znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 355/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Márie   Okaľovej,   N.   H.,   zastúpenej   advokátom JUDr. B. K., V. n. T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn. 3 Cdo 13/2003 z 27. mája 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Márie Okaľovej   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2004   doručená   sťažnosť   Márie   Okaľovej,   N.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. B. K., V. n. T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v spojení   s čl.   1   ods.   2   a čl.   7   ods.   5   ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 13/2003 z 27. mája 2004.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľky   a pripojenej   prílohy   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti.

Okresný   úrad   práce   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „žalobca“)   sa   domáhal   na Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) voči sťažovateľke zaplatenia nevrátenej   časti   príspevku   poskytnutého   na zriadenie   spoločensky   účelného pracovného miesta (ďalej len „príspevok“) vo výške 55 723 Sk a taktiež zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 55 723 Sk.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 889/00 z 9. apríla 2001 zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovi istinu 55 723 Sk, zmluvnú pokutu 55 723 Sk a trovy konania 4 576 Sk.

Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 572/01, 3 Co 6/02 z 11. apríla 2002 potvrdil rozsudok   okresného   súdu.   Zároveň   krajský   súd   v tomto   rozsudku   na   základe   žiadosti sťažovateľky   pripustil   dovolanie,   a to   iba   proti   potvrdzujúcemu   výroku   o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 55 723 Sk.

Proti   predmetnému   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie. V odôvodnení dovolania uviedla, že v konaní o poskytnutie nenávratného príspevku nie je prípustné stanoviť ďalšie obmedzujúce podmienky, najmä určovať zmluvnú pokutu, lebo táto možnosť zo znenia vyhlášky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 210/1994 Z. z., ktorou sa určuje postup a podrobnejšie podmienky pri vytváraní spoločensky účelných pracovných miest a organizovaní verejnoprospešných prác (ďalej len „vyhláška č. 210/1994 Z. z.“), nevyplýva. Podľa sťažovateľky takýto postup je v rozpore so zásadou, že občanom nemôže štátny orgán ukladať ďalšie povinnosti (obmedzenia), než aké pripúšťa zákon a predpisy vydané na jeho vykonanie. Porovnaním daňových a iných predpisov možno zistiť, že štát výslovne uvádza v jednotlivých predpisoch prípady, kde možno uplatniť penále.

Ďalej   sťažovateľka   ako   uviedla,   v dohode   z   19.   septembra   1995   sa   zaviazala žalobcovi, že vytvorí jedno pracovné miesto v profesii krajčírka, absolventka strednej školy. Nad rámec vyššie uvedenej vyhlášky však v dohode boli stanovené viaceré podmienky, ako povinnosť   sťažovateľky   vrátiť   poskytnutú   časť   nenávratného   príspevku   v prípade prekročenia 180 kalendárnych dní neobsadenia spoločensky účelného pracovného miesta a súčasne uhradiť zmluvnú pokutu.

Sťažovateľka namietala, že okresný súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že ide o osobitný druh dohody na realizovanie politiky zamestnanosti, kde nemožno bez ďalšieho aplikovať zásady z Občianskeho zákonníka (§ 544 o zmluvnej pokute). Podľa nej je jedinou sankciou prípadného nedodržania dohody vrátenie poskytnutého nenávratného príspevku.

Podľa   sťažovateľky   k porušeniu   dohody   z jej   strany   nedošlo,   lebo   ona   vytvorila pracovné miesto pre absolventa a aj ho realizovala. Je toho názoru, že štátny orgán prekročil rozsah svojich právomocí, keď jej stanovil povinnosť platiť zmluvnú pokutu ako sankciu za nesplnenie   niektorých   povinností   vyplývajúcich   jej   z uzavretej   dohody   o poskytnutí príspevku.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 13/03 z 27. mája 2004 dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu z 11. apríla 2002 zamietol.

Podľa   sťažovateľky najvyšší   súd odôvodnil   svoje rozhodnutie tým, že považoval účastníkmi uzavretú dohodu o spoločensky účelných pracovných miestach (ktorej súčasťou bola dohoda o zmluvnej pokute) za vzťah súkromnoprávny, v ktorom účastníci vystupovali v rovnoprávnom postavení, a obsah dohody závisel na ich vôli, takže nebola rozhodujúca skutočnosť,   že   vyhláška   č.   210/1994   Z.   z.   výslovne   neupravuje   možnosť   dohodnutia zmluvnej pokuty pri nedodržaní podmienok dohody uzavretej podľa § 4 uvedenej vyhlášky. Dojednanie zmluvnej pokuty podľa § 544 Občianskeho zákonníka nepovažoval najvyšší súd za sankciu nad rámec uvedenej vyhlášky.

