znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 354/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2004   predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   T.   B.,   Exekútorský   úrad B. B.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. L., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 Er 966/1997, EX 256/96 z 30. júla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. T. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2004 doručená   sťažnosť   Mgr.   T.   B.,   Exekútorský   úrad   B.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   L.,   Advokátska   kancelária,   B.   B.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 966/1997, EX 256/96 z 30. júla 2004.

Sťažovateľ   je   súdnym   exekútorom,   ktorý   na   základe   poverenia   okresného   súdu z 13. mája 1997 vykonával exekúciu na návrh oprávneného – Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Banská Bystrica (ďalej len „oprávnený“), proti povinnému – Pozemným stavbám   Banská   Bystrica,   š.   p.   v   likvidácii   (ďalej   len   „povinný“),   o vymoženie 40 594,20 Sk s príslušenstvom. Exekúcia bola vedená na exekútorskom úrade sťažovateľa pod sp. zn. EX 256/1996.

K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 966/1997, EX   256/96   z   30.   júla   2004   došlo   podľa   sťažovateľa   tým,   že   okresný   súd   v súvislosti s rozhodnutím o zastavení exekúcie na návrh oprávneného z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného:

1. v časti rozhodnutia nepriznal sťažovateľovi náhradu trov exekúcie v ním navrhovanej výške,

2. v časti poučenie nepripustil možnosť odvolania proti trovám exekúcie.

Podľa   sťažovateľa   samotným   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Er   966/1997, EX 256/96 z 30. júla 2004 došlo k porušeniu aj čl. 12 ods. 2 a čl. 36 písm. a) ústavy. V tejto súvislosti   sťažovateľ   argumentuje tým,   že v zmysle § 37 ods.   1 zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   ak   súd   rozhoduje   o trovách   exekúcie,   je   účastníkom exekučného konania okrem oprávneného a povinného aj poverený exekútor, ktorý podľa § 196   citovaného zákona má vždy   nárok na náhradu   trov,   náhradu   hotových   výdavkov a náhradu   za stratu   času   za výkon   exekučnej   činnosti.   Rozdiel   podľa   neho spočíva   len v subjekte (oprávnený a povinný), ktorý ich má uhradiť. V okolnostiach prípadu zastavením exekúcie,   ktorú   sťažovateľ   žiadnym   procesným   úkonom   nezapríčinil,   nemôže   znášať vzniknuté trovy na vlastnú ťarchu, vlastné náklady, pretože vykonal exekúciu (prácu, službu pre   oprávneného)   a v súvislosti   s tým   vynaložil   vlastné   prostriedky   na   zisťovanie majetkových pomerov povinného.

Ako   uvádza   sťažovateľ   z ustanovení   §   200   a   §   203   Exekučného   poriadku a z ustanovení   §   14   a   §   15   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov   (ďalej   len   „vyhláška č. 288/1995 Z. z.“) nevyplýva pre súdy oprávnenie nepriznať exekútorovi odmenu určenú podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu,   ako   aj   oprávnenie   nepriznať exekútorovi náhradu hotových výdavkov vyčíslenú podľa § 22 citovanej vyhlášky. Podľa sťažovateľa   niet   žiadneho   zákonného   dôvodu,   pre   ktorý   by   mal   znášať trovy   exekúcie vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu pri jej zastavení, keďže sa exekúcia vykonáva ako súčasť súdnej ochrany garantovanej čl. 46 ods. 1 ústavy. Ako uvádza ďalej sťažovateľ, povinnosť znášať vzniknuté trovy by mal iba v prípade, ak k zastaveniu exekúcie dôjde z dôvodov pochybenia exekútora, resp. v prípade, že súdny exekútor   vykonáva   exekučné   konanie   v rozpore   s ústavou,   Exekučným   poriadkom a ostatnými právnymi predpismi.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 1 Er 966/1997, EX 256/96 z 30. júla 2004 v časti výroku o trovách exekúcie, ktorým bolo   porušené   sťažovateľovo   základné   ľudské   právo   garantované   čl.   12   ods.   2,   čl.   36 písm. a) a čl. 46 ods. 1 ústavy a vec vrátil na ďalšie konanie, prikázal okresnému súdu vo veci   konať a priznať mu právo   na trovy   exekúcie   vo   výške   3   775,90   Sk   na   ťarchu oprávneného v exekučnom konaní sp. zn. EX 256/96. Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 4 012 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   poverením č. 5601-000167 z 13. mája 1997 poveril sťažovateľa ako súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti povinnému na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 40 594,20 Sk s príslušenstvom na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 1 Rob 568/96 z 22. apríla 1996. Exekúcia na návrh oprávneného proti povinnému bola vykonávaná na exekútorskom úrade sťažovateľa pod sp. zn. EX 256/96.

Sťažovateľ   vydal   5.   júna   1997   upovedomenie   o začatí   exekúcie,   ktoré   bolo povinnému doručené v ten istý deň. Následne sťažovateľ zaslal oprávnenému oznámenie o vyhlásení   konkurzu   na   majetok   povinného   dňom   6.   augusta   1997,   v dôsledku   ktorej skutočnosti sa všetky exekučné konania zo zákona prerušujú.

Z uvedeného dôvodu 3. decembra 1997 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 966/97 z 10. marca 2003 bol návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie zamietnutý. Podaním zo 4. apríla 2003 postúpil sťažovateľ okresnému súdu návrh oprávneného z 31. marca 2003 na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného.

V   zmysle   §   57   ods.   1   písm.   c)   Exekučného   poriadku   okresný   súd   uznesením sp. zn. 1 Er 966/1997, EX 256/96 z 30. júla 2004 exekúciu zastavil, pretože tak navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

Sťažovateľ si uplatnil trovy exekúcie spolu vo výške 3 775,90 Sk a žiadal okresný súd,   aby   ich   náhrada   bola   uložená   oprávnenému.   Okresný   súd   uvedeným   uznesením sťažovateľovi náhradu trov od oprávneného nepriznal, pričom voči uzneseniu nepripustil odvolanie.

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   pretože   okresný   súd   nechránil   a negarantoval   toto   základné   právo sťažovateľa podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie   v rámci   núteného   výkonu   rozhodnutia   -   exekúcie   (nezákonné   rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci s vylúčením práva opravného prostriedku).

Podľa   §   235   ods.   2   Exekučného   poriadku   exekučné   konania,   ktoré   začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov (v znení Exekučného poriadku účinnom   do   31.   januára   2002).   V okolnostiach   prípadu   z uvedeného   právneho   režimu vychádzal   aj   okresný   súd,   keď   rozhodoval   o zastavení   exekúcie   a trovách   exekúcie v exekučnom konaní sp. zn. EX 256/96.

Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému,   aby   nahradil   trovy   exekúcie.   Súd   však   uváži,   ktoré   trovy   potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena,   náhrada   hotových   výdavkov   a náhrada   za   stratu   času.   Podľa   §   200   ods.   1 citovaného zákona trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa   §   14   ods.   1   vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.   ak   súdny   exekútor   je   vylúčený z vykonávania   exekúcie   alebo   ak   súd   exekúciu   zastaví,   odmena   súdneho   exekútora   za výkon exekučnej činnosti sa určuje

a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu a

b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia vyhlášky základná hodinová sadzba podľa odseku   1   písm.   a)   je   200   Sk   za   každú   aj   začatú   hodinu.   Súdny   exekútor   je   povinný vyhotoviť časovú   špecifikáciu   jednotlivých   úkonov exekučnej   činnosti.   Podľa   odseku   3 citovaného   ustanovenia   je   paušálna   suma   za   každý   jednotlivý   úkon   exekučnej   činnosti 100 Sk. Úkony exekučnej činnosti, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou, upravuje § 15 citovanej vyhlášky. Podľa § 22 citovanej vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, pričom táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ v rámci uplatnenia svojho nároku (trov exekúcie) predložil súdu špecifikáciu svojich jednotlivých úkonov aj s ich vyčíslením do zastavenia exekúcie.

Okresný súd však v rámci rozhodnutia o zastavení exekúcie uplatnenú náhradu trov exekúcie   sťažovateľovi   nepriznal   a voči   rozhodnutiu   nepripustil   opravný   prostriedok. Vychádzal pri tom z obsahu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie   oprávneného,   nie   však   povinného.   Predpokladom   uloženia   tejto   povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie.

V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že úvaha okresného súdu o tom, že oprávnený neniesol   procesné zavinenie na zastavení exekúcie, keď návrh na zastavenie exekúcie podal dôvodne, a ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie (nemajetnosť povinného a vyhlásenie konkurzu na jeho majetok), nie je zjavne svojvoľná. Okresný súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu zastavenia exekúcie na návrh oprávneného   rozumným   spôsobom.   Odôvodnenie   uznesenia   sp.   zn.   1   Er   966/1997, EX 256/96 z 30. júla 2004 predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo okresný súd vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol. V tejto súvislosti ústavný   súd   uvádza,   že   bez   ohľadu   na   dispozičný   prejav   vôle   oprávneného   zastaviť exekúciu pre nemajetnosť povinného (a tým povinnosť súdu posudzovať mieru zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie), vyhlásenie konkurzu na majetok povinného je podľa § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) zákonným dôvodom na prerušenie exekučného konania a všetkých úkonov povereného exekútora v exekučnom konaní.

Keďže exekútor podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie, a toto poverenie v okolnostiach prípadu okresný súd v predmetnom exekučnom konaní vydal 13. mája 1997, sťažovateľ do vyhlásenia konkurzu na majetok povinného 6. augusta 1997 mohol a skutočne vykonal len úkony   zodpovedajúce   začiatočnej   fáze   vykonávania   exekúcie   bez   postihnutia   majetku povinného, a tým aspoň sčasti uspokojenia pohľadávky oprávneného. Ako také ich okresný súd zjavne neposúdil ako zvlášť významné pre oprávneného, keď v situácii, v akej sa ocitol povinný (vyhlásenie konkurzu), zvažoval mieru sťažovateľom účelne vynaložených trov exekúcie vo vzťahu k možnosti (nie povinnosti) ich znášania oprávneným. Okrem iného sťažovateľ tým, že 3. decembra 1997 sám navrhol okresnému súdu zastavenie exekúcie, ktoré tento súd odmietol pre nedostatok jeho aktívnej legitimácie (ide o výlučne dispozičný úkon oprávneného), vykonal aj úkon z hľadiska vyčíslenia trov exekúcie za neefektívny a nedôvodný.

Navyše, v okolnostiach prípadu neobstojí ani argumentácia sťažovateľa (opierajúca sa už o súčasnú právnu úpravu) o povinnosti znášania trov exekúcie oprávneným v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Z listinných   dokumentov   priložených   k sťažnosti   (návrhu   oprávneného   na   zastavenie exekúcie) nevyplýva, že povinný nemal majetok ani na úhradu trov exekúcie. Samotná skutočnosť, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, svedčí o tom, že mal podľa § 5   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   majetok   postačujúci   aspoň   na   úhradu   trov konania,   inak   by   bol   návrh   (či   už   veriteľa   alebo   samotného   povinného)   na   vyhlásenie konkurzu zamietnutý pre nedostatok majetku. Z tvrdenia sťažovateľa tiež nevyplýva, že by už   vyhlásený   konkurz   na   majetok   povinného   bol   podľa   §   44   ods.   1   písm.   d)   zákona o konkurze a vyrovnaní zrušený z dôvodu, že majetok povinného (úpadcu) nepostačoval na úhradu výdavkov a odmenu správcu konkurznej podstaty. Povinnosť znášania trov exekúcie oprávneným   (a   mieru   jeho   zavinenia)   ani   v tomto   prípade   sťažovateľ   teda   ničím nepreukázal.

Ak   sťažovateľ   namieta,   že k porušeniu   jeho základného   práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Er 966/1997, EX 256/96 z 30. júla 2004 došlo aj nepripustením možnosti odvolania proti trovám exekúcie, ústavný súd konštatuje, že okresný súd nemohol v poučení predmetného uznesenia pripustiť podanie opravného   prostriedku,   pretože   ani   Exekučný   poriadok,   ani   Občiansky   súdny   poriadok nepripúšťa vo veci sťažovateľa odvolanie ako účinný prostriedok ochrany jeho základného práva na súdnu ochranu (pozri podobne IV. ÚS 72/02).

Podľa § 254 Občianskeho súdneho poriadku na výkon rozhodnutia a na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku proti uzneseniu v exekučnom konaní   podľa   Exekučného   poriadku   nie   je prípustné   odvolanie,   pokiaľ   nie   je   výslovne v tomto zákone ustanovené, že odvolanie prípustné je. Výpočet uznesení, proti ktorým nie je prípustné odvolanie, je taxatívny a je výnimkou zo všeobecnej prípustnosti odvolania.

Práve   k   takémuto   druhu   patrí   aj   uznesenie   súdu,   ktorým   rozhodol   o zastavení exekúcie na návrh oprávneného a nepriznaní náhrady trov exekúcie, voči ktorému nie je prípustné odvolanie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených sťažovateľom v tejto časti sťažnosti môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého z princípov   spravodlivého procesu,   ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

V danom prípade tomu tak nie je. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi konaním okresného súdu a možným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje,   že   v danom   prípade   sa   nedá   vyvodiť   žiadna   spojitosť   medzi   postupom všeobecného súdu a porušením čl. 12 ods. 2 ústavy, pretože túto spojitosť tvrdí sťažovateľ iba z dôvodu, že mu okresný súd nepriznal náhradu trov exekúcie pri zastavení exekúcie sp. zn. EX   256/96. Uvedené   tvrdenie takúto   súvislosť   nevytvára   a ani sťažovateľ ničím nepreukázal,   že   s ním   bolo   v tomto   konaní   zaobchádzané   ináč   z niektorého   z dôvodov uvedených v čl. 12 ods. 2 ústavy. V tejto časti teda nie je v súlade skutková a právna stránka sťažnosti, čo znamená jej zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 12/01, I. ÚS 71/02).

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   okresný   súd   nepriznaním   náhrady   trov   exekúcie   mu odoprel   základné   ľudské   právo   garantované   v čl.   36   písm.   a)   ústavy,   podľa   ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa § 2 Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou   a splnomocnenou   osobou   na   vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a iných rozhodnutí. Podľa § 4 citovaného zákona činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným pomerom   alebo s obdobným pracovným   vzťahom   alebo s vykonávaním inej   zárobkovej činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti. Svoju   funkciu   exekútor   vykonáva   na   báze   slobodného   povolania.   Za   výkon   exekučnej činnosti   mu patrí   odmena,   náhrada   hotových   výdavkov   a náhrada   za stratu   času   podľa vyhlášky č. 288/1995 Z. z.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   čl.   36   písm.   a)   ústavy   sa   teda   netýka   exekútora   ako podnikateľa, ale osôb v pracovnom pomere (zamestnancov). Z tohto pohľadu je sťažnosť sťažovateľa aj v časti namietajúcej porušenie práva na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 písm. a) ústavy zjavne neopodstatnenou.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2004