znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 354/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti Ing. J. H. a Mgr. L. H., K., zastúpených spoločnosťou S., s. r. o., Č., v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ   JUDr. J.   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 10 C/135/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing.   J. H. a Mgr.   L. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Čadca   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C/135/2003 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. H. a Mgr. L. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Okresný   súd   Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing.   J.   H.   a Mgr.   L.   H.   trovy konania   v   sume   321,09   €   (slovom   tristodvadsaťjeden   eur   a deväť   centov)   na   účet spoločnosti S., s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 354/2010 z 21. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   J.   H.   a Mgr.   L.   H.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003.

Na   základe   výzvy   sa   k   veci   vyjadril   okresný   súd   podaniami z 22.   októbra   2010 a 31. januára 2011, v ktorých uviedol posledné procesné úkony okresného súdu vykonané od augusta 2010 a súhlasil so sťažovateľmi, že ich sťažnosť je dôvodná. Súčasne zaslal ústavnému súdu súdny spis, z ktorého ústavný súd zistil tieto podstatné procesné úkony účastníkov konania a okresného súdu od podania žaloby:

Okresnému   súdu   bol   31.   októbra   2003   doručený   návrh   na   určenie   neplatnosti darovacej   zmluvy.   Súčasťou   návrhu   bol   aj   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia, o ktorom rozhodol okresný súd 25. novembra 2003. Odporkyňa v 2. rade 26. januára 2004 vzniesla námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi. Spis bol zaslaný Krajskému súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   uznesením   z   26.   marca   2004   nevylúčil   sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci.   Dňa 21. apríla 2004 bol sťažovateľ v prvom rade vyzvaný na predloženie ďalších návrhov na   dokazovanie a 14. júla 2004 bolo doručené dovolanie   odporkyne   v 2.   rade   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 26.   marca   2004. Dňa 11. augusta 2004 odporcovia žiadali o odročenie pojednávania z dôvodu, že vo veci zatiaľ nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti   a spis   nebol predložený na rozhodnutie Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Pojednávanie 12. augusta   2004   bolo   odročené   na   neurčito   na   účely   odstránenia   nedostatkov   podania (dovolania) a rozhodnutia o odvolaní proti predbežnému opatreniu. Spis bol 22. septembra 2004 zaslaný na krajský súd, odkiaľ bol vrátený 19. októbra 2004 s tým, že   sudca nebol vylúčený z prerokúvania veci. Dňa 20. októbra 2004 okresný súd určil termín pojednávania na   30. november   2004,   ktoré   bolo   odročené   na   13.   január   2005   na   účely   opätovného predvolania odporcov, ktorí sa nedostavili na pojednávanie. Dňa 22. decembra 2004 bol okresnému súdu doručený rozšírený návrh sťažovateľov „o neplatnosť kúpnej zmluvy“.

Pojednávanie   13.   januára   2005   bolo   odročené   na   10.   marec   2005   pre   účely opätovného   predvolania   sťažovateľov,   ako   aj   odporcov.   Pojednávanie   bolo   zrušené z dôvodu zaslania spisu na najvyšší súd, ktorému bol zaslaný 15. marca 2005. Z najvyššieho súdu bol spis vrátený okresnému súdu 29. apríla 2005 (konanie o dovolaní bolo zastavené). Ďalšie pojednávanie 28. júna 2005, z ktorého sa ospravedlnil odporca v 1. rade z dôvodu hospitalizácie,   ako   aj   odporkyňa   v 2.   rade,   bolo   odročené   na   8. september   2005.   Dňa 19. augusta 2005 vyslovil svoju predpojatosť konajúci zákonný sudca. Spis bol 26. augusta 2005   zaslaný na krajský   súd,   ktorý   ho vrátil   10.   októbra   2005 s tým, že   sudca   nebol vylúčený z prerokúvania a rozhodovania vo veci.

Opatrením predsedníčky okresného súdu zo 4. januára 2006 bol spis pridelený na ďalšie konanie JUDr. E. M. z dôvodu dočasného pozastavenia výkonu funkcie JUDr. M. Zákonná   sudkyňa   16.   januára   2006   vo   veci   vzniesla   námietku   zaujatosti   z dôvodu,   že odporcu   v 1.   rade   osobne   pozná   a   mohli   by   vzniknúť   pochybnosti   o   jej   nezaujatosti. Opatrením predsedníčky okresného súdu bol spis pridelený na konanie JUDr. A. P.Dňa   28.   februára   2006   podal   právny   zástupca   sťažovateľov   návrh   na   prerušenie konania   o neplatnosť   darovacej   zmluvy   až   do   právoplatného   skončenia   konania o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorý bol predmetom rozšíreného návrhu z 21. decembra 2004. Dňa 7. marca 2006 odporkyňa v druhom rade uviedla, že nesúhlasí so zmenou návrhu ani s návrhom na prerušenie konania.

