znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 353/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. Z., B., zastúpeného advokátkou Mgr. E. S., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv „v zmysle čl. 46 ods. 1 a ods. 3, čl. 47 ods. 2 a ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd“ postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra 2012 doručená sťažnosť T. Z., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl. 46   ods.   1 a 3,   čl.   47   ods. 2 a 3   a čl. 48 ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola rozsudkom Okresného súdu   Prievidza   sp.   zn.   13   P   651/2008   z 15.   mája   2009   uložená   povinnosť   prispievať na výživu svojich dvoch maloletých detí, a to na obe deti sumou 140 € mesačne.

Na   základe   návrhu   matky   maloletých   detí   Okresný   súd   Bratislava   V (ďalej   len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 17 P 428/2010 z 5. októbra 2011 rozhodol o zvýšení vyživovacej   povinnosti   sťažovateľa   na   maloleté   deti   z doterajších   súm   140   €   mesačne na sumu 190 € mesačne na prvé maloleté dieťa a na sumu 170 € mesačne na druhé maloleté dieťa.

Sťažovateľ   prvostupňový   rozsudok   napadol   odvolaním,   ktoré   podľa   svojho vyjadrenia riadne odôvodnil, tak ako uvádza v sťažnosti, „najmä tým, že mesačné náklady na deti vyčíslené matkou detí významne prekračujú príjem matky a doteraz platené výživné, teda namietal, že buď sú výdavky vyčíslené matkou detí nadhodnotené, alebo má matka deti iný príjem, ktorý je potrebné skúmať. Rovnako namietal, že súd nevyhodnotil odmietnutie značného   majetkového   prospechu   na   strane   matky   detí,   ani   skutočnosť,   že   odmietla zabezpečenie   finančne   výhodného   bývania.   Vytýkal   prvoinštančnému   rozhodnutiu,   že výživné   môže   zodpovedať   potrebám   oprávnených   (s   výhradami   -   viď   vyššie),   avšak nezodpovedá možnostiam povinného, keď jeho rodine po zaplatení výživného zostane menej ako je životné minimum a po narodení dieťaťa sa nová rodina sťažovateľa dostane pod úroveň   životného   minima.   Rovnako   namietal,   že   jeho   príjem   nepostačuje   na   platenie výživného v určenej výške, a teda výživné nezodpovedá schopnostiam povinného.“.

Krajský   súd   odvolaniu   sťažovateľa   nevyhovel   a   napadnutý   rozsudok   potvrdil v celom rozsahu svojím rozhodnutím sp. zn. 11 CoP 18/12 z 21. augusta 2012.

Sťažovateľ je toho názoru, že označené rozhodnutie krajského súdu nerešpektuje jeho   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   pričom   tento   názor   v sťažnosti   opiera o argumentáciu, podľa ktorej rozhodnutie krajského súdu «- sa nevysporiadalo so všetkými námietkami sťažovateľa relevantnými pre rozhodnutie vo veci samej,

- vychádza z domnienok a predpokladov, a nie z riadne zisteného skutkového stavu, ktorý by mal podklad vo vykonanom dokazovaní,

- opiera rozhodnutie o skutočnosť, ktorá bola vyhodnotená súdom pri určení výživného predošlým   rozhodnutím,   a   teda   nie   je   zmenou,   ktorú   by   mal   súd   zohľadniť   v   konaní aktuálnom,   naviac,   v   deformovanej   podobe   vychádzajúcej   výhradne   z   tvrdenia   jednej zo strán sporu („nehnuteľnosť značného finančného rozsahu“)

- odvolací súd v podstate schvaľuje nedostatočne zistený skutkový stav -konštatujúc, že súd prvého stupňa odmietnutie značného majetkového prospechu nezohľadnil, lebo „skutočnosť zostáva medzi účastníkmi sporná“, pričom sa nezameral na zistenie pravdivosti tvrdení účastníkov   a   hoci   mal   podklad   aj   v   súdnom   spise   (písomnosti   zo   súdneho   spisu   OS Bratislava I č.k. 10C 210/2007

