znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 354/2012-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., Advokátska kancelária, K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 24/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C   24/2005 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 24/2005 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),   ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   S. trovy právneho zastúpenia v sume   404,37   €   (slovom   štyristoštyri   eur   a tridsaťsedem   centov)   na účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. D. S., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 354/2012-16 z 1. augusta 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 24/2005.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   v roku   2005   podal okresnému   súdu   návrh   na vydanie   platobného   rozkazu   („o   zaplatenie   dlhu   9455.-   Sk s príslušenstvom“)   proti   jednému   z vlastníkov   bytov   bytového   domu   v jeho   správe,   a   to z titulu   nedoplatkov   vyplývajúcich   z vyúčtovania   nákladov   za   služby   spojené   s užívaním bytu.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   doterajšia   doba   konania   okresného   súdu predstavujúca viac ako sedem rokov je vzhľadom na skutkovú a právnu nenáročnosť veci neprimerane dlhá, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ toto tvrdenie podoprel argumentáciou, v ktorej uviedol, že okresný súd spôsobuje   v predmetnom   konaní   neopodstatnené   prieťahy,   keď   koná   neefektívne a nehospodárne v rozpore s účelom konania, ktorým je jeho ukončenie v primeranej lehote. Konkrétne poukázal na skutočnosť ustanovenia v poradí už druhého znalca, a to napriek podľa jeho názoru existencii vyčerpávajúceho znaleckého posudku vypracovaného prvým znalcom. Sťažovateľ tiež upozornil na nečinnosť súdu v rámci obdobia od 22. marca 2011 do marca 2012, v ktorom podľa jeho vyjadrenia nevykonal okresný súd žiaden úkon.

Napokon sťažovateľ dodal, že vyčerpal aj právny prostriedok nápravy poskytovaný mu   právnou   úpravou,   sťažnosť   na prieťahy   v konaní,   dvakrát   adresovanú   predsedovi okresného súdu, ktorá však podľa sťažovateľa nepriniesla požadovaný efekt.

Sťažovateľ   na základe   uvedenej   argumentácie   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 24/2005, prikázal okresnému súdu v označenom konaní konať bez prieťahov,   priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 2 800 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorého   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 4. septembra 2012   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonov konania,   konštatovanie   skutkovej   zložitosti   veci   ovplyvnenej   nutnosťou   objasnenia odborných otázok prostredníctvom znaleckého posudku, uznanie nečinnosti okresného súdu v období od 19. marca 2009 do 20. októbra 2009, zavinenej podľa názoru okresného súdu aj samotným   sťažovateľom,   a   tiež   zmenou   zákonného   sudcu   v dôsledku   objektívnych okolností a s tým spojenou potrebou naštudovania veci. Okresný súd vo svojom vyjadrení podrobne poukázal na prieťahy spôsobené podľa jeho názoru samotným sťažovateľom ako účastníkom konania, a to na obdobie po 19. marci 2009, keď sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd sťažovateľa zaviazal informovať konajúci súd o výsledku pokusu uzavrieť súdny zmier medzi účastníkmi konania; uvedenú povinnosť si sťažovateľ podľa vyjadrenia   okresného   súdu   nesplnil.   V tomto   kontexte   okresný   súd   argumentoval   aj odročením pojednávania v dvoch prípadoch v dôsledku neúčasti sťažovateľa (pojednávania konané 11. januára 2010 a 10. júna 2010) a napokon aj neúspešnou námietkou zaujatosti uplatnenou sťažovateľom, ktorej bezdôvodnosť bola potvrdená nadriadeným súdom. V liste predseda   okresného súdu zároveň vyjadril   súhlas s upustením   od ústneho pojednávania v danej veci.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   24.   septembra   2012   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.   Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného   súdu   zotrval   na dôvodoch   podanej   sťažnosti,   poukázal   na neefektívnosť celkového   postupu   okresného   súdu,   predovšetkým   na prieťahy   v konaní   týkajúce   sa obstarania znaleckého posudku spôsobené jednak nedostatočnou súčinnosťou ustanoveného znalca,   ako   aj   neefektívnym   prístupom   okresného   súdu.   Sťažovateľ   takisto   poukázal na negatívny vplyv zbytočných prieťahov posudzovaného konania vo vzťahu k disciplíne ostatných vlastníkov bytov v správe sťažovateľa a v tejto súvislosti uviedol:

„Postup žalovaného, ktorému v značnej miere prispieva súd, ktorý vo veci riadne nekoná, zároveň pôsobí ako určitý negatívny vzor správania sa pre ostatných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome spravovanom sťažovateľom.

