znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 353/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 23 S 118/2009   a jeho   rozsudkom   zo 17.   augusta   2011   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   5   Sžf   66/2011   a jeho   rozsudkom z 15. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T., s. r. o., o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   Mgr.   F.   P.,   Advokátska   kancelária,   B.   (ďalej   len   „advokát“),   doplnená písomným   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   23.   apríla   2012,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 118/2009 a jeho rozsudkom zo 17. augusta 2011 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 66/2011 a jeho rozsudkom z 15. decembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že o žalobe sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 S 118/2009 zo 17. augusta 2011 tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka   proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   podala   odvolanie,   o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžf   66/2011   z   15.   decembra   2011   tak,   že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Zo sťažnosti a z jej príloh tiež vyplýva, že Ing. I. K., B. (ďalej len „splnomocnenec“), splnomocnil   advokáta   na   podanie   tejto   sťažnosti,   pričom   mal   tak   konať   v mene sťažovateľky ako splnomocnenec konateľa sťažovateľky na základe priloženej plnej moci zo 4. mája 2006. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 118/2009 a jeho rozsudkom zo 17. augusta 2011, ako aj napadnutým postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 66/2011 a jeho rozsudkom z 15. decembra 2011 došlo k porušeniu označených práv, a to z dôvodu arbitrárnosti   napadnutých   rozhodnutí   označených   súdov,   ktoré   sa   podľa   jej   názoru nevysporiadali s jej zásadnými námietkami týkajúcimi   sa   nezákonnosti   daňovej   kontroly z hľadiska dĺžky jej trvania a nezákonne získaných dôkazných prostriedkov, na ktoré sa v označených   konaniach   nemalo   prihliadať.   Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   napadnuté rozhodnutia sú nezákonné a z tohto dôvodu aj ústavne neakceptovateľné a porušujúce jej označené práva.

V závere sťažnosti sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky (spoločnosti T. s.r.o.) upravené v článku 6 a 13 Dohovoru a čl. 46 a 48 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.k. 5 Sžf/66/2011   zo   dňa   15.12.2011   a   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č.k. 23S/118/2009-76 zo dňa 17.08.2011 porušené bolo.

2. Rozsudok NS SR č.k. 5 Sžf766/2011 zo dňa 15.12.2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Spoločnosti   T.   s.r.o.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   nevráteného nadmerného odpočtu DPH, t.j. vo výške 441.180,- SKK = 14.644,49 EUR a trovy právneho zastúpenia vo výške 622,74 EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zameral   na   posúdenie,   či posudzovaná sťažnosť je podaná oprávnenou osobou.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   považovať   za   podanú   zjavne neoprávnenou osobou. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy totiž možno vyvodiť, že aktívnu legitimáciu   na podanie sťažnosti   majú iba tie osoby (fyzické alebo právnické),   ktorých základné právo alebo sloboda boli porušené. V danom prípade by za takú osobu bolo možné považovať sťažovateľku, pokiaľ by ústavný súd mal za preukázané, že sťažnosť podala sťažovateľka. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 56/98) sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv   alebo   slobôd   iných   osôb,   nie   svojich,   a že   ak   fyzická   osoba   nebola   účastníkom konania,   v ktorom   sa   vynieslo   rozhodnutie   napadnuté   ústavnou   sťažnosťou,   nemôže   sa úspešne   domáhať   zrušenia   tohto   rozhodnutia   v konaní   pred   ústavným   súdom   (m.   m. II. ÚS 34/95, II. ÚS 50/08).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   totiž   zistil,   že   L.   B.,   T.   (ďalej   len „konateľ“),   ako   konateľ   sťažovateľky   udelil   plnú   moc   splnomocnencovi   4.   mája 2006. Splnomocnenec   následne   splnomocnil   advokáta   Mgr. F.   P.   na   základe   plnej   moci z 30. marca   2012,   aby   v mene   sťažovateľky   podal   posudzovanú   sťažnosť.   Zo   znenia splnomocnenia zo 4. mája 2006 vyplýva, že konateľ vo svojom mene, teda nie úkonom sťažovateľky,   splnomocnil   splnomocnenca „ku všetkým   úkonom,   ktoré   súvisia s podnikateľskou činnosťou“ sťažovateľky. Ako sa ďalej v texte uvedeného splnomocnenia uvádza, „splnomocnenie   je   vydané   bez   obmedzení   v rozsahu   práv   konateľa   spoločnosti a platí až do jeho písomného odvolania.

V rámci   tohto   splnomocnenia   je   Ing.   I.   K.   splnomocnený   ku   všetkým   úkonom, týkajúcich sa realizácie výskumnej činnosti súvisiacej s projektom úpravy mastenca ako aj k uzatváraniu zmlúv na prevod práv k patentu na úpravu mastenca... a práv ku know-how označovaných ako patent Z.