- súdy oboch stupňov nezistili ani nezisťovali právne relevantným spôsobom príjmy oboch rodičov, hoci tieto sú hlavným kritériom posúdenia možností (oboch) povinných, a nahradili ich vágnym tvrdením o neskúmaní iných príjmov matky, pretože „takýto príjem má zrejme aj otec“. Je pravdou, že súd vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, avšak nie je možné voľne hodnotiť skutočnosti, ktoré predmetom dokazovania ani neboli, a usudzovať bez preskúmania kompletnej účtovnej dokumentácie firmy, v ktorej je otec spoločníkom, že „daňové priznanie nedáva reálny obraz o financiách spoločnosti“. Takýto záver by bol odôvodnený   výhradne   napr.   pri   zistení   súdu   o   neprimeraných   výdavkoch   spoločnosti, pri existujúcom   rozhodnutí   daňových   orgánov   o   nesprávnosti   uplatnených   daňových výdavkoch   alebo   zistených   príjmoch   a   pod.,   nie   je   však   možné   s   prihliadnutím na oprávnenie štátnych orgánov konať len na základe zákona a v jeho medziach nahrádzať zistenia domnienkami, a pri rozhodovaní z nich vychádzať.»

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 11 CoP   18/12   boli   porušené „jeho   základné   práva 1) na   spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote, teda bez zbytočných prieťahov a právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. podľa čl. 46 ods. 1, 3 Ústavy SR, 2) právo na rovnosť účastníkov konania podľa článku 47 ods. 2, 3 Ústavy SR, a porovnateľných práv vyplývajúcich z medzinárodných dohôd a záväzkov, ktorými je Slovenská republika z titulu ich ratifikácie viazaná, predovšetkým práv vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

V   závere   sťažnosti   preto   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo veci   rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods.   2 a 3 a čl. 48 ods.   2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12, rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 CoP 18/12 z 21. augusta 2012 zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti   a súvisiacich   príloh   zistil   tieto pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Sťažovateľovi   bola rozsudkom   Okresného súdu   Prievidza   sp.   zn. 13 P   651/2008 z 15. mája 2009 uložená povinnosť prispievať na výživu svojich dvoch maloletých detí, a to na obe deti sumou 140 € mesačne. Na základe návrhu matky maloletých detí okresný súd rozsudkom   sp.   zn.   17   P   428/2010   z 5.   októbra   2011   rozhodol   o zvýšení   vyživovacej povinnosti sťažovateľa na maloleté deti z doterajších súm 140 € mesačne na sumu 190 € mesačne na prvé maloleté dieťa a na sumu 170 € mesačne na druhé maloleté dieťa. Okresný súd odôvodnenie svojho rozhodnutia oprel o ustanovenia § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a konštatoval, že od posledného rozhodnutia   o výške   vyživovacej   povinnosti   sťažovateľa   v roku   2009   došlo   k zmene pomerov   odôvodňujúcej   zmenu   rozhodnutia   o výške   výživného,   a to   predovšetkým na strane maloletých detí,   za ktorú   považoval u jedného z maloletých detí jeho prechod na druhý stupeň základnej školy a u druhého z maloletých detí jeho nástup do posledného ročníka prvého stupňa základnej školy. Súčasne okresný súd konštatoval, že od doterajšieho určenia výšky výživného uplynula k 1. septembru 2011 doba, za ktorú možno konštatovať zvýšenie nákladov na výživu detí v dôsledku ich fyzického a psychického vyspievania, ako aj nárast nákladov na uspokojovanie potrieb detí v dôsledku všeobecného vývoja životných nákladov.   Podľa   prezentovaného   názoru   okresného   súdu   novourčená   výška   výživného zodpovedá   odôvodneným   potrebám   detí,   ich   zdravotnému   stavu,   ktorý   si   vyžaduje mimoriadne   výdavky   na   lekárske   úkony,   doplatky   za   medikamenty   a kúpeľné   pobyty, takisto   ich   nárokom   na   kultúrne,   športové   a spoločenské   vyžitie   a tiež   ich   celkovým výdajom   spojeným   s plnením   školskej   dochádzky.   K otázke   zmeny   pomerov   na   strane rodičov okresný súd uviedol, že na strane otca nezohľadnil jeho vyjadrenie, že nemá príjem, nie je zamestnaný, nie je vedený v príslušnej evidencii uchádzačov o zamestnanie, jediným príjmom   jeho   rodiny   je   zárobok   jeho   manželky   a tiež   materiálna   pomoc   jeho a manželkiných rodičov.   Okresný súd uviedol, že sťažovateľ je spoločníkom obchodnej spoločnosti s rozsiahlym predmetom činnosti, teda ho nemožno považovať za nezamestnanú osobu, a to bez ohľadu na ekonomické výsledky podnikania tejto spoločnosti prezentované v daňovom   priznaní.   Naproti   tomu   okresný   súd   zdôraznil,   že   sťažovateľ   má   úplné stredoškolské   odborné   vzdelanie,   pričom   mu   jeho   zdravotný   stav   nespôsobuje   žiadnu prekážku pre zaradenie sa do pracovného procesu, vzhľadom na miesto jeho pobytu ako lokality s nízkou mierou nezamestnanosti (B.) disponuje sťažovateľ širokými možnosťami zamestnať sa a v konaní nepreukázal zvyšovanie nákladov na vlastnú výživu. Okresný súd uzavrel, že sťažovateľ disponuje možnosťami a schopnosťami participovať na uspokojovaní potrieb   detí   v takom   rozsahu,   ako   je   súdom   určená   výška   vyživovacej   povinnosti, a poukázal tiež na okolnosť, ktorú tiež zohľadnil pri určovaní výšky výživného, a síce, že sťažovateľ nad rámec súdom určenej vyživovacej povinnosti iným spôsobom na výživu detí neprispieva, nestýka sa s nimi a ani ich neobdarúva.

