znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 353/09-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   11. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   Ž.,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/2004 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1 Tos/64/ 2009-1584 zo 4. augusta 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2009 doručená sťažnosť J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/2004 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Tos/64/ 2009-1584 zo 4. augusta 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je na okresnom súde vykonávané trestné stíhanie vedené pod sp. zn. 3 T 96/2004, v ktorom mu okresný súd uznesením č. k. 3 T/96/2004-1574 z 19. mája 2009 uložil poriadkovú pokutu v sume 166 € z dôvodu nedostatočne ospravedlnenej neúčasti na hlavnom pojednávaní konanom 19. mája 2009. Sťažovateľ uviedol, že predmetné uznesenie mu dosiaľ nebolo doručené z dôvodu, že doručovaný odpis tohto uznesenia prevzal jeho rodinný príslušník a ten mu ho neodovzdal, pretože   ho „stratil“.   Sťažovateľ   zdôraznil,   že podľa   ustanovenie   §   63 ods.   1 písm.   b) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) mu malo byť uznesenie doručené do vlastných rúk,   čo   sa   však   nestalo   a   v   dôsledku   toho   sťažnosť   proti   uzneseniu   mohol   podať bez možnosti oboznámiť sa s jeho obsahom. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa krajský súd v uznesení č. k. 1 Tos/64/ 2009-1584 zo 4. augusta 2009, ktorým jeho sťažnosť zamietol, s touto skutočnosťou nevysporiadal.

Ďalej sťažovateľ uviedol a zároveň z príloh sťažnosti vyplýva, že krajský súd sa vo svojom   rozhodnutí   odvoláva   aj   na   odbornú   lekársku   správu   o   zdravotnom   stave sťažovateľa.   Podľa   sťažovateľa   bola   táto   správa   do   spisového   materiálu   založená   až po vydaní   prvostupňového   rozhodnutia   okresného   súdu,   pričom   krajský   súd   neposkytol sťažovateľovi možnosť sa k nej vyjadriť, čím porušil princíp kontradiktórnosti konania.

Sťažovateľ   tiež   poukázal   na   skutočnosť,   že   predseda   senátu   krajského   súdu   sa v minulosti zúčastnil na prejednávaní jeho trestnej veci na prvostupňovom súde, na základe čoho mal podľa jeho názoru byť z prerokúvania sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty v zmysle zákona vylúčený.

Podľa   sťažovateľa   v   označených   konaniach   okresného   súdu   a   krajského   súdu z dôvodu   popísaných   skutočností   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru.

Opierajúc   sa   o   uvedenú   argumentáciu   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby nálezom   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva   garantovaného   čl.   50   ods.   3   ústavy a práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/96/2004 a uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos/64/ 2009-1584 zo 4. augusta 2009, zrušil uznesenie krajského súdu č. k. 1 Tos/64/ 2009-1584 zo 4. augusta 2009, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby zaručené čl. 6 ods.   3   písm.   b)   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 96/2004 a uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos/64/ 2009-1584 zo 4. augusta 2009.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Ústavný súd v prvom rade pristúpil   k posúdeniu námietky porušenia základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T/96/2004,   ako   vyplýva z odôvodnenia sťažnosti, vydaním uznesenia č. k. 3 T/96/2004-1574 z 19. mája 2009.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 141 Trestného poriadku je opravným prostriedkom proti uzneseniu sťažnosť, ktorou   možno   napadnúť   uznesenie   súdu   len   v   tých   prípadoch,   kde   to   zákon   výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa § 66 ods. 4 Trestného poriadku možno proti rozhodnutiu o uložení poriadkovej pokuty podať sťažnosť.

Proti   sťažovateľom   namietanému   pochybeniu   okresného   súdu   vo   veci   uloženia poriadkového opatrenia – poriadkovej pokuty uznesením č. k. 3 T/96/2004-1574 z 19. mája 2009,   ktoré   sa   podľa   jeho   vyjadrenia   premietlo   do   porušenia   jeho   základného   práva zaručeného   ústavou   a   práv   zaručených   dohovorom,   disponoval   sťažovateľ   dostupným a účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   –   sťažnosťou.   Sťažovateľ   tento   opravný prostriedok   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorý   mu   poskytoval   Trestný   poriadok, aj uplatnil. Ochranu sťažovateľovým právam bol v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť krajský súd.  

Právomoc krajského súdu preskúmať v danom prípade uznesenie okresného súdu č. k. 3 T/96/2004-1574 z 19. mája 2009 vylučuje právomoc ústavného súdu v uvedenej veci. Ústavný súd teda   sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci.

Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru obsahujúcich garanciu práva na obhajobu uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos/64/2009-1584 zo 4. augusta 2009, kde ústavný súd zistil nedostatok relevantných súvislostí medzi obsahom   námietok   sťažovateľa   a   obsahom   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru. V zmysle judikatúry ústavného súdu je účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 dohovoru poskytnutie   príležitosti   brániť   sa   obvineniu   zo   spáchania   trestného   činu   (II.   ÚS   8/96, II. ÚS 34/99). Z uvedeného vyplýva, že ochrana poskytovaná čl. 50 ods. 3 dohovoru sa vzťahuje   na   meritórne   prerokovanie   viny   a   procesnému   postupu   súdu   pri   rozhodovaní o poriadkovej sankcii ju uvedený článok ústavy neposkytuje. Analogický záver vzhľadom na   obsahovú   totožnosť   čl.   50   ods.   3   ústavy   s   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   dohovoru   platí   aj pre námietku porušenia tohto článku dohovoru predmetným uznesením.

Autonómnym výkladom pojmu „trestné obvinenie“ Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zahrnul do   sféry   aplikovateľnosti   čl. 6 ods.   1 dohovoru   aj prípady uloženia   poriadkovej   sankcie   (napr.   rozsudok   ESĽP   vo   veci   Weber   proti   Švajčiarsku z 22. mája 1990). Ústavný súd teda pristúpil k posúdeniu uplatnenej námietky porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos/64/2009-1584 zo 4. augusta 2009 vydaným v rámci vedeného trestného konania.

Sťažovateľ uviedol, že uznesenie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty, proti ktorému bol oprávnený podať sťažnosť, mu nebolo doručené do vlastných rúk tak, ako to ukladá   ustanovenie   §   63   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku,   ale   bolo   prevzaté   jeho rodinným príslušníkom, ktorý mu ho podľa tvrdenia sťažovateľa neodovzdal. V dôsledku toho sťažovateľ mohol proti nemu podať sťažnosť bez predchádzajúcej možnosti oboznámiť sa s jeho obsahom, v čom okrem iného sťažovateľ vidí porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z princípu subsidiariry vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde tiež vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní   v   konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak nepredniesol   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc (III. ÚS 90/03).

Pri   aktívnom   uplatnení   svojho   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   mohol sťažovateľ v podanej sťažnosti poukázať na uvedenú skutočnosť a požiadať o doručenie odpisu   uznesenia   okresného   súdu,   na   základe   čoho   by   mu   následne   po   jeho   doručení do vlastných rúk vznikla možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom a podať v rámci zákonnej lehoty   plynúcej   od   riadneho   doručenia   sťažnosť   obsahujúcu   jeho   argumenty   proti odôvodneniu uznesenia.

Keď   teda   sťažovateľ   namietol   v   ústavnej   sťažnosti   konkrétnou   argumentáciou porušenie svojich základných práv a slobôd uznesením krajského súdu, ktorý podľa neho rozhodol bez toho, aby bolo sťažovateľovi predtým umožnené oboznámiť sa s odôvodnením napadnutého uznesenia, pričom v rámci účinnej ochrany práv a slobôd svoju argumentáciu neuplatnil v konaní krajského súdu (zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva opak tohto záveru) pred jeho rozhodnutím (aby mu dal tiež možnosť v prípade opodstatnenosti argumentácie vyvarovať sa porušenia jeho práv a slobôd), ústavný súd musel v tejto časti jeho ústavnú sťažnosť   odmietnuť   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   tiež   namietal   porušenie „práva   na   spravodlivé   súdne   konanie“ poukazujúc na skutočnosť, že predseda senátu krajského súdu, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   uložení   poriadkovej   pokuty,   sa   predtým zúčastnil v rámci vedeného trestného konania aj na rozhodovaní o väzobnej otázke v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Z obsahu námietky sťažovateľa je zrejmé, že tento v podstate namieta porušenie práva na nestranný súd ako jednej z   čŕt širšie ponímaného spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Predmetom   označeného konania o   väzobnej   otázke   bolo rozhodovanie   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na základe posúdenia zákonnosti procesného postupu predchádzajúceho   konania,   v   ktorom   sa   rozhodovalo   o   návrhu   na   vzatie   sťažovateľa do väzby.

Predmet konania o väzobnej otázke absolútne vecne nesúvisí s predmetom konania, v ktorom   sťažovateľ   namieta   pochybnosť   o   nezaujatosti   predsedu   senátu   (rozhodovanie o poriadkovom   opatrení),   a   preto   stanovisko   tohto   člena   senátu,   ktoré   zaujal v predchádzajúcom   označenom   konaní,   nemohlo   žiadnym   spôsobom   ovplyvniť   jeho rozhodovanie o dôvodnosti uloženia poriadkovej sankcie. Uvedenú námietku preto ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ poukázal aj na porušenie princípu kontradiktórnosti konania, ku ktorému podľa jeho názoru došlo postupom krajského súdu, keď mu neposkytol ešte pred vydaním svojho   rozhodnutia   možnosť   vyjadriť   sa   k   lekárskej   správe   o   jeho   zdravotnom   stave, na ktorú sa krajský súd v namietanom rozhodnutí odvolal.

Ústavný   súd   upozorňuje,   že   pri   vykonávaní   procesných   úkonov   netýkajúcich   sa bezprostredne   merita   veci,   akým bolo v   tomto   prípade   prijatie   poriadkového   opatrenia, nemožno   v   záujme   zabezpečenia   plynulosti   konania   v   plnej   miere   neobmedzene   trvať na uplatňovaní   všetkých   princípov   spravodlivého   procesu   poskytnutých   čl.   6   ods.   1 dohovoru. V danej situácii bol takýto prístup zvlášť umocnený účelom využitia uvedenej poriadkovej sankcie, ktorou je zabezpečenie plynulosti postupu súdu vo vedenom trestnom konaní. Bolo teda úlohou konajúceho súdu zvážiť situáciu a rozhodnúť o miere uplatnenia garancií spravodlivého procesu. Ústavný súd je toho názoru, že nebolo potrebné poskytnúť sťažovateľovi   miesto   pre   konfrontáciu   jeho   názoru   so   stanoviskom   odbornej   lekárskej správy,   lebo   len   ťažko   bolo   možné   očakávať,   že   by   sťažovateľ   mohol   súdu   predložiť odborne relevantné protiargumenty.

Ústavný   súd   dospel   preto   k   záveru,   že   spôsob   uplatnenia   právomoci   vo   veci rozhodujúceho krajského súdu aj v danom prípade je zlučiteľný s obsahom označeného článku   dohovoru   (čl.   6   dohovoru),   preto   námietku   porušenia   princípu   kontradiktórnosti konania ako imanentnej súčasti práva na spravodlivé súdne konanie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009