znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 354/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. V., Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného   čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   základného práva na osobnú   slobodu   zaručeného   čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho rozsudkom z 11. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To/74/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2012 doručená sťažnosť P. V., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 50 ods. 2 ústavy, základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom z 11. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To/74/2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 99/2010 z 28. marca 2012 uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený trest   odňatia   slobody   v trvaní   jedného   roka   s podmienečným   odkladom   jeho   výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov.

O podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 1 To/74/2012   z 11.   septembra   2012,   ktorým   bol   sťažovateľ   po   zrušení prvostupňového rozsudku uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený peňažný trest v sume 300 €.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že rozhodnutím krajského   súdu došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 50 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opiera o argumentáciu, v ktorej uvádza:„Súd obchádza obranu sťažovateľa a nevysporiadava sa s ňou, vyberá si len tie dôkazy,   ktoré   zapadajú   do   skutkovej   verzie   zvolenej   vopred   súdom,   vychádzajúcej z predpokladu viny sťažovateľa a obranu sťažovateľa odmieta postupom, ktorý je v rozpore so všeobecne uznávanými postupmi súdnej praxe, vyplývajúcej z konštantnej judikatúry. Takýto postup súdu, je možné považovať za postup,   v ktorom absentuje zákonné a ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obvineného, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Možno   poukázať   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. 3 ÚS 617/2000   zo   dňa   4.10.2001,   ktoré   uvádza,   že orgány   činné v trestnom   konaní od najnižšieho   po   najvyšší   stupeň   nesmú   vykonávať   selekciu   dôkazov,   ktoré   potvrdzujú alebo vyvracajú vinu. Nikto nie je podľa vlastných kritérií oprávnený vykonávať selekciu dôkazov a nesmie viesť konanie určitým smerom.

Ústavný súd Českej republiky po uvedenom rozhodnutí vydal celý rad podobných rozhodnutí, ktoré poukazujú na citované rozhodnutie vo svojich odôvodneniach.

Sťažovateľ sa domnieva, že predmetná vec je prípadom, ktorý možno pod selekciu dôkazov podriadiť a prípadné vyhovenie jeho sťažnosti by bolo veľmi podstatným prínosom pre súdnu prax.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   8   ods.   2   a čl.   36   ods.   1   listiny,   čl.   50   ods.   2   ústavy   a jeho   práva zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   a jeho   rozsudkom z 11. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To/74/2012, toto rozhodnutie zrušil, vrátil   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a priznal   mu   tiež   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   8   ods.   2   a čl.   36   ods.   1   listiny,   čl.   50   ods.   2   ústavy   a jeho   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ,   tak   ako   to   sám   uviedol   vo   svojej   sťažnosti,   vidí   porušenie   svojich základných práv zaručených ústavou a listinou a práva zaručeného dohovorom v absencii náležitého   odôvodnenia,   v ktorom   by   sa   konajúci   súd   vysporiadal   so   sťažovateľom prednesenou relevantnou argumentáciou.

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozsudku krajského súdu, aby posúdil, či výkon právomoci krajského súdu, a teda kvalita obsahu jeho rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh   ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 99/2010 z 28. marca 2012 uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť, na tom skutkovom základe, že „dňa 9. augusta 2009 v čase medzi 19.00 hodinou a 19.30 hodinou v katastri   obce   Z.   na   účelovej   komunikácii   vedúcej   od   záhradkárskej   oblasti   smerom na hlavnú cestu č. 1/63 fyzicky napadol poškodeného A. S., tým spôsobom, že poškodeného zrazil na zem, následne drevenou palicou dlhou cca 1.20 m sa zahnal smerom na hornú časť tela poškodeného, pričom poškodený sa snažil brániť a vykryť úder tým spôsobom, že zdvihol pravú ruku nad hlavu, pričom ho obvinený viackrát udrel drevenou palicou do pravej ruky v oblasti lakťa a predlaktia, čím poškodenému A. S. spôsobil trieštivú zlomeninu lakťovej   kosti   s   posunom   kostných   úlomkov,   ktoré   zranenie   si   vyžiadalo   operáciu na chirurgickom oddelení a následné liečenie v trvaní najmenej 6 týždňov“.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal v prvom rade na výpoveď svedka poškodeného, ktorý vypovedal o útoku sťažovateľa, počas ktorého podľa vyjadrenia poškodeného najviac úderov utrpel na hornej končatine, ktorou sa pred údermi sťažovateľa bránil.