Sťažovateľka sa domnieva, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sa zasiahlo do jej základných práv zakotvených v čl. 13 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 ústavy a že štátny orgán konal nad rámec svojich možností stanovených ústavou a porušil čl. 2 ods. 2 ústavy,   pričom   orgány   súdnictva   zastávajú   opačný   názor   a porušili   jej   ústavné   právo priznané čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení   s   čl.   1   ods.   2   a   s   čl.   7   ods.   5   ústavy,   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 13/2003   z   27.   mája   2004   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   s právnym názorom, že k vydaniu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 13/2003 z 27. mája 2004 došlo v rozpore s ústavou, a prikázal, aby najvyšší súd obnovil stav pred porušením jej základných práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   pripojeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 13/2003 z 27. mája 2004 ústavný súd zistil, že 19. septembra 1995 uzavrela sťažovateľka so žalobcom dohodu č. 389/95 o vytvorení spoločensky účelného pracovného miesta v profesii krajčírka, absolventka strednej školy, ktoré miesto malo byť obsadzované počas   doby   najmenej   dvoch   rokov   a   doba   obsadzovania   mala   byť   naplnená   najneskôr do 30 mesiacov od podpísania dohody.

Na základe tejto dohody mal žalobca poskytnúť sťažovateľke na vytvorenie miesta nenávratný   finančný   príspevok   na   úhradu   mzdy   v sume   66   000   Sk   (v   skutočnosti   bol poskytnutý vo výške 55 732 Sk) a z čl. III tejto dohody vyplýva pre žalovanú podľa § 544 Občianskeho zákonníka pri nedodržaní podmienok stanovených v čl. I bode 4 a 6 dohody povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 5 % z nenávratného finančného príspevku poskytnutého   na   predmetné   pracovné   miesto   za   každý   i začatý   kalendárny   mesiac nesplneného záväzku.

Ako ďalej vyplýva z písomnej dokumentácie predloženej sťažovateľkou, pri kontrole 13. júla 2000 bolo zistené porušenie dohodnutých podmienok tým, že pracovné miesto v profesii krajčírka bolo obsadené osobou bez maturity a došlo k súhrnnému prekročeniu 180 kalendárnych dní neobsadenia predmetného miesta dňom 29. decembra 1997, a z toho dôvodu sťažovateľke vznikla povinnosť do 8. januára 1998 vrátiť nenávratný príspevok v zmysle § 3 vyhlášky č. 210/1994 Z. z., ako aj zaplatiť dohodnutú zmluvnú pokutu.

Na splnenie tejto povinnosti bola sťažovateľka zaviazaná rozsudkom okresného súdu sp.   zn.   5   C   889/00   z   9.   apríla   2001   potvrdeným   rozsudkom   odvolacieho   súdu sp. zn. 3 Co 572/01,   3   Co   6/02   z 11.   apríla 2002.   Odvolací   súd   proti   svojmu   rozsudku pripustil   dovolanie   s vymedzením   dovolacej   otázky,   či   možno   rozširovať   občanom   pri dohodách sankcie nad rámec vyhlášky č. 210/1994 Z. z., pretože uvedená vyhláška v § 4 ods. 2 písm. g) podľa gramatického výkladu taxatívne neurčuje povinnosti občana, ktorý podniká,   pri   uzatváraní   dohôd   o poskytnutí   príspevku   na   spoločensky   účelné   pracovné miesta a priamo neukladá občanovi a okresnému úradu, aby si pre prípad nesplnenia dohody mohli dohodnúť aj zmluvnú pokutu.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a jeho dôvodnosť argumentovala podľa § 241 ods. 1 písm. b) a d) OSP.

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   OSP)   po   zistení,   že   dovolanie sťažovateľka podala včas (§ 240 ods. 1 OSP), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom [§ 238 ods. 3 písm. a) OSP], bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolací   súd   musel   najprv   riešiť   otázku,   či   dovolanie   v danej   veci   je   prípustné a následne otázku, v akom rozsahu rozsudok odvolacieho súdu je dovolaním napadnutý.

