znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 353/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., a. s., so sídlom H., zastúpenej advokátom JUDr. V. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 a základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndob 7/08 z 26. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2008 doručená sťažnosť spoločnosti E., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   rovnosť   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Ndob 7/08 z 26. mája 2008, ktorým bola jej právna vec prikázaná z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na prerokovanie   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu zloženia peňazí do notárskej úschovy.

Ďalej sa v sťažnosti okrem iného uvádza:„Na základe návrhu spoločnosti Z., a. s. S. zo dňa 11. 09. 2007 sa na Okresnom súde Michalovce pod spis. zn. 18 C 151/2007 začalo konanie v právnej veci navrhovateľa: Z., a.   s.   S.   proti   odporcovi v1. rade:   JUDr.   V.   K. a odporcovi   v 2.   rade:   E.   o   určenie neplatnosti právneho úkonu zloženia peňazí do notárskej úschovy a ďalšie...

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. k. 5 Ndob 7/2008-98 zo dňa 26. 05. 2008 bola vec vedená na Okresnom súde Skalica pod spis. zn. 3 Cb 102/2008 prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Michalovce.“

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti cituje ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) a ustanovenia § 11 ods. 1, § 12 ods. 1, 2 a 3, ako aj § 84 OSP, ktorými sa podľa nej v danom prípade najvyšší súd neriadil.

Porušenie svojich práv vidí aj v tom, že: „Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   nijakým   relevantným   spôsobom   nevysvetlil, v čom podľa jeho názoru spočívajú tie okolnosti, ktoré umožňujú hospodárnejšie, rýchlejšie alebo po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie veci Okresným súdom Michalovce za situácie, kedy už Okresný súd Skalica (v obvode ktorého majú navyše sídla obaja odporcovia) začal vo veci konať.

Otáznou v tomto prípade je najmä hospodárnosti konania. Napadnuté uznesenie totiž vytvorilo taký stav, kedy v rozpore so základnou procesnou zásadou, že miestne príslušným súdom je všeobecný súd odporcu (Okresný súd Skalica), príslušným súdom na prejednanie a rozhodnutie veci sa stáva všeobecný súd navrhovateľa (Okresný súd Michalovce), ktorý sa nachádza takmer 500 km od miesta sídla obidvoch odporcov (mesto H.). Jednoznačne sa teda zvyšuje časová a najmä finančná náročnosť celého konania, a to zjavne práve na úkor jeho hospodárnosti.

Súčasne   nie   je   prikázaním   veci   na   prejednanie   a   rozhodnutie   Okresnému   súdu Michalovce zaručené ani rýchlejšie, či po skutkovej stránke spoľahlivejšie a dôkladnejšie prejednanie   veci   Okresným   súdom   Michalovce.   Dokazuje   to   najmä skutočnosť,   že   na Okresnom súde Michalovce prebiehajú už od mesiaca júl roku 2003 medzi navrhovateľom (Z., a. s. S.) a našou spoločnosťou (E., a. s.) viaceré súdne spory, z ktorých ani jeden nebol Okresným súdom Michalovce za viac ako päť rokov trvania meritórne ukončený ani len na prvom stupni...

Tým,   že   podľa   §   12   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   vec   prikázal Okresnému   súdu   Michalovce   bez   toho,   aby   pre   takéto   rozhodnutie   boli   splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení, porušil totiž Najvyšší súd Slovenskej republiky naše ústavou   zaručené   právo   zakotvené   v čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

K   prikázaniu   veci   z dôvodu vhodnosti   podľa   § 12   ods.   2 Občianskeho   súdneho poriadku možno pritom poukázať aj na nálezy Ústavného súdu Českej republiky pod spis. zn. IV. ÚS 222/96 a pod spis. zn. I. ÚS 144/00, v ktorých Ústavný súd Českej republiky (pri totožnej právnej úprave ako tej, ktorá je účinná v Slovenskej republike) vyslovil právne názory totožné s názormi prezentovanými v tejto ústavnej sťažnosti.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. k. 5 Ndob 7/2008-98 zo dňa 26. 05. 2008 bolo navyše prijaté aj v zrejmom rozpore s našim právom na rovnosť v súdnom konaní   v   zmysle   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky, nakoľko   na   konaní predchádzajúcom tomuto rozhodnutiu sme nemali zodpovedajúcu účasť, najmä pokiaľ ide o možnosť vyjadriť sa k návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,   „ktorým vysloví, že naše základné právo na rovnosť v konaní pred súdom priznané čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj naše základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi priznané   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   uznesením Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky pod č. k. 5 Ndob 7/2008-98 zo dňa 26. 05. 2008 porušené,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. k. 5 Ndob 7/2008-98 zo dňa 26. 05. 2008 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a napokon

