znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 353/2011-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť T. L., B., zastúpeného advokátom Mgr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 17/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 17/2001 p o r u š e n é b o l o.

2. T. L. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

3. Okresný súd Dolný Kubín   j e   p o v i n n ý   uhradiť T. L. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. D. Š., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 353/2011-11 z 13. septembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť T. L. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 17/2001. Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy Krajského súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   odvolacom   konaní,   ústavný   súd   uvedeným uznesením odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádzal,   že   okresný   súd   nekonal   efektívne   a   s   náležitou starostlivosťou predovšetkým v období od 29. júna 2001 do 21. mája 2009. V tomto čase okresný súd nevykonal žiaden úkon na to, aby vec rozhodol a to ani v období, počas ktorého bol sťažovateľ vo väzbe (od 1. júna 2005 do 1. februára 2007). Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd „nariadil pojednávania na dni 05. 09. 2005 a 08. 12. 2005 a tiež v roku 2006, ale tieto boli zrušené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa, ktorý bol vo väzbe. Je nevyhnutné zdôrazniť, že prvostupňový súd mal vedomosť o pobyte sťažovateľa vo väzbe, napriek tomu nespravil úkony, ktoré by zabezpečili jeho prítomnosť na pojednávaní, hoci také možnosti súd má...

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   nemysliteľné,   aby   po   10   rokoch   na   súde   nebola skončená právoplatne trestná vec. Pred konaním na súde bolo navyše dva roky vedené vo veci vyšetrovanie. Tým je uvedená vec, počítajúc od dátumu začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia, vedená 12 rokov, z toho 10 rokov len na súdoch...

Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   tak   možno   konštatovať   že   trestná   vec sťažovateľa nie je po právnej stránke zložitá. Čo sa týka skutkovej zložitosti, ani táto nie je zložitá natoľko aby odôvodňovala 10 ročné konanie pred súdmi.

Čo sa týka zhodnotenia ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa, tak nemožno pričítať sťažovateľovi takúto neprimeranú dĺžku konania. Ak sa aj sťažovateľ nachádzal vo väzbe, tak súd mal prostriedky a zákonom dané možnosti zabezpečenia účasti sťažovateľa v konaní. Takto mohla byť vec skončená už minimálne 5 rokov dozadu...

Okrem   uvedených   hodnotení   veci   podľa   troch   základných   kritérií   je   nevyhnutné upozorniť aj na povahu veci a jej význam pre sťažovateľa. Z hľadiska hodnotenia povahy veci je potrebné sa oprieť o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa   primeraná   lehota   na   konanie   v   trestných   veciach   v   dôsledku   mimoriadne   citlivého zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného konania spravidla spojený, musí posudzovať prísnejšie.

Nemožno akceptovať ako podiel na vzniku prieťahov v konaní veľký nápad trestnej činnosti, výmenu zákonného sudcu z dôvodu preradenia na iný súd a ani prípadnú značnú zaťaženosť. V tejto súvislosti bolo už Ústavným súdom SR opakovane judikované (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí štát zabezpečiť - v tomto prípade -trestné konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Takéto opatrenia zo strany súdov dotknutých touto sťažnosťou prijaté neboli.“.

Sťažovateľ požiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 250 000 € zohľadňujúc celkovú dĺžku trestného konania, zhoršenie jeho zdravotného stavu, zhoršenie rodinných pomerov, stratu známych a jeho odsúdenie okolím.

Sťažovateľ vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti (so zreteľom na úpravu petitu uvedenú v sťažovateľovom podaní z 27. októbra 2011) navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 17/2001 a priznal mu finančné   zadosťučinenie   v   sume   250   000   €.   Sťažovateľ   tiež   navrhol,   aby mu   bola priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   392,73   €,   ktorá   je   splatná   do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.

II.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   669/11   zo   14.   októbra   2011   k   doručenej sťažnosti   uviedol,   že   sťažovateľova   trestná   vec   bola „z   odborného   hľadiska   osobitne náročná, a to tak po právnej, ako aj po skutkovej stránke... V trestnom konaní vystupovalo 29 svedkov, z toho 9 poškodených. Aj bez pripojených spisov a príloh má súdny spis cca 2300   listov.   Riadne   naštudovanie   kompletného   súdneho   spisu   bolo   základným predpokladom hospodárneho a bezprieťahového prejednania veci na hlavnom pojednávaní. Tu treba uviesť, že konanie pred súdom bolo vedené v zmysle tzv. starého Trestného poriadku, a tak (na rozdiel od súčasného kontradiktórneho konania) predseda senátu niesol zodpovednosť za rozsah a spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov, nečakajúc pritom na návrhy   strán.   To   si   vyžadovalo   riadne   preštudovanie   najmä   jednotlivých   výpovedí odsúdeného a 29 svedkov, z ktorých mnohí vypovedali viackrát (55 výpovedí a konfrontácií v prípravnom konaní). Až po takejto príprave mohli byť výsluchy pred súdom vedené s prihliadnutím   na   predchádzajúce   výpovede   konkrétneho   svedka   a   vypočúvajúci   sudca mohol účinne zohľadniť (odstraňovať) prípadné rozpory v takých výpovediach.“.