V ustanovení § 238 ods. 3 písm. a) OSP je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť výrokom   jeho rozsudku   prípustnosť   dovolania v prípade,   že toto   rozhodnutie   je zásadného   právneho   významu.   V prípade   takto   pripusteného   dovolania   je   dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. d) OSP], a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené.

Podľa   §   242   ods.   1   OSP   dovolací   súd   preskúma   rozhodnutie   odvolacieho   súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pritom je viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením dovolateľom. Z tohto ustanovenia vyplýva ďalej povinnosť dovolacieho súdu prihliadnuť vždy jednak na vady uvedené v § 237 OSP, jednak na tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd existenciu týchto vád z obsahu spisu nezistil.

V danej veci odvolací súd považoval svoje rozhodnutie za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu len v otázke posúdenia možnosti dojednania zmluvnej pokuty podľa   §   544   Občianskeho   zákonníka   pri   dohodách   o vytvorení   spoločensky   účelných pracovných miest uzatváraných podľa vyhlášky č. 210/1994 Z. z. Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom, dovolací súd sa preto ďalej zaoberal len odvolacím súdom vymedzenou právnou otázkou.

V okolnostiach prípadu bolo nutné predovšetkým zistiť, z akého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje ním uplatňovaný nárok.

Podľa   §   3   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   83/1991   Zb.   o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky pri zabezpečovaní politiky zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 83/1991 Zb.“) (v čase poskytnutia príspevku platný právny predpis) spoločensky účelným pracovným miestom je každé a)   nové   pracovné   miesto,   ktoré   vytvára   zamestnávateľ   na   základe   písomnej   dohody s príslušným   štátnym   orgánom   práce   a ktoré   obsadzuje   uchádzačmi   o zamestnanie vedenými v evidencii uchádzačov o zamestnanie,b) pracovné miesto, ktoré zamestnávateľ na základe písomnej dohody s príslušným štátnym orgánom práce obsadzuje absolventom školy a mladistvým,c) nové pracovné miesto vytvorené na základe písomnej dohody medzi príslušným štátnym orgánom práce a občanom, ktorý začne vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť.

Podľa § 3 ods. 4 citovaného zákona na spoločensky účelné pracovné miesta príslušný štátny   orgán   práce   v spolupráci   s príslušným   orgánom   Fondu   zamestnanosti   môže poskytnúť a) návratný príspevokb) nenávratný príspevok.

Fond   zamestnanosti   ako   verejnoprávna   inštitúcia   na   financovanie   hmotného zabezpečenia poskytovaného uchádzačom o zamestnanie a na financovanie aktívnej politiky zamestnanosti bol zriadený zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1993 Z. z. o Fonde   zamestnanosti   Slovenskej   republiky   a o zmene   a doplnení   niektorých   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa   §   12   písm.   b)   bodu   1   tohto   zákona   (v   znení   platnom   v čase   poskytnutia príspevku)   sa   prostriedky   používali   na   financovanie   výdavkov   na   aktívnu   politiku zamestnanosti a poskytovali ich úrady práce.

Postup a podrobnejšie podmienky pri vytváraní spoločensky účelných pracovných miest   a organizovaní   verejnoprospešných   prác,   ako   aj   maximálnu   výšku   príspevku   na úhradu   nákladov   v   zmysle   §   3   ods.   6   zákona   č.   83/1991   Zb.   upravovala   vyhláška č. 210/1994 Z. z.

Podľa   §   4   ods.   1   citovanej   vyhlášky   okresný   úrad   uzavrie   s vybraným zamestnávateľom alebo občanom, ktorý začne vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, písomnú dohodu o poskytnutí príspevku na spoločensky účelné pracovné miesto.

Podľa § 4 ods. 2 písm. g) uvedenej vyhlášky takáto uzavretá dohoda obsahuje najmä (okrem iného) záväzok zamestnávateľa alebo občana, ktorý začne vykonávať samostatnú zárobkovú   činnosť,   že   vráti   na   účet   Fondu   zamestnanosti   Slovenskej   republiky,   ktorý spravuje   okresný   úrad   práce,   poskytnutý   návratný,   ako   i nenávratný   príspevok   pri nedodržaní   dohodnutých   podmienok   v lehote   do   troch   mesiacov   odo   dňa   porušenia dohodnutých podmienok, ak sa nedohodne s okresným úradom práce inak.

