čl. IV bodu 15 zmluvy o prenájme nebytových priestorov z 27. decembra 2000. Konanie začalo podaním sťažovateľa zo 17. augusta 2001 a prebiehalo na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 Cb 256/2001. Relevantne právnou otázkou bola platnosť zmluvy o prenájme, a preto sa ňou okresný súd zaoberal ex offo. Rozsudkom z 10. februára 2006 okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol, pretože dospel k záveru,   že nájomná zmluva   je   neplatná   pre   absenciu   predchádzajúceho   súhlasu   mesta podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a prenájme nebytových priestorov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“). O podanom odvolaní sťažovateľa krajský súd pôvodne rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cob 159/2008 rozsudkom, ktorý bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 23/2007 z 29. januára 2009 z dôvodu, že odvolací súd neskúmal vecnú správnosť rozhodnutia, neskúmal, či prvostupňový súd na správne zistený skutkový stav aplikoval   správne   právny   predpis,   a tiež,   že   odvolací   súd   nezohľadnil   rozsah   a dôvody odvolania. Krajský súd v rámci nového prerokovania odvolania rozhodol o veci rozsudkom sp. zn. 13 Cob/50/2009 zo 14. mája 2009 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania.

Podľa sťažovateľa mali všeobecné súdy zohľadniť zmenu zákona č. 116/1990 Zb. vykonanú   zákonom   č.   350/2004   Z.   z.,   ktorým   došlo   k vypusteniu   druhej   a tretej   vety v § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb., a v dôsledku ktorej sa už nevyžaduje súhlas mesta alebo obce k uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov určených na prevádzkovanie obchodu a služieb. V záujme rovnosti účastníkov právneho vzťahu a v záujme zamedzenia obmedzovania   vlastníckeho   práva   mali   všeobecné   súdy   aplikovať   nové   znenie   zákona č. 116/1990   Zb.,   pretože   odopretie   účinkov   nájomnej   zmluvy   prospelo   len   jednej zo zmluvných strán, a to tej, ktorá sama zmluvu porušila.

Sťažovateľ ďalej uvádza:„Zákon   č.   350/2004   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   zák.   č.   116/1990   Zb.   o   nájme a podnájme nebytových   priestorov   v   znení   zák.   č.   403/1990   Zb.,   zák.   č.   529/1990   Zb. a zák. č. 540/1991 Zb. bol prijatý 27. 05. 2004 a účinnosť nadobudol dňa 01. 07. 2004. Vypustil ust. § 3 ods. 2 veta druhá a tretia (ukladajúca povinnosť predchádzajúceho súhlasu národného výboru, resp. obce, a fikcia súhlasu tohto orgánu v prípade, že v lehote tam, uvedenej sa príslušný orgán nevyjadril) a zmenil ust. § 3 ods. 4 stanovujúceho naďalej neplatnosť zmluvy, pokiaľ neobsahuje náležitosti podľa odseku 3 (v novom znení). Súčasne podľa čl. III vypustil § 1 zákon SNR č. 500/1991 Zb. o pôsobností obcí vo veciach nájmu a podnájmu   nebytových   priestorov   v   znení   zákona   Národne   rady   Slovenskej   republiky č. 98/1993 Z. z. V podstate to znamená, že obce stratili kompetencie pre udeľovanie súhlasu v prípadoch uvedených v § 1 zák. č. 500/1991 Zb. a nemohli konať ani v prebiehajúcich konaniach, ktoré začali pred účinnosťou zák. č. 350/2004 Z. z.