Po podrobnom opise procesných úkonov vykonaných vo veci predseda okresného súdu uviedol, že na celkovú dĺžku konania mala vplyv väzba v inej (závažnejšej) trestnej veci, keď počas jej plynutia opakovane nebol daný súhlas ani na pojednávanie plánované v decembri 2005, ani na pojednávanie plánované v júni 2006. Poukázal na nevyhnutnosť priebežného sledovania procesnej situácie predmetnej trestnej veci vo vzťahu k ďalším, súbežne prebiehajúcim trestným konaniam proti sťažovateľovi, najmä či nie sú naplnené podmienky na uloženie súhrnného trestu, príp. podmienky na zastavenie trestného stíhania pre neúčelnosť, keďže proti sťažovateľovi bolo vedené trestné konanie aj pre trestný čin vraždy,   ktorý   mal   byť   spáchaný   v   štádiu   prípravy   voči   viacerým   osobám.   Predseda okresného   súdu   tiež   pripomenul   sťažovateľove   žiadosti   na   pasívne   vyčkávanie   na rozhodnutia iných súdov v iných jeho trestných veciach. Podľa predsedu okresného súdu sťažovateľ   je   zodpovedný   za   prieťahy   konania   tým,   že   nariadený   termín   hlavného pojednávania   bol   opakovane   5-krát   odročený   z   dôvodu   práceneschopnosti   obhajcu,   z dôvodu   práceneschopnosti   sťažovateľa,   čerpania   dovolenky   obhajcu,   ako   aj   dôsledkom sťažovateľom nedôvodne podaných námietok zaujatosti. Ďalšie dôvody vzniku prieťahov v konaní spôsobených sťažovateľom predseda okresného súdu vyhodnotil takto:

„Sťažovateľ   opakovane   uviedol   súdu   nepravdivú   informáciu   o   existencii   a   dobe trvania   jeho   zdravotných   problémov...   a   žiadal   odročiť   pojednávanie   na   neurčito,   hoci objektívne dôvody na také odročenie neexistovali... Následne bol voči nemu vydaný príkaz na zatknutie... a dňa 29. 01. 2003 bol vzatý do väzby...

Sťažovateľ opakovane menil a dopĺňal svojich obhajcov... podal množstvo námietok zaujatosti... z ktorých ani jedna nebola úspešná...

V tejto súvislosti treba poukázať aj na množstvo rozsiahlych podaní sťažovateľa, ktorými tento priebežne oboznamoval súd so svojimi názormi na prejednávanú trestnú vec a poukazoval aj na ďalšie súvislosti ohľadom nim prevádzkovaného... závodu, v blízkosti ktorého malo k jednotlivým skutkom dôjsť. Keďže sa nedalo vylúčiť, že takéto podania budú popri množstve vulgárnych a urážlivých výrokov obsahovať aj zmysluplné vyjadrenia či procesné návrhy, súd každé také podanie (vrátane jeho príloh) musel preskúmať.“

Pokiaľ   ide   o   prieťahy   spôsobené   súdom,   predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení   skonštatoval,   že   viacnásobná   zmena   na   poste   predsedu   senátu   bola   vyvolaná objektívnymi skutočnosťami, ako sú zánik funkcie sudcu (JUDr. B.), preloženie sudcu na iný   súd   (JUDr.   P.),   zmeny   v   sústave   súdnych   orgánov   (zlúčenie   Okresného   súdu   N.   s okresným súdom a následne obnovenie Okresného súdu N., na ktorý sa vrátila pracovať ďalšia zákonná sudkyňa Mgr. M.) či dočasné pridelenie zákonného sudcu na súd vyššieho stupňa   (JUDr.   K.).   Súčasne poukázal   na   povinnosť   po   každej   zmene zákonného sudcu zopakovať   dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   v   prípade skoršieho vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku by odsúdenému hrozil oveľa prísnejší trest, keďže by sa na neho nehľadelo ako na doteraz netrestaného. Z tohto hľadiska bola dĺžka trestného konania na prospech obžalovaného.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu z 27. októbra 2011 poprel skutkovú a právnu zložitosť jeho prípadu poukazujúc na skutočnosť, že prevažnú časť trestného spisu tvoria poučenia jednotlivých účastníkov konania. Podľa jeho názoru „drobné nečinnosti spolu s dlhými nečinnosťami v súhrne spôsobili dlhotrvajúce trestné konania   porušujúce   základné   ľudské   práva   sťažovateľa“.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že neudelenie súhlasu na eskortu „mohol byť zhojený pojednávaním súdu mimo pojednávacej miestnosti“ a že „sťažovateľ nemal žiadne pričinenie na tom, že súhlas nebol udelený... Za prieťahy ak sú spôsobené výmenami sudcov, zrušením a opätovným zriadením súdu, nemôže v žiadnej miere niesť zodpovednosť sťažovateľ, a to bez ohľadu na to, či je v konečnom konaní   odsúdený   alebo   nie.“. Napokon   poukázal   na   znenie   §   2   ods.   4   zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti, trestné veci musia   prejednávať   čo   najrýchlejšie   a   dôsledne   zachovávať   občianske   práva   zaručené ústavou.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keďže podmienky na tento postup považoval za splnené. Okresný súd sa k výzve ústavného súdu zo 16. septembra 2011, aby sa vyjadril, či trvá na konaní verejného ústneho pojednávania, v stanovenej lehote 15 dní od doručenia výzvy nevyjadril, čo v zmysle poučenia uvedeného vo výzve ústavný súd vykladá tak, že v danej veci okresný súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí. Sťažovateľ s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   súhlasil   podaním   z   27.   októbra   2011. Napokon ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a nadväzujúcich vyjadrení účastníkov   konania,   ako   aj   s   obsahom   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 3   T   17/2001   dospel   k   názoru,   že   od   ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd prihliadajúc na zoznam procesných úkonov uvedených vo vyjadrení okresného súdu zo 14. októbra 2011 preskúmal podľa predloženého spisu okresného súdu vedeného vo veci postup okresného súdu a zistil nasledovné podstatné úkony okresného súdu vykonané vo veci.

