znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 354/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   F.   a   D.   F.,   obaja   bytom   B.,   zastúpených spoločnosťou D., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co/380/2010 zo 6. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. F. a D. F.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. P. F. a D. F. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co/380/2010 zo 6. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «V spore medzi sťažovateľmi ako žalobcami a Ing. V. O... sa žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava IV... sťažovatelia domáhali proti žalovanému zaplatenia náhrady škody vo výške 10 227,15 eur s príslušenstvom. Tohto nároku sa sťažovatelia domáhali na základe ustanovenia § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii..., pretože žalovaný bol v období od 20. februára 2004 do 30. mája 2008 konateľom obchodnej spoločnosti C., s. r. o..., voči ktorej mali sťažovatelia pohľadávku,   ktorá   nemohla   byť   v   konkurze   uspokojená,   pretože   konkurzné   konanie   na úpadcu vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 2K/5/2008 bolo zastavené pre nedostatok majetku úpadcu. Okresný súd žalobu sťažovateľov rozsudkom zo dňa 21. júla 2010, č. k. 8 C/2/2009-183... zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie. Vo svojom odvolaní poukazovali na to, že v konaní bolo preukázané, že úpadca mal už v roku 2006 najmenej dve pohľadávky voči dvom veriteľom, ktorým boli priznané právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu (išlo o pohľadávky vyplývajúce z uznesení s č. k. 5 C/99/2005-71 a č. k. 23 C/41/2006-75). Podľa sťažovateľov teda bolo zrejmé, že úpadca bol v úpadku, pretože   mal   viac   ako   jedného   veriteľa   a   nebol   schopný   plniť   viac   ako   jeden   peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti. Úpadca bol preto podľa sťažovateľov povinný podať v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. návrh na vyhlásenie konkurzu najneskôr dňa 21. decembra 2006, t. j. v deň, kedy nadobudlo vykonateľnosť posledné z dvoch citovaných uznesení. To však úpadca neurobil - návrh na vyhlásenie konkurzu preto podali neskôr sťažovatelia, no v tom čase už spoločnosť nedisponovala žiadnym majetkom a preto bolo konkurzné konanie zastavené pre nedostatok majetku a úpadca vymazaný z obchodného registra.

Sťažovatelia vo svojom odvolaní tiež podrobne vysvetľovali, prečo podľa ich názoru je predmetná úprava § 11 ods. 4 tretia veta zákona č. 7/2005 Z. z. špeciálnou úpravou, ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou zodpovednosti za škodu v obchodnom práve. Sťažovatelia predovšetkým poukazovali na to, že tým, že zákon v citovanom ustanovení prezumuje vznik škody a dokonca jej výšku, nevyhnutne tiež ipso facto z povahy veci musí prezumovať, že medzi porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas a prezumovanou   škodou   je   príčinná   súvislosť.   Preto   už   nebolo   potrebné,   aby   žalobcovia okrem splnenia podmienky podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. preukazovali ešte aj príčinnú súvislosť, keďže ju zákonodarca v logickej konštrukcii predmetného ustanovenia priamo predpokladá, t. j. vyplýva z neho ex lege.

Napriek   tomu   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   napadnutým   rozhodnutím potvrdil. Svoje dôvody, pre ktoré takto rozhodol, skoncentroval ale do jedinej vety, pričom uviedol, že „... nebolo preukázané, že by konaním odporcu resp. jeho opomenutím by išlo o zanedbanie konania s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho by bola navrhovateľom vznikla   škoda,   navrhovatelia   nepreukázali   príčinnú   súvislosť   medzi   škodou   a   konaním odporcu, v čom sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvého stupňa“...

Závery   krajského   súdu   sú   v   tomto   smere   vzhľadom   na   preukázanie   úpadku   a existencie   dvoch   pohľadávok   po   lehote   splatnosti   už   v   roku   2006   nelogické,   zjavne arbitrárne,   pretože   okresný   súd   a   krajský   súd   zamietol   žalobu   pre   to,   že   žalobcovia nepreukázali skutočnosti, ktoré v konaní nepochybne viacerými dôkazmi preukázali.»

