SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 354/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi   Sídelná   kapitula   Nitra,   Hradnénámestie   7,   Nitra,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   Petruška   &   partners   s.   r.   o.,Kupecká 18, Nitra, v mene ktorej koná konateľ advokát JUDr. Svorad Petruška, vo vecinamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1   Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu v Nitre č. k. 25 Co 347/2012-192 z 29. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Rímskokatolíckej   cirkvi   Sídelnej   kapituly   Nitra o d m i e t a   akooneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2015doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi Sídelnej kapituly Nitra, Hradné námestie 7, Nitra(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetokzaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetkuzaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre(ďalej len „krajský súd“) č. k. 25 Co 347/2012-192 z 29. januára 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   ako   žalovaná   účastníkom   konaniavedeného Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 87/2011,v ktorom sa žalobca, (ďalej len „žalobca“), domáhalurčenia,   že   sťažovateľka   nie   je   vlastníkom   v žalobe   označených   nehnuteľností.Prvostupňový súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 16 C 87/2011-151 z 24. septembra2012 tak, že žalobu z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na negatórnomurčení vlastníckeho práva sťažovateľky k dotknutým nehnuteľnostiam zamietol a žalobcoviuložil   povinnosť   zaplatiť   náhradu   trov   konania   sťažovateľke   v sume   24 028,18   €a vedľajšiemu účastníkovi v sume 30 894,60 €.

Na   základe   odvolania   žalobcu   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   č.   k.25 Co 347/2012-192 z 29. januára 2014 rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zamietnutížaloby   (vo   veci   samej)   potvrdil,   avšak   v   časti   náhrady   trov   konania   prvostupňovérozhodnutie   zmenil   a vo   vzťahu   k   sťažovateľke   žalobcovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   jejnáhradu trov konania iba v sume 259,92 €.

Sťažovateľka tvrdí, že týmto rozhodnutím druhostupňového súdu boli porušené jejzákladné práva zaručené v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1dodatkového   protokolu,   keď   jej „ako   úspešnému   účastníkovi   nebola   priznaná   správna výška   náhrady   trov   konania   podľa   §   10   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov“.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že «v danom prípade je potrebné aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., „Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jej jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.“»

Je presvedčená, že o trovách konania „malo byť správne rozhodnuté podľa § 10 ods. 2   Vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.,   nakoľko   v predmetnom   konaní   bolo   možné   vyjadriť hodnotu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Nie je pravdou, že v danom prípade nebolo možné predmet právneho sporu oceniť peniazmi. V prípade žaloby o určenie, že žalovaný nie   je   vlastníkom   nehnuteľností   je   bez   najmenších   pochybností   potrebné   pri   výpočte náhrady trov konania vychádzať z hodnoty tejto nehnuteľnosti... explicitná úprava § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) cit. Vyhlášky.“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukázala na judikatúru všeobecných súdov (rozsudok   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   20   Co   169/2011   z 13.   novembra   2012, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 17/2010 z 15. apríla 2011), ústavného súdu (nález sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012), ako aj Ústavného súdu Českej republiky (nález sp. zn. II. ÚS 538/2010 z 24. marca 2011).

Sťažovateľka „absolútne“ nesúhlasí „s   tvrdením   porušovateľa,   že   určenie vlastníckeho   práva   v prospech   žalobcu   nebolo   žalované,   a preto   nemožno   predmet právneho sporu oceniť peniazmi z hľadiska tarifnej odmeny. Je bezpochybné, že predmetom sporu bolo určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, preto v tejto súvislosti je treba vychádzať z § 9 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., keďže v danej veci   išlo   o predmet   konania,   ktorý   je   oceniteľný   v peniazoch.   Preto   ak   ide   o konanie o návrhu na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, sú predmetom konania, t. j. tým, čoho sa účastník pri procesnej ochrane svojho subjektívneho práva (oprávneného záujmu) domáha, skutočnosti, za ktorých sa zakladá ochrana vlastníckeho práva vrátane jeho predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„1. Základné právo sťažovateľa – Rímskokatolícka cirkev, Sídelná kapitula Nitra, Hradné námestie 7... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na majetok podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   uznesením [správne   má   byť   rozsudkom,   pozn.] Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn. 25 Co 347/2012-192 z 29. 01. 2014 porušené bolo.

2. Uznesenie [správne má byť rozsudkom, pozn.] Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 347/2012-192 z 29. 01. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pripomína, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti naďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámeniaopatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sapočíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti akopodanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti pouplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejtolehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažnosť   smeruje   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   25   Co   347/2012-192z 29. januára 2014. Podľa zistenia ústavného súdu napadnutý rozsudok odvolacieho súdunadobudol právoplatnosť 19. augusta 2014. Sťažnosť sťažovateľky bola   ústavnému súdudoručená   18.   júna   2015.   Na   prvý   pohľad   je   teda   zrejmé,   že   sťažnosť   bola   doručenáústavnému súdu v značnom časovom odstupe po uplynutí ustanovenej dvojmesačnej lehotyod   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu,   teda   oneskorene.   Z   tohto   dôvodu   ju   bolopotrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   sa   tým   osobitne   zaoberal,   už   len   poznamenáva,   žeprípadné počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia v sťažnosti spomenutéhoodloženia podnetu k podaniu mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou Slovenskejrepubliky   nemá   žiadnu   právnu   relevanciu,   pretože   podnet   na   podanie   mimoriadnehodovolania nie je opravným prostriedkom a jeho iniciátor ani nemá právny nárok na podaniemimoriadneho dovolania. Navyše, odloženie podnetu sťažovateľka svojou sťažnosťou aninenapáda.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právnehovýznamu   zaoberať   sa   jej   ďalšími   požiadavkami   uvedenými   v návrhu   na   rozhodnutie(zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie),rozhodovanie   o ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   aleboslobody (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015