Obžaloba bola na sťažovateľa podaná spolu s ďalším občanom Ruskej federácie 26. apríla 2000, pričom najskôr bola vedená pod sp. zn. 3 T/55/2000. Zákonnou sudkyňou vo veci sa stala JUDr. M. B. Dňa 31. mája 2000 okresný súd pribral do konania tlmočníka z jazyka ruského do jazyka slovenského a naopak. Zákonná sudkyňa 31. mája 2000 nariadila termín hlavného pojednávania na 12. júl 2000.

Zákonná sudkyňa 1. júna 2000 nariadila aj termín neverejného zasadnutia na 5. jún 2000, keď súd uznesením zamietol žiadosť obžalovaného na prepustenie z väzby. Dňa 15. júna 2000 podal sťažovateľ námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni a proti všetkým sudcom okresného súdu. Z uvedeného dôvodu bol termín hlavného pojednávania určený na 12. júl 2000 zrušený. Po vyjadrení sudcov okresného súdu bol spis 4. júla 2000 zaslaný krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Krajský súd uznesením z 26. augusta 2000 rozhodol, že trestnú vec sťažovateľa okresnému súdu neodníma a že sudkyňu JUDr. B. z vykonávania úkonov trestného konania nevylučuje. Spis bol okresnému súdu vrátený 4. septembra 2000. Nasledujúci deň (5. septembra 2000) okresný súd nariadil termín hlavného pojednávania na 18. október 2000.

Dňa   13.   septembra   2000   bola   doručená   okresnému   súdu   žiadosť   o   prepustenie z väzby,   ktorú   okresný   súd   uznesením   z   27.   septembra   2000   zamietol.   Podaním z 22. septembra 2000 sťažovateľ zaslal okresnému súdu sťažnosť proti postupu súdu. Dňa 9. októbra 2000 bola doručená okresnému súdu sťažnosť proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Okresný   súd   na   nariadenom   hlavnom   pojednávaní   18.   októbra   2000   na   základe výhrad   spoluobvineného   zrušil   opatrenie   okresného   súdu   o   ustanovení   advokáta JUDr. J. za obhajcu a ustanovil mu nového obhajcu. Z dôvodu doručenia rozhodnutia o ustanovení   obhajcu   a   ponechaní   lehoty   na   naštudovanie   spisu   okresný   súd   hlavné pojednávanie odročil na neurčito.

Podľa   úradného   záznamu   z   20.   októbra   2000   obhajca   sťažovateľa   telefonicky oznámil, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 27. septembra 2000 bude vzatá späť. K   riadnemu   (písomnému)   späťvzatiu   sťažnosti   však   napokon   nedošlo,   a   keďže 10. novembra 2000 bola súdu doručená ďalšia žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, vzhľadom na nerozhodnutú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu bol spis 13. novembra 2011 odoslaný krajskému súdu, ktorý uznesením z 22. novembra 2000 sťažnosť sťažovateľa zamietol. Spis bol vrátený okresnému súdu 28. decembra 2000. Dňa 2. januára 2001 bol vo veci nariadený termín hlavného pojednávania na 21. február 2001 a termín neverejného zasadnutia na 10. január 2001. Okresný súd na neverejnom zasadnutí 10. januára 2001 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol.

Dňa   17.   januára   2001   bola   súdu   doručená   ďalšia   žiadosť   sťažovateľa   na   jeho prepustenie z väzby na slobodu. O tejto žiadosti mal okresný súd rozhodovať 31. januára 2001, avšak tento termín bol neskôr zákonnou sudkyňou zrušený.

Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   21.   februára   2001   bolo   uznesením   vylúčené konanie proti sťažovateľovi na samostatné konanie, ktoré bolo odvtedy vedené pod novou sp. zn. 3 T/17/2001.

Hlavné   pojednávanie   vo   veci   sťažovateľa   bolo   vykonané 23.   až 25.   apríla   2001 a následne   odročené   na   28.   máj   2001   až   1.   jún   2001   pre   účely   vypočutia   ďalších navrhovaných svedkov. Zároveň bola na hlavnom pojednávaní 25. apríla 2001 zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

V dňoch 14. mája 2001 a 16. mája 2001 boli okresnému súdu doručené doplňujúce písomné návrhy sťažovateľa. Okresný súd vykonal hlavné pojednávanie 28. mája 2001 až

1. júna 2001 a následne aj 28. júna 2001 až 29. júna 2001. Dňa 29. júna 2001 okresný súd prepustil   sťažovateľa   z   väzby.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   pre   účely predloženia nových dôkazov od obžalovaného.

Dňa   19.   júla   2001   zaslal   sťažovateľ   okresnému   súdu   zrušenie   plnej   moci   pre advokátku JUDr. A. H. Dňa 15. augusta 2001 bol s JUDr. M., správkyňou konkurznej podstaty   R.,   a.   s.,   telefonicky   dohodnutý   termín   odovzdania   listinných   dôkazov navrhovaných sťažovateľom, a to na 6. september 2001 o 10.00 h, ktorý bol neskôr zrušený pre odmietnutie prítomnosti správkyne konkurznej podstaty.

Dňa 12. septembra 2001 JUDr. M. doručila súdu „Podanie vysvetlenia“, ktorým vysvetlila   dôvody,   pre   ktoré   sa   odmieta   stretnúť   v   objekte   spoločnosti   R.,   a.   s.,   so sťažovateľom, pričom, ako vyplýva z úradného záznamu v spise, na tomto stanovisku JUDr. M. zotrvala aj pri telefonickom rozhovore s predsedníčkou senátu z 8. októbra 2001. Okresný   súd   nariadil   vo   veci   termín   ohliadky   na mieste   na 15.   november   2001, pričom o jej výsledkoch bol spísaný úradný záznam. Dňa 22. februára 2002 bol vo veci určený termín hlavného pojednávania na 6. máj 2002, neúčasť na ňom však ospravedlnil obhajca sťažovateľa z dôvodu svojej práceneschopnosti s predpokladom jej trvania do 15. mája 2002 a žiadal o zrušenie termínu pojednávania. Dňa 2. mája 2002 bol termín hlavného   pojednávania   zrušený   a   6.   mája   2002   bol   určený   nový   termín   na 9. september 2002. Na základe oznámenia sťažovateľa doručeného okresnému súdu bolo hlavné   pojednávanie   z   dôvodu   práceneschopnosti   sťažovateľa   zrušené   a   odročené   na neurčito.

