znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 353/2010-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom   pod sp. zn. 33 Ro/59/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Ro/59/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 17. júla 2009 podal na okresnom súde návrh „Žiadosť o vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 3.176,- Sk plus úroky z omeškania vo výške 17,6 % z dĺžnej sumy od dňa 24. 01. 2008 do zaplatenia“ proti odporcovi,   ktorý   s ním viedol   súdny spor   na Okresnom   súde   Bratislava II   pod sp.   zn. 50 C /253/2007 o zaplatenie nedoplatku na nájomnom v sume 18 885 Sk.

V návrhu súčasne   požiadal   o   oslobodenie   do   súdneho poplatku, pretože odporca „spôsobil nevrátenie preplatku za roky 2004-2006, pritom jeho povinnosťou je preplatky vrátiť, je to jeho povinnosť zo zákona...“.

Sťažovateľ sa domnieva, že v konaní pred okresným súdom je jeho vec oslobodená od súdneho poplatku zo zákona, a preto výzva na zaplatenie súdneho poplatku ho zo strany okresného súdu v tejto veci šikanuje a okresný súd marí toto konanie, ktoré malo byť dávno ukončené.   Tvrdí,   že   súdny   poplatok   mal   zaplatiť   odporca,   ktorý   si „neplnil   úradné povinnosti“.

Sťažovateľ   podal   15.   januára   2010   aj   sťažnosť   na   nečinnosť   všeobecného   súdu predsedovi okresného súdu.

Na základe týchto skutočností sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„II. A. Okresný súd v Žiline porušil základné právo D. B. na konanie bez zbytočných prieťahov garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru (prieťahy spočívajú v tom, že bol dôvod na vydanie platobného rozkazu a nebol dôvod na vymáhanie poplatku od poškodeného) teda súd aj rozhodoval chybne a porušoval zákon č. 71/1992 Zb. o poplatkoch keď súd nevidel § 4-oslobodenie od poplatkov, ods. 1 písm. i alebo j).

II.   B.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   konať   podľa platných zákonov a bez zbytočných prieťahov.

II. C. Ústavný súd prikazuje zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 5 000 EUR (pre opakované delikty a pokračovanie v porušovaní základných práv) od roku 2001 naďalej) pre nepoučiteľnosť Okresného sudu v Žiline.

Okresný súd je povinný zaplatiť aj trovy konania advokátovi-zástupcovi D. B. a tiež aj úroky z omeškania ak k nim dôjde...

II. D. Ústavný súd podáva návrh do Národnej rady SR o zosobňovaní tak, že zákonný sudca porušujúci základné práva je povinný zaplatiť satisfakciu bez regresného konania- priamo   strhávaním   z platu.   Zosobnenie   škody   –   zaplatenie   satisfakcie   nie   štátom   SR   z peňazí daňových poplatníkov, ale zo zdrojov škodného sudcu.“

Súčasne žiada, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Pri skúmaní opodstatnenosti sťažností, ktorými sa namieta porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prihliada ústavný súd na doterajšiu dĺžku konania a na to, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú môže   okrem   iného   v   prípade,   keď   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v zmysle uvedeného   článku   ústavy   (napr.   I.   ÚS   57/01,   II.   ÚS   199/02,   IV.   ÚS   296/04).   Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať   a   aplikovať   len   s   ohľadom   na   v   zákone   ustanovené   lehoty   na   vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k   porušeniu   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru), ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedených práv, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   predloženej   sťažnosti   a   vyjadrení   účastníkov   vo   veci sp. zn. 33 Rob/59/2009 ústavný súd zistil, že napadnuté konanie je pred okresným súdom vedené   od   17.   júla   2009,   keď   sťažovateľ   podal   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu a súčasne podal aj žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku z dôvodu, že ten podľa neho mal zaplatiť odporca, ktorý spôsobil tento súdny spor. Dňa 16. septembra 2009 okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   podania   v   časti   úrokov z omeškania a zaslal mu na vyplnenie potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, na čo sťažovateľ reagoval podaním z 25. septembra 2009 doručeným okresnému súdu 21. októbra 2009. Vyplnené tlačivo o majetkových pomeroch však okresnému súdu v určenej lehote nezaslal.