Okresný   súd   uznesením   zo   14.   marca   2006   nepripustil   zmenu   návrhu,   návrh   na vylúčenie veci   na samostatné   konanie zamietol   a obdobne zamietol   aj návrh   právneho zástupcu   sťažovateľov   na   prerušenie   konania.   Súčasne   nariadil   znalecké   dokazovanie znalcom   z odboru   grafológie   a písmoznalectva,   odvetvia   ručného   písma   na   preverenie podpisu odporkyne v treťom rade na darovacej zmluve.

Dňa   2.   júna 2006   okresný   súd   zaslal   spis   krajskému   súdu   na   účely   rozhodnutia o odvolaní   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   z 25.   novembra   2003,   ktorým   nariadil predbežné   opatrenie,   a 31.   júla   2006   doručil   dodatok   spisu.   Krajský   súd   uznesením z 20. júla 2006 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis mu vrátil 21. septembra 2006). Konštatoval, že sťažovatelia neosvedčili skutočnosti, ktoré by nariadenie   predbežného   opatrenia   odôvodňovali   (č.   l.   201).   Dňa   20.   septembra   2006 okresný súd vyzval účastníkov a príslušnú správu katastra na doloženie originálov darovacej zmluvy   a určil   termín   pojednávania   na   28.   september   2006   (bez   dodržania   5-dňovej zákonnej lehoty), na ktorom bolo vykonané dokazovanie vypočutím účastníkov (bez účasti odporcov). Dňa 26. septembra 2006 právny zástupca sťažovateľov podal na okresnom súde zmenu návrhu na vydanie predbežného opatrenia a 5. októbra 2006 podal návrh na zmenu návrhu vo veci samej. Dňa 5. októbra 2006 okresný súd upustil od znaleckého dokazovania, 10.   októbra   2006   pripustil   zmenu   návrhu   a zmenu   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia. Dňa 31. októbra 2006 sa konalo pojednávanie bez účasti odporcov, na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým určil, že darovacia zmluva je neplatná len v časti týkajúcej sa prevodu spoluvlastníckeho podielu (v 1/2) vo vzťahu k odporkyni v 2. rade. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Okrem toho rozhodol o predbežnom opatrení tak, že do právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej   sú   odporcovia   povinní   zdržať   sa   prevodu vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.   Dňa   21.   decembra   2006   podali   sťažovatelia odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   v   časti   zamietol   žalobný návrh, 28. decembra 2006 a v januári 2007 podali odvolanie proti rozsudku odporcovia.

Dňa   17.   januára   2007   okresný   súd   vydal   opravné   uznesenie   v časti   týkajúcej   sa vydaného predbežného opatrenia. Dňa 30. januára 2007 podala odvolanie proti opravnému uzneseniu odporkyňa v 2. rade a 2. februára 2007 odporca v 1. rade. Dňa 14. februára 2007 bol spis zaslaný na krajský súd, odkiaľ bol vrátený 17. decembra 2007 (rozsudok okresného súdu bol zrušený). Krajský súd uznesením z 23. mája 2007 nepriznal odporcovi oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov a uznesením z 30. júla 2007 rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo výroku, ktorým bol návrh sťažovateľov na určenie, že darovacia zmluva nevznikla, potvrdil a v ostatnej časti ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   bol   spis   2.   júla   2007   pridelený   na   ďalšie konanie Mgr. R. G., ktorému bol spis kanceláriou predložený až 20. decembra 2007.

Dňa 3. marca 2008 právny zástupca navrhovateľa doručil okresnému súdu zmenu návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Uznesením   z   12.   marca   2008   okresný   súd pripustil zmenu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.   Dňa 2. apríla 2008 bolo vydané predbežné opatrenie, „ktorým bolo zakázané odporcom previesť vlastnícke právo na tretie osoby k nehnuteľnostiam... na odporkyňu v rade 3... v podiele ¼-iny, tieto zaťažiť vecným bremenom, záložným právom alebo iným vecným právom“.