Dňa   4.   októbra   2002   bola   okresným   súdom   žiadaná   správa   o   zdravotnom   stave obžalovaného   od   Fakultnej   nemocnice   B.   Dňa   14.   októbra   2002   bola   okresnému   súdu doručená   správa   Fakultnej   nemocnice   B.,   podľa   ktorej   sťažovateľ   u   nich   nebol hospitalizovaný. Dňa 22. októbra 2002 bol sťažovateľ vyzvaný na zaslanie mena a sídla svojho   obvodného   lekára.   Dňa   29.   októbra   2002   bola   doručená   odpoveď   sťažovateľa týkajúca   sa   jeho   obvodného   lekára.   Dňa   15.   novembra   2002   bola   žiadaná   správa   od obvodnej lekárky obžalovaného o jeho zdravotnom stave, avšak 27. novembra 2002 bolo vo Fakultnej nemocnici v B. zistené, že uvedená lekárka, ktorú uviedol obžalovaný, v tejto nemocnici ako obvodná lekárka nepracuje. Dňa 29. novembra 2002 bol obžalovaný znovu vyzvaný,   aby   uviedol   presnú   adresu   jeho   obvodnej   lekárky.   Dňa   9.   decembra   2002 obžalovaný   doručil   súdu   žiadanú   správu.   Dňa   12.   decembra   2002   bola   od   ošetrujúcej lekárky obžalovaného žiadaná správa, ktorá 8. januára 2003 oznámila, že obžalovaný bol do 19. decembra 2002 práceschopný (hospitalizovaný bol od 15. augusta 2002 do 19. augusta 2002).

Dňa 9. januára 2003 bol na sťažovateľa vydaný okresným súdom príkaz na zatknutie a uznesením z 30. januára 2003 ho okresný súd zobral do väzby. Dňa 12. februára 2003 bolo súdu doručené písomné zdôvodnenie sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby. Dňa 13. februára 2003 bol spisový materiál predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu o vzatí do väzby, ktorý sťažnosť obžalovaného zamietol uznesením sp. zn. 1 To 58/03 zo 17. marca 2003.

Dňa 25. marca 2003 bol spis zaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z dôvodu sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti proti všetkým sudcom krajského súdu. Najvyšší súd 1. apríla 2003 rozhodol, že vec sa krajskému súdu neodníma. Spis bol vrátený krajskému súdu 4. apríla 2003, odkiaľ bol vrátený okresnému súdu 8. apríla 2003.

Zákonná sudkyňa okresného súdu požiadala 10. apríla 2003 najvyšší súd o predĺženie väzby sťažovateľa, tento návrh na predĺženie lehoty väzby však najvyšší súd 29. apríla 2003 zamietol a prepustil sťažovateľa z väzby na slobodu. Spis bol okresnému súdu vrátený 26. mája 2003.

Dňa 12. júna 2003 okresný súd podľa referátu zákonnej sudkyne doručoval uznesenie najvyššieho súdu. Súčasne sudkyňa JUDr. B. požiadala o vylúčenie z vykonávania úkonov v predmetnej trestnej veci z dôvodu trestného oznámenia podaného sťažovateľom. Krajský súd 23. júla 2003 rozhodol, že sudkyňa JUDr. B. nie je vylúčená z vykonávania úkonov daného trestného konania, pričom spis bol okresnému súdu vrátený 7. augusta 2003.Dňa 26. augusta 2003 okresný súd požiadal o podanie správy od Okresného súdu P., v   akom   štádiu   sa   nachádza   ich   vec   sp.   zn.   2   T/125/2000,   pričom   ich   odpoveď   bola okresnému súdu doručená 5. septembra 2003.

Z   dôvodu   vzdania   sa   funkcie   sudcu   JUDr.   B.   sa   na   základe   opatrenia   predsedu okresného súdu č. 30 zo 7. októbra 2003 stala zákonnou sudkyňou JUDr. P.

Dňa 26. apríla 2004 požiadal okresný súd opätovne o správu od Okresného súdu Pezinok, v akom štádiu sa nachádza vec ich súdu sp. zn. 2 T/125/2000. Dňa 2. júla 2004 bola súdu doručená požadovaná správa od Okresného súdu P., že predmetná vec ešte nie je právoplatne skončená. Okresná prokurátorka 1. júna 2004 požiadala okresný súd o správu, kedy bude určený termín hlavného pojednávania.

Po odchode sudkyne JUDr. P. (preložením na Okresný súd L.) sa 20. septembra 2004 na základe opatrenia predsedu okresného súdu č. 20 stal zákonným sudcom JUDr. S. Dňom 1.   januára   2005   došlo   k   zlúčeniu   Okresného   súdu   N.   s   okresným   súdom   a   pre   účely vyrovnania   výrazných   rozdielov   v pracovnom   zaťažení   sudcov   došlo   k   čiastočnému prerozdeleniu   vecí   pridelených   sudcom,   ktorí   dovtedy   pôsobili   na   okresnom   súde.   Na základe   opatrenia   predsedu   okresného   súdu   č.   2   z   24.   januára   2005   sa   vo   veci   stala zákonnou sudkyňou Mgr. M.