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľov Ing. P. F. a D. F. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy...   a   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru... rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   6.   apríla   2011,   č.   k. 4 Co/380/2010-201, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6. apríla 2011, č. k. 4 Co/380/2010- 201, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom Ing. P. F. a D. R. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur...,   ktoré   im   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom Ing. P. F.   a D. F. náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   vrátane   DPH,   na   účet   ich   právneho   zástupcu   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k   súdu,   pričom   tomuto   základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu,   zloženie   súdu   a   vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods.   1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorý nepostupoval podľa ustanovenia § 11 ods. 2 a 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o konkurze“), a napriek tomu, že „zákon v citovanom ustanovení prezumuje vznik škody a dokonca jej výšku, nevyhnutne tiež ipso facto z povahy veci musí prezumovať, že medzi porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas a prezumovanou škodou je príčinná súvislosť...“, krajský súd však svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia Obchodného zákonníka a svoje dôvody skoncentroval iba do jedinej vety, že „... nebolo preukázané, že by konaním   odporcu resp.   jeho opomenutím   by   išlo   o   zanedbanie konania s odbornou starostlivosťou,   v   dôsledku   čoho   by   bola   navrhovateľom   vznikla   škoda,   navrhovatelia nepreukázali príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním odporcu, v čom sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvého stupňa...“.

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   najskôr   citoval   obsah rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   ktorý   zamietol   návrh   sťažovateľov, „ktorým   sa domáhali od odporcu zaplatenia sumy 308.103,20 Sk (10.227,15 €)   s 8,5 % úrokom z omeškania od 16.9.2008 do zaplatenia z titulu ich pohľadávky voči nemu vzniknutej zo súdnych sporov a z titulu vzniknutej im škody v dôsledku toho, že spoločnosť C., s. r. o., ktorej bol odporca konateľom, sa dostala do úpadku, podali na ňu návrh na vyhlásenie konkurzu,   ktorý   sa   skončil   zastavením   konkurzného   konania   pre   nedostatok   majetku   a odporca ako konateľ tejto spoločnosti si nesplnil povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu,   čím   im   vznikla   škoda   vo   výške   neuspokojených   pohľadávok   voči   predmetnej spoločnosti...“.

Ďalej opísal úvahy okresného súdu, ktoré ho viedli k zamietnutiu ich žaloby, a to nepreukázanie   existencie   príčinnej   súvislosti   ako   základnej   podmienky   na   vznik zodpovednosti odporcu za škodu..., pričom prvostupňový súd najmä vychádzal „zo správy predbežného správcu, podľa ktorej spoločnosť nebola vlastníkom.žiadneho majetku, ktorý by   mohol   byť   predmetom   speňaženia   v   rámci   konkurzného   konania   a   takýto   majetok, nemala ani v predchádzajúcom období kedy - mal podľa navrhovateľov podať odporca návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   pričom   táto   spoločnosť   nemal   vedený   účet   v   banke, neuskutočnila   v   rokoch   2004-2007   žiadne   prevody   majetku,   ktorými   by   sa   majetku zbavovala.   Z   toho   vyvodil,   že   ani   v   prípade   skoršieho   podania   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu odporcom by nielen pohľadávky navrhovateľov, ale ani pohľadávky ich veriteľov neboli v rámci konkurzného konania uspokojené.“

Následne krajský súd uviedol podstatné dôvody sťažovateľmi podaného odvolania, (s. 2 a 3), ktorí „žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a ich návrhu vyhovieť poukazujúc na ust. § 11 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácia dôvodiac tým, že ak návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, predpokladá sa, že výška škody, ktorá tým veriteľom vznikla, je suma ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu alebo zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku zostali neuspokojené, ibaže sa preukáže iná výška škody...“, pričom v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku na s. 4 a 5 uviedol: „Zákon o konkurze a reštrukturalizácii... upravuje riešenie spoločnosti, ktorá sa dostala do p!atobnej neschopnosti a nie je schopná zo svojho majetku uhrádzať záväzky voči veriteľom. Úpadok je stav objektívny, ktorý nastáva nezávisle od rozhodnutia súdu spravidla podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a môže ísť o úpadok vo forme platobnej neschopnosti a predĺženia, pričom sa nevyžaduje ich súbeh. Aby išlo o platobnú neschopnosť ZKR vyžaduje pluralitu veriteľov a neschopnosť plniť viac ako jeden peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti (§ 3 ods. 2 ZKR). Neschopnosť plniť peňažný záväzok nemožno zamieňať s neochotou plniť záväzky.

Dlžník v úpadku je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní od kedy sa dozvedel alebo pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. Túto   povinnosť   v   mene   dlžníka   má   rovnako   štatutárny   orgán   alebo   člen   štatutárneho orgánu   dlžníka,   likvidátor   dlžníka   a   zákonný   zástupca   dlžníka...   Návrh   na   vyhlásenie konkurzu okrem dlžníka môže podať aj veriteľ, likvidátor dlžníka alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon (§ 11 ods. 1 druhá veta ZKR).