V ďalšom   bode   okresný   súd   prezentoval výpoveď   ustanoveného znalca,   ktorý   sa počas   svojej   výpovede   na   hlavnom   pojednávaní   pridržal   vypracovaného   znaleckého posudku   týkajúceho   sa   spôsobu   vzniku   zranenia   poškodeného,   v ktorom   konštatoval: „Mechanizmom   vzniku   tohto   poranenia   bolo   priame   násilie   na   oblasť   ruky,   kde   došlo k zlomenine.   Šlo   o značnú   intenzitu   lokalizovaného   násilia,   nakoľko   došlo   k trieštivej zlomenine ruky. U poškodeného nešlo o typickú zlomeninu, ktorá nastáva pri páde. Táto zlomenina,   ktorú poškodený utrpel,   sa volá obranná zlomenina,   teda vzniká vtedy,   keď na svoju obranu nastaví ruku a priamym lokalizovaným násilím na oblasť lakťovej kosti. Na vznik   tohto   poranenia   stačí   jeden   úder.   Z lekárskej   správy   nevyplývalo   žiadne opakované   násilie,   nemal   žiadne   krvné   podliatiny   na   tele   inde,   mal   len   lokalizovanú zlomeninu lakťovej kosti.“ Podľa odôvodnenia rozsudku okresného súdu znalec pripustil aj možnosť vzniku tohto poranenia pádom, ale dodal, že je to málo pravdepodobné z dôvodu, že pri takomto mechanizme zranenia vznikajú iné typy poranenia.

Okresný súd ďalej prezentoval výpoveď odborne kvalifikovaného svedka a lekársku správu, ktoré zhodne potvrdili spoľahlivú zrakovú dispozíciu svedka poškodeného, a síce že „vzhľadom na hodnoty ľavého a pravého oka mohol poškodený zo vzdialenosti 1-2 m veľmi dobre vidieť osobu“.

Okresný   súd   ďalej   odkázal   na   lekársku   správu   obsahujúcu   popis   zranenia poškodeného, a to ako zlomeninu lakťovej kosti.

Okresný   súd   v rozsudku   uviedol,   že   vyhodnotením   výsledkov   vykonaného dokazovania (na základe výpovede svedka poškodeného, znaleckého posudku a lekárskych správ) dospel ku skutkovému záveru, že u poškodeného došlo k zlomenine lakťovej kosti v dôsledku   úderov   na   túto   kosť   pri   obrannom   postoji.   Okresný   súd   zdôraznil,   že mechanizmus   zranenia   opísaný   v znaleckom   posudku   a kvalifikovaný   ako   typická zlomenina pri obrannom postoji korešponduje s výpoveďou svedka poškodeného, ktorý ako páchateľa označil sťažovateľa a   u ktorého   pochybnosti o spoľahlivosti jeho svedectva z pohľadu fyzickej dispozície (zraková ostrosť) boli vyvrátené relevantnými dôkazmi.Napokon   okresný   súd   vyhodnotil   aj   výpovede   svedkov   svedčiacich   v prospech sťažovateľa, ktorí sťažovateľovi na kritický čas poskytli tzv. alibi, a to ako nevierohodné, vzhľadom na ich pomer k osobe sťažovateľa (priatelia a príbuzní).