Dňa 17. mája 2005 bol vo veci určený termín hlavného pojednávania na 5. a 6. september 2005. Dňa 9. júna 2005 bolo telefonicky súdu oznámené, že sťažovateľ bol v inej trestnej veci vzatý do väzby. Pokynom zákonnej sudkyne bol termín hlavného pojednávania určený na 5. a 6. september 2005 zrušený.

Dňa   23.   augusta   2005   bol   vyžiadaný   z   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   súhlas   na výsluch sťažovateľa na hlavnom pojednávaní 8. a 9. decembra 2011. Prokurátorka Krajskej prokuratúry v B. po odstúpení uvedenej žiadosti z Úradu špeciálnej prokuratúry okresnému súdu listom zo 14. septembra 2005 oznámila, že súhlas na predvedenie sťažovateľa nemôže poskytnúť   z   dôvodu,   že   šesťmesačná   väzobná   lehota   mala   končiť 1. decembra 2005.

Dňa 13. januára 2006 bola opäť požiadaná Krajská prokuratúra v B. o súhlas na výsluch obžalovaného na hlavnom pojednávaní 14. až 16. júna 2006. Krajská prokuratúra v B. oznámila okresnému súdu, že súhlas na výsluch obžalovaného dať nemôžu, keďže 27. decembra 2005 bola podaná obžaloba na sťažovateľa Krajskému súdu v B.. Následne bol o súhlas s vykonaním výsluchu žiadaný Krajský súd v B., ktorý oznámil, že súhlas na výsluch okresnému súdu zaslať nemôžu, pretože vec je v štádiu štúdia spisu s tým, že na udelenie takéhoto súhlasu bude oprávnený ten orgán činný v trestnom konaní, u ktorého sa v tom čase bude spis nachádzať.

Dňa 24. apríla 2006 bol znovu Krajský súd v B. vyzvaný na udelenie súhlasu na vypočutie obžalovaného na hlavnom pojednávaní 14. až 16. júna 2006. Dňa 9. mája 2006 bol súdu doručený súhlas na výsluch obžalovaného. Zákonná sudkyňa termín pojednávania určený   na   14.   až   16.   jún   2006   zrušila   3.   júna   2006   a   vo   veci   nariadila   nový   termín pojednávania na 18. až 19. október 2006.

Okresný súd 22. augusta 2006 znovu požiadal Krajský súd v B. o udelenie súhlasu na výsluch sťažovateľa. Krajská prokuratúra v B. po postúpení žiadosti Krajským súdom v B. listom zo 7. septembra 2006 súhlasila s predvedením sťažovateľa na hlavné pojednávanie. Dňa   13.   októbra   2006   bola   súdu   od   obhajcu   sťažovateľa   doručená   žiadosť   o   zrušenie termínu pojednávania z dôvodu jeho práceneschopnosti. Termín pojednávania 18. a 19. október 2006 bol preto zrušený a nariadený bol nový termín pojednávania na 14. a 15. február 2007. Obhajca sťažovateľa prípisom doručeným súdu 22. januára 2007 požiadal súd o zrušenie hlavného pojednávania z dôvodu, že v čase od 9. februára 2007 do 19. februára 2007   je na   riadnej   dovolenke   mimo   územia   Slovenskej   republiky.   Z   tohto   dôvodu   bol určený nový termín pojednávania na 30. a 31. máj 2007.

Dňa 7. februára 2007 Krajská prokuratúra v B. súdu oznámila, že obžalovaný bol 1. februára 2007 prepustený z väzby na slobodu. V dňoch 30. a 31. mája 2007 bolo hlavné pojednávanie vo veci vykonané a následne bolo odročené na 17. a 18. október 2007 pre účely   predvolania   všetkých   neprítomných   svedkov.   Dňa   11.   októbra   2007   obhajca obžalovaného   požiadal   o   odročenie   hlavného   pojednávania   z   dôvodu   jeho práceneschopnosti,   zároveň   žiadal   súd,   aby   pojednávanie   bolo   odročené   na   termín   po 15. novembri 2007. Termín hlavného pojednávania na 17. a 18. október 2007 bol preto zrušený a odročený na neurčito.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   18.   decembra   2007   požiadal   sťažovateľ o ustanovenie advokáta JUDr. J. za svojho obhajcu. Zároveň zaslal súdu zrušenie plnej moci advokátovi JUDr. K. Okresný súd 18. decembra 2007 ustanovil obžalovanému za obhajcu advokáta JUDr. J.

Dňa 1. januára 2008 došlo k opätovnému zriadeniu Okresného súdu N., na ktorý sa vrátila   pracovať   sudkyňa   Mgr.   M.   Rozvrhom   práce   na   rok   2008   sa   v   tejto   veci   stal zákonným sudcom JUDr. R. S. Dodatkom č. 2 k rozvrhu práce na rok 2008 sa 23. januára 2008 stala vo veci zákonnou sudkyňou JUDr. K. Keďže sudkyňa JUDr. R. K. bola dočasne pridelená   (stáž)   na   krajský   súd,   1.   apríla   2008   sa   zastupujúcim   sudcom   stal   JUDr.   S. (dodatok č. 4 k rozvrhu práce) až do vrátenia zákonnej sudkyne JUDr. K. zo stáže. Na základe   dodatku   č.   7   k rozvrhu   práce   sa   1.   júla   2008   stal   zákonným   sudcom   v sťažovateľovej trestnej veci JUDr. S.

Dňa 19. marca 2009 bol určený termín hlavného pojednávania na 21. až 22. máj 2009. Dňa 12. mája 2009 obhajca obžalovaného žiadal o zrušenie hlavného pojednávania z dôvodu kolízie s pojednávaniami v iných veciach. Termín pojednávania bol preto zrušený a určený na 18. a 19. jún 2009. Hlavné pojednávanie nariadené na 18. a 19. jún 2009 bolo vykonané a následne odročené na 15. a 16. júl 2009 pre účely zabezpečenia účasti svedkov.