Porušovateľ svojou neefektívnosťou konania poskytuje ochranu žalovanému, ktorý preukázateľne porušuje všeobecne záväzné právne predpisy a namiesto toho, aby konečne vo veci meritórne rozhodol, neefektívne nariaďuje pojednávania, ktoré potom odročuje a nariaďuje neúčelné znalecké dokazovania, ktorých závery nesmerujú k vyriešeniu veci. Pre sťažovateľa   je objektívne dlhodobo neudržateľný stav,   v ktorom si jednotliví vlastníci   bytov   a   nebytových   priestorov   v   bytovom   dome   nebudú   plniť   svoje   zákonné povinnosti.   Definitívne   vyriešenie   predmetnej   právnej   veci   má   precedentný   účinok   vo vzťahu k ďalším 207 vlastníkom bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu 14. marca 2005 domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 9 455 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd 6. mája 2005 vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k podanému odporu (sťažovateľ svoje vyjadrenie predložil 23. mája 2005), a súčasne vyzval odporcu na úhradu súdneho poplatku, ktorý ho zaplatil 10. mája 2005. V novembri 2005 vyzval okresný súd účastníkov konania, aby predložili vyjadrenia.

Uznesením   zo 6.   marca   2006   okresný   súd   rozhodol   o nepriznaní   oslobodenia od súdnych   poplatkov   odporcovi   a o neustanovení   mu   právneho   zástupcu.   Okresný   súd vykonal   26.   septembra   2006   pojednávanie,   na ktorom   vypočul   odporcu   a odročil pojednávanie na neurčito pre účely vykonania znaleckého dokazovania.

Okresný   súd   uznesením   z 5.   decembra   2006   ustanovil   znalca,   ktorému   určil na vypracovanie znaleckého posudku lehotu 30 dní od prevzatia spisového materiálu, ktorý mu   poskytol   11.   januára   2007.   Znalec   listom   z 12.   apríla   2007   žiadal   predĺžiť   lehotu na vypracovanie znaleckého posudku na 60 dní odo dňa poskytnutia mu zálohy na krytie trov   znaleckého   dokazovania.   Uznesením   z 11.   mája   2007   rozhodol   okresný   súd o poskytnutí zálohy pre ustanoveného znalca. Listom z 21. septembra 2007 vyzval okresný súd   znalca   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   na   predloženie   vypracovaného znaleckého   posudku   v lehote   20   dní   od   prevzatia   tejto   výzvy.   Znalecký   posudok   bol okresnému súdu predložený 9. októbra 2007.

Odvolací   súd   svojím   rozhodnutím   z 27.   mája 2008   potvrdil   uznesenie   okresného súdu o priznaní odmeny znalcovi a spisový materiál okresnému súdu vrátil 8. júla 2008. Okresný súd vykonal 4. novembra 2008 pojednávanie.

Okresný súd uskutočnil 19. marca 2009 pojednávanie, na ktorom účastníci konania zhodne navrhli odročiť pojednávanie pre účely pokusu o mimosúdnu dohodu, pojednávanie bolo odročené na neurčito s uložením povinnosti sťažovateľovi oznámiť okresnému súdu výsledok. Okresný súd uskutočnil 11. januára 2010 pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil sťažovateľ   ani jeho právny   zástupca   (neprítomnosť   ospravedlnil   sťažovateľ   pracovnými dôvodmi a právny zástupca práceneschopnosťou).

Okresný   súd   uskutočnil   10.   júna 2010   pojednávanie,   ktorého   sa   nezúčastnil sťažovateľ   a jeho právny   zástupca   (z   dôvodu   pracovných   povinností   právneho   zástupcu sťažovateľa) a ktoré bolo z tohto dôvodu odročené na neurčito.