V okolnostiach prípadu, aj keď predmetom vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľkou založeného na základe dohody o vytvorení spoločensky účelného pracovného miesta (ktorej súčasťou   bola   aj   dohoda   o zmluvnej   pokute)   bolo   poskytnutie   nenávratného   účelového príspevku z Fondu zamestnanosti Slovenskej republiky na zabezpečenie verejného cieľa, možno tento vzťah považovať za vzťah súkromnoprávny (občianskoprávny). Podľa platnej judikatúry najvyššieho súdu „prostriedky, podľa obsahu zmluvy, boli poskytnuté z fondu, ktorý nie je štátnym fondom, ani nešlo o prostriedky štátneho rozpočtu. Prostriedky neboli poskytnuté na základe rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale na základe zmluvy uzavretej medzi   odporcom   ako   podnikateľom   a príslušným   úradom   práce,   ako   orgánom   štátnej správy   v oblasti   zamestnanosti,   ktorému   bola   zverená   právomoc   uzatvárať   zmluvy o poskytnutí príspevkov“ (uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra 1998 sp. zn. Nds Sž 6/98).

V súvislosti   s   riešením   vymedzenej   dovolacej   otázky   najvyšší   súd   tak   posúdil predmetný   právny   vzťah   založený   medzi   účastníkmi   ako   právny   vzťah   založený   na princípoch právnej rovnosti a autonómie jeho subjektov ako základných zásadách práva súkromného   na   rozdiel   od   verejnoprávnych   vzťahov   založených   na   právne   nerovnom postavení   ich   subjektov   vystupujúcich   v pomere   nadriadenosti   a podriadenosti. Zo súkromnej autonómie účastníkov najvyšší súd vyvodzoval vôľu účastníka vstúpiť do nejakého právneho vzťahu a prevziať na seba určitú právnu povinnosť. V intenciách ďalšej zásady súkromného práva „všetko je dovolené, čo nie je zakázané“ najvyšší súd vyvodil záver,   že   dojednanie   zmluvnej   pokuty   podľa   §   544   Občianskeho   zákonníka   (ako zabezpečovacieho prostriedku záväzku) v čl. III dohody uzavretej podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 210/1994 Z. z. nie je sankciou nad rámec uvedenej vyhlášky.

Sťažovateľka tvrdí, že týmto záverom najvyšší súd ako dovolací súd zasiahol do jej základných práv zakotvených v čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy.

Ústavný   súd   najprv   pripomína,   že   v súlade   so   svojou   všeobecnou   právomocou vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   umožňuje   preskúmať   aj rozhodnutie všeobecného súdu vrátane najvyššieho súdu, avšak len z hľadiska, či napadnuté rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   alebo   nie   je   v súlade   s ústavnoprocesnými   zásadami upravenými   v ústave   a princípmi   spravodlivého   procesu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Ústavnému   súdu   neprislúcha   výklad   obyčajných   zákonov,   tak   ako   sa   toho   domáha sťažovateľka. Ústavný súd musí preskúmať len to, či sa tieto obyčajné zákony nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenie a omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav (IV. ÚS 90/04).

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 13/2003 z 27. mája 2004, ktorým bola vyslovená nedôvodnosť podaného dovolania sťažovateľky, vyplýva, že právne úvahy v ňom uvedené sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Predmetné   rozhodnutie   nevykazuje znaky   svojvôle.   Najvyšší   súd   uzavrel,   že   v prípade   sťažovateľkou   uzavretej   dohody o vytvorení   spoločensky   účelného   pracovného   miesta   (ktorej   súčasťou   bola   aj   dohoda o zmluvnej pokute), ide o súkromnoprávnu zmluvu a že ak ju mohol orgán verejnej moci uzavrieť, tak už v jej rámci neplatí čl. 2 ods. 2 ústavy „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (pre oblasť základných práv a povinností spresnený v čl. 13 ods. 1 ústavy), ale čl. 2 ods. 3 ústavy „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“.

Okrem   toho   podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   neúspech   v konaní o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch v rámci uplatňovania súdnej či inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezakladá bez ďalšieho právomoc ústavného súdu   na   konanie   o   podnete   fyzickej   alebo právnickej   osoby   (I.   ÚS   40/95,   I.   ÚS   8/96, II. ÚS 3/97). Samotné konanie a rozhodnutie súdu je prejavom toho, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo v prípade sťažovateľky rešpektované.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol   sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú v celom rozsahu namietaného porušenia jej základných ústavných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení   o porušení   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   už nerozhodoval   ani   o návrhu   sťažovateľky,   ktorým   sa   domáhala   zrušenia   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2004