Pokiaľ   teda   súd   rozhodujúci   za   tohto   nového   právneho   stavu   má   za   povinnosť posúdiť či je na mieste poskytnúť ochranu žalovanej strane, ktorá sa opiera o tvrdenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu a to pre absenciu náležitosti, ktorá už v medziobdobí prestala   byť   podmienkou   platnosti   úkonu, mal   by   z   tejto   okolnosti   vyvodiť   príslušné dôsledky tak pre úvahu o udržateľnosti striktného záveru podľa § 39 Obč. zák. (vo vzťahu k skôr platnému § 3 ods. 2, ods. 4 zák. č. 116/1990 Zb.), tak pre úvahu o rovnosti práv účastníkov sporu . Zákonné obmedzenia základných práv musia platiť rovnako pre všetky prípady, (čl. 13 ods. 3 Ústavy SR, čl. 4 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd – ďalej len Listina). Ak po dátume 01. 07. 2004 (nadobudnutie účinnosti zák. č. 350/2004 Z. z.) došlo dokonca slovami   zákona   (čl.   III   zák.   č.   350/2004   Z.   z.) fakticky k   dôsledku zastavenia doposiaľ začatých konaní o udelení súhlasu obce na uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru podľa osobitného predpisu (zák. č. 116/1990 Zb. v pôvodnom znení), odpadla požiadavka   tohto predchádzajúceho   súhlasu   obce s   uzavretím   nájomných zmlúv a   tieto nadobudli účinnosť a platnosť (za splnenie ostatných predpokladov – podmienok platnosti uvedených v § 3 zák. č. 116/1991 Zb. v znení po 01. 07. 2004).

Vzniknutá   situácia   tak   fakticky   vytvára   nerovnosť   medzi   účastníkmi   zmlúv uzatvorených pred 01. 07. 2004, ktorým predchádzajúci súhlas chýbal a medzi účastníkmi zmlúv uzatvorených po 01. 07. 2004. K odstráneniu tohto nerovnakého postavenia bol preto súd oprávnený a povinný (§ 2 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov) prihliadnuť aj tak, že žalobe bol povinný vyhovieť.“

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1/   Základné   právo   sťažovateľa   Ing.   M.   Š.   D.,   s   miestom   podnikania   Ž., základné práva priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 1, v spojení s článkami 12 ods. 1, 13 ods. 3, 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 13 Cob/50/2009-197 zo 14. 05. 2009 porušené boli.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 13 Cob/50/2009-197 zo 14. 05. 2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/   Sťažovateľovi   Ing.   M.   Š.   D.,   s   miestom   podnikania   Ž., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR (päťtisíc eur)

, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. T. P. tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   31   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) zaslal krajskému súdu sťažnosť na vyjadrenie so žiadosťou predložiť predmetný spis. Predsedníčka senátu krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 489/2009 doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2009 k veci okrem iného uviedla:

«Dovolím si uviesť, že postupom a rozhodnutím okresného a krajského súdu nedošlo k porušeniu základných práv, o ktorých tvrdí sťažovateľ, priznaných čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1, čl. 4 ods. 3, čl. 11 ods. 1 , 4 Listiny základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu, že žalobca – sťažovateľ sa domáhal proti   žalovanej   zaplatenia   pôvodne   sumy   38   590,80   Sk   a   náhrady   trov   konania   podľa faktúry č. 400769/2001, a to na podklade čl. IV. bod 15 Zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000. Z dôvodu uplatnenia nároku podľa Zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000 bolo nevyhnutné posúdiť tento právny úkon, či je platným   právnym   úkonom,   a   to   podľa   právneho   stavu   platného   k   dátumu   tohto hmotnoprávneho úkonu, t. z. k dátumu 27. 12. 2000. K tomuto dátumu v zmysle § 3 ods. 4 zákona   č.   116/1990   Zb.   o   nájme   a   podnájme   nebytových   priestorov   podľa   §   3   ods.   2 citovaného   zákona   jeho   druhej   vety „miestnosti   určené   na   prevádzkovanie   obchodu a služieb možno prenajímať iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru.“ Podľa § 3   ods.   3   zákona   č.   116/1990   Zb.   v   znení   k   dátumu   uzavretia   Zmluvy   o   prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000 sa vyžadovalo, že zmluva musí mať písomnú formu, vymedzený predmet, účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného, ako aj spôsob jeho platenia.   Účelom   nájmu   bolo   zriadenie   maloobchodnej   prevádzky,   t.   z.   išlo o prevádzkovanie   obchodu   a   na   takto   vymedzený   písomný   účel,   čo   vyžaduje   zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“), sa vyžadoval predchádzajúci súhlas mesta (obce) s tým, že ak takýto predchádzajúci súhlas nebol, tak zmluva je neplatná podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. v znení k dátumu uzavretej zmluvy z 27. 12. 2000. Krajský súd ako súd odvolací postupoval preto v súlade so znením zákona č. 116/1990 Zb. k dátumu uzavretej zmluvy k 27. 12. 2000, aplikoval zákon a pokiaľ účelom zmluvy bola maloobchodná prevádzka, tak pri aplikácii zákona,   pokiaľ   nebol   udelený   predchádzajúci   súhlas   mesta   (obce),   krajský   súd pri rozhodovaní   prihliadol   na   zákonný   dôsledok   vyplývajúci   z   titulu   absencie   tohto predchádzajúceho súhlasu, čo malo za následok neplatnosť zmluvy z 27. 12. 2000, pre ktorú neplatnosť zmluvy potom bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu, ktorým bola žaloba žalobcu – sťažovateľa zamietnutá.

