znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 354/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing. M.   Š.   –   D.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 13 Cob/271/2008 z 25. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Š. – D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2009 doručená sťažnosť Ing. M. Š. – D., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 3 a čl. 20 ods. 4 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn. 13 Cob/271/2008 z 25. marca 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu v konaní o zaplatenie   zmluvnej   pokuty   podľa   čl.   IV   bodu   15   zmluvy   o prenájme   nebytových priestorov z 27. decembra 2000. Konanie začalo podaním sťažovateľa z 21. augusta 2001 a prebiehalo   na   Okresnom   súde   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 20 Cb 256/2001. Na základe námietok neplatnosti zmluvy pre absenciu predchádzajúceho súhlasu mesta podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a prenájme nebytových priestorov   v znení   zmien   a doplnkov   (ďalej   len   „zákon   č.   116/1990   Zb.“)   vznesenej odporcom   riešil   prvostupňový   súd najprv otázku   platnosti zmluvy o nájme. Rozsudkom zo 6.   marca   2008   okresný   súd   žalobu   sťažovateľa   zamietol,   pretože   dospel   k záveru, že nájomná   zmluva   je   neplatná   pre   nedostatok   náležitostí   ustanovených   zákonom č. 116/1990   Zb.   Po   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   v konaní   sp.   zn. 13 Cob/271/2008 rozsudkom   z   25.   marca   2009   tak,   že   potvrdil   rozsudok   okresného súdu a nepriznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa   sťažovateľa   všeobecné   súdy   bez   bližšieho   vysvetlenia   nezobrali   do   úvahy zmenu   zákona   č.   116/1990   Zb.   vykonanú   zákonom   č.   350/2004   Z.   z.,   ktorým   došlo k vypusteniu druhej a tretej vety v § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb., a v dôsledku ktorej sa už   nevyžaduje   súhlas   mesta   alebo   obce   k uzavretiu   zmluvy   o nájme   nebytových priestorov určených na prevádzkovanie obchodu a služieb.

Sťažovateľ ďalej uvádza:„Zákon   č.   350/2004   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   zák.   č.   116/1990   Zb.   o   nájme a podnájme nebytových   priestorov   v   znení   zák.   č.   403/1990   Zb.,   zák.   č.   529/1990   Zb. a zák. č. 540/1991 Zb. bol prijatý 27. 05. 2004 a účinnosť nadobudol dňa 01. 07. 2004. Vypustil ust. § 3 ods. 2 veta druhá a tretia (ukladajúca povinnosť predchádzajúceho súhlasu národného výboru, resp. obce, a fikcia súhlasu tohto orgánu v prípade, že v lehote tam, uvedenej sa príslušný orgán nevyjadril) a zmenil ust. § 3 ods.4 stanovujúceho naďalej neplatnosť zmluvy, pokiaľ neobsahuje náležitosti podľa odseku 3 (v novom znení). Súčasne podľa čl. III vypustil § 1 zákon SNR č. 500/1991 Zb. o pôsobností obcí vo veciach nájmu a podnájmu   nebytových   priestorov   v   znení   zákona   Národne   rady   Slovenskej   republiky č. 98/1993 Z. z. V podstate to znamená, že obce stratili kompetencie pre udeľovanie súhlasu v prípadoch uvedených v § 1 zák. č. 500/1991 Zb. a nemohli konať ani v prebiehajúcich konaniach, ktoré začali pred účinnosťou zák. č. 350/2004 Z. z.

Pokiaľ   teda   súd   rozhodujúci   za   tohto   nového   právneho   stavu   má   za   povinnosť posúdiť či je na mieste poskytnúť ochranu žalovanej strane, ktorá sa opiera o tvrdenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu a to pre absenciu náležitosti, ktorá už v medziobdobí prestala   byť   podmienkou   platnosti   úkonu, mal   by   z   tejto   okolnosti   vyvodiť   príslušné dôsledky tak pre úvahu o udržateľnosti striktného záveru podľa § 39 Obč. zák. (vo vzťahu k skôr platnému § 3 ods. 2, ods. 4 zák. č. 116/1990 Zb.), tak pre úvahu o rovnosti práv účastníkov sporu . Zákonné obmedzenia základných práv musia platiť rovnako pre všetky prípady, (čl. 13 ods. 3 Ústavy SR, čl. 4 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd – ďalej len Listina). Ak po dátume 01. 07. 2004 (nadobudnutie účinnosti zák. č. 350/2004 Z. z.) došlo dokonca slovami   zákona   (čl.   III   zák.   č.   350/2004   Z.   z.) fakticky k   dôsledku zastavenia doposiaľ začatých konaní o udelení súhlasu obce na uzavretie zmluvy o nájme nebytového priestoru podľa osobitného predpisu (zák. č. 116/1990 Zb. v pôvodnom znení), odpadla požiadavka   tohto predchádzajúceho   súhlasu   obce s   uzavretím   nájomných zmlúv a   tieto nadobudli účinnosť a platnosť (za splnenie ostatných predpokladov – podmienok platnosti uvedených v § 3 zák. č. 116/1991 Zb. v znení po 01. 07. 2004).