Sťažovateľ proti prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom „Vytýkal súdu I. stupňa, že odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje právne úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že zranenie mal poškodenému spôsobiť práve on. Chýba aj hodnotenie dôkazov za situácie, že tieto si vzájomne odporujú. Ak má súd hodnotiť vierohodnosť dvoch skupín   odlišných   dôkazov,   nemôže   vierohodnosť   niektorého   z   dôkazov   odôvodniť   len okolnosťami svedčiacimi o vierohodnosti inej skupiny dôkazov.

Jediným usvedčujúcim dôkazom je výpoveď poškodeného. Táto nie je vierohodná, pretože :

- pri výpovedí 17. 08. 2009 popísal skutok tak, že ho obžalovaný udrel asi 10-krát, aj do nohy, pri útoku nikto iný nebol,

- pri výpovedi 07. 10. 2009 tvrdil, že pri útoku bol aj syn obžalovaného, ktorý ho tiež udrel násadou od lopaty,

- na hlavnom pojednávaní 28. 04. 2011 uvádzal, že syn obžalovaného ho neudrel,

- znalec MUDr. G. Š. vylúčil mechanizmus zranenia opakovaným násilím, pričom na tele poškodeného neboli žiadne krvné podliatiny, mal len lokalizovanú zlomeninu lakťovej kosti. Tiež nevylúčil možnosť vzniku zranenia pádom na predmet vytŕčajúci zo zeme.

Poškodený vypovedal rozporne aj ohľadne svojej opilosti, nejasnosti sú v tom, či bol kradnúť papriku svedkovi P. V. v deň, kedy došlo ku skutku, či vozidlo, na ktorom mal obžalovaný   prísť   bolo   nákladné   alebo   malo   posuvné   dvere.   Poukázal   tiež   na povesť poškodeného a jeho spôsob života, sústavné páchanie trestnej činnosti.

Skutok nespáchal, čo potvrdzujú svedkovia P. V., P. V. ml., J. V., S. V., K. T., I. T., E. V.“.

O podanom   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 1 To 74/2012   z 11.   septembra   2012,   ktorým   bol   sťažovateľ   po   zrušení prvostupňového rozsudku uznaný vinným   z trestného činu ublíženia na zdraví s odlišnou kvalifikáciou v porovnaní s prvostupňovým rozsudkom (§ 156 ods. 1 Trestného zákona).Krajský súd vo svojom rozhodnutí dôvodil takto:„Súd   I.   stupňa   na   základe   úplného,   kontradiktórneho   a   zákonne   vykonaného dokazovania, po vyhodnotení dôkazov v súlade s kritériami uvedenými v § 2 ods. 12 Tr. por., dospel v zásade k správnym skutkovým záverom, že skutok sa stal tak, ako je uvedený v tzv. skutkovej vete napadnutého rozsudku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd I.   stupňa podrobne poukázal na obsah vykonaných dôkazov. V súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. uviedol svoje právne úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení jednotlivých dôkazov. Podrobne sa zaoberal hodnotením výpovedí obžalovaného, svedka-poškodeného, svedeckých výpovedí, znaleckého posudku a listinných dôkazov.

Obžalovaný bol zo spáchania skutku usvedčený predovšetkým priamym   dôkazom   - výpoveďou   poškodeného   A.   S.,   ktorá   bola   podporená   objektívnymi   dôkazmi   - lekárskymi   správami   a znaleckým   posudkom   z odboru zdravotníctvo, odvetvie chirurgia a traumatológia.

V   tomto   smere   preto   nie   je   možné   súhlasiť   s   tvrdením   obžalovaného,   že   bol usvedčený jediným usvedčujúcim dôkazom.

Znalec   z   odboru   zdravotníctvo,   odvetvie   chirurgia   a   traumatológia   na   hlavnom pojednávaní konanom 28. 04. 2011 potvrdil, že k zraneniu poškodeného došlo priamym násilím na oblasť ruky, nejedná sa o zlomeninu, ktorá nastáva pri páde. Ide o typickú obrannú   zlomeninu,   keď   poškodený   na   svoju   obranu   nastavil   ruku,   na   ktorú   pôsobilo lokalizované násilie na oblasť lakťovej kosti.