Proti rozhodnutiu okresného súdu o vydaní predbežného opatrenia podali účastníci konania   odvolania   15.,   17.   a 23.   apríla   2008   a   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co/206/2008 z 28. augusta 2008 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Dňa 25. septembra 2008 okresný súd určil   termín pojednávania na 26. november 2008, pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že spis bude predložený krajskému súdu na rozhodnutie o podanom návrhu odporcu v 1. rade na vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu. Spis bol zaslaný na krajský súd, odkiaľ bol vrátený 1. apríla 2009 (sudca nebol vylúčený z prerokúvania a rozhodovania vo veci).

Pojednávanie 20. mája 2009 bolo odročené na neurčito (bolo rozhodnuté o návrhu odporcu   v   1.   rade   na   prerušenie   konania–zamietnuté)   a   16.   júla   2009   Ing.   K.   doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu z 20. mája 2009. Spis bol 2. septembra 2009 zaslaný   na   krajský   súd,   vrátený   bol   7.   mája   2010   (uznesenie   okresného   súdu   bolo rozhodnutím krajského súdu z 26. apríla 2010 potvrdené.

Opatrením predsedu okresného súdu z 3. decembra 2009 bol spis pridelený na ďalšie konanie JUDr. Š. M. Ďalším opatrením predsedu okresného súdu bol spis 18. mája 2010 pridelený na konanie JUDr. J. M., ktorá určila termín pojednávania na 28. júl 2010.

Dňa 6. júla 2010 vzniesla proti všetkým sudcom okresného súdu námietku zaujatosti Ing.   K.   Š.,   ktorá   bola   vyzvaná   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   vznesenú   námietku zaujatosti.   Dňa   2.   augusta   2010   bol   spis   zaslaný   na   krajský   súd,   ktorý   rozhodol 30. septembra 2010 tak, že nevylúčil sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania vo veci. Spis bol vrátený okresnému súdu 15. novembra 2010. Termín pojednávania 14. januára 2011 bol zrušený z dôvodu čerpania dovolenky konajúcej sudkyne, nový termín pojednávania bol určený   na   26.   január   2011,   na   ktorom   boli   vypočutí   účastníci   konania,   a potom   toto pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito.   Dňa   17.   januára   2011   okresný   súd   vyzval odporkyňu   na doplnenie svojho odvolania z 26. novembra 2010. Dňa 27. januára 2011 okresný   súd   vyzval   odporcu   v 1.   rade   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podanie z 29. decembra 2010.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenie svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť súdu   a   sudcu   vychádza   z §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Z   predloženého   súdneho   spisu   vyplýva,   že   predmetom   namietaného   konania vedeného   okresným   súdom   je   návrh   na určenie   neplatnosti   darovacej   zmluvy,   kde sťažovatelia vystupujú ako navrhovatelia v prvom a druhom rade. Podľa názoru ústavného súdu spory o takéto nároky nie sú právne zložité a existuje k nim aj stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšieho priebehu napadnutého konania nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o mimoriadnej faktickej zložitosti veci, hoci na priebeh konania mohli mať nepochybne vplyv aj podávané námietky zaujatosti zákonných   sudcov   zo   strany   odporcov,   resp.   rozhodovanie   o návrhoch   predbežných opatrení, opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresného súdu, ako aj iné okolnosti, ktoré   súviseli   na   začiatku   konania   s častým   odročovaním,   resp.   rušením   pojednávaní z dôvodu neúčasti odporcov.

2.   V   rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľov v predmetnom   konaní.   Títo   síce   nezaplatili   súdny   poplatok   pri   podaní   návrhu   a tiež   sa nezúčastnili jedného pojednávania v roku   2005, ale tieto skutočnosti nemohli ovplyvniť výraznou mierou predĺženie tohto konania, ak boli od septembra 2004 riadne zastúpení advokátom,   ktorý   sa   zúčastňoval   nariadených   pojednávaní.   Na   výzvy   okresného   súdu reagovali sťažovatelia včas.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   sťažovatelia   prispeli   k   predĺženiu   posudzovaného konania   z   dôvodu,   že   podali   množstvo   návrhov   (mnohokrát   aj   neodôvodnených,   čo konštatoval   aj   krajský   súd),   o ktorých   musel   okresný   súd   rozhodovať,   a po   prípadnom podanom   opravnom   prostriedku aj   Krajský   súd   v Trnave,   čím   sa   konanie   neúmerne predlžovalo.