Hlavné pojednávanie 15. a 16. júla 2009 bolo vykonané a následne odročené na 25. august 2009 z dôvodu zabezpečenia účasti navrhovaných svedkov. Hlavné pojednávanie konané 25.   augusta   2009   bolo   vykonané   a   odročené   na   29.   september   2009   pre   účely zabezpečenia účasti ďalších svedkov. Dňa 22. septembra 2009 obžalovaný zaslal súdu návrh na   vypočutie   ďalších   svedkov   a   doplnenie   dôkazov.   Hlavné   pojednávanie   konané 29. septembra   2009   bolo   vykonané   a   následne   odročené   na   5.   október   2009   pre   účely vypočutia posledného svedka. Dňa 5. októbra 2009 bolo hlavné pojednávanie vykonané a okresný   súd vo veci   následne vyhlásil rozsudok.   Písomné vyhotovenie rozsudku   bolo okresným súdom odoslané 4. novembra 2009.

Dňa   18.   novembra   2009   bolo   okresnému   súdu   doručené   odôvodnenie   odvolania sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu.   Dňa   24.   novembra   2009   bol   spis   zaslaný krajskému   súdu.   Krajský   súd   rozsudkom   z   19.   mája   2010   č.   k.   2   To/130/2009-2003 napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného oslobodil spod obžaloby pre skutok uvedený v bode 3. Vo zvyšnej časti vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu opäť prejednal a rozhodol. Spis bol okresnému súdu vrátený 14. júna 2010.

Dňa 15. júla 2010 bol vo veci určený termín hlavného pojednávania na 4. august 2010. Hlavné pojednávanie 4. augusta 2010 bolo vykonané a následne bolo odročené na 2.   september   2010   pre   účely   zabezpečenia   účasti   svedkov,   ktorí   sa   na   pojednávanie nedostavili a v tej súvislosti im boli uložené aj poriadkové pokuty. Hlavné pojednávanie 2. septembra 2010 bolo vykonané a následne bol aj vyhlásený rozsudok.

Dňa 18. októbra 2010 bolo súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku a 3. novembra 2010 doručil obhajca obžalovaného okresnému súdu doplnenie argumentácie k   odvolaniu.   Krajskému   súdu   bol   spis   s   odvolaním   podaným   sťažovateľom   zaslaný 3.   novembra   2010.   Krajský   súd   rozsudkom   z   20.   júla   2011   č.   k.   2   To/117/2010-2286 napadnutý   rozsudok   zrušil   a   sťažovateľa   v   postavení   obžalovaného   uznal   vinným z trestného   činu   vydierania   podľa   §   235   ods.   1   a   2   písm.   b)   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a uložil mu podmienečný trest odňatia slobody   s miernejšou   skúšobnou dobou, ako bola určená rozsudkom   okresného súdu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 20. júla 2011.

IV.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo   oslabeniu   ich   dôkaznej   hodnoty.   Bráni   tiež   tomu,   aby   obvinený   bol   príliš   dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prejednaná, je pojem   primeraná   lehota   relatívny.   Neexistuje   žiadna   absolútne   stanovená   doba,   ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania... sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 813/00), pričom „k naplneniu práva na súdnu ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne právoplatným rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať.

Uvedeným východiskám zodpovedá aj judikatúra ústavného súdu, ktorá sa ustálila v tom,   že   otázka,   či   v   konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06 a iné).

1.   Základnými   kritériami   na   hodnotenie   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení charakterizoval sťažovateľovu trestnú vec ako osobitne náročnú po stránke právnej aj skutkovej.

Predmetom   konania   bolo   podozrenie   zo   spáchania   trestných   činov   vydierania spáchaného so zbraňou, trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi a   trestný   čin   nedovoleného   ozbrojovania,   posúdenie   prípadnej   viny   sťažovateľa   za spáchanie tohto trestného činu a eventuálne uloženie trestu za takýto trestný čin. Po právnej stránke ide podľa názoru ústavného súdu v zásade o štandardnú rozhodovaciu agendu súdov prvého   stupňa,   ku   ktorej   existuje   ustálená   judikatúra   všeobecných   súdov.   Skúmanie súvislostí   prerokovávanej   veci   s   inými   trestnými   vecami,   v   ktorých   bol   sťažovateľ obžalovaným   (pre   účely   zisťovania   podmienok   na   uloženie   súhrnného   trestu,   resp. zastavenie trestného stíhania pre neúčelnosť) však vyžadovalo od okresného súdu zvýšenú mieru   pozornosti.   Napriek   tomu   nemožno   namietané   konanie   považovať   z   právneho hľadiska   za   mimoriadne   zložité.   Po   stránke   skutkovej   však   je   potrebné   považovať sťažovateľovu   vec   za   zložitú.   Pre   ustálenie   skutkových   okolností   prípadu   a   vykonanie všetkých   nevyhnutných dôkazov v   jednom   zložení senátu,   ktorý   je v trestných   veciach možné meniť len za cenu opätovného vykonávania dôkazov na hlavnom pojednávaní, je na mieste   hodnotiť   posudzovanú   vec   ako   takú,   ktorá   od   konajúcich   sudcov   vyžadovala vynaloženie osobitného úsilia a pozornosti. Procesno-právna náročnosť prípadu spočívala predovšetkým v nevyhnutnosti zabezpečenia opätovných výsluchov svedkov na hlavných pojednávaniach vykonávaných okresným súdom, vyhodnotení prípadných rozporov s ich predchádzajúcimi výpoveďami, to všetko so zreteľom na zachovanie všetkých procesných práv   sťažovateľa   napriek   jeho   správaniu   narušujúcemu   vykonávanie   úkonov   trestného konania.