Sťažovateľ   tento   rozsudok   napadol   odvolaním,   v ktorom „žiadal   rozsudok   súdu prvého stupňa zmeniť a návrh matky na zvýšenie výživného zamietnuť. Súdu prvého stupňa vytkol,   že   pri   rozhodovaní   o   výške   výživného   dôsledne   neskúmal   príjmy   matky s prihliadnutím na ust. § 63 ods. 1 Zák. o rodine. Pokiaľ matka tvrdí, že mesačné náklady na obe deti predstavujú sumu 905 €, ktoré boli kryté výživným z jeho strany vo výške 280 €, súd pre svoje rozhodnutie nezabezpečil vyjadrenie matky, z akých zdrojov pokrýva tieto potreby.   Bez   ohľadu   na   to,   že   ide   o   sumy   zjavne   nadhodnotené,   ako   to   vyhodnotil v rozhodnutí aj súd, bolo potrebné skúmať, z akých zdrojov matka pokrýva náklady detí. Súdu prvého stupňa ďalej vytkol, že hoci v odôvodnení poukázal na ust. § 75 ods. 1 Zák. o rodine, v konaní ani v rozhodnutí nevyhodnotil na strane matky odmietnutie finančne primeraného   bývania   formou   nájomnej   zmluvy   k   bytu   v P.,   ani   odmietnutie   značného majetkového prospechu - nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti darovacou zmluvou, ktorá bola súdu predložená. Pokiaľ ide o výšku výživného, súd pri rozhodovaní o výške výživného vychádzal pri hodnotení jeho možností a schopností aj z príjmu jeho manželky, ktorý je jediným príjmom trojčlennej rodiny. Po zaplatení výživného v novo určenej výške 360 € zostane v jeho rodine vrátane maloletého dieťa na živobytie suma 385,54 €, teda menej ako je životné minimum, po narodení dieťaťa v januári 2012 sa rodina dostane hlboko pod úroveň životného minima. Pokiaľ ide o jeho podnikanie, súdu preukázal, že firma v ktorej je konateľom v uplynulých dvoch účtovných rokoch bola vo svojom podnikaní stratová.   Predmety   podnikania zapísané   v obchodnom   registri   ešte nie   sú   preukázaním skutočnosti, že firma tieto činnosti aj reálne vykonáva. Pokiaľ ide o výsledky hospodárenia, uviedol, že dosahované hospodárske výsledky sú rozhodujúce aj pre posúdenie, či nastala zmena   pomerov   na   jeho   strane   od   posledného   určovania   výživného   v   závislosti   na vtedajších   hospodárskych   výsledkoch   spoločnosti,   a   ich   porovnaní   s   aktuálnymi hospodárskymi výsledkami. Pre úplnosť poznamenal, že ako konateľ obchodnej spoločnosti nemá nárok na zaradenie do databázy uchádzačov o zamestnanie pre nesplnenie potrebnej doby poistenia,   ani   v prípade   zaradenia   do tejto   databázy   nemá   nárok   ani na   hmotné zabezpečenie   v   nezamestnanosti.   Odôvodnenie,   že   jeho   rodine   finančne   pomáhajú manželkini rodičia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, na pojednávaní iba tvrdil, že jeho   otec   mu   formou   pôžičky   prispieva   sumou   300   €,   čo   obaja   považujú   za   pôžičku, o finančných príspevkoch manželkiných rodičov sa nikdy nezmienil. Pri hodnotení možností na zamestnanie na jeho strane súd vychádzal z chybného predpokladu, že evidované miesto trvalého   bydliska   je   zároveň   jeho   skutočný   bydliskom.   Vzhľadom   k   tomu,   že   spoločnú nehnuteľnosť   užíva   výhradne   matka   s   deťmi,   on   túto   so   svojou   novou   rodinou   užívať nemôže, a z uvedeného dôvodu býva s manželskou u jej rodičov mimo B. Tým, že rodičia manželky   bývajú   mimo   B.,   zvýšili   sa   ich   náklady   aj   v   dôsledku   dochádzania   do   práce pre nemožnosť zamestnať sa v mieste aktuálneho bydliska..