Ústavný súd pri hodnotení ich postupu bral do úvahy i to, že ako účastníci konania nesporne mali právo na procesné úkony, ktoré urobili. Za prieťahy vzniknuté v dôsledku uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   však   neznáša   zodpovednosť   oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľmi uplatnených procesných právach ústavný súd nezapočítal do doby   zbytočných   prieťahov   v   konaní   okresného   súdu   (obdobne   III.   ÚS   242/03, IV. ÚS 218/04).

3.   Pri   hodnotení   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní poukazuje ústavný súd na to, že v jeho priebehu sa nevyskytli väčšie obdobia nečinnosti ako 9 mesiacov v roku 2007 po rozhodnutí krajského súdu v júli 2007 až do marca 2008, keď pripustil zmenu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré by stáli za osobitnú zmienku,   ale okresnému   súdu   možno   vytknúť   najmä   to,   že   počas   celého   doterajšieho konania   konal   neefektívne   a nesústredene,   v dôsledku   čoho   došlo   k predĺženiu   tohto konania.

Je   pravdou,   že   okresný   súd   bol   veľmi   často   konfrontovaný   s riešením   častých a neodôvodnených   námietok   najmä   zo   strany   odporcov   v 1.   až   3.   rade,   ktorí   podávali návrhy na vylúčenie zákonných sudcov a všetkých sudcov okresného súdu, ktorým krajský súd   viackrát   nevyhovel,   keď   z prerokúvania   a   rozhodovania   veci   zákonných   sudcov nevylúčil   a tiež   s podávaním   ich   opravných   prostriedkov   proti   rozhodnutiam   okresného súdu, čo malo nepochybne vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania, ale o neefektívnom postupe okresného súdu svedčí predovšetkým to, že aj keď nariadil viackrát pojednávania, na   ktorých   vykonal   dokazovanie,   spočiatku   najmä   v rokoch   2004   a 2005   všetky pojednávania   odročoval   pre   neúčasť   odporcov,   z ktorých   neúčasti   nevyvodil   žiadne opatrenia (predvedenie, resp. poriadkové pokuty), ktoré mu umožňoval procesný kódex. Obdobne aj jeho rozhodnutie v merite veci z 31. októbra 2006 bolo   v podstate zrušené krajským súdom preto, že účastníkom konania bola odňatá možnosť konať pred súdom (rozhodol na pojednávaní v ich neprítomnosti).

Príkladom   nesústredenej   práce   okresného   súdu   je   aj   skutočnosť,   že   zaslal   spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní účastníkov proti rozhodnutiu okresného súdu z 25. novembra 2003 o predbežnom opatrení až 2. júna 2006.

Ústavný súd konštatuje, že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota sťažovateľov v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí viac ako sedem rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003, prikázal   mu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu vo svojej sťažnosti žiadali priznať finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ktoré odôvodnili najmä tým, že od podania žaloby v roku 2002 okresný súd nekoná a „vo veci spôsobuje vážne prieťahy, v dôsledku čoho sťažovateľom vzniká vážna ujma, pretože nemôžu užívať predmet svojho vlastníctva“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania na okresnom súde v právnej veci sťažovateľov vedenej   pod   sp.   zn.   10   C/135/2003   (správanie   sťažovateľov   a postup   okresného   súdu vyhodnotené   v   časti   II   tohto   nálezu)   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   každému zo sťažovateľov po 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľov trovy konania vyčíslil sumou 446,37 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je vyššia ako suma vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a odporuje tejto vyhláške.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola   721,40   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v auguste 2010) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, keďže úkony boli vykonané pri spoločnom   zastupovaní dvoch   sťažovateľov.   Základná sadzba   tarifnej   odmeny za   jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 120,23 €, pri vykonaní dvoch úkonov právnej služby za   dva   spoločne   zastupované   osoby   by   potom   odmena   predstavovala   sumu   480,92   €, avšak po jej znížení o 50 % aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky ju ústavný súd ustálil na sumu 240,46 €. Paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý úkon právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 28,84 € (2 x 2 x 7,21 €), teda spolu v sume 269,93 €. K tomu je potrebné pripočítať 19 % DPH t. j. 51,16 €, pretože advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd   zaplatiť   právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov konania v celkovej sume 321,09 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011