znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 355/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. A. S., D., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 4 Co 222/05-56   z 5.   apríla   2006 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   č.   k.   4 Co 222/05-56   z 5.   apríla   2006 p o r u š i l   základné právo Mgr. A. S. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   4 Co 222/05-56   z 5.   apríla   2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Mgr. A. S. p r i z n á v a   trovy právneho zastúpenia v sume 5 058 Sk (slovom päťtisícpäťdesiatosem slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   A.   G.,   T.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. III. ÚS   355/06-10   z 10.   novembra   2006   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť Mgr. A.   S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 4 Co 222/05-56 z 5. apríla 2006.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   ako   sťažovateľka   v   podaní z 29. decembra   2006,   aj   krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   3775/2006 z 2. decembra 2006 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z obsahu   sťažnosti,   z písomných   vyjadrení a listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 222/05-56 z 5. apríla 2006 s tým, aby bol   predmetný   rozsudok   zrušený   a   vec   vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie a aby ústavný súd uložil krajskému súdu nahradiť trovy jej právneho zastúpenia v sume 5 057,50 Sk.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) žalobu o zaplatenie istiny 110 823,65 Sk, ktorou sa domáhala zaplatenia poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne za každý deň omeškania z dlžnej sumy [neuhradené faktúry, ktoré boli V., a. s. (ďalej len „žalovaná“) vyúčtované za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky pre jeho poistencov na základe platných lekárskych predpisov a poukazov]. Pri uplatnení svojho nároku vychádzala sťažovateľka z ustanovenia § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom   poistení“   alebo   „zákon č. 273/1994 Z. z.).

Žalovaná   v rámci   konania   v tejto   veci   poukázala   na   skutočnosť,   že   k omeškaniu s úhradou   faktúr   došlo   po   1.   júni   2003,   keď   mala   podľa   neho   sťažovateľka   nárok   len na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne podľa zákona č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 138/2003 Z. z.“), ktorým bol novelizovaný aj zákon č. 273/1994 Z. z.

Sťažovateľka v tomto konaní poukázala taktiež na nález ústavného súdu zo 17. mája 2004, v ktorom tento okrem iného vyslovil, že novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., tzn. v znení platnom po novele prijatej zákonom č. 138/2003 Z. z., nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhá veta v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Taktiež   v rámci   konania   v tejto   veci   sťažovateľka   poukázala   i   na   skutočnosť,   že novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. stratilo účinnosť 15. júla 2004, keď   bol   v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka   zákonov“)   pod č. 396/2004 Z. z. uverejnený nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004. Návrh na začatie konania v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 16. decembra 2004,   teda   v čase,   keď   už novelizované ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona   o zdravotnom poistení nebolo účinné, a rozhodnutia   okresného súdu   i krajského súdu   v tejto veci   boli vynesené už v čase, keď toto ustanovenie nebolo dokonca ani platné.

Sťažovateľka v rámci predmetného konania poukázala na skutočnosť, že ústavný súd už vo vzťahu k novelizovanému ustanoveniu § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. vykonal ústavne súladný výklad, a preto nie je možné na zistený stav veci použiť inú ako ústavne súladne interpretovanú platnú a účinnú právnu normu.

Obidva   súdy,   ktoré   v tejto   veci   rozhodovali,   však   vo   svojich   rozhodnutiach vychádzali z novelizovaného ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, ktoré ako vyplýva z nálezu ústavného súdu zo 17. mája 2004 nebolo v súlade s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Napriek sťažovateľkinej argumentácii, v rámci ktorej poukázala na nález ústavného súdu zo 17. mája 2004 i na ustanovenie § 41a ods. 1 až 3 zákona o ústavnom súde, okresný súd i krajský súd v predmetnej veci rozhodli tak, že sťažovateľke za obdobie po 1. júni 2003,   keď   sa   žalovaná   dostala   do   omeškania   s platením   faktúr,   priznali   poplatok z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania podľa novelizovaného znenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, pričom ich rozhodnutia boli vydané v čase, keď tento paragraf podľa spomínaného nálezu ústavného súdu už nebol účinný a bol vyslovený jeho nesúlad s ústavou.

Podľa   sťažovateľky   v uvedenom   konaní   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva na súdnu ochranu tým, že sa vo veci nerozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá by   mala   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky,   ale   rozhodovalo sa podľa ustanovenia právnej normy, o ktorom ústavný súd vyslovil, že je v rozpore s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy v náleze ústavného súdu zo 17. mája 2004.