Krajský súd v Žiline postupoval aj podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď sudcovia pri výkone svojej funkcie sú viazaní zákonom, v danom prípade zákonom č. 116/1990 Zb., ktorý bol aplikovaný v znení k dátumu posudzovanej zmluvy z 27. 12. 2000 v spojení aj s Ústavou SR. K dátumu tejto zmluvy preto predchádzajúci súhlas mesta alebo obce   nemožno   zeliminovať   len   na   samotný   administratívny   akt,   ale   išlo   o   zákonom stanovenú   podmienku,   náležitosť   k   platnosti   právneho   úkonu.   Nebolo   možné   použiť retroaktivitu,   t.   z.   že   právny   úkon   z   27.   12.   2000,   podľa   ktorého   žalobca   – sťažovateľ uplatňoval   svoje   nároky,   hodnotiť   podľa   právneho   stavu   prijatého   zákonom č. 350/2004 Z. z. z 27. mája 2004, účinným až od 2. 7. 2004. Už aj v záujme právnej istoty samotných   účastníkov   zmluvného   vzťahu   je   nevyhnutné   úkon   vždy   posudzovať   podľa právneho   stavu   platného   k   dátumu   tohto   hmotnoprávneho   úkonu   a   takýto   postup   bol aj zo strany krajského súdu,   keďže zákon neupravoval niečo   iné.   V   konečnom dôsledku retroaktivitu   nepripúšťa   ani Ústava   Slovenskej   republiky   s   poukazom   na   čl.   1   ods.   1, z ktorého vyplýva, že Slovenská republika je právny štát. Aj súkromnoprávne vzťahy musia byť kreované v súlade so zákonom a zodpovedať zákonným podmienkam a pokiaľ tomu tak nie je, v rámci vyvolaných súdnych sporov a súdnych rozhodnutí, je nevyhnutné k tomu prihliadnuť.   Rozhodovaním   Krajského   súdu   Žilina   nebola   zvolená   svojvôľa   tak,   ako   to uvádza žalobca – sťažovateľ, ale bol aplikovaný zákon č. 116/1990 Zb. v znení k dátumu hodnotenej Zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000. Nemožno takýto postup   hodnotiť   ako formalistický,   arbitrárny   prístup   krajského   súdu,   keďže   v   rámci súdnych rozhodnutí je požiadavka zákonnosti, ktorá práve súdnym rozhodnutím musí byť dodržiavaná.»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona   o ústavnom   súde,   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Ak   ide   o   základné   práva   a   slobody,   ústava   rozdeľuje   ochranu   ústavnosti   medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   odlišné   právne   posúdenie   v danej   veci relevantných   skutočností   odvolacím   súdom   v konaní   o opravnom   prostriedku   oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľ.

