znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 354/06-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti K., a. s., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl. 38 ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   16.   novembra   2005   vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti K., a. s., na zákonného sudcu zaručené čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo 16. novembra   2005   vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Právo spoločnosti K., a. s., na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. novembra 2005 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 p o r u š e n é   b o l o.

3. Spoločnosti   K.,   a. s., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 8 693 Sk (slovom osemtisícšesťstodeväťdesiattri slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť jej na účet advokáta JUDr. J. B., Advokátska kancelária, N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti K., a. s., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2006 doručená sťažnosť spoločnosti K., a. s.,   S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) zo 16. novembra 2005 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/2005.

Od 28. júla 2006 došlo podľa výpisu z obchodného registra k zmene obchodného mena sťažovateľky na „K., a. s.“.

Po   prijatí   sťažnosti   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   354/06-31 z 10. novembra 2006 na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 18. decembra 2006 predsedu najvyššieho súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril a aby oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci. Na základe opätovnej výzvy na vyjadrenie z 20. marca 2007 doručil predseda najvyššieho súdu 23. apríla 2007 ústavnému súdu svoje vyjadrenie, ku ktorému pripojil spis konkurzného súdu sp. zn. 28 K 226/2002 a zberný spis najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 344/2005.

K námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   porušenia   základného   práva   na   zákonného sudcu predseda najvyššieho súdu uviedol, že dlžník - spoločnosť C., s. r. o. (ďalej len „dlžník“), podal odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „konkurzný   súd“)   č.   k.   28   K 226/2002-208   zo   14.   júla   2002   v čase,   keď   bol   spis na najvyššom   súde   na   rozhodnutie   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky. Odvolanie bolo podané priamo najvyššiemu súdu, a nie konkurznému súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   [§   204   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej aj „OSP“)]. Dlžník zároveň konkurznému súdu doručil v rovnaký deň oznámenie, že podal odvolanie a ako prílohu toto odvolanie pripojil.

Podľa   predsedu   najvyššieho   súdu   z takéhoto   postupu   vyplynuli   určité   problémy s administratívnym   spracovaním   spisu,   najmä   so   žurnalizáciou   písomností,   ktoré v rovnakom   časovom   období   boli   doručené   konkurznému   súdu   a   najvyššiemu   súdu ako súdu odvolaciemu. „Pri štandardnom postupe odvolanie predkladá odvolaciemu súdu súd   prvého   stupňa   s   predkladacou   správou   spolu   so   spisom   po   vykonaní   úkonov, ktorých urobenie mu ukladá O. s. p. V čase keď došlo odvolanie na NS SR však tu bol spis na rozhodnutie   o mimoriadnom   dovolaní   a tak   bol   aj   v evidencii   vedený.   Podateľňa a zrejme aj súdna kancelária preto bez toho, aby odvolanie zaevidovali ako novú odvolaciu vec, podanie založili do spisu. Najčastejší postup predsedov senátov v takom prípade je taký,   že zváži podľa okolností   prípadu,   aká   má   byť   časová   následnosť   pri rozhodovaní o odvolaní   a dovolaní.   Ak   dospeje   k názoru,   že   treba   najprv   rozhodnúť   o dovolaní,   tak po rozhodnutí o ňom predloží spis kancelárii s pokynom, že ju treba zaevidovať ako novú odvolaciu vec (predložiť ju elektronickej podateľni na výber senátu a pridelenie spisovej značky   pre   odvolacie   konanie)   a potom   ju   predložiť   na   rozhodnutie   príslušnému odvolaciemu senátu.“