Okresný   súd   ustanovil   uznesením   z 22.   marca   2011   znalca   z rovnakého   odboru a odvetvia ako v predchádzajúcom prípade a uložil mu povinnosť predložiť vypracovaný znalecký posudok v lehote 40 dní od doručenia spisového materiálu. Sťažovateľ 19. apríla 2011   uplatnil   námietku   zaujatosti   týkajúcu   sa   zákonného sudcu,   ktorý   svoje   vyjadrenie predložil   nadriadenému   súdu   21.   júna 2011   (nadriadený   súd   po   rozhodnutí   o námietke zaujatosti   vrátil   okresnému   súdu   spisový   materiál   3.   apríla   2012).   Ustanovený   znalec podaním   z 21.   novembra   2011   urgoval   okresný   súd   o predloženie   spisu   pre   účely vypracovania znaleckého posudku, ktorý mu okresný súd zaslal 2. mája 2012.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľa   (1),   ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   vedeného   okresným   súdom   je   konanie o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáha   proti   odporcovi   (vlastníkovi   bytu)   zaplatenia nedoplatku   spolu   s   príslušenstvom   z titulu vyúčtovania   nákladov   za   služby   spojené s užívaním bytu v správe sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje, že žaloby tohto typu tvoria štandardnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov,   ktorej   zodpovedá   ustálená judikatúra,   súčasne   však   ústavný   súd   neopomína skutočnosť,   že   v danej   veci   môže predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   potreba znaleckého   dokazovania   pre   ujasnenie odborných   otázok.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný   súd nemôže pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci, treba poukázať na to, že konanie vo veci   (od podania   návrhu   14.   marca   2005   až   dosiaľ)   trvá   sedem   a pol   roka, z toho na okresnom súde viac ako šesť rokov, teda dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria zistil ústavný súd určité okolnosti signalizujúce podiel sťažovateľa ako jeho účastníka na predĺžení konania narušením jeho plynulosti. Ide o pasivitu sťažovateľa, ktorý po odročení pojednávania (19. marca 2009) na základe žiadosti o jeho odročenie pre účely pokusu   o   uzavretie   mimosúdnej   dohody   formulovanej   spolu   s odporcom   nesplnil   svoju povinnosť uloženú mu súdom, a to informovať konajúci súd o jeho výsledku, čo zbytočne predĺžilo   súdne   konanie,   v   ktorom   následne   súd   pokračoval   vykonaním   pojednávania

11. januára 2010, ktoré však bolo opätovne odročené pre neprítomnosť sťažovateľa a jeho právneho zástupcu, aj keď ospravedlnenú, avšak pripísateľnú práve na vrub sťažovateľovi ako účastníkovi konania. Rovnaký záver platí aj o neúčasti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu na pojednávaní konanom 10. júna 2010.

Pokiaľ ide   o argumentáciu   okresného súdu   obsiahnutú v jeho stanovisku,   v rámci ktorej poukázal na predĺženie konania v dôsledku uplatnenia neúspešnej námietky zaujatosti zo   strany   sťažovateľa,   ústavný   súd   odkazuje   na svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej obdobie,   o ktoré   sa   predĺži   konanie   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníka konania, nemožno považovať za zbytočné prieťahy v danom konaní (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01, I. ÚS 15/02, III. ÚS 91/02), pričom však zodpovednosť v takomto prípade nemožno   spravidla   pripísať   ani   na vrub   štátnemu   orgánu   konajúcemu   vo   veci   (napr. II. ÚS 52/99,   III.   ÚS   127/03).   Napokon,   pri   kvantitatívnom   vymedzení   doterajšej   doby konania   pred   prvostupňovým   súdom   obdobie   zodpovedajúce   čiastkovému   konaniu o predmetnej   námietke   zaujatosti   (vykonávanému   nadriadeným   súdom)   ústavný   súd zo zorného uhla posúdenia vylúčil (pozri bod 3).

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená a neefektívna činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k záveru, že najzávažnejšími nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia nečinnosti,   v ktorých   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila   závažná prekážka,   ako   aj   jeho nesústredený,   a teda   neefektívny   postup   pri   obstaraní znaleckého posudku.

Už   v úvodnej   fáze   konania   okresného   súdu   sa   vyskytlo   obdobie   pasivity kvantifikovateľné   nečinnosťou   v rozsahu   približne   piatich   mesiacov,   a to   v   konaní od 23. mája   2005,   keď   bolo   okresnému   súdu   predložené   vyjadrenie   sťažovateľa k podanému   odporu,   do   novembra   2005,   keď   okresný   súd   vyzval   účastníkov   konania na predloženie vyjadrenia.

Ďalšie obdobie nečinnosti v rozsahu približne 5 mesiacov zaznamenal ústavný súd v etape konania od 6. marca 2006, keď okresný súd rozhodol o nepriznaní oslobodenia a neustanovení   právneho   zástupcu   odporcovi,   do   26.   septembra   2006,   keď   okresný   súd vykonal pojednávanie.

Krátkodobejšou nečinnosťou zodpovedajúcou dĺžke približne troch mesiacov bolo poznačené obdobie konania od 8. júla 2008, keď nadriadený súd vrátil po prijatí svojho rozhodnutia spisový materiál okresnému súdu, do 4. novembra 2008, keď vykonal okresný súd pojednávanie.

Nedostatkom v činnosti okresného súdu bol aj jeho neefektívny postup týkajúci sa zabezpečenia znaleckého posudku, keď sa okresnému súdu nepodarilo zabrániť sťažovaniu postupu konania zo strany ustanoveného znalca (napr. promptnou a dôslednou realizáciou poriadkových   opatrení),   ktorý   predložil   vypracovaný   znalecký   posudok   so   značným časovým oneskorením v porovnaní s lehotou pôvodne mu určenou uznesením z 5. decembra 2006, ktorým bol do konania pribratý.