Komplexne však podľa názoru ústavného súdu nemožno predmetnú vec považovať za tak skutkovo a právne náročnú, že by to aj vzhľadom na charakter okresným súdom vykonaných procesných úkonov odôvodňovalo dĺžku konania viac ako 11 rokov.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria pri hodnotení prípadných zbytočných prieťahov v konaní   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   aj   správanie   sťažovateľa   prispelo   k   dĺžke posudzovaného konania.

Na   dĺžku   konania   malo   vplyv   početné   využívanie   opravných   prostriedkov sťažovateľom proti takmer všetkým rozhodnutiam okresného súdu vydávaným v priebehu trestného konania, ako aj opakované podávanie námietok zaujatosti voči konajúcim sudcom, ale   aj   ostatným   sudcom   pôsobiacim   na   okresnom   súde,   prípadne   na   krajskom   súde v podaniach zo 17. mája 2000, 25. mája 2000, 6. júna 2000, 8. júna 2000, 26. novembra 2000, 16. februára 2003, 5. marca 2003 a 25. marca 2003). Z obsahu uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Nt 40/00 zo 16. augusta 2000, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 34/03 z 1.   apríla 2003 a uznesenia krajského súdu   sp.   zn. 1 Nto 14/03 z 23.   júla 2003 však vyplýva, že ani jedna zo sťažovateľom podaných námietok zaujatosti nebola úspešná.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník konania má nesporne právo na procesné úkony, ktoré urobil. Ak v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   dochádza   k   predĺženiu   konania,   zodpovednosť   za tento   stav   neznáša   oprávnená   osoba,   ale   nemožno   ju   pripísať   ani   štátnemu   orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). Ústavný súd opierajúc sa o svoju judikatúru však k tomu poznamenáva, že procesné návrhy, ktoré sú procesným právom účastníka   konania,   však   nemôžu   byť   dôvodom   na   nekonanie   v   merite   veci   (podobne napr. IV. ÚS 111/03, II. ÚS 52/06).

Sťažovateľovi možno taktiež pripísať podiel na vzniknutých prieťahoch, pokiaľ ide o odročenie   hlavného   pojednávania   nariadeného   na   9.   september   2002,   z   ktorého   sa ospravedlnil pre svoju práceneschopnosť, ktorej prešetrenie pravdivosti okresnému súdu sťažoval   nedostatočnou   identifikáciou   osoby   obvodného   lekára,   ako   aj   nepreukázaním svojej práceneschopnosti relevantnými listinnými dôkazmi. Z predloženého spisu okresného súdu   vyplýva,   že   prešetrovaním   existencie   týchto   prekážok   na   strane   sťažovateľa v nadväzujúcom období (september až december roku 2002) bolo zistené, že v čase, keď sťažovateľ požiadal o odročenie hlavného pojednávania (t. j. 26. augusta 2008), už nebol v ústavnej liečbe, hoci to vo svojom ospravedlnení doručenom okresnému súdu tvrdil.

Žiada   sa   poznamenať,   že   k   predĺženiu   konania   prispelo   aj   odročenie   hlavných pojednávaní   nariadených   na   6.   máj   2002,   ďalej   na   18.   a   19.   október   2002   a   na 17.   a   18.   október   2007   z   dôvodu   práceneschopnosti   obhajcu   sťažovateľa (JUDr. K.), ako aj odročenie hlavného pojednávania nariadeného na 14. a 15. február 2003 z dôvodu   čerpania   dovolenky   obhajcu   sťažovateľa   a   odročenie   hlavného   pojednávania nariadeného   na   21.   a   22.   máj   2009   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní   sťažovateľovi ustanoveného obhajcu (JUDr. J.). Zodpovednosť za vznik týchto prekážok postupu konania (aj keď z objektívnych dôvodov) nemôže znášať len konajúci okresný súd.

Tieto negatívne okolnosti týkajúce sa správania sťažovateľa ako účastníka konania zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej trestnej veci.   Pri   hodnotení   tretieho   kritéria   slúžiaceho   na   posúdenie   existencie   prípadných prieťahov   v   konaní   všeobecného   súdu   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že v priebehu žalovaného konania okresný súd nedisponoval vecou v obdobiach od 4. júla 2000 do 4. septembra 2000 z dôvodu rozhodovania o námietke zaujatosti, od 13. novembra 2000 do 28. decembra 2000 z dôvodu rozhodovania o sťažnosti proti zamietnutiu návrhu na prepustenie   z   väzby,   od   13.   februára   2003   do   8.   apríla   2003   z   dôvodu   rozhodovania o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí sťažovateľa do väzby a nadväzujúcej námietke zaujatosti, od 10. apríla 2003 do 26. mája 2003 z dôvodu rozhodovania o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa najvyšším súdom, od 17. júna 2003 do 7. augusta 2003 z dôvodu rozhodovania o návrhu sudkyne na vylúčenie z úkonov v konaní, od 24. novembra 2009 do 14. júna 2010 z dôvodu rozhodovania o odvolaní proti prvému rozsudku okresného súdu vydanému vo veci a od 3. novembra 2010 do 20. júla 2011 z dôvodu rozhodovania o odvolaní proti druhému   rozsudku   okresného   súdu   vydanému   vo   veci.   Okresný   súd   tak   len   z   týchto dôvodov vecou nedisponoval takmer 2 roky.