Vzniknutá   situácia   tak   fakticky   vytvára   nerovnosť   medzi   účastníkmi   zmlúv uzatvorených pred 01. 07. 2004, ktorým predchádzajúci súhlas chýbal a medzi účastníkmi zmlúv uzatvorených po 01. 07. 2004. K odstráneniu tohto nerovnakého postavenia bol preto súd oprávnený a povinný (§ 2 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov) prihliadnuť aj tak, že žalobe bol povinný vyhovieť.“

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1/   Základné   právo   sťažovateľa   Ing.   M.   Š.   D.,   s   miestom   podnikania   Ž., základné práva priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 1, v spojení s článkami 12 ods. 1, 13 ods. 3, 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/271/2008 z 25. 03. 2009 porušené boli.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob/271/2008 z 25. 03. 2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/   Sťažovateľovi   Ing.   M.   Š.   D.,   s   miestom   podnikania   Ž., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR (päťtisíc eur)

, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. T. P. tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   31   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) zaslal krajskému súdu sťažnosť na vyjadrenie so žiadosťou predložiť predmetný spis. Predsedníčka senátu krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 488/2009 doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2009 k veci okrem iného uviedla:

Nesúhlasím   so   žalobcom   –   sťažovateľom,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd bez vysvetlenia prihliadol na nedostatok predchádzajúceho súhlasu mesta k zmluve zo dňa 27.   12.   2000,   keďže   poukazujem   na   napádaný   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Cob/271/2008 zo dňa 25. 3. 2009, v ktorom na strane 7 tretí odsek, strane 8, strane 9 prvý odsek je podrobne zdôvodnené aplikovanie zákona č. 116/1990 Zb. v znení k dátumu uzavretej   zmluvy   o   prenájme   nebytových   priestorov   zo   dňa   27.   12.   2000.   Krajský   súd aj v záujme jednoznačnosti a právnej istoty v predchádzajúcich rozhodnutiach, v ktorých vystupoval žalobca – sťažovateľ, pripustil dovolanie v inej veci sp. zn. 13 Cob/50/2009, výsledkom   ktorého   bolo   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako dovolacieho súdu, rozsudok sp. zn. 4 Obdo 12/04 zo dňa 25. 11. 2004, ktorým dovolanie žalobcu – sťažovateľa bolo zamietnuté a ktorým sa najvyšší súd stotožnil s vysloveným názorom Krajského súdu v Žiline, keď skonštatoval, že pre postup podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. je rozhodujúce zmluvné vymedzenie účelu nájmu. Najvyšší súd SR ďalej skonštatoval,   že   zmluva   z   27.   12.   2000   je   absolútne   neplatným   právnym   úkonom   pre neudelenie predchádzajúceho súhlasu mesta (str. 5 rozsudku 4 Obdo 12/04). Ak k otázke neplatnosti   zmluvy   z   27.   12.   2000   z   titulu   absencie   predchádzajúceho   súhlasu   mesta už prebehlo   aj   dovolacie   konanie,   tak   opäť   v   záujme   právnej   istoty   a   vyvolaného dovolacieho   konania   bolo   potrebné   v   ďalších   súdnych   sporoch   rešpektovať   záver o neplatnosti zmluvy z 27. 12. 2000 pre neudelený predchádzajúci súhlas mesta Ž.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona   o ústavnom   súde,   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Ak   ide   o   základné   práva   a   slobody,   ústava   rozdeľuje   ochranu   ústavnosti   medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   odlišné   právne   posúdenie   v danej   veci relevantných   skutočností   odvolacím   súdom   v konaní   o opravnom   prostriedku   oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľ.

Ústavný   súd   v tomto   konaní   preto   skúmal,   či   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Cob/271/2008 z 25. marca 2009 vydaný v odvolacom konaní je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva:«Keďže   predmetom   uplatneného   nároku   bola   zmluvná   pokuta,   nosnou   bola   tak v prvostupňovom,   ako   aj   v   odvolacom   konaní   právna   otázka   platnosti   zmluvy   o   nájme účastníkov, t. z. zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo dňa 27. 12. 2000 a v jej rámci osobitne čl. IV. bod 15 o dojednaní zmluvnej pokuty účastníkov vo väzbe na právnu úpravu v § 544 a nasl. OZ, osobitne v § 544 ods. 2 O. z., podľa ktorého zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

K otázke vyslovenej absolútnej neplatností zmluvy o nájme podľa právnej úpravy (a pre rozpor s ňou) platnej a účinnej ku dňu uzavretia zmluvy o prenájme nebytových priestorov účastníkov zo dňa 27. 12. 2000, krajský súd zaujal totožné právne vyhodnotenie v zhode   s   okresným   súdom.   Okresný   súd   správne   na   otázku   vzniku   a   platnosti   zmluvy o nájme účastníkov aplikoval právnu úpravu, platnú ku dňu jej uzavretia, v danom prípade primárne   zákon č.   116/1990   Zb.   v znení   ku dňu   27.   12.   2000.   Z neho   boli relevantné a správne okresným súdom aplikované ustanovenia § 3 ods. 2 – 4 citované v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu. Z predmetnej právnej úpravy vyplýva, že nebytové priestory   sa   v   rozhodnom   čase   prenajímali   na   účely,   na   ktoré   boli   stavebne   určené. Avšak miestnosti   určené   na   prevádzkovanie   obchodu   a   služieb,   bolo   možné   prenajímať iba po   predchádzajúcom   súhlase   „národného   výboru“,   t.   z.   obce   alebo   mesta, resp. ich obecných alebo mestských úradov. Pokiaľ mesto alebo obec do 15 dní od prijatia žiadosti   o   veci   nerozhodol,   predpokladalo   sa,   že   súhlas   bol   udelený.   Uvedená právna úprava   výslovne   stanovila   pod   následkom   neplatnosti   uzavretie   zmluvy bez predchádzajúceho   súhlasu,   alebo   bez   náležitosti   v   ods.   3.   Práve   §   3   ods.   3 zák. č. 116/1990   Zb.   vymenoval   okrem   iných   náležitosti,   ktoré   musela   mať   zmluva v písomnej forme i predmet a účel nájmu. Krajský súd bol toho názoru, že pre postup podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona, bolo potrebné vychádzať zo zmluvne vymedzeného účelu nájmu,   ako jednej   z   náležitostí   zmluvy   o   nájme,   pre   absenciu   ktorej   náležitosti   takáto zmluva podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. bola neplatná. Teda zmluvnými stranami vymedzený   účel   nájmu   bol   rozhodujúci   pre   postup   a   konanie   príslušného   orgánu. Pri dohodnutom účele nájmu v čl. I. bod 4 zmluvy a to zriadenie maloobchodnej prevádzky v súlade s predmetom podnikateľskej činnosti žalovanej ako nájomcu v rozsahu platnom v čase uzavretia zmluvy, kedy živnostenský list žalovanej tvoril prílohu zmluvy, bol potrebný predchádzajúci súhlas mesta Ž. k návrhu tejto zmluvy...

Vo   vzťahu   k   vyslovenému   právnemu   názoru   o   relevantnosti   predchádzajúceho súhlasu obce (mesta Ž.), v danej, sporovej právnej veci, krajský súd poukazuje na judikát, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 16. 12. 1999 sp. zn. 5 Cdo 127/99, č. Rc 93/2000, podľa ktorého časti odôvodnenia „z citovaných ustanovení § 3 ods. 2, 4 zákona č. 116/1990 Zb. vyplýva,   že   podmienkou   platnosti   zmluvy   o   nájme   nebytových   priestorov,   určených   na prevádzkovanie obchodu a služieb je okrem náležitostí, ktoré musí spĺňať každá takáto zmluva, predchádzajúci súhlas obce.“ Súčasne v konkrétnej danej sporovej právnej veci krajský súd poukazuje i na obdobne vyslovený právny názor v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob/274/2003 ktorým sa v odvolacom konaní rozhodovalo vo veci žaloby totožného žalobcu, proti totožnej žalovanej, vo vzťahu k ich zmluve o prenájme nebytových priestorov   z 27.   12.   2000,   avšak   k nároku   na   zaplatenie   zmluvnej   pokuty,   vyúčtovanej faktúrou č. 400401/2001 zo 7. 5. 2001 za mesiac marec a apríl 2001. Predmetný rozsudok Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   20   Cob/274/2003   zo dňa 4. 12.   2003   bol   predmetom dovolacieho konania, na základe dovolania žalobcu, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 4Obdo 27/2004 zo dňa 9. 3. 2006 tak, že dovolanie zamietol a vyslovil záväzný   právny   názor   k   výkladu   ustanovenia   §   3   ods.   2,   4   zák.   č.   116/1990   Zb., „že podmienkou   platnosti   zmluvy   o   nájme   nebytových   priestorov   určených na prevádzkovanie obchodu a služieb je okrem náležitostí, ktoré musí spĺňať každá takáto zmluva, predchádzajúci súhlas obce. Keďže účelom ustanovenia § 3 ods. 2, druhej vety zákona   č.   116/1990   Zb.   je   dať   obci   možnosť   ovplyvňovať   a   regulovať   štruktúru   siete obchodu a služieb v súlade so záujmami a potrebami obce a jej obyvateľov, dovolací súd rovnako   ako   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   predchádzajúci   súhlas   obce   k   uzavretiu zmluvy   o nájme nebytových priestorov,   určených na   prevádzkovanie   obchodu a   služieb je potrebné viazať ku konkrétnej zmluve, nie na nehnuteľnosť, ktorá je predmetom nájmu“. Dovolací súd konštatoval vecnú správnosť záverov odvolacieho súdu a z týchto záväzných právnych záverov tak krajského ako aj Najvyššieho súdu, ako súdu dovolacieho, vychádzal okresný súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k otázke platnosti totožnej zmluvy o nájme medzi účastníkmi, ktorá bola predmetom uvedeného odvolacieho a dovolacieho konania vo veci Okresného súdu Žilina, sp. zn. 20 Cb/214/2001. I podľa názoru krajského súdu, bolo potrebné z týchto záväzných právnych názorov, najmä dovolacieho súdu, vychádzať. V tejto súvislosti   krajský   súd   uvádza,   že   bolo   práve   legitímne   zo   strany   účastníkov   očakávať, že prvostupňový súd v danej sporovej právnej veci rozhodne v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru vysloveného tak v odvolacom rozhodnutí Krajského súdu v Žiline, ako aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v dovolacej právnej veci, ktorá sa priamo týkala totožnej zmluvy.»

Porušenie základných práv a slobôd vidí sťažovateľ v tom, že mu nebola súdom priznaná   uplatňovaná   zmluvná   pokuta   z dôvodu,   že   všeobecné   súdy   vyslovili   názor, že nájomná   zmluva   z 27.   decembra   2000   je   absolútne   neplatná   pre   absenciu   súhlasu na prenájom nebytového priestoru na účel prevádzkovania obchodu od Mesta Ž., a z toho dôvodu   si   nemožno   uplatňovať ani zmluvnú pokutu   z tejto neplatnej nájomnej zmluvy. Sťažovateľ   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   mali   otázku   platnosti   daného   právneho   úkonu posudzovať podľa neskoršej právnej úpravy, keďže podľa neho „Neexistuje ale rozumný dôvod, prečo by mal byť pre obdobie pred uvedenou novelizáciou tolerovaný taký právny stav,   ktorý   umožňoval   obmedziť   vlastníkovu   vôľu   k prenechaniu   predmetu   vlastníctva do nájmu   úradným   súhlasom.“. V záujme   rovnosti   účastníkov   predmetného   právneho vzťahu nie je podľa sťažovateľa dôvod na aplikáciu právnej normy platnej a účinnej v čase vzniku   daného   právneho   vzťahu.   Formalistickým   chápaním   otázky   platnosti   právneho úkonu preukázal odvolací súd podľa sťažovateľa svojvôľu, ktorou porušil ním označené práva.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva, každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok. Nikoho nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu   a   za   podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v posudzovanom   prípade   zisťoval,   či   nejde   o návrh   zjavne neopodstatnený.   O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom, aby určil,   či toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Inými slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký návrh, ktorý sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažnosť   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená,   pretože   zo   skutočností   ním uvedených   a z rozsudku   krajského   súdu   nevyplýva, že   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie označených základných práv alebo slobôd.

Podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. v znení platnom a účinnom k podpisu nájomnej zmluvy nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené. Miestnosti   určené   na   prevádzkovanie   obchodu   a služieb   možno   prenajímať   iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený. Pokiaľ sa zmluva uzavrie bez súhlasu národného výboru podľa odseku 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

Sťažovateľ   uzavrel   27.   decembra   2000   zmluvu   o nájme   nebytových   priestorov, na základe ktorej si uplatnil pre jej porušenie zmluvnú pokutu. Žalovaná v súdnom konaní namietala, že nájomná zmluva je neplatná z dôvodu, že na uzavretie nájomnej zmluvy nebol daný predchádzajúci súhlas obce, ktorý vyžaduje zákon č. 116/1990 Zb. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ústavný súd zistil, že všeobecné súdy neporušili základné práva sťažovateľa.   Z dôvodu   absencie   predchádzajúceho   súhlasu   Mesta   Ž.   na   prenájom predmetného   nebytového   priestoru   je   zmluva   o nájme   nebytového   priestoru   absolútne neplatná. A keďže je zmluva, ktorá predstavuje základný záväzkoprávny vzťah, neplatná, tak nie   je   možné   uplatňovať   ani   zmluvnú   pokutu   dohodnutú   v tejto   nájomnej   zmluve, pretože zmluvná pokuta predstavuje akcesorický vzťah, ktorého platnosť je podmienená platnosťou základného právneho vzťahu (nájomná zmluva). Zákonodarca stanovil základné pravidlo (požiadavku platnosti právneho úkonu) kategorickou normou, ktorá neponecháva možnosť   odchýliť   sa   od   povinnosti   v nej   stanovenej   a   ktorá   stanovuje limity   zmluvnej autonómie účastníkov súkromnoprávneho vzťahu. Sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy mali posudzovať otázku platnosti právneho úkonu podľa neskoršej právnej normy. Domáha sa v podstate uplatnenia tzv. nepravej retroaktivity a právneho posúdenia jeho veci v súvislosti so   zmenami   právneho   predpisu.   S účinnosťou   nových   zákonov   však   možno   meniť len rozsah   určitých   práv   a povinností,   t.   j.   ich   obsah,   kým   otázka   vzniku   a platnosti právnych vzťahov sa pri zmene právnej úpravy musí vždy posudzovať podľa právnej normy platnej a účinnej v čase ich vzniku. Stret princípu právnej istoty a rovnosti pred zákonom sa pri zmene právnej úpravy teda rieši tak, že pri posudzovaní platnosti právneho vzťahu sa uplatňuje   princíp   právnej   istoty   a v prípade   posúdenia   jeho   obsahu   princíp   rovnosti a rovnoprávnosti účastníkov právneho vzťahu.

K veci je zároveň potrebné uviesť, že bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   (o   zákonných   dôvodoch   absolútnej neplatnosti   právnych   úkonov)   vyložiť.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri tom spravoval, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39), podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku podrobne zaoberal   dôvodmi   absolútnej   neplatnosti   nájomnej   zmluvy   z nedostatku   zákonom stanovených náležitostí a dospel k záveru, že niet zákonom ustanovenej možnosti posúdiť uvedený právny úkon ako platný.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje príčinná súvislosť medzi   označenými   základnými   právami   sťažovateľa   a rozhodnutím   krajského   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového protokolu   ústavný   súd   uvádza,   že   porušenie   práva   priznaného   týmto   článkom   ústavy a dodatkového protokolu nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   by   bolo   možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd dospel k záveru, že označený rozsudok krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané   sťažovateľom   v sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 ústavy, je bez ďalšieho právneho významu tieto preskúmavať vzhľadom na už uvedené.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   v tomto   prípade   rozhodol   krajský   súd   ústavne konformným spôsobom a podnet sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnený.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2009