Konkurzný   súd   28. septembra 2005   zaslal   odvolanie   Generálnej   prokuratúre Slovenskej   republiky, pretože   predpokladal,   že predmetný súdny   spis sa   tam   nachádza. Odvolanie však   bolo   vrátené   konkurznému   súdu   24.   októbra   2005   spolu   s oznámením, že súdny spis už bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní. Konkurzný súd preto následne odoslal odvolanie spolu s predkladacou správou najvyššiemu súdu.   Odvolanie   bolo   doručené   31.   októbra   2005. „Podateľňa   elektronicky   náhodným výberom vec pridelila odvolaciemu senátu a pridelila spisu spisovú značku 2 Obo 344/05, ktorú vyznačila na predkladacej správe. Hoci v dôsledku uvedených skutočností radenie časti   spisu   nie   je   celkom   prehľadné,   k žiadnej   manipulácii   so   spisom   ani   s odvolaním nedošlo. Odvolanie, ktoré bolo doručené na odvolací súd i odvolanie, ktoré bolo podané na súd prvého stupňa sú v spise založené a zo spisu je zrejmé kedy a kam boli podané. V tejto   súvislosti   sa   žiada   poznamenať,   že o odvolacom   a dovolacom   konaní   sa   nevedú samostatné spisy ale v oboch opravných konaniach sa pokračuje v pôvodnom spise súdu prvého stupňa, ktorému sa len pridelí pre odvolacie a dovolacie konanie spisová značka. Odvolanie   podané   priamo   na   odvolací   súd   nebolo   zaradené   do   spisu   NS   SR   sp.   zn. 2 Obo 344/05 ale do spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28 K 226/02, o ktorom sa v tom čase na NS SR viedlo dovolacie konanie, pre ktoré mal spis pridelenú spisovú značku   6   Mobdo   5/2005   a ktorému   sa   neskôr   pre   odvolacie   konanie   pridelila   spisová značka 2 Obo 344/05. Po celú dobu to však bol ten istý spis a odvolanie v ňom stále bolo, i keď spisová značka pre odvolacie konanie mu bola pridelená až keď odvolanie predložil s predkladacou správou súd prvého stupňa.

Vec pre odvolacie konanie bola pridelená elektronicky náhodne vybranému senátu 31. októbra 2005, rovnako ako by to bolo keby sa prideľovala 26. októbra 2005. O pridelení veci je záznam v počítači elektronickej podateľne, vec je zapísaná v príslušnom registri vedenom spisovou kanceláriou ručnou i elektronickou formou. Potvrdenie pre účastníka konania sa vydáva účastníkom konania len pri podaní, na základe ktorého začína konanie, čo v podmienkach   najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   je   len pri   podaní,   na   základe ktorého začne konanie v prvom stupni.“

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľky   smerujúcou   k nevyhotoveniu   zápisnice z pojednávania   senátu   najvyššieho   súdu   „2 Obo“   predseda   najvyššieho   súdu   uviedol: „O odvolaní, ktorým bolo napadnuté uznesenie, ako v tomto prípade, rozhoduje odvolací súd   uznesením   bez   nariadenia   pojednávania.   O prejednaní   sa   nevyhotovuje   zápisnica. Vyhotovuje sa len zápisnica o hlasovaní, ktorá nie je súčasťou spisu, ale je v zalepenej obálke v zbernom spise 2 Obo 344/05.“

K otázke zaujatosti predsedu senátu „2 Obo“ predseda najvyššieho súdu nezaujal stanovisko. Zdôraznil však, že „námietku zaujatosti JUDr. Š. vzniesol sťažovateľ podaním, ktoré   súdu   došlo   18.   novembra   2005.   Odvolací   senát   však   o odvolaní   rozhodol

16. novembra 2005. Z uvedeného dôvodu ani senát prejednávajúci námietku o nej vecne nerozhodoval a konanie o námietke ako bezpredmetné zastavil“.

Predseda   najvyššieho   súdu   tak   zastáva   názor,   že   základné   právo   sťažovateľky na zákonného sudcu v posudzovanom prípade porušené nebolo.

Predseda   najvyššieho   súdu   nepovažoval   za   vhodné   vyjadrovať   sa   k vecnej správnosti, uviedol však, že „i keby rozhodnutie nebolo v uvedenom smere správne, (...) sťažovateľovi tým nevznikla trvalá ujma. Rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci a návrh na vyhlásenie konkurzu možno podať znovu“.