Nesústredene, a teda neefektívne postupoval okresný súd aj pri obstaraní v poradí druhého znaleckého posudku, keď predložil znalcovi potrebný spisový materiál s odstupom až viac ako jedného roka od jeho ustanovenia uznesením z 22. marca 2011. Ospravedlnením v okolnostiach   tejto   situácie   nie   je   ani skutočnosť,   že   v uvedenom   období   okresný   súd súvisiaci spisový materiál predkladal spolu s uplatnenou námietkou zaujatosti nadriadenému súdu,   ústavný   súd   totiž   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   poukázal   na možnosť vyhotovenia   kópií   spisového   materiálu   v   takýchto kolíznych   situáciách   (pozri   napr. III. ÚS 107/2011, III. ÚS 124/2011).

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľa   obsahujúce   tvrdenie   o neefektívnosti   postupu okresného súdu v súvislosti s pribratím ďalšieho znalca v posudzovanom konaní, ústavný súd poznamenáva, že do rámca posúdenia namietaného konania z hľadiska zodpovedania otázky   existencie   zbytočných   prieťahov   konania   nespadá   prieskum   správnosti   súdom zvoleného rozsahu dokazovania potrebného na náležité objasnenie skutkového stavu.

Ústavný súd sa vysporiadal aj s obranou okresného súdu, ktorý poukázal vo svojom stanovisku   na   objektívne   okolnosti   (zmena v osobe   zákonného   sudcu   a s tým súvisiaca potreba   naštudovania   veci)   majúce   za   následok   predĺženie   posudzovaného konania.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v   rozhodnutí   sp.   zn. III. ÚS 14/00   otázky   množstva   vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis   mutandis   I.   ÚS   55/02,   IV.   ÚS   84/02).   Ústavný   súd   preto   označenú   okolnosť zmienenú   okresným   súdom   v rámci pozitívneho   záväzku   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov akceptovať nemohol.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil,   predovšetkým v dôsledku označených období nečinnosti, ako aj v dôsledku svojho neefektívneho postupu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného okresným súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ takto: „Konanie prebieha viac ako 7 rokov bez vynesenia meritórneho rozhodnutia, čím je sťažovateľ   držaný   v   právnej   neistote   po   celú   túto   dobu.   Stav   právnej   neistoty   pôsobí na samotné spoločenstvo ako aj na štatutárneho zástupcu spoločenstva vlastníkov bytov.

1./ Štatutárny zástupca sťažovateľa Ing.   J. K.   je napádaný žalovaným pánom V. na pojednávaniach súdu na ktorých mu nadáva do podvodníkov, klamárov, defraudátorov. Odporca takéto konanie žalovaného toleruje. Napáda ho aj na verejných priestranstvách, kde si v jeho prítomnosti odpľúva na zem, vysmieva sa, mu a vulgárne mu nadáva. Čím dlhšie trvá konanie, tým viac deprimujúco a ponižujúco sa štatutárny zástupca cíti.

2./ Spoločenstvu vlastníkov bytov stavom právnej neistoty v trvaní viac ako 7 rokov vznikajú problémy v účtovníctve, kde nemôže s konečnou platnosťou uzatvoriť uzavrieť roky ktoré sú predmetom konania.

Spoločenstvu žalovaný spôsobuje škody tým, že iným vlastníkom bytov ukazuje ako sa môžu beztrestne a bez postihu správať, ak chcú ušetriť na spotrebe teplej a studenej vody. Dáva in príklad aby nevpustili do bytov odpočtárov a nadiktovali nulový stav vodomerov alebo   stav   blízky   nulovej   spotrebe, čím   navádza   konečných   spotrebiteľov   k   nekalým praktikám, Takto   to   urobili   v   bytovom   dome   dvaja   ďalší   vlastníci,   čím   spôsobujú spoločenstvu škody a súdne spory.

Žiadny   nález   ústavného   súdu   nemôže   vyššie   popísané   skutočnosti   pôsobiace na sťažovateľa v trvaní viac ako 7 rokov, odstrániť ani napraviť. Preto výška požadovaného finančného zadosťučinenia výške 2 800 € je primeraná a je jedinou možnou formou ako aspoň čiastočne odškodniť sťažovateľa.“

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľovi čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 1 000 €, ktorá zohľadňuje najmä charakter zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty, ale tiež aj jeho podiel na doterajšej dĺžke konania.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku bližšie nešpecifikoval.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2011,   ktorá   predstavovala sumu 763 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Vychádzajúc z uvedeného   za   tri   úkony právnej služby vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume 3 x 127,16 €, k tomu tiež 3 x režijný   paušál   7,63   €.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania v celkovej sume 404,37 €.

Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne   sťažovateľa   okresný   súd,   a   to   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012