Dňa   21.   januára   2010   okresný   súd   preto   sťažovateľovi   nepriznal   oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 3. mája 2010 okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa na vyplnenie potvrdenia o majetkových pomeroch a 30. júna 2010 sťažovateľ podal zákonnej sudkyni opätovne sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní (prvú podal 15. januára 2010).

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu (17. júl 2009) vykonal prvotné úkony na rozhodnutie o oslobodení či neoslobodení sťažovateľa od platenia súdneho poplatku z návrhu a sťažovateľ sám prispel k tomu, že sa konanie   neúmerne   predlžuje.   V   určenej   lehote   na   dve   výzvy   okresného   súdu   reagoval neadekvátne a dosiaľ nepredložil doklady preukazujúce svoje aktuálne majetkové, osobné a zárobkové pomery.

Ústavný súd okrem toho poznamenáva, že konanie pred okresným súdom trvá dosiaľ iba 13 mesiacov, čo nemožno pripísať iba na ťarchu okresného súdu, ak navyše vyzýval sťažovateľa na odstránenie   nedostatkov   návrhu   a predloženie   údajov o   jeho aktuálnych majetkových   pomeroch.   Preto   v   tomto   kontexte   nemožno   postup,   počas   ktorého   boli realizované viaceré procesné úkony, považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr. I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry (I. ÚS 120/03, I. ÚS 66/04, II. ÚS   57/01)   berie   do   úvahy,   že   odmietnuť   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú   možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 109/03), ako aj preto, že „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (napr. II. ÚS 93/03, II. ÚS 131/03).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného,   ale   aj   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   tohto konania (13 mesiacov od podania návrhu do prerokovávania sťažnosti) preto sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Ro/59/2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Takisto názor sťažovateľa, že okresný súd chybne postupoval, ak podľa § 4 ods. 1 písm. i) a j) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) prehliadol jeho   oslobodenie   od   platenia   súdneho   poplatku,   neobstojí,   pretože   tieto   ustanovenia   sa týkajú   iba   návrhov   podaných   na   nečinnosť   orgánu   verejnej   správy,   resp.   ochrany   pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, čo nie je evidentne prípad sťažovateľa, ktorý podal   návrh   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   s   prísl.,   pričom   sám   aj   správne   požiadal o oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Poplatníkom v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch je vždy iba navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Preto aj v tomto smere sa javí jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnená.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Keďže   zo   sťažnosti nevyplýva, akým spôsobom sa mal okresný súd dopustiť porušenia tohto práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a žiadne také okolnosti nevyplývajú z jeho doterajšieho postupu vo veci vedenej pod sp. zn. 33 Ro/59/2009, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   je   tiež   toho   názoru,   že   sťažovateľ   v   tomto   prípade   výrokmi obsiahnutými   v sťažnosti,   resp.   jej   prílohách   prekročil   hranicu   normálneho   správania a hrubo urazil zákonnú sudkyňu a predsedu okresného súdu, a to v rozpore s princípom zachovávania   úcty   k   právam   iných,   ktorý   má   byť v   rámci   občianskoprávneho   konania v súlade s § 1 a § 2 Občianskeho súdneho poriadku rešpektovaný všetkými účastníkmi konania   a   z   ktorého   vyplýva   i   požiadavka,   aby   účastníci   konania   rešpektovali   ľudskú dôstojnosť, občiansku česť i osobnosť ďalších účastníkov konania, ale i samotného vo veci konajúceho   súdu   tak   vo   svojich   písomných,   ako   i   verbálnych   prejavoch   (obdobne III. ÚS 52/06, III. ÚS 26/07, III. ÚS 93/07).

Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sťažnosť smie byť v zásade odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých   faktoch   a rovnako ak používa   útočný, resp.   hrubo urážlivý   jazyk (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa mohol odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 52/06, III. ÚS 26/07, III. ÚS 93/07).

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bezpredmetné   rozhodovať o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom alebo   o   jeho   požiadavke   vyslovenej   v   bode   II.   D   petitu,   ktorá   nepatrí   do   právomoci ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010