Ústavný   súd   v tomto   konaní   preto   skúmal,   či   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Cob/50/2009   zo 14.   mája 2009   vydaný   v odvolacom   konaní je   z ústavného   hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:«Odvolací súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku sa oboznámil s pripojenými zbernými spismi krajského sudu sp. zn. 20 Cob/164/2003, 20 Cob/274/2003. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd správne vyhodnotil zmluvu o prenájme nebytových priestorov uzavretú dňa 27. 12. 2000 medzi žalobcom a žalovanou ako absolútne neplatný právny úkon.   Právny   úkon   zmluvy   o   prenájme   nebytových   priestorov   zo   dňa   27.   12.   2000 (č. l. 4 až 7   spisu),   na   základe   ktorého   žalobca   uplatnil   svoj   nárok,   a   to   s   poukazom na čl. IV.   bodu   15   bol   vyhodnocovaný   už   v   samostatne   prebiehajúcom   konaní   pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 11 Cb 215/01 a pred krajským súdom pod sp. zn. 20 Cob 164/03.   V   tomto   samostatnom   konaní   Krajský   súd   v   Žiline   rozsudkom   sp.   zn. 20 Cob 164/03 zo dňa 30. 10. 2003 v rámci podanej žaloby o plnenie doručenej na Okresný súd v Žiline dňa 2. 7. 2001 skonštatoval, že zmluva z 27. 12. 2000 uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je absolútne neplatný právny úkon pre neudelenie predchádzajúceho súhlasu podľa § 3 ods. 2 v spojení s ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. V predmetnom rozhodnutí krajský súd vyslovil právny názor, že pri udeľovaní, resp. neudeľovaní predchádzajúceho súhlasu je nevyhnutné vychádzať zo zmluvne vymedzeného účelu nájmu, ktorý je jednou z náležitostí zmluvy, pre absenciu ktorej by takáto zmluva bola podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. neplatná. Tento vyslovený právny názor bol riešený aj v dovolacom konaní, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4 Obdo 12/04 zo dňa 25. 11. 2004 sa stotožnil s vysloveným právnym názorom Krajského súdu v Žiline, pretože skonštatoval, „že pre postup podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. je rozhodujúce zmluvné vymedzenie účelu nájmu.“ Na základe tohto právneho názoru, ktorý bol uvedený v rámci dovolacieho konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky potom nebol relevantný odvolací dôvod, že pre   udelenie   predchádzajúceho   súhlasu   by   malo   byť   rozhodné   stavebné   určenie prenajatého   nebytového   priestoru   a   nie   zmluvne   vymedzený   účel   nájmu.   Ak   k   otázke platnosti   alebo   neplatnosti   zmluvy   z   27.   12.   2000   z   titulu   absencie   predchádzajúceho súhlasu už prebehlo nielen odvolacie, ale aj dovolacie konanie, kde bola vyriešená táto právna otázka, tak potom procesný postup okresného súdu bol správny, keď pokračoval v konaní.   Konštatuje   sa,   že   k   vade   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   nedošlo   a   v konečnom dôsledku krajský súd k prípadným vadám konania pred súdom prvého stupňa prihliada, len ak tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 212 ods. 3 O. s. p. Odvolací súd uvádza, že nedošlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. pretože ak zmluva z 27. 12. 2000 je absolútne neplatným právnym úkonom, tak úspešne sa žalobca z tohto neplatného právneho úkonu nemôže domáhať zaplatenia 1 280,98 Eur.»