V závere   svojho   vyjadrenia   predseda   najvyššieho   súdu   navrhol „sťažnosť zamietnuť“, pričom netrval na konaní ústneho pojednávania.

Uznesenie   o   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zaslal   ústavný   súd   aj právnemu zástupcovi   sťažovateľky   spolu   s   výzvou   na   vyjadrenie,   či   trvá   na   prerokovaní   veci na ústnom   pojednávaní,   a zaslal   mu   aj vyjadrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   k podanej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky v oznámení doručenom ústavnému súdu 3. apríla 2008 uviedol,   že   na   ústnom   pojednávaní   v predmetnej   veci   netrvá,   a k vyjadreniu   predsedu najvyššieho súdu stanovisko nezaujal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

1. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že k porušeniu základného práva na zákonného sudcu došlo z viacerých dôvodov, a to predovšetkým tým, že najvyšší súd nepridelil spisovú značku   odvolaniu   dlžníka   smerujúcemu   proti   uzneseniu   konkurzného   súdu   sp.   zn. 28 K 226/02 zo 14. júla 2004. Toto odvolanie bolo ako prvé doručené priamo najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu 26. septembra 2005, ale najvyšší súd spisovú značku pridelil tomu   istému   odvolaniu   dlžníka   až   vtedy,   keď   mu   bolo   31.   októbra   2005   postúpené konkurzným   súdom   na   odvolacie   konanie   spolu   s predkladacou   správou.   Z toho sťažovateľka   usudzuje,   že   v danom   prípade   došlo   k manipulácii   pri   prideľovaní   veci zákonnému sudcovi.

Porušenie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   vidí   sťažovateľka   aj   v tom, že zo spisu   napadnutého   konania   najvyššieho   súdu   nie   je   podľa   nej   možné   zistiť, že odvolanie dlžníka bolo na prerokovanie a rozhodnutie pridelené senátu „2 Obo“ v súlade s predpísanými   technickými   a programovými   prostriedkami.   Zo   spisu   tiež   podľa sťažovateľky nie je možné zistiť, či v predmetnej veci rozhodol skutočne senát alebo iba jeho predseda, a to z dôvodu, že v spise sa nenachádza zápisnica z neverejného zasadnutia senátu „2 Obo“, takže nebolo možné zistiť zloženie senátu a ani to, či jeho členovia nemohli byť vo veci zaujatí.

V súvislosti   s posúdením   otázky   prideľovania   spisovej   značky   podaniam adresovaným   najvyššiemu   súdu   v poradí,   v akom   mu   boli   doručené,   podľa   názoru ústavného   súdu   treba   zohľadniť   špecifickosť   postavenia   najvyššieho   súdu   v sústave všeobecných súdov ako súdu, ktorý rozhoduje predovšetkým o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam všeobecných súdov nižšieho stupňa. Okrem toho, podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) je najvyšší súd príslušný rozhodovať kompetenčné konflikty medzi súdmi a orgánmi verejnej správy, ďalej rozhoduje v otázkach o odňatí a prikázaní veci inému ako príslušnému súdu a napokon iba v prípadoch výslovne upravených zákonom rozhoduje ako súd prvého stupňa (napr. v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku).

Spôsob vedenia registrov a prideľovania spisových značiek v registroch najvyššieho súdu v súčasnosti upravuje a aj v rozhodnom čase (september – október 2005) upravoval Kancelársky poriadok najvyššieho súdu sp. zn. Spr 118/02 účinný od 1. januára 2002 dosiaľ (ďalej   len   „kancelársky   poriadok   najvyššieho   súdu“),   ktorý   bol   vydaný   v súlade s Rokovacím poriadkom najvyššieho súdu č. Pls 1/93 z 11. mája 1993 prijatým na základe v tom   čase   účinného   zákona   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších predpisov (v súčasnej dobe je tento zákon nahradený zákonom o súdoch).