zaviaže Najvyšší súd Slovenskej republiky uhradiť nám ako sťažovateľovi aj trovy právneho   zastúpenia   na   účet   nášho   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka   tvrdí,   že napadnutým uznesením   najvyššieho súdu, ktorým   bola jej právna   vec   prikázaná   z dôvodu   vhodnosti   podľa   §   12   ods.   2   OSP   na   prerokovanie okresnému súdu, došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého „Nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.   Príslušnosť   súdu   ustanoví   zákon“. V tomto prípade osobitným zákonom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   ustanovuje,   ktorý   súd   je vecne,   miestne   a   funkčne príslušný na prerokovanie veci, čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu, keďže označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom.

Podľa   §   12   ods.   2   OSP   vec   možno   prikázať   inému   súdu   toho   istého   stupňa   aj z dôvodu vhodnosti.

Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Z § 12 ods. 3 OSP teda vyplýva, že o návrhu navrhovateľa na prikázanie predmetnej veci z dôvodu vhodnosti okresnému súdu bol príslušný rozhodnúť najvyšší súd.

Zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   sťažovateľky   (v   konaní vystupuje ako odporkyňa v druhom rade) navrhovateľ (Z., a. s., S.) podal 11. septembra 2007 na okresnom súde „návrh o neplatnosť právneho úkonu“, ktorý bol vedený pod sp. zn. 18 Cb 151/07.

Dňa 5. decembra 2007 okresný súd postúpil vec na prerokovanie Okresnému súdu Skalica s odôvodnením, že „navrhovateľ vystupuje na tunajšom súde opätovne v rôznych veciach (právoplatne neskončených) ako navrhovateľ...“. Na Okresnom súde Skalica bola vec zaregistrovaná pod sp. zn. 3 Cb/102/2008.

Dňa 12. marca 2008 bolo Okresnému súdu Skalica doručené podanie navrhovateľa, v ktorom   uviedol,   že „v predmetnej veci   je daná   osobitná   príslušnosť Okresného   súdu Michalovce..., keďže vec o určenie neplatnosti zloženia peňazí do notárskej úschovy priamo súvisí   so   súdnym   konaním   vedeným   na   Okresnom   súde   Michalovce   pod   sp.   zn.:   15   U 14/2006, v ktorom sa JUDr. V. K.   domáha ako navrhovateľka prijatia peňazí do súdnej úschovy, (t. j. peňazí, ktoré odporca v II. rade zložil do notárskej úschovy odporkyne v I. rade).... Vzhľadom na priamu spojitosť tohto konania s konaním vedeným na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.: 15 U 14/2006, spĺňa príslušnosť Okresného súdu Michalovce aj podmienku vhodnosti“ ( č. l. 82 súdneho spisu).

Dňa 2. mája 2008 navrhovateľ doplnil „návrh na prikázanie tejto veci Okresnému súdu   Michalovce   podľa   §   12   ods.   2)   O.   s.   p.   z dôvodu   vhodnosti“, ktorý   odôvodnil „vzhľadom na priamu spojitosť konania toho času vedeného na Okresnom súde Skalica pod sp. zn.: 3 Cb/102/2008, s konaním vedeným na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.: 15 U 14/2006...“ a spolu s podaním doplnenia zaplatil aj súdny poplatok z tohto návrhu v kolkových známkach v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, a zároveň žiadal, aby „Okresný súd Skalica   predložil   vec   spoločne   nadriadenému   súdu   podľa   §   12   ods.   3)   O.   s.   p.   na rozhodnutie o prikázaní veci Okresnému súdu Michalovce“.

Dňa 19. mája 2008 Okresný súd Skalica predložil vec na rozhodnutie najvyššiemu súdu, ktorý uznesením sp. zn. 5 Ndob 7/08 z 26. mája 2008 rozhodol tak, že vec vedenú na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 Cb 102/2008 prikázal na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu.

Dňa 4. augusta 2008 bol spis postúpený okresnému súdu a zaregistrovaný pod sp. zn. 1 Cb 6/2008.