Z   vyžiadaného súdneho   spisu   ústavný   súd zistil,   že   v   počiatočnej   fáze konania (v   rokoch   2000   a   2001)   sa   okresnému   súdu   podarilo   napriek   opakovane   podávaným žiadostiam   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby,   sťažnostiam   proti   všetkým   uzneseniam okresného súdu, ktorými bolo o jeho návrhoch rozhodované, a podaní námietok zaujatosti proti zákonnej sudkyni a ostatným sudcom okresného súdu realizovať hlavné pojednávanie v   dňoch   21.   februára   2001,   23.   až   25.   apríla   2001,   28.   mája   2001   až   1.   júna   2001 a 28. až 29. júna 2001, a tak vykonať väčšinu dôkazov podstatných pre rozhodnutie vo veci. Túto   etapu   konania   teda   ústavný   súd   hodnotí   z   hľadiska   jeho   efektívnosti   ako akceptovateľnú.

V   postupe   okresného   súdu   však   ústavný   súd   identifikoval   aj   obdobie   procesnej nečinnosti spôsobenej organizačnými zmenami v súdnictve a zmenou v obsadení súdnych oddelení. Ide predovšetkým o obdobie po vzdaní sa funkcie sudcu   zákonnou sudkyňou (JUDr.   B.)   v   septembri   2003,   keď   bola   vec   na   konanie   pridelená   postupne   viacerým sudcom, ktorí však vo veci len nepravidelne vykonali niektoré procesné úkony, avšak ani jeden z týchto sudcov nezačal efektívne konať. Po zlúčení Okresného súdu N. s okresným súdom 1. januára 2005 sa z dôvodu vyrovnania výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov stala zákonnou sudkyňou Mgr. M., ktorá bola vo veci zákonnou sudkyňou až do opätovného obnovenia Okresného súdu N. 1. januára 2008. Počas tohto obdobia uvedená zákonná sudkyňa nariadila hlavné pojednávanie v termínoch 5. a 6. septembra 2005, 8. a 9. decembra 2005, 14. až 16. júna 2006, 18. a 19. októbra 2006, 14. a 15. februára 2007, 30. a 31.   mája   2007   a   17.   a   18.   októbra   2007.   Počas   tohto   obdobia   3   rokov   bolo   vo   veci nariadených len 7 termínov hlavného pojednávania, z ktorých bolo hlavné pojednávanie vykonané iba 30. a 31. mája 2007, pričom v ostatných prípadoch boli nariadené termíny z rôznych dôvodov zrušené. V niektorých prípadoch (napr. 5. a 6. septembra 2005, 8. a 9. decembra 2005) bolo dôvodom zrušenia termínu hlavného pojednávania nezískanie súhlasu s výsluchom sťažovateľa, ktorý bol v tom čase vo väzbe v inej trestnej veci. Z previerky spisu vedeného v sťažovateľovej veci však vyplýva, že pre procesný postup realizovaný okresným   súdom   je   príznačná   vysoká   miera   formalizmu   a   neefektívnosti.   Úkony vykonávané okresným   súdom   v   tomto   období   nesvedčia   o   dostatočnom   úsilí   a   aktivite konajúceho súdu prípad meritórne rozhodnúť. Okresný súd začal efektívne konať až po pridelení trestnej veci zákonnému sudcovi JUDr. S. (t. j. po 1. júli 2008), ktorý bol so zreteľom na zákonnú úpravu povinný zopakovať od začiatku celé hlavné pojednávanie a vykonať vo veci kompletné dokazovanie.

Ústavný súd už viackrát uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a   nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia.   Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov   pri   vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu   za rozhodnutie vo veci (III. ÚS 155/2010). To isté platí aj pre prípad organizačných zmien v súdnictve,   ktoré   nemôže   byť   dôvodom   na   ospravedlnenie   prípadného   porušenia označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   môže   dôjsť   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Zhrňujúco ústavný súd konštatuje, že v postupe okresného súdu v sťažovateľovej trestnej   veci   zistil   nedostatky,   ktoré   vo   svojom   súhrne   dosahujú   ústavnú   relevanciu. Nesústredenou   a   neefektívnou   činnosťou   sa   okresný   súd   podieľal   na   predĺžení posudzovaného konania v rozsahu približne piatich rokov. To má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov, ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na to, že posudzované konanie už bolo právoplatne skončené, ako aj na to, že po úprave petitu sťažnosti podaním z 27. októbra 2011 sťažovateľ vyslovenie príkazu okresnému súdu vo veci konať už nežiadal, nebolo potrebné popri vyslovení porušenia označených práv sťažovateľa prikazovať okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, aby v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov.

V.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   od   okresného   súdu   finančné   zadosťučinenie   v   sume 250 000 € najmä s ohľadom na dlhoročné prieťahy a na spôsob, akým došlo k porušeniu jeho základného práva.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza aj ESĽP, ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V danom prípade ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia prihliadol na tú skutočnosť, že sám sťažovateľ sa svojím správaním podieľal na vzniknutých prieťahoch (pozri bod 2 strana 18 nálezu), a za týchto okolností ústavný súd rozhodol, že vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   je   dostatočnou   satisfakciou sťažovateľovi,   pričom   však   treba   uviesť   i   tú   skutočnosť,   že   v   priebehu   konania   pred ústavným súdom sťažovateľom namietané konanie bolo právoplatne skončené, teda stav právnej neistoty sťažovateľa bol odstránený.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia spolu v sume 392,73 € za tri úkony právnej služby.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala   sumu   741   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a §   14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej služby predstavuje sumu 123,50 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 7,41 €.

Nárok   právneho   zástupcu   na   úhradu   tretieho   úkonu   právnej   služby   ústavný   súd nepriznal, pretože   jeho vyjadrenie   k stanovisku   okresného súdu   neobsahovalo v   zásade žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   slúžili   ako   podklad   na   rozhodnutie   ústavného   súdu (obdobne napr. IV. ÚS 3/05, III. ÚS 283/09).

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd zaviazal okresný súd, aby zaplatil právnemu zástupcovi sťažovateľa ako úhradu trov konania sumu 261,82 €. Úhradu trov konania je okresný   súd   zaviazaný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011