Podľa   §   10   ods.   1   kancelárskeho   poriadku   najvyššieho   súdu „každé   podanie, v ktorom sa dáva podnet na začatie konania (úvodné podanie), zapíše sa do príslušného registra. Podanie sa do registra zapíše podľa jeho prevzatia podateľňou tak, že prvým zapísaným   podaním   bude   to,   ktoré   podľa   hodiny   a minúty   prišlo   ako   prvé   a postupne podľa času prevzatia podateľňou všetky ostatné podania. (...)“.

Podľa   §   12   ods.   3   kancelárskeho   poriadku   najvyššieho   súdu „spisovú   značku, ktorú vec   dostala   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky,   ako   súde   odvolacom,   treba vyznačiť v predkladacej správe“.

V posudzovanom prípade mal najvyšší súd postavenie odvolacieho súdu, a nie súdu prvého   stupňa,   ktorý   by   rozhodoval   o   „úvodnom   podaní“   na   začatie   konania   v zmysle uvedeného § 10 ods. 1 kancelárskeho poriadku najvyššieho súdu. Inými slovami, v danom prípade   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   konal   a rozhodoval   o odvolaní   dlžníka proti rozhodnutiu   prvostupňového   konkurzného   súdu,   pričom   podľa   §   204   ods.   1   OSP účinného   v rozhodnom   čase   bolo   potrebné   odvolanie   podať   na   súde,   proti   rozhodnutiu ktorého smerovalo, a ten ho následne mal predložiť spolu so spisom a predkladacou správou súdu odvolaciemu. Zo súdnej praxe vyplýva, že aj v prípade, ak odvolateľ zašle odvolanie priamo   odvolaciemu   súdu,   tento   ho   bez vybavenia postúpi   späť súdu   prvostupňovému, a to jednak z dôvodu, že odvolací súd nedisponuje spisovým materiálom prvostupňového súdu, preskúmanie ktorého je pre rozhodovanie o odvolaní nevyhnutné, ako aj z dôvodu, že pred predložením veci odvolaciemu súdu Občiansky súdny poriadok upravuje procesné úkony pred predložením veci odvolaciemu súdu, vykonanie ktorých je v kompetencii súdu prvého stupňa.

Podľa názoru ústavného súdu aj napriek tomu, že vďaka súhre okolností sa v čase doručenia odvolania dlžníka priamo najvyššiemu súdu na tomto súde nachádzal aj spis konkurzného súdu z dôvodu konania o mimoriadnom dovolaní, bolo použitie a dodržanie uvedených   procesných   postupov   pri   predkladaní   odvolania   prvostupňovým   súdom   súdu odvolaciemu   podľa   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   odôvodnené   aj v posudzovanom prípade.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd v súlade s citovaným § 12 ods. 3 kancelárskeho poriadku najvyššieho súdu a rešpektujúc procesné   postupy   upravené   v Občianskom   súdnom   poriadku   pri   predkladaní   odvolania, pridelil spisovú značku až odvolaniu dlžníka, ktoré mu bolo postúpené spolu s predkladacou správou   konkurzným   súdom,   a   to   spôsobom   nevzbudzujúcim   žiadne   pochybnosti o manipulácii pri prideľovaní zákonného sudcu.

Podľa názoru ústavného súdu sa v súvislosti s namietaným porušením základného práva   na   zákonného   sudcu   javí   ako   neopodstatnená   aj   námietka   sťažovateľky, že z predmetného   spisu   najvyššieho   súdu   nemožno   zistiť,   že   odvolanie   dlžníka   bolo na prerokovanie   a rozhodnutie   pridelené   senátu   „2   Obo“   v súlade   s predpísanými technickými a programovými prostriedkami.

Vzhľadom na to, že rozhodným obdobím na posúdenie danej veci je 31. október 2005,   keď   bolo   najvyššiemu   súdu   postúpené   konkurzným   súdom   odvolanie   dlžníka s predkladacou   správou,   ústavný   súd   preskúmal   predpisy   upravujúce   zavedenie a využívanie technických a programových prostriedkov zabezpečujúcich objektívne a ničím neovplyvniteľné   prideľovanie   veci   na   prerokovanie   a rozhodnutie   jednotlivým   senátom najvyššieho súdu v roku 2005.