Podľa sťažovateľky týmto postupom najvyšší súd porušil jej základné práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože pri rozhodovaní nebral do úvahy ustanovenia § 84 a nasl. OSP, ktoré upravujú miestnu príslušnosť všeobecných súdov.

Najvyšší súd po predložení veci za účelom rozhodnutia o návrhu na prikázanie veci inému   súdu   z dôvodu   vhodnosti   preskúmal   spis   a po   zistení,   že   návrh   obsahuje   všetky zákonné   predpoklady,   uznesením   návrhu   vyhovel   s odôvodnením,   že „konanie   v predmetnej veci o určenie neplatnosti právneho úkonu zloženia peňazí do notárskej úschovy začalo dňa 11. 9. 2007 na Okresnom súde Michalovce, na ktorý sa navrhovateľ obrátil z dôvodu, že na tomto súde prebieha konanie začaté na návrh odporkyne v 1. rade vo veci súdnej úschovy a týka sa peňazí, ktoré boli zložené do notárskej úschovy. Okresný súd Michalovce postúpil vec Okresnému súdu Skalica ako súdu miestne príslušnému a navrhovateľ si uplatnil návrh na prikázanie veci Okresnému súdu Michalovce podľa § 12 ods. 2 OSP z dôvodu vhodnosti, preto Okresný súd Skalica predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky podľa §   12 ods. 3 OSP.

Pretože   v predmetnej   veci   nebol   zachovaný   postup   podľa   §   105   ods.   3   OSP (navrhovateľ nenamietal postúpenie v zákonnej lehote), Najvyšší súd Slovenskej republiky po   posúdení   všetkých   okolností   prikázal   predmetnú   vec   podľa   §   12   ods.   3   OSP   na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Michalovce“.

Vo   vzťahu   k odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   predovšetkým poukazuje na to, že uznesenie o prikázaní veci z dôvodu vhodnosti je procesné uznesenie, na   ktorého   odôvodnenie   nemôžu   byť   kladené   také   požiadavky,   ako   na   postup a rozhodovanie všeobecného súdu vo veci samej. I keď v danom prípade je odôvodnenie napadnutého   uznesenia   nesporne   veľmi   stručné,   keďže   sa obmedzuje   len   na   odkaz   na príslušné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 12 ods. 2), na druhej strane z neho implicitne   možno   vyvodiť   dôvody,   ktoré   viedli   najvyšší   súd   k záveru,   že   prikázanie predmetnej veci je v konkrétnych okolnostiach prípadu vhodné („na tomto súde prebieha konanie začaté na návrh odporkyne v 1. rade vo veci súdnej úschovy a týka sa peňazí, ktoré boli zložené do notárskej úschovy...“).

Zo spisu okresného súdu navyše vyplýva, že na okresnom súde sa predtým začalo už konanie o návrhu odporkyne v prvom rade pod sp. zn. 15 U 14/2006 na prijatie peňazí do súdnej úschovy podľa § 185a a nasl. OSP, ktoré s vecou sťažovateľky a jej účastníkmi úzko súvisí. Ďalej je z neho zrejmé, že na okresnom súde prebieha aj niekoľko súvisiacich konaní medzi rovnakými účastníkmi, kde vystupuje sťažovateľka ako odporkyňa (č. l. 59), ktoré potvrdzujú správnosť rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto veci.

Vzhľadom   na subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by navyše opačný záver vo veci sťažovateľky   poprel   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k podmienkam ústavného preskúmavania rozhodnutí všeobecných súdov a postavil ho do pozície (štvrtej) opravnej inštancie, ktorá je priamo nadriadená celej sústave všeobecných súdov.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndob 7/08 z 26. mája 2008, ktorým bola vec prikázaná okresnému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 OSP, išlo len o riadny procesný postup predpokladaný zákonom, ktorý v danom prípade nemá priamu súvislosť s určovaním   miestnej   príslušnosti   všeobecných   súdov   podľa   všeobecných   zásad vyplývajúcich z Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd preto z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok   ustanovených   zákonom.   Podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   všetci   účastníci   sú   si v konaní podľa odseku 2 rovní.

K porušeniu   tohto   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   došlo   podľa sťažovateľky tým, že „na   konaní   predchádzajúcom   tomuto   rozhodnutiu   sme   nemali zodpovedajúcu účasť, najmä pokiaľ ide o možnosť vyjadriť sa k návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“.

Vychádzajúc   z citovaných   ustanovení   článