znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 353/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Miroslavom Chromým, Advokátska kancelária, SNP 33, Veľký Krtíš, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   58   C   224/2010   z 22.   mája   2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Co 47/2012 zo 17. septembra   2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2014 doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 58 C   224/2010   z 22.   mája   2012   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp. zn. 11   Co   47/2012   zo   17.   septembra   2013   (ďalej   len   „napadnutý rozsudok“).

Ako   zo sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde   žalobu   o určenie neplatnosti   právneho   úkonu,   o ktorej   rozhodol   okresný   súd   svojím   rozsudkom sp. zn. 58 C 224/2010 z 22. mája 2012 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ nespokojný s rozsudkom súdu prvého stupňa podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti   uvádza,   že   využil   aj podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   bol podľa jeho názoru dôvodný. Napriek uvedenému jeho podnet bol vybavený oznámením sp. zn. Kc 328/13/1100 z 2. januára 2014 prokurátorom Krajskej prokuratúry v Bratislave tak, že neboli splnené zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažovateľ ďalej   podal   opakovaný podnet   adresovaný   Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   ktorý   bol   vybavený   oznámením   prokurátorky generálnej prokuratúry sp. zn. VI/3 Pz 23/14/1000 z 18. februára 2014, pričom prokurátorka v   oznámení   dospela   k záveru,   že   nie   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentoval,   že   v zmluve   o prevode   cenných   papierov došlo k chybe – omylu, preto sa sťažovateľ domáhal vyslovenia neplatnosti právneho úkonu – zmluvy, na základe ktorého prebehol prevod cenných papierov. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ formuloval svoj konečný návrh takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. 5. 2012 č. k. 58C/224/2010 -205, 1210225907 a rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa   17.   09.   2013   č.   k.   11Co   47/2012-248,   IČS:1210225907   zrušuje   a   vec   vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   škody   vo   výške   1.225,-€   ako   náhrada za výdavky spojené s uplatnením svojho práva.“

Sťažovateľ okrem plnej moci pre advokáta nepriložil k predloženej sťažnosti žiadne relevantné prílohy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   v prvom   rade   považuje   za   potrebné   uviesť, že táto   nespĺňa   viaceré   povinné   obsahové   náležitosti,   predovšetkým   chýba   odôvodnenie sťažnosti   vrátane   náležitej   právnej   argumentácie,   ktorá   má   ústavno   právny   rozmer, sťažovateľ ďalej v rozpore s § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti nepripojil kópie právoplatných rozhodnutí, ktoré označil ako porušujúce jeho základné právo na súdnu ochranu. Ako ďalší nedostatok sťažnosti ústavný súd hodnotí aj formuláciu petitu sťažnosti, kde v bode 1 petitu sťažovateľ navrhuje vysloviť porušenie svojho označeného základného práva bez toho, aby označil rozhodnutie a orgán verejnej, ktorý toto rozhodnutie vydal.Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve sťažovateľovi na doplnenie jeho podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [§ 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde] od výzvy adresovanej sťažovateľovi upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné rozhodnutie o predloženej   sťažnosti   v rámci   jej   predbežného prerokovania.   Ústavný   súd totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie sťažnosti   sťažovateľa   o povinné   náležitosti   by   nemohlo   za   žiadnych   okolností   viesť k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

1. Na prerokovanie sťažnosti v časti napádajúcej rozsudok okresného súdu ústavný súd   nemá   dostatok   právomoci.   V konaní   pred   ústavným   súdom   sa   uplatňuje   princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), podľa ktorého ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôže poskytnúť takým právam ochranu.

Prvostupňový rozsudok okresného súdu bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť sťažovateľ aj využil. Z uvedeného dôvodu ochranu jeho označeným právam poskytoval krajský súd, a tak ústavný súd nemôže za žiadnych okolností podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd na okresnom súde zistil, že tento napadnutý rozsudok sa stal právoplatným 30. októbra 2013.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Napadnutý rozsudok krajského súdu zo 17. septembra 2013 nadobudol právoplatnosť 30. októbra   2013.   Sťažnosť   odoslal   sťažovateľ   na   poštovú   prepravu   ústavnému   súdu 7. apríla   2014,   čo   je   zjavne   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej   zákonom   o ústavnom   súde na podanie   sťažnosti.   V tejto   časti   tak   ústavný   súd   posúdil   predloženú   sťažnosť ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na odôvodnenie odmietnutia predloženej sťažnosti nepovažoval ústavný súd   za   nevyhnutné   odstraňovať   nedostatky   podania   sťažovateľa,   pretože taký   postup by nemohol viesť k inému rozhodnutiu pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014