O odvolaní sťažovateľa krajský súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu. Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 11 CoP 18/12 z 21. augusta 2012 krajský súd prijaté závery oprel o toto odôvodnenie:  

„V danej veci predmetom ktorej je zmena rozhodnutia o výživnom na maloleté deti, súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine, ktorý jasne   definuje   dôvody   majúce   za   následok   zmenu   rozhodnutia   o   výživnom.   Za   takéto v zmysle   citovaného   zákonného   ustanovenia   treba   považovať   zmenu   pomerov,   či   už na strane   rodičov   alebo   maloletých   detí,   musí   ísť   pritom   o   podstatnú   zmenu   pomerov. Úlohou súdov pri rozhodovaní o zmene výživného je preto zistiť, či a v akom smere došlo k zmene pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného. Pokiaľ ide o výšku výživného vychádzajúc z ust. § 62 ods.   1, 2, 4,   5,   §   75   ods.   1   Zák.   o   rodine,   súd   pri   určovaní   výživného   berie   zreteľ na odôvodnené   potreby   maloletých   detí,   ako   aj   na   zárobkové   možnosti,   schopnosti   a majetkové pomery rodičov, pri zachovaní práva detí podieľať sa na životnej úrovni rodičov. S poukazom na uvedené kritériá rozhodné pre určovanie výživného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci riadne zistil skutkový stav tým, že svoje dokazovanie   zameral   na   zisťovanie   rozhodujúcich   skutočností   dôležitých   pre   právne posúdenie charakteru a miery závažnosti zmeny pomerov na strane maloletých detí, ako aj rodičov od poslednej úpravy výživného v roku 2009, skutkové zistenia správne vyhodnotil v zmysle § 78 ods. 1 Zák. o rodine, keď dospel k záveru, že zistené zmeny v odôvodnených potrebách   maloletých   detí,   základu   svojou   povahou   podstatnú   zmenu   pomerov odôvodňujúcu zvýšenie výživného.