V tejto súvislosti je splnomocnený aj ku všetkým úkonom a rokovaniam súvisiacich s problematikou projektu úpravy mastenca.“.

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) ak je podnikateľ fyzická osoba, koná osobne alebo za neho koná zástupca. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.

Podľa § 13 ods. 2 Obchodného zákonníka ustanovenia tohto zákona o jednotlivých obchodných   spoločnostiach   a   o   družstve   určujú   štatutárny   orgán,   ktorého   konanie   je konaním podnikateľa.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).

Z citovaných   ustanovení   Obchodného   zákonníka   a Občianskeho   zákonníka   podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že právne úkony právnickej osoby robia predovšetkým štatutárne orgány právnickej osoby, hoci nie je vylúčené, že úkon právnickej osoby môže vykonať aj zástupca na základe plnej moci, prípadne iné zákonom kvalifikované osoby (napr.   prokurista,   likvidátor,   správca   konkurznej   podstaty   a pod.).   Štatutárny   orgán právnickej osoby je ex lege oprávnený na všetky právne úkony, ktoré právnická osoba môže urobiť.   V prípade   zastúpenia   právnickej   osoby   na základe   plnej   moci   môže   konanie zástupcu priamo zaväzovať právnickú osobu, ale len v rozsahu udelenej plnej moci.

Z   plnej   moci   udelenej   splnomocnencovi   4.   mája   2006,   na   základe   ktorej splnomocnenec udelil plnú moc advokátovi na podanie tejto sťažnosti v mene sťažovateľky, však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyplýva,   že   táto   plná   moc,   hoci   bola   udelená splnomocnencovi ako generálna plná moc na „všetky úkony“ a „v rozsahu práv konateľa spoločnosti“,   zahŕňa   aj   oprávnenie   podať   ústavnú   sťažnosť,   respektíve   splnomocniť advokáta   na   podanie   ústavnej   sťažnosti.   Ústavný   súd   pripomína,   že   pre   posúdenie oprávnenia   zastupovať   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom   je   základným procesným prameňom práva ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Citované zákonné   ustanovenie   procesného   poriadku   (vo   vzťahu   k   iným   právnym   predpisom   ide o predpis lex specialis) vymedzuje nevyhnutné náležitosti právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom, ktoré musia byť splnené a ktoré nie je možné zmluvne ani inak obmedziť (m. m. I. ÚS 339/2012).

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   meritórne   posudzoval   platnosť   udelenej   plnej   moci konateľa   sťažovateľky   splnomocnencovi,   konštatuje,   že   v okolnostiach   posudzovaného prípadu   postačil   pre   záver   o nepreukázaní   zastupovania   sťažovateľky   v konaní pred ústavným súdom fakt, že v plnej moci zo 4. mája 2006 nie je výslovne uvedené, že splnomocnenec je oprávnený podať ústavnú sťažnosť a splnomocniť advokáta na podanie ústavnej   sťažnosti   v mene   sťažovateľky.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel k záveru, že na základe predloženej plnej moci zo 4. mája 2006 splnomocnenec nemohol účinne udeliť plnú moc advokátovi na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   dospel k záveru, že sťažnosť podala osoba, ktorá zjavne nebola oprávnená konať za právnickú osobu v konaní pred ústavným súdom, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že zo znenia splnomocnenia zo 4. mája 2006 nie je možné jednoznačne určiť, či je udelená v mene spoločnosti, alebo ju udelil   konateľ   spoločnosti   ako   fyzická   osoba,   z čoho   vyplývajú   pochybnosti,   či   mal splnomocnenec zastupovať sťažovateľku alebo konateľa sťažovateľky ako fyzickú osobu pri právnych úkonoch spadajúcich do právomoci konateľa v rámci výkonu jeho funkcie.

V prvom prípade, ak by sa predmetné splnomocnenie malo interpretovať tak, že je udelené spoločnosťou a v rozsahu oprávnenia robiť právne úkony spoločnosti vo všetkých veciach, ústavný súd považuje za potrebné ako obiter dictum vysloviť názor, že by išlo o právny úkon absolútne neplatný podľa (§ 39 Občianskeho zákonníka), pretože zo zákona (§ 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka) patrí tento rozsah právomoci výlučne iba konateľom. S tým   úzko   súvisí   otázka   princípu   publicity   (do   obchodného   registra   sa   zapisujú   iba konatelia,   prípadne   prokuristi)   a na   to   nadväzujúca   požiadavka   právnej   istoty   najmä u tretích osôb, ale aj spoločnosti samotnej, keďže nie je zrejmé, či by v týchto prípadoch robili právne úkony spoločnosti po udelení plnej moci konateľ a splnomocnenec popri sebe alebo iba splnomocnenec a pod.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012