Poškodený   vo   výpovediach   vypovedal   o   všetkých   podstatných   skutkových okolnostiach   zhodne,   pričom   podľa   výpovede   MUDr.   J.   M.   netrpel   žiadnym   závažným očným ochorením. Zraková ostrosť jeho očí v čase skutku bola veľmi dobrá, preto mohol na vzdialenosť 1-2 metre, z ktorej na neho obžalovaný útočil, vidieť veľmi dobre.

Vzhľadom   na   uvedené   dôkazy   ani   odvolací   súd   nemal   pochybnosti   o   zranení poškodeného a mechanizmu jeho vzniku, ku ktorému podľa záverov znaleckého posudku došlo pri obrane voči útoku obžalovaného drevenou palicou.

Súd I. stupňa správne postupoval aj pri hodnotení svedeckých výpovedí rodinných príslušníkov   obžalovaného,   z   ktorých   vyplýva   snaha   napomôcť   mu   zbaviť   sa   trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok a to aj v súhrne s priamym usvedčujúcim dôkazom. Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného prezentovanú aj v odvolacom konaní, odvolací súd   túto   vzhľadom   na   horeuvedené   skutočnosti   a   vykonané   dôkazy,   na   ktoré   podrobne poukázal   súd   I.   stupňa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   považoval   za   spoľahlivo vyvrátenú.“

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity, podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu   jeho   úlohou   nebolo   preskúmať správnosť   skutkových   a právnych   záverov,   o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenom odvolaní) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne a či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia ústavnoprávne akceptovateľné.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V odôvodnení   rozhodnutia   krajského   súdu,   ale   aj   v odôvodnení   rozhodnutia prvostupňového súdu, na ktoré sa odvolací súd v časti skutkových záverov ako na vecne správne   odvolal,   konajúce   súdy   podrobne   vysvetlili   celý   proces   dokazovania, prostredníctvom   ktorého   dospeli   k ustáleniu   skutkového   a naň   nadväzujúceho   právneho záveru.

Na   jednej   strane   konajúce   súdy   podrobne   prezentovali   a vyhodnotili   v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov dôkazy svedčiace proti sťažovateľovi, a síce priame svedectvo   poškodeného   podporené   súvisiacimi   podpornými   lekárskymi   správami, predovšetkým   však   korešpondujúcimi   závermi   znaleckého   posudku,   ktorý   preferoval skutkovú verziu akceptovanú konajúcimi súdmi a, naopak,   z odborného hľadiska znížil pravdepodobnosť skutkovej verzie predkladanej sťažovateľom (pomenoval ju ako „málo pravdepodobnú“).

Konajúce súdy v kontexte celého dôkazného reťazca vyhodnotili aj dôkazy svedčiace v prospech   sťažovateľa   (svedecké   výpovede   príbuzných   a priateľov   sťažovateľa) a kvalifikovali   ich   s poukazom   na   pomer   týchto   svedkov   k osobe   sťažovateľa   ako nevierohodné.

Na   základe   takto   formulovaných   záverov   konajúce   súdy   ustálili   skutkovú   verziu o spôsobe vzniku zranenia poškodeného a o spáchaní skutku sťažovateľom.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   konštatovanie   krajského   súdu   o správnosti skutkových záverov prvostupňového rozsudku bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda   ústavne   konformnom   odôvodnení   rozhodnutia.   Odôvodnenie   namietaného rozhodnutia krajského súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité   zhodnotenie   vykonaných   dôkazov   a vyčerpávajúcu   odpoveď   poskytnutú sťažovateľovi zo strany krajského súdu, na ktorej tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd   tak   považuje   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   za   dostatočné,   nevybočujúce   z limitov označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013