Porušenie   základných   práv   a   slobôd   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   mu   nebol   súdom priznaný uplatňovaný nárok na zaplatenie požadovanej sumy z dôvodu právneho názoru všeobecných   súdov,   že   nájomná   zmluva   z 27.   decembra   2000   je   absolútne   neplatná pre absenciu súhlasu na prenájom nebytového priestoru na účel prevádzkovania obchodu od Mesta Ž. Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali otázku platnosti daného právneho úkonu   posudzovať   podľa   neskoršej   právnej   úpravy,   pretože   podľa   neho „Neexistuje ale rozumný dôvod, prečo by mal byť pre obdobie pred uvedenou novelizáciou tolerovaný taký   právny   stav,   ktorý   umožňoval   obmedziť   vlastníkovu   vôľu   k prenechaniu   predmetu vlastníctva   do   nájmu   úradným   súhlasom.“. V záujme   rovnosti   účastníkov   predmetného právneho   vzťahu   nie   je   podľa   sťažovateľa   dôvod   na   aplikáciu   právnej   normy   platnej a účinnej   v čase   vzniku   daného   právneho   vzťahu.   Formalistickým   chápaním   otázky platnosti   právneho   úkonu   preukázal   odvolací   súd   podľa   sťažovateľa   svojvôľu,   ktorou porušil ním označené práva.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok. Nikoho nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za   podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v posudzovanom   prípade   zisťoval,   či   nejde   o návrh   zjavne neopodstatnený.   O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom, aby určil,   či toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Inými slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký návrh, ktorý sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažnosť   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená,   pretože   zo   skutočností   ním uvedených   a z rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva, že   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie označených základných práv alebo slobôd.

Podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. v znení platnom a účinnom k podpisu nájomnej zmluvy nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené. Miestnosti   určené   na   prevádzkovanie   obchodu   a služieb   možno   prenajímať   iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený. Pokiaľ sa zmluva uzavrie bez súhlasu národného výboru podľa odseku 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   zistil,   že   všeobecné   súdy neporušili   základné   práva   sťažovateľa.   Z dôvodu   absencie   predchádzajúceho   súhlasu Mesta Ž. na prenájom predmetného nebytového priestoru je zmluva o nájme nebytového priestoru absolútne neplatná. A keďže je zmluva, ktorá predstavuje základný záväzkoprávny vzťah,   neplatná,   tak   nie   je   možné   uplatňovať   ani   nároky   z tejto   nájomnej   zmluvy. Zákonodarca   stanovil   základné   pravidlo   (požiadavku   platnosti   právneho   úkonu) kategorickou   normou,   ktorá   neponecháva   možnosť   odchýliť   sa   od   povinnosti   v nej stanovenej   a   ktorá   stanovuje   limity   zmluvnej   autonómie   účastníkov   súkromnoprávneho vzťahu. Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali posudzovať otázku platnosti právneho úkonu   podľa   neskoršej   právnej   normy.   Domáha   sa   v podstate   uplatnenia   tzv.   nepravej retroaktivity a právneho posúdenia jeho veci v súvislosti so zmenami právneho predpisu. S účinnosťou nových zákonov však možno meniť len rozsah určitých práv a povinností, t. j. ich obsah, kým otázka vzniku a platnosti právnych vzťahov sa pri zmene právnej úpravy musí   vždy   posudzovať   podľa   právnej   normy   platnej   a účinnej   v čase   ich   vzniku. Stret princípu právnej istoty a rovnosti pred zákonom sa pri zmene právnej úpravy teda rieši tak,   že   pri   posudzovaní   platnosti   právneho   vzťahu   sa   uplatňuje   princíp   právnej   istoty a v prípade posúdenia jeho obsahu princíp rovnosti a rovnoprávnosti účastníkov právneho vzťahu.

K veci je zároveň potrebné uviesť, že bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   a zákona   č.   116/1990   Zb.   (o   zákonných dôvodoch   absolútnej   neplatnosti   právnych   úkonov)   vyložiť.   Ústavný   súd   konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel   svoje   rozhodnutie,   akými   úvahami   sa   pri   tom   spravoval,   ako   aj   ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39), podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku podrobne zaoberal   dôvodmi   absolútnej   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   z nedostatku   zákonom ustanovených náležitostí a dospel k záveru, že niet zákonom ustanovenej možnosti posúdiť uvedený právny úkon ako platný.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje príčinná súvislosť medzi   označenými   základnými   právami   sťažovateľa   a rozhodnutím   krajského   súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového protokolu   ústavný   súd   uvádza,   že   porušenie   práva   priznaného   týmto   článkom   ústavy a dodatkového protokolu nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   by   bolo   možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd dospel k záveru, že označený rozsudok krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané   sťažovateľom   v sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v tomto   prípade   rozhodol   krajský   súd   ústavne konformným spôsobom a podnet sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009