znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 354/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. U., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. I. P., B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho „základného   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 48 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky“ a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I „v konaní vedenom pod spis. zn. 9 C 24/00-188 z 11. novembra 2004“ a postupom Krajského súdu v Bratislave „v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   2   Co   84/05-296   zo 14. septembra   2005“, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. D. U. v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I „v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   9   C   24/00-188   z 11. novembra   2004“, o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   jej prerokovanie.

2. Sťažnosť Ing. D. U. vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2005   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   U.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   I.   P.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho „základného   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky“ (ďalej len „ústava“)   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) „v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   9   C   24/00-188   z 11.   novembra   2004“ a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) „v konaní vedenom pod spis. zn. 2 Co 84/05-296 zo 14. septembra 2005“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   jeho   rodina   vlastní   nehnuteľnosť   v B.   takmer   100   rokov, pričom uviedol, že v tomto dome sa aj narodil a žil až do roku   1993. Podľa vyjadrenia sťažovateľa jeho matka po vrátení predmetnej nehnuteľnosti v rámci reštitúcie, ako aj po odkúpení domu pokračovala v stavebných a rekonštrukčných prácach za účelom záchrany národnej   kultúrnej   pamiatky   a zároveň   hľadala   finančnú   pomoc   u iných   podnikateľov. Sťažovateľ sa však v tejto súvislosti domnieva, že jeho matka sa stala objektom „nekalých záujmov“ osôb, ktoré sa snažili získať lukratívne nehnuteľnosti a ktorými boli podľa jeho vyjadrenia konateľ spoločnosti Z., s. r. o., Ing. K. a konateľ viacerých spoločností – rakúsky občan dipl. Ing. B. Sťažovateľ uviedol, že s oboma spoločnosťami vedie už 12 rokov súdne spory,   ktoré   sú   podľa   jeho   vyjadrenia   poznamenané   nezáujmom   všeobecných   súdov zaoberať sa ochranou vlastníctva oprávnených osôb k týmto nehnuteľnostiam.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Causa U. c/a B. spol. s r. o.“, predmetom ktorej bolo vypratanie nehnuteľností v B., sa na súdoch skončila 14. septembra 2005, ale protiprávny stav spočívajúci v porušovaní jeho základných práv a slobôd sa nezmenil a aj naďalej trvá. Sťažovateľ tvrdí, že aj keď je vlastníkom oboch nehnuteľností, nedisponuje s nimi a nemá do nich prístup. Zároveň dodal, že užívatelia týchto nehnuteľností, o ktorých sa vyjadril, že ani nevie, o koho ide, neplatia nájomné. Sťažovateľ uviedol, že 27. júna 1994 v mene svojej matky uzatvoril s dipl. Ing. B. ako nájomcom po viac ako osemhodinovom nátlaku nájomnú zmluvu.   Keďže   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   nájomca   neplatil   jeho   matke   ako prenajímateľovi   nehnuteľnosti   žiadne   nájomné,   nájomnú   zmluvu   mu   8.   októbra   1995 vypovedala.   Sťažovateľ   poznamenal,   že   nájomca   po   vypovedaní   zmluvy   predmetné nehnuteľnosti   prenajímateľovi   nevydal   a ani   ďalej   neplatil   žiadne   nájomné.   Tento   stav podľa vyjadrenia sťažovateľa trval aj v čase vyhlásenia oboch rozsudkov vo veci samej. Sťažovateľ   namieta,   že   súdy   svojou   nečinnosťou,   ako   aj   nespravodlivým   súdnym rozhodnutím potvrdili existujúci stav, a zároveň vyjadril názor, že mu ani nie je zrejmé, o čom to vlastne súdy rozhodli. Podľa vyjadrenia sťažovateľa je jasný len výsledok súdneho konania, teda že obe nehnuteľnosti sú „v bezplatnej držbe asi p. B.“.

V postupe   a rozhodnutiach   okresného   súdu   a krajského   súdu   vidí   sťažovateľ porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok.   Sťažovateľ   uvádza,   že   aj   napriek tomu,   že   ani   všeobecné   súdy   nespochybnili   jeho   vlastnícke   právo   k spomínaným nehnuteľnostiam, vlastnícke právo nemôže uplatniť v plnom rozsahu, pretože nehnuteľnosti nemôže užívať. Podľa názoru sťažovateľa je nájomná zmluva z 27. júna 1994 neplatná, ale v spore o vypratanie nehnuteľností prenajatých práve na základe tejto nájomnej zmluvy okresný súd konštatoval, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, a preto návrh zamietol. Podľa   názoru   sťažovateľa   je   rozsudok   okresného   súdu   založený   na „vágnom nepreskúmateľnom výroku o neunesení (bližšie neidentifikovaného) bremena“.

Sťažovateľ uviedol, že vo všetkých svojich   podaniach namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, ale podľa neho sa ani jeden zo súdov týmto nezaoberal. Sťažovateľ sa domnieva, že jeho spor sa týkal nielen samotnej existencie práva, ale aj iných s vecou súvisiacich skutkových a právnych otázok, a preto sa nestotožnil s tvrdením súdov, že v danom spore nešlo o finančné otázky. Zároveň vyslovil názor, že „právo, o ktoré je spor (bez ohľadu, či ide o právo alebo záväzok) musí byť   súdom   dôkazne   preskúmané   a o ňom   ex   nunc   rozhodnuté“.   Sťažovateľ   namietal aj nestrannosť sudcu v prejednávanej veci, pričom uviedol, že zákonná sudkyňa bola v čase súdneho   sporu   v priateľskom   vzťahu   s právnou   zástupkyňou   dipl.   Ing.   B.   Sťažovateľ namietal aj porušenie princípu rovnosti zbraní, pretože podľa jeho vyjadrenia sa celý súdny spor   viedol   v „totálnej   neúčasti   (nepredvolania   súdom)   protistrany“ a podľa   neho   súd nekriticky   akceptoval   absurdné   vyjadrenia   protistrany   realizované   prostredníctvom právneho   zástupcu.   Namietal   aj porušenie zákonnosti,   pretože podľa   neho bola v rámci súdneho   konania   okrem   iného   bagatelizovaná   aj   právna   úprava   nájomných   vzťahov. Napokon sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu   sú   arbitrárne   a nedostatočne   odôvodnené.   V závere   uviedol,   že   obidva   napadnuté rozsudky   vôbec nedeklarujú, aký bol právny stav pred skončením súdneho sporu a aký je právny stav v súčasnosti.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal následovný nález:

„1.   Okresný   súd   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   9   C   24/00-188 zo dňa 11. novembra 2004 a Krajský súd Bratislava ako súd odvolací v konaní spis. zn. 2 Co 84/05-296 zo dňa 14. septembra 2005 porušili základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 a 46 Ústavy Slovenskej republiky a súčasne v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a tiež čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Podľa § 56 ods. 2 Zák. č. 38/1993 Zb. zákonov o konaní pred Ústavným súdom zrušuje v celom rozsahu rozsudok Okresného súdu Bratislava I spis. zn. 9 C 24/00-188 zo dňa 11. novembra 2004 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 2 Co 84/05-296 zo dňa 14. septembra 2005.

3. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) Zák. č. 38/1993 Zb. zákonov o konaní pred Ústavným súdom vráti vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava I.

4.   Podľa   §   56   ods.   4   cit.   zákona   priznáva   Ing.   D.   U.   primerané   finančné zadosťučinenie vo   výške 100   000 Sk (slovom   jednostotisíc   korún   slovenských),   ktoré je Okresný   súd   Bratislava   I povinný   mu   vyplatiť   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

5. Ing. D. U. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu – advokáta JUDr. I. P. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Pri prejednaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie „základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 a čl. 46 ústavy“ a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu   postupom   okresného   súdu „v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   9   C   24/00-188 z 11. novembra 2004“, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.   Toto   vyššie   citované   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný   súd   zistil,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   9   C   24/00-188 z 11. novembra   2004   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom č. k. 2 Co 84/05-296 zo 14. septembra 2005 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Podaným odvolaním sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa v prípade, že ho nezmení, zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd   však   rozsudkom   zo   14.   septembra   2005   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa. Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa v podobe podaného odvolania smerujúca voči rozsudku okresného súdu bola predmetom rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   preskúmal   a svoj   právny   názor   vyjadril   v rozsudku č. k. 2 Co 84/05-296 zo 14. septembra 2005.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   rozsudku   okresného   súdu   preto,   lebo preskúmanie   tohto   rozhodnutia   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   základných   práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského   súdu   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ústavy postupom okresného súdu „v konaní vedenom pod spis. zn. 9 C 24/00-188 z 11. novembra 2004“, ako aj základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 a čl. 46 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu „v konaní vedenom pod spis. zn. 2 Co 84/05-296 zo 14. septembra 2005“.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   základných   práv   a slobôd   postupom okresného   súdu   a krajského   súdu   v označených   konaniach,   pričom   v petite   sťažnosti špecifikoval konkrétne rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu označených základných práv a slobôd. Keďže ústavný súd je v danom prípade v zmysle ustanovenia § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania,   namietaným   porušením   označených   základných   práv   a slobôd   sa   zaoberal z hľadiska   ich   možného   porušenia   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   C   24/00-188 z 11. novembra 2004 a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 84/05-296 zo 14. septembra 2005.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva (...).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   keď   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   nešpecifikoval, že ústavnému súdu navrhuje, aby rozhodol o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   C   24/00-188   z 11. novembra   2004 a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   84/05-296   zo   14.   septembra   2005,   z obsahu sťažnosti však namietané porušenie práva vyplýva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   k porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   by   mohlo   dôjsť v dôsledku nečinnosti okresného súdu a krajského súdu, avšak iba samotnými rozsudkami toto právo sťažovateľa porušené byť nemohlo (obdobne napr. III. ÚS 258/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ by aj ústavný súd, odhliadnuc od vyššie uvedeného, zobral do úvahy celkové konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 24/00 a konanie vedené na krajskom súde pod sp.   zn. 2 Co 84/05 bez toho, aby skúmal len namietané rozsudky, sťažnosť by aj v danom prípade odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd sa v tejto súvislosti opiera o zistenie, že konanie na okresnom súde v spojení s konaním na krajskom súde bolo právoplatne   ukončené   19.   októbra   2005.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k porušovaniu   označeného   základného   práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím vo veci.

Ústavný súd zistil, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označeného základného práva, bola ústavnému súdu doručená 14. novembra 2005 a konanie vedené na okresnom   súde   v spojení   s konaním   vedeným   na   krajskom   súde,   ktorým   podľa vyjadrenia sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu tohto základného práva, bolo právoplatne ukončené 19. októbra 2005. Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný   súd   bol   spôsobilý   odstrániť   stav   právnej   neistoty   vyvolaný   zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (napr. I. ÚS 235/03). Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal aj porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 84/05-296 zo 14. septembra 2005. Namietaným rozsudkom krajský súd ako súd odvolací rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 24/00-188 z 11. novembra 2004 tak, že jeho návrh zamietol.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 14. septembra 2005 ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 24/00 domáhal voči odporcom   vypratania   nehnuteľností   v B.   V prvom   rade   sťažovateľ   žaloval   odporcu B., spol. s   r.   o.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „odporca   v 1.   rade“)   a v druhom   rade   žaloval odporcu M., spol. s r. o., so sídlom B. (ďalej len „odporca v 2. rade“).

Krajský   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vysporiadal   s prvostupňovým rozhodnutím, pričom uviedol, ako súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ je výlučným vlastníkom spomínaných nehnuteľností a že na základe plnej moci zo 7. júna 1994 udelenej mu matkou uzatvoril 27. júna 1994 s odporcom v 1. rade nájomnú zmluvu, predmetom ktorej   bol   prenájom   nehnuteľností   s tým,   že   odporca   v 1. rade   ako   nájomca   mohol vykonávať na týchto nehnuteľnostiach rekonštrukčné práce, prístavbou a nadstavbou mal právo   dosiahnuť   zvýšenie   hodnoty   nehnuteľností   a po ukončení   rekonštrukcie   bol oprávnený nehnuteľnosti využívať ako viacúčelovú budovu. Okresný súd ďalej uviedol, že listom zo 7. októbra 1994 vlastníčka nehnuteľností (matka sťažovateľa) prostredníctvom svojho   právneho   zástupcu   nájomnú   zmluvu   vypovedala,   a to „z dôvodu   nesplnenia podmienok uvedených v čl. 3, čl. 7 a z dôvodu že pre neudelenie zákazu Miestneho úradu B. a súhlasu mesta B., nedošlo k jej platnosti a účinnosti“. Krajský súd poukázal na to, že okresný súd sa ako predbežnou otázkou zaoberal platnosťou nájomnej zmluvy z 27. júna 1994, ako aj platnosťou výpovede z tejto nájomnej zmluvy zo 7. októbra 1994.

Krajský   súd   konštatoval,   že   okresný   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol   z dôvodu, že sťažovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno   o absolútnej   neplatnosti   nájomnej   zmluvy. Okresný súd sa nestotožnil so sťažovateľovým tvrdením, že predmetnú nájomnú zmluvu podpísal mimo rozsahu splnomocnenia, pretože súd bol toho názoru, že sťažovateľ uzatvoril nájomnú   zmluvu   v intenciách   plnej   moci   udelenej   mu   matkou,   ktorá   ho   splnomocnila na všetky právne úkony spojené s predajom, prenájmom nehnuteľností, ich rekonštrukciou a podobne.   Okresný   súd   sa   nestotožnil   ani   s tvrdením   o procesných   a vecných   vadách nájomnej zmluvy, o jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti a okrem iného ani s tým, že dohoda o postúpení práv z 15. decembra 1994 je nulitným aktom. Krajský súd uviedol, že okresný súd vychádzal zo zistenia, že výpoveď z nájomnej zmluvy zo 7. októbra 1994 je neplatná, pričom   toto   svoje   tvrdenie   oprel   o konkrétne   ustanovenia   nájomnej   zmluvy,   z ktorých jednoznačne   vyplýva,   kedy   možno   nájomnú   zmluvu   vypovedať,   ako   aj   to,   že   počas rekonštrukcie,   najdlhšie   po   dobu   jedného   roka,   nájomca   neplatí   nájomné.   Okresný   súd konštatoval: „Výpoveď z nájmu   nebolo   možné   dať z dôvodu porušenia   iných   povinností ako bolo   dohodnuté   v zmluve.   Keďže   teda   v uvedenom   smere   neuniesol   navrhovateľ dôkazné bremeno, jeho návrh ako nedôvodný zamietol. Odporca v 1. rade nie je ani pasívne legitimovaným   účastníkom   konania   z dôvodu   prevedenia   všetkých   práv   a povinností vyplývajúcich z nájomnej zmluvy na odporcu v 2. rade.“

Krajský súd do odôvodnenia svojho rozhodnutia pojal aj skutočnosť, že sťažovateľ podal voči rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, pretože bol toho názoru, že okresný súd bližšie   nešpecifikoval,   v čom   teda   neuniesol   dôkazné   bremeno.   Sťažovateľ   vytkol prvostupňovému rozhodnutiu aj to, že sa nevysporiadal so skutočnosťou, že odporcovia mu neuhradili   nájomné   za   užívanie   nehnuteľností,   čím   sa   podľa   jeho   názoru   obohatili na jeho úkor minimálne o 80 000 000 Sk. Na základe toho sťažovateľ navrhol, aby krajský súd   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie,   prípadne   aby   ho   zrušil   a vec   vrátil   okresnému súdu na ďalšie konanie. Podaním z 18. augusta 2005 sťažovateľ bližšie poukázal na dôvody neplatnosti   nájomnej   zmluvy   z   27.   júna   1994,   ako   aj   zmluvy   o postúpení   práv z 15. decembra 1994.

Z rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   k odvolaniu   sťažovateľa   sa   vyjadrili aj odporcovia, ktorí navrhli prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť, pričom podľa nich okresný súd správne vyhodnotil dôkazy predložené sťažovateľom.

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   krajský   súd   k záveru,   že   odvolanie sťažovateľa   nie   je   dôvodné.   V tejto   súvislosti   odvolací   súd   konštatoval,   že   predmetom konania je vypratanie špecifikovaných nehnuteľností, nie finančné nároky z nich plynúce. Krajský   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   je   výlučným   vlastníkom   nehnuteľností,   ktoré nadobudol   ako   dedič   po   poručiteľke.   V tejto   súvislosti   uviedol,   že „jeho   vlastníctvo je nesporné   a v priebehu   konania   nebolo   nijako   spochybnené“. Vo   vzťahu   k nájomnej zmluve z 27. júna 1994, ako aj k výpovedi z nájomnej zmluvy zo 7. októbra 1994 odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa správne riešil ako predbežnú otázku platnosť týchto právnych úkonov. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že nájomná zmluva je platným právnym úkonom a naopak výpoveď z nájomnej zmluvy je neplatným právnym úkonom.

Krajský súd podrobne rozobral spornú nájomnú zmluvu z 27. júna 1994 a dospel k záveru, že predmetnú zmluvu uzatvoril sťažovateľ v mene svojej matky ako vlastníčky nehnuteľností, a to na základe ňou udelenej generálnej plnej moci. Krajský súd konštatoval, že v nájomnej zmluve bolo dohodnuté, že počas rekonštrukcie, najdlhšie po dobu jedného roka,   sa   nájom   neplatí.   Krajský   súd   bol   toho   názoru,   že   keďže   čl. V nájomnej   zmluvy upravoval prevod   práv   a povinností,   nemožno   zmluvu   o prevedení   práv   z 15.   decembra 1994 uzatvorenú medzi odporcami v 1. rade a 2. rade považovať za nulitný právny úkon. Z uvedeného   krajský   súd   vyvodil   záver,   že   okresný   súd   rozhodol   správne   o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade. Keďže nájomnú zmluvu bolo možné vypovedať iba z dôvodu,   ak je   nájomca   v omeškaní   s platením   nájomného za   dva   po sebe   nasledujúce mesiace,   nebolo   možné   ju   vypovedať   z iného   ako   z tohto   dôvodu,   a preto   je   výpoveď zo 7. októbra 1994 neplatným právnym úkonom. Krajský súd dospel k záveru, že keďže nájomná zmluva nie je neplatným právnym úkonom v zmysle § 36 a nasl. Občianskeho zákonníka   na   rozdiel   od   výpovede   z nájmu,   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v súlade s ustanovením § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správny potvrdil. Krajský súd zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia právny   úkon,   ktorého   predmetom   je   plnenie   nemožné,   je   neplatný.   Podľa   odseku   3 citovaného ustanovenia právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.

Podľa   § 38 ods.   1 Občianskeho zákonníka   neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.

Podľa   ustanovenia   §   39   Občianskeho   zákonníka   neplatný   je   právny   úkon,   ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Aplikáciou daných zákonných ustanovení dospel krajský súd k záveru, že nájomná zmluva nie je neplatná, pretože sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré by svedčilo o opaku. Krajský súd vychádzal z toho, že sťažovateľ uzatvoril nájomnú zmluvu v mene svojej matky na základe ňou udelenej plnej moci, ktorá ho oprávňovala aj na tento úkon. Podmienky vypovedania nájomnej zmluvy boli striktne dohodnuté a predmetnú nájomnú zmluvu bolo možné vypovedať len na základe dôvodu uvedeného v zmluve. Krajský súd však dôvod vypovedania nájomnej zmluvy vyhodnotil ako dôvod, ktorý nie je v súlade so samotnou nájomnou zmluvou, a preto sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, že výpoveď je neplatná.

Sťažovateľ namietal aj nestrannosť zákonnej sudkyne, avšak nepreukázal, že túto námietku uplatnil už v konaní pred všeobecnými súdmi, a tak účinne bránil svoje práva.

Ústavný súd nemohol o tejto námietke konať, pretože mu v tom bráni ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd je toho názoru, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Z rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   84/05-296   zo   14.   septembra   2005   teda nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo   právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 77/05).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o odvolaní voči rozsudku okresného súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   označeným   základným   právom a namietaným rozsudkom krajského súdu, pretože krajský súd nepoprel vlastnícke právo sťažovateľa. Krajský súd rozhodoval   o odvolaní voči rozsudku   okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol sťažovateľov návrh na vypratanie nehnuteľností. Keďže odvolací súd dospel   k záveru,   že   neexistuje   právny   dôvod   (vzhľadom   na   platnosť   nájomnej   zmluvy a neplatnosť   výpovede   z nej),   na   základe   ktorého   by   bolo   možné   uznať   požiadavku sťažovateľa, nemohol tým ani porušiť základné právo sťažovateľa vlastniť majetok. Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   uvedené vo výroku toho rozhodnutia.

K uzneseniu sa pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2005