K reálnemu   poskytnutiu   súdnej   ochrany   podľa   sťažovateľky   dôjde   len   vtedy,   ak sa na zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne   interpretovaná   a účinná   právna   norma. Rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 222/05-56 z 5. apríla 2006 (doručený sťažovateľke 29. mája 2006) vychádza podľa nej z neplatnej a neúčinnej právnej normy a na zistený stav veci nebola použitá ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma. Podpredseda   krajského   súdu   v liste   sp.   zn.   Spr.   3775/2006   z 22.   decembra   2006 uviedol, že pri rozhodovaní predmetnej veci vychádzal krajský súd z názoru, že nálezom ústavného   súdu,   ktorý   bol   uverejnený   v   Zbierke   zákonov   pod   č. 396/2004   Z.   z.,   bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou. To malo za následok,   že toto   ustanovenie stratilo účinnosť   dňom   vyhlásenia   v Zbierke zákonov, t. j. dňom 15. júla 2004 a platnosť dňom 15. januára 2005. Uvedený nález ústavného súdu sa týkal zákona č. 273/1994 Z. z., teda nie iba zákona č. 138/2003 Z. z.. To znamená, že uverejnením spomenutého nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov sa neobnovil stav, ktorý tu bol do 1. júna 2003, teda do účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z., ale ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. dňom 15. júla 2004 prestalo byť aplikovateľné ako celok a dňom 15. januára 2005 prestalo byť súčasťou nášho právneho poriadku. V danom prípade   teda   právne   vzťahy   a nároky,   ktoré   vznikli   podľa   nového   práva,   nemožno posudzovať   podľa   práva   skôr   platného.   Na   základe   uvedeného   rozhodujúcou   bola skutočnosť, či nárok na poplatok z omeškania za oneskorenú úhradu faktúr z dlžnej sumy za každý deň omeškania vznikol predo dňom nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy (do 1. júna 2006) alebo po tomto dni tak, ako o tom rozhodol súd prvého stupňa, teda priznal žalobkyni poplatok z omeškania v sume 11 082 Sk vo výške sadzby 0,01 % denne z dlžnej   sumy,   s   ktorým   právnym   názorom   okresného   súdu   sa   odvolací   súd   stotožnil v celom rozsahu. Z uvedených dôvodov krajský súd naďalej zotrváva na svojom právnom názore,   vyslovenom   v   rozsudku   č.   k.   4   Cob   222/2005-56   z   5.   apríla   2006   a   zároveň ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti.

Zo   stanoviska   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   z 29.   decembra   2006   vyplýva, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

Keďže v konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy žalovanej, ústavný súd jej doručil sťažnosť sťažovateľky z 9. júna 2006, uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 355/06-10 z 10. novembra 2006 a vyjadrenie podpredsedu krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d)   zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie ak návrh podá (...) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (...).

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom   vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení s čl. 20 ods.   1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods.   3 a 4 ústavy. Nález bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/04 Z. z. dňa 15. júla 2004.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 60/06).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľky   je   povinnosťou   všeobecného   súdu aplikovať právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen v procesnoprávnom zmysle, ale aj z hľadiska hmotnoprávneho. To znamená, že hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu ústavného súdu anulujú   ex   tunc.   V týchto   prípadoch   sa   teda   vychádza   z toho,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Oproti   tomu   podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   treba   hmotnoprávne   účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi   princípom   zachovávania   ústavnosti   na   jednej   strane   a princípom   právnej   istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti. Podľa názoru   ústavného   súdu   prednosť   treba   dať   jednoznačne   princípu   ústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne   ukončené   (judikované),   a   o   prípady,   ktoré   vo   chvíli   uverejnenia   nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť, že   v trestných   veciach   právoplatne   skončených   pred   uverejnením   nálezu   o nesúlade právnych predpisov môže po jeho uverejnení odsúdený požiadať o obnovu konania, ak bol nesúladný   právny   predpis   podkladom   právoplatného   odsudzujúceho   rozsudku.   Tým sa dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby. Rovnakú možnosť   však   zákon   nedáva   poškodenému   v trestnom   konaní,   napríklad v situácii,   keď došlo k právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.

Možno konštatovať,   že v trestnom   konaní vo   vzťahu voči   právoplatne odsúdenej osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu o nesúlade.

Z ustanovenia   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   právoplatné rozhodnutia   vydané   v občianskoprávnom   a správnom   konaní   pred   uverejnením   nálezu ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   po   uverejnení   nálezu   zostávajú   síce nedotknuté,   avšak   povinnosti   uložené   takýmito   rozhodnutiami   nemožno   nútene vymáhať. Uvedené   ustanovenie   však   neposkytuje   žiadnu   ochranu   tomu   účastníkovi občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený nárok mu vzhľadom   na aplikáciu   nesúladného právneho predpisu   nebol priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Aj   tu   možno   konštatovať,   že   hmotnoprávne   účinky   nálezu   o nesúlade   pôsobia ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou proti vôli povinného subjektu.

2. Hoci   ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť   vo   veciach   neskončených   právoplatne   v momente   uverejnenia   nálezu   o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   považuje za   potrebné v tejto   súvislosti   spomenúť,   že podľa   čl.   130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal   v konkrétnej   prerokúvanej   veci   aplikovať,   nie   je v súlade   s právnym   predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu takéhoto nesúladného právneho predpisu prostredníctvom   ústavného   súdu,   ktorý   môže   nesúlad   právneho   predpisu   vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by teda logicky vzaté malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude pri rozhodovaní veci aplikovať. Pri právnom názore, aký zastáva krajský súd, nemalo by oprávnenie všeobecného súdu podať návrh na vyslovenie nesúladu žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli ešte v čase, keď bol tento predpis platný a účinný a vzťahovala sa naň prezumpcia ústavnosti.

Možno   urobiť   záver,   že   interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov   nálezu   ústavného súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd,   je   arbitrárna.   Je   totiž v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odlišným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-89   zo 17. mája   2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku z omeškania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského súdu   č.   k.   4 Co 222/05-56   z 5.   apríla   2006   bolo porušené   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 222/05-56 z 5. apríla 2006, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako je to uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

O náhrade   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   rozhodol   tak, že priznal jej právnej zástupkyni v sťažnosti požadovanú sumu 5 058 Sk (suma neprevyšuje skutočnú výšku náhrady za 3 úkony právnej služby po 3 650 Sk) spolu s režijným paušálom a 19 % daňou z pridanej hodnoty, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007