Ak   osoba   povinná   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   v   mene   dlžníka   poruší povinnosť   včas   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   zodpovedá   za   škodu,   ktorá   im   v dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou /starostlivosťou (§ 11 ods. 4 ZKR). Pôsobnosť konateľa spoločnosti všeobecne možno členiť na vonkajšiu a vnútornú pôsobnosť. Vnútorná pôsobnosť sa prejavuje v ich oprávnení rozhodovať o obchodnom vedení   spoločnosti,   a   v   rozhodovaní   o   vnútorných   záležitostiach   spoločnosti   napr. o organizačných otázkach, pričom na rozhodovanie o obchodnom vedení spoločnosti, ktoré patria   do   pôsobnosti   konateľov   sa   vyžaduje   súhlas   väčšiny   konateľov,   ak   spoločenská zmluva neurčí vyšší počet hlasov (ust. §134 Obch. zák.). Zo znenia ust § 135 a ods. 1 Obch. zák. vyplýva, že konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a   v   súlade   so   záujmami   spoločnosti   a   všetkých   jej   spoločníkov   a   pri   výkone   svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred.záujmami spoločnosti. Všeobecne štatutárny orgán zodpovedá za vzniknutú škodu spoločnosti,   ak   konal neodborne,   ak postupoval v rozpore s pokynmi spoločnosti a svojim nesprávnym postupom spôsobil spoločnosti škodu. Zároveň musí byť splnená   podmienka,   že   jeho   konanie   nebolo   v   záujme   spoločnosti   a   všetkých   jej spoločníkov...

Škodu,   ktorá   vznikla   veriteľom   v   dôsledku   oneskoreného   podania   návrhu   na vyhlásenie konkurzu, možno pomerne ťažko, ak vôbec vyčísliť. Z tohto dôvodu zákon o konkurze a reštrukturalizácii ustanovuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o výške tejto škody. Táto domnienka predpokladá, že škodou je suma pohľadávok po zrušení konkurzu a ten, kto by mal škodu nahradiť, má možnosť preukázať, že škoda je iná.

Na vznik zodpovednosti konateľa za škodu sa vyžaduje podľa § 373 a nasl. Obch. zák.   splnenie troch   základných predpokladov,   a to   vznik škody,   porušenie povinnosti a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, pričom dôkazná povinnosť spočíva na navrhovateľovi.

Navrhovatelia vyvodzovali svoj nárok na náhradu škody voči odporcovi z ustanovení § 11 ods. 2, 3 a 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý odôvodňovali tým, že odporca ako konateľ spoločnosti C., s. r. o. nepodal, v zákonom stanovenej lehote návrh na vyhlásenie   konkurzu,   z   ktorého   dôvodu   nemohli   byť   ich   pohľadávky   voči   uvedenej spoločnosti uspokojené a výšku škody z rozhodnutí súdu, ktorých účastníkmi boli oni a spoločnosť C., s. r. o. Je nepochybné, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. 5. 2008 č. k. 2 K 5/2008. ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 5. 2008 bolo zastavené konkurzne konanie voči C., s. r. o. pre nedostatok majetku a táto spoločnosť bol vymazaná z obchodného registra v celom rozsahu dňom 31. 5. 2008 a podľa výpisu z obchodného registra   posledným   konateľom   tejto   spoločnosti   od   20.   2.   2004   do 30. 5. 2008 bol odporca. Avšak v konaní nebolo preukázané, že by konaním v odporcu resp. jeho opomenutím bolo išlo o zanedbanie, konania s odbornou starostlivosťou, v dôsledku čoho by bola navrhovateľom vznikla škoda, navrhovatelia nepreukázali príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním odporcu, v čom sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom súdu prvého stupňa.

Odvolací súd preto z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmal citovaný rozsudok krajského súdu a konštatoval, že jeho rozhodnutie je akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne, pričom krajský súd sa primerane a jasne argumentačne vysporiadal a uviedol, prečo podľa jeho názoru neexistuje príčinná súvislosť medzi   škodou   a   konaním   odporcu.   Výsledok   interpretácie   príslušných   ustanovení citovaných   zákonov   považuje   ústavný   súd   za   logický   a   dostatočný,   majúci   základ v aplikovanej právnej úprave a v konečnom   dôsledku   nemôže vyústiť do   spochybnenia právnych   záverov   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   iba   odlišné   od   právnych argumentov sťažovateľov.

Z rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd dostatočne predstavil myšlienkové   pochody,   ktoré   ho   viedli   k   odmietnutiu   odvolania,   a   preto   jeho   závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnym názorom krajského súdu a s jeho výkladom nesúhlasia a považujú ho za svojvoľný a arbitrárny, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným (m. m. IV. ÚS 205/07).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý proces nepatrí tiež právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.

Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011