Pokiaľ ide o potreby detí, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že tieto sa zvýšili od 01.09.2011, kedy L. prešla na druhý stupeň základnej školy a T. začal navštevovať 4. ročník základnej školy. Nárast potrieb detí v súvislosti s návštevou školy možno považovať   za zmenu   pomerov v zmysle §   78 ods.   1 Zák.   o   rodine,   samozrejme v súhrne s nárastom potrieb detí súvisiacich s ich fyzickým vekom, záujmovými aktivitami, zdravotným stavom a pod.. Pokiaľ ide o zdravotný stav detí, matka v konaní preukázala zvýšené finančné výdavky u oboch detí na lieky, ktoré nie sú plne hradené zdravotnou poisťovňou,   náklady   na   kúpeľnú   liečbu   oboch   detí,   či   náklady   na   liečbu   čeľustného ortopéda u maloletej L. Pokiaľ súd prvého stupňa na strane detí vyhodnotil uvedený nárast potrieb   detí   a   premietol   ich   do   výšky   výživného   v   ním   určenej   výške,   jeho   postup   bol v súlade s ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine. V súlade s ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine je aj konštatovanie súdu na základe výsledkov vykonaného dokazovania pokiaľ ide o zárobkové a majetkové pomery otca. K námietke otca uvedenej v odvolaní, že matka má zrejme iný príjem, z ktorého uhrádza ňou vyčíslené výdavky detí vo výške 905 € mesačne odvolací súd dodáva, že takýto príjem má zrejme aj otec, nakoľko jeho tvrdenie, že on i syn M. žijú z príjmu jeho manželky odvolací súd vyhodnotil ako účelové. Rovnako za účelové považoval tvrdenie   otca,   že   mu   formou   pôžičky   vo   výške   300   €   mesačne   vypomáha   jeho   otec za situácie,   keď   otec   na   jeho   osobu   v   roku   2009   previedol   nehnuteľnosť   značného finančného rozsahu. Súd prvého stupňa pri hodnotení možností a schopností otca správne ustálil, že otec je spoločníkom a konateľom spoločnosti T., s.r.o., založenej v roku 1992 s bohatým premetom podnikania. V spise založené daňové priznanie uvedenej spoločnosti nedáva   reálny   obraz   o   financiách   spoločnosti,   naviac   ťažko   možno   uveriť,   že   by   otec tvrdiac, že sa nachádza v tak nepriaznivej finančnej situácii, keď sa jeho rodina dostáva na hranicu životného minima by od roku 2008 nepracoval, a všetok svoj voľný čas a energiu venoval ozdravovaniu spoločnosti, z ktorej nemá žiaden zisk. Pokiaľ otec v odvolaní súdu prvého stupňa vytkol, že pri rozhodovaní v zmysle § 75 ods. 1 Zák. o rodine nevyhodnotil na strane matky odmietnutie majetkového prospechu, a to nadobudnutia vlastníctva k bytu v P. darovacou zmluvou, treba uviesť, že súd prvého stupňa správne na túto skutočnosť neprihliadal, keďže táto vzhľadom na rozporné tvrdenia rodičov a založené doklady v spise zostáva v konaní sporná. Rovnako v konaní zostali sporné náklady na zdravotný stav otca, na ktoré v konaní poukazoval, keďže doklady o nákladoch súvisiacich s jeho zdravotnou starostlivosťou na rozdiel od matky do spisu nedoložil. S poukazom na uvedené, rozsudok súdu prvého stupňa pokiaľ ide o určenie výšky výživného, ustálenia počiatku zmeny pomerov, ako aj výšky zročného výživného je vecne správny, preto ho   odvolací   súd   podľa   §   219   ods.   1   O.s.p.   potvrdil,   pričom   podľa   ods.   2   citovaného ustanovenia poukazuje na správne právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.“

1. K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12

Ústavný   súd   posúdil   rozhodnutie   krajského   súdu,   aby   zistil,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   CoP   18/12   sú   zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

V úvode ústavný súd zdôrazňuje, že nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo   tejto   sústavy.   Z tohto   postavenia   mu   preto   v okolnostiach   veci   sťažovateľa   ani neprislúchalo posudzovať, či návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči maloletým deťom malo alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko   k   tomu,   či   rozhodnutie   o ňom   spĺňalo   požiadavku   ústavnosti   spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy a tiež požiadavku náležitého odôvodnenia prijatých záverov (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na vecnú správnosť záverov prvostupňového   rozhodnutia,   s ktorého   odôvodnením   sa   v plnom   rozsahu   stotožnil a na ktoré v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odkázal. Napriek aplikácii tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku neopomenul krajský súd ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu. Preto   na zdôraznenie   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia   doplnil   podrobnú argumentáciu reflektujúcu na základné argumentačné východiská odvolania sťažovateľa.

Krajský súd v úvode odôvodnenia rozsudku interpretoval relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenie § 78 ods. 1 zákona o rodine definujúce podmienky na úpravu už určenej výšky   vyživovacej   povinnosti   a z toho   vyplývajúcu   úlohu   konajúceho   súdu   zodpovedať otázku o   zmene pomerov, či už na strane maloletých detí alebo rodičov od posledného rozhodnutia o výživnom, a prípadnú zistenú zmenu   zodpovedajúco premietnuť do výšky výživného.

Krajský   súd   kvalifikoval   dokazovanie   vykonané   prvostupňovým   súdom   ako dostatočné v kontexte požiadaviek vyplývajúcich z § 78 ods. 1 zákona o rodine, výsledkom ktorého bol skutkový záver prvostupňového súdu o   zistení takej zmeny v odôvodnených potrebách   maloletých   detí,   ktorá   svojou   povahou   opodstatňuje   úpravu   pôvodne   určenej vyživovacej povinnosti, resp. jej zvýšenie.

Krajský súd a aj okresný súd, na ktorého odôvodnenie rozhodnutia   sa krajský súd odvolal,   veľmi   podrobne   špecifikovali   dôkazný   proces   a z neho   vyplývajúce   skutkové zistenia o zmene pomerov na strane   vyživovaných maloletých detí (zvýšenie výdavkov na zdravotnú   starostlivosť   detí,   rast   nákladov   v súvislosti   s ich   školskou   dochádzkou a nárast   potrieb   detí   súvisiacich   s ich   vekom   a pod.).   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia okresný súd prezentoval výklad ďalších relevantných ustanovení zákona o rodine, ako je ustanovenie   §   75   ods.   1,   kde   okresný   súd   vymedzil   okruh   odôvodnených   potrieb oprávneného dieťaťa, a tiež bližšie vysvetlil   ďalšie kritériá na určenie výšky vyživovacej povinnosti,   a síce   schopnosti   a možnosti   povinného   rodiča,   ktoré   podľa   interpretácie okresného súdu „sú dané nielen jeho preukázanými zárobkovými pomermi ale tiež všetkými ďalšími   príjmami,   najvyššie   dosiahnutým   vzdelaním,   praxou,   odbornosťou,   pracovným zaradením, rozsahom a druhom vykonávanej pracovnej aktivity, vekom, zdravotným stavom, počtom vyživovacích povinností a pod.“.

Konajúce   súdy   v intenciách   prezentovaného   výkladu   potom   náležite   vysvetlili, z akých   dôvodov   neakceptovali   argumentáciu   sťažovateľa   o jeho   nedostatočných príjmových pomeroch, a zdôraznili, že v tomto smere prihliadali nielen na jeho oficiálne príjmové pomery, ale aj na jeho   pracovné dispozície vytvárajúce dostatočné predpoklady na plnenie vyživovacej povinnosti v súdom novourčenej výške.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   záver   krajského   súdu   o nedôvodnosti   odvolania sťažovateľa   má   dostatočnú   oporu   v odôvodnení   jeho   rozhodnutia,   pretože   krajský   súd náležite interpretoval právnu úpravu, ktorú aplikoval na skutkový stav posudzovanej veci, a súčasne   odôvodnenie   rozhodnutia   obsahovalo   náležitú   špecifikáciu   postupu,   ktorým konajúce súdy dospeli k záveru o preukázaní zmeny pomerov opodstatňujúcich zvýšenie sumy výživného.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   posúdil   rozhodnutie   krajského   súdu   ako konformné   s obsahom   garancií   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   a sťažnosť kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 18/12, ktoré bolo právoplatne skončené prijatím rozsudku krajského súdu z 21. augusta 2012.

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa   predišlo   zásahu do   základných práv,   a v prípade,   že už k zásahu došlo,   aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Nadväzne   na   to   ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Krajský   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn.   11   CoP   18/12 z 21. augusta 2012.

Sťažnosť   sťažovateľa   obsahujúca   námietku   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom krajského súdu v namietanom konaní bola ústavnému súdu doručená až 30. októbra 2012, teda po prijatí meritórneho rozhodnutia krajského súdu v danej veci, prijatím ktorého bolo toto konanie právoplatne skončené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd aj uvedenú časť sťažnosti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   (obdobne   napr. II. ÚS 24/06,   IV.   ÚS   26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 190/2011).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   o sťažnosti   sťažovateľa podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013