Predseda   najvyššieho   súdu   vydal   15.   decembra   2004   pod   sp.   zn.   Spr   295/2004 na základe v tom čase účinného § 27 ods. 1 a 3 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov rozvrh práce pre najvyšší súd na rok 2005 (ďalej len „rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2005“). Vo IV. časti, čl. II., bode 2 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2005 sa uvádza: „Zapisovanie vecí do registrov sa uskutočňuje v zmysle § 8 ods. 12 a § 10 ods. 1 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR pomocou výpočtovej techniky   –   elektronickej   podateľne,   podľa   zásad   uvedených   v tomto   rozvrhu.   V prípade nemožnosti   využitia   technických   a programových   prostriedkov   predpokladaných v ustanovení § 26 ods. 4 zák. č. 335/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, postupuje sa podľa ustanovení §§ 8-12 Kancelárskeho poriadku Najvyššieho súdu SR č. Spr 118/02 z júna 2002 v zmysle zásad uvedených v tomto rozvrhu, podľa poradia nápadu vecí.“

V čase nápadu odvolania dlžníka najvyššiemu súdu 31. októbra 2005, ktoré bolo pridelené   na   prerokovanie   a rozhodnutie   senátu   najvyššieho   súdu   „2   Obo“,   bol   už síce s účinnosťou   od   1. apríla 2005   zákon   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení neskorších   predpisov nahradený zákonom o súdoch,   na ktorý sa sťažovateľka vo svojej argumentácii odvoláva, avšak ani rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2005 so svojimi zásadami   prideľovania   vecí   jednotlivým   senátom   náhodným   výberom   bez možnosti ovplyvnenia (elektronickou podateľňou) nebol v rozpore so zásadami uvedenými v zákone o súdoch, pričom najvyšší súd tieto zásady v posudzovanom prípade dodržal a vec pridelil senátu   „2   Obo“   náhodným   výberom.   Pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľky,   že v prípade pridelenia veci senátu „2 Obo“ najvyšší súd nevydal pre účastníkov potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v zmysle požiadavky § 51 ods. 9 zákona o súdoch, ústavný súd konštatuje, že   v danom   prípade   postupom   najvyššieho   súdu   nedošlo   k porušeniu   tohto   ustanovenia zákona, pretože treba opätovne zohľadniť, že najvyšší súd v skúmanom prípade nekonal ako súd   prvého   stupňa,   t.   j.   nekonal   o „úvodnom   podaní“   na   začatie   konania,   o prevzatí a pridelení ktorého sa navrhovateľovi vydáva spomínané potvrdenie, ale konal a rozhodoval ako   súd   odvolací.   Odvolacie   konanie   je   pokračovaním   prvostupňového   konania,   čo potvrdzuje   aj   skutočnosť,   že   v prípade   vrátenia   veci   odvolacím   súdom   na opätovné prerokovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, tento pokračuje v konaní pod pôvodnou spisovou značkou prvostupňového konania. V tejto súvislosti možno súhlasiť s vyjadrením predsedu najvyššieho súdu, že „o odvolacom a dovolacom konaní sa nevedú samostatné spisy ale v oboch opravných konaniach sa pokračuje v pôvodnom spise súdu prvého stupňa, ktorému sa len pridelí pre odvolacie a dovolacie konanie spisová značka“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   základné   právo   na   zákonného   sudcu   bolo porušené aj tým, že nemala vedomosť o zložení senátu „2 Obo“, keďže v predmetnom spise najvyššieho súdu nie je zápisnica z prerokovania veci senátom „2 Obo“, a nadväzne na to sťažovateľka nemala podľa jej tvrdenia ani možnosť posúdiť, či niektorý člen senátu nie je vo veci zaujatý.

Ústavný súd nemohol v prospech sťažovateľky zohľadniť ani túto námietku, pretože rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2005 bol verejne prístupný na internetovej stránke najvyššieho   súdu,   pričom   z neho   bolo   možné   zistiť   zloženie   jednotlivých   senátov najvyššieho súdu. Túto možnosť teda mala aj sťažovateľka. Zloženie senátov obchodného kolégia najvyššieho súdu bolo upravené v VII. časti rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2005, podľa ktorej v rozhodnom čase senát najvyššieho súdu „2 Obo“ konal a rozhodoval v zložení JUDr. J. Š. (predseda senátu), JUDr. I. I. a JUDr. A. P. (členky senátu).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky v súvislosti s absenciou zápisnice z prerokovania veci vedenej pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 senátom „2 Obo“ 16. novembra 2005, ústavný súd podotýka, že v danom prípade najvyšší súd v súlade s v tom čase účinným ustanovením § 214 ods. 2 písm. c) OSP prerokoval vec bez nariadenia pojednávania, pretože odvolanie dlžníka   smerovalo   proti   uzneseniu   a v týchto   prípadoch   sa pojednávanie   nenariaďuje, pričom   tento   postup   sťažovateľka   ani   nespochybňuje.   Nadväzne   na   to,   problematiku vyhotovenia zápisnice z pojednávania upravovalo v tom čase účinné ustanovenie § 40 ods. 1 OSP, ktoré výslovne vyžadovalo vyhotovenie zápisnice iba z verejného pojednávania, avšak neukladalo povinnosť vyhotovovať zápisnicu aj z pojednávania neverejného, čo je podľa ústavného   súdu   požiadavka   akceptovateľná   vzhľadom   na   to,   že   v prípade   požiadavky vyhotoviť zápisnicu aj z neverejného zasadnutia by táto v záujme zachovania neverejnosti prerokovania   veci   aj   tak   musela   byť   v zapečatenej   obálke,   a nebola   by   tak   prístupná účastníkom konania pri nahliadnutí do spisového materiálu. Aj predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k tomu uviedol, že „o odvolaní, ktorým bolo napadnuté uznesenie, ako v tomto   prípade,   rozhoduje   odvolací   súd   uznesením   bez   nariadenia   pojednávania. O prejednaní sa nevyhotovuje zápisnica. Vyhotovuje sa len zápisnica o hlasovaní, ktorá nie je súčasťou spisu, ale je v zalepenej obálke v zbernom spise 2 Obo 344/2005“.

Poslednou   námietkou,   ktorú   sťažovateľka   uviedla   na   podporu   svojho   návrhu na vyslovenie   porušenia   základného   práva   na   zákonného   sudcu   postupom   a uznesením najvyššieho súdu v predmetnej veci, bolo tvrdenie o zaujatosti predsedu senátu „2 Obo“ vo veci. V podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla viacero dôvodov, ktoré podľa jej názoru vyvolávajú pochybnosti o nezaujatosti JUDr. Š. pri konaní a rozhodovaní vo veci.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu svojich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z vyžiadaného súdneho spisu sp. zn. 28 K 226/2002 ústavný súd zistil, že v priebehu konania na najvyššom súde bola podaná námietka zaujatosti predsedu senátu „2 Obo“, ktorú možno   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy   na   ochranu   základného   práva na zákonného sudcu, avšak za podmienky, že taká námietka je konajúcemu súdu adresovaná v súlade s procesnými ustanoveniami regulujúcimi jej podávanie (§ 15a OSP).

Faxové podanie, ktorým bola voči predsedovi senátu „2 Obo“ uplatnená námietka zaujatosti, bolo najvyššiemu súdu doručené 16. novembra 2005 o 17.47 h.

Podľa § 8 ods. 1 kancelárskeho poriadku najvyššieho súdu „na prijímanie podaní adresovaných   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   po   celý   pracovný   čas   je   určená podateľňa,   ktorá   je   spoločná   pre   všetky   úseky   Najvyššieho   súdu   SR“.   Podľa   zistenia ústavného   súdu   pracovný   čas   podateľne   na   najvyššom   súde   je   rovnomerne   rozvrhnutý na každý pracovný deň v týždni v čase od 7.30 h do 15.30 h, pričom rovnako je rozvrhnutý aj pracovný čas ostatných zamestnancov najvyššieho súdu. Z uvedených zistení vyplýva, že faxové podanie zo 16. novembra 2005 obsahujúce námietku zaujatosti voči predsedovi senátu „2 Obo“ bolo najvyššiemu súdu doručené po dobe určenej na prijímanie podaní adresovaných   najvyššiemu   súdu,   takže   senátu   „2   Obo“   sa   toto   podanie   mohlo   dostať na vedomie   až   nasledujúci   deň   -   17.   novembra   2005,   t.   j.   až   po   vyhlásení   uznesenia napadnutého ústavnou sťažnosťou.

V čase   vyhlásenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   teda   nebola   proti predsedovi   senátu   najvyššieho   súdu   „2   Obo“   uplatnená   námietka   zaujatosti,   preto   ju najvyšší súd pred svojím rozhodnutím ani nemohol zohľadniť.

Okrem   toho,   ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   už   uvedená námietka zaujatosti predsedu senátu „2 Obo“ bola podaná len F., B., ako navrhovateľom v 1. rade. Tento záver vyplýva z formálneho označenia námietky zaujatosti i z jej obsahu (č. l. 492 – 494). Sťažovateľka ako navrhovateľ v 2. rade právo namietať zaujatosť vo veci konajúceho sudcu nevyužila.

Ústavný   súd   konštatuje,   že z princípu   subsidiarity   jeho   kompetencie   zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v okolnostiach posudzovaného prípadu vyplýva, že ak sťažovateľka nevyužila námietku zaujatosti vo veci konajúceho sudcu   v súlade   s procesnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, potom ústavný súd nemôže preskúmavať, či rozhodnutie, ktoré taký sudca vydal, alebo postup predchádzajúci vydaniu takého rozhodnutia má za následok porušenie základného práva garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy.

Všetky uvedené dôvody boli základom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny postupom a uznesením najvyššieho súdu v predmetnej veci porušené nebolo (1. bod výroku tohto nálezu).

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým postupom a uznesením porušil aj   jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z dôvodu, že neskúmal prípustnosť odvolania dlžníka, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci pri podaní výkladu ustanovení § 48 ods. 1 a 2 OSP o doručovaní písomností právnickej osobe, z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu, ako aj z dôvodu, že uznesenie najvyššieho   súdu   je   neodôvodnené   a nezákonné,   pretože   najvyšší   súd   zrušil   uznesenie konkurzného súdu aj napriek tomu, že neexistovali zákonné dôvody na jeho zrušenie podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd už judikoval (napr. I. ÚS 269/05), že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci   samej   (vrátane   rozhodnutia   odvolacieho   súdu)   musí   predchádzať   jeho   postup zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania   podľa   príslušných   ustanovení ústavy   a medzinárodných   dokumentov   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (v kontexte posudzovaného prípadu v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Aj keď sťažovateľka v súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie namietala iba   porušenie čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ústavný súd   konštatuje, že formuláciou   uvedenou v čl. 46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom   predpise   Slovenskej   republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie) s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97).

Podľa právneho názoru ústavného súdu (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06) obsah práva na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   uvedený   v čl.   46   ods.   1   ústavy   nespočíva   len   v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.   Každé   konanie   súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je   v rozpore   so   zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na spravodlivý proces nezávisle od toho, či smeruje v neprospech účastníka alebo iného subjektu.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II.   ÚS   122/05).   A contrario,   ak   všeobecný   súd   koná   v rozpore   s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie.

Súčasťou   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   aj   právo   na   to, aby opravný   súd   konal   a rozhodol   o podanom   (riadnom   alebo mimoriadnom)   opravnom prostriedku v prípade, ak účastník konania splnil všetky zákonom požadované predpoklady na   prípustnosť   takého   opravného   prostriedku,   pričom   ak   nie   sú   splnené   zákonom ustanovené podmienky prípustnosti opravného prostriedku, a napriek tomu sa opravný súd týmto opravným prostriedkom vecne zaoberá, môže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie.

V posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   zo   16.   novembra 2005   ako   súd   odvolací   zrušil   rozhodnutie   prvostupňového   konkurzného   súdu   vydané v konkurznom konaní, ktorým konkurzný súd zamietol návrh sťažovateľky na vyhlásenie konkurzu   na   majetok   dlžníka   z dôvodu   nedostatku   majetku   dlžníka   a konanie   o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka zastavil.

Okruh   osôb   oprávnených   podať   odvolanie   proti   uzneseniu   o zamietnutí   návrhu na vyhlásenie konkurzu upravovalo v rozhodnom čase ustanovenie druhej vety § 13 ods. 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“).   Podľa   tohto   ustanovenia   proti   uzneseniu   o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu sa mohol odvolať len navrhovateľ.

Uvedené ustanovenie bolo implementované do zákona o konkurze a vyrovnaní jeho novelou   zákonom   č.   238/2000   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a   dopĺňa   zákon   č.   328/1991   Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   a o zmene a doplnení niektorých zákonov s účinnosťou od 1. augusta 2000, pričom podľa § 70b tejto novely „konania začaté pred 1. augustom sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak nie je ustanovené inak“. Na určenie,   v akom   znení   má   byť zákon   o konkurze   a vyrovnaní   aplikovaný,   bolo   teda rozhodné, kedy bol podaný návrh na začatie konkurzného konania.

Z obsahu sťažnosti a z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že predmetné konanie sa začalo po 1. auguste 2000, takže sa na neho mal aplikovať zákon o konkurze a vyrovnaní v znení novely zákona č. 238/2000 Z. z.

Najvyšší súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 344/2005 preskúmaval uznesenie konkurzného súdu zo 14. júla 2004, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka, pričom odvolacie konanie bolo iniciované odvolaním dlžníka (ktorý nebol v prvostupňovom konaní navrhovateľom). Inými slovami, najvyšší súd napádaným uznesením zo 16. novembra 2005 meritórne rozhodol o odvolaní, ktoré podľa v tom čase účinnej druhej vety § 13 ods. 6 zákona o konkurze a vyrovnaní podala neoprávnená osoba.

Ústavný   súd   tak   dospel   k záveru,   že   už   len   zistenie,   že   najvyšší   súd   neskúmal prípustnosť   odvolania   dlžníka,   postačuje   bez   vyhodnotenia   ďalších   sťažovateľkou uvádzaných   dôvodov   zameraných   na   obsahovú   stránku   napadnutého   uznesenia na konštatovanie,   že   sťažnosť   sťažovateľky   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práva na spravodlivé súdne konanie zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru je dôvodná. Preto ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie (2. bod výroku tohto nálezu).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zo 16. novembra 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd počas prerokovávania   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľky   zistil,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu zo 16. novembra   2005   vydané v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   Obo 344/2005   už   bolo z dôvodu   rozporu   s čl.   6   ods.   1   dohovoru   zrušené   iným   nálezom   ústavného   súdu z 10. októbra 2007, ktorý bol vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 356/06. Tento nález nadobudol právoplatnosť 24. januára 2008. Vzhľadom na to ústavný súd nemohol vyhovieť   návrhu   sťažovateľky   na   zrušenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu a na vrátenie veci na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.

IV.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V súvislosti   s návrhom   sťažovateľky   obsiahnutým   v petite   podanej   sťažnosti na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia „v paušálnej sume 250.000,- Sk“ ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (I. ÚS 104/03), podľa ktorej predmet konania pred   ústavným   súdom   –   ochrana   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade   nevyčísliteľný v peniazoch a je nezameniteľný s predmetom sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom.

Preto   pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2005 je 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu predstavuje 150 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu predstavuje 164 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu predstavuje 178 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľke nárok na náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia, splnomocnenie bolo udelené 22. decembra 2005) v sume 2 651 Sk, za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 (podanie sťažnosti z 3. januára 2006) v sume 2 894 Sk a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 (vyjadrenie z 2. januára 2007)   v sume   3   148   Sk.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľke   nárok   na   náhradu   trov konania v celkovej sume 8 693 Sk tak, ako to je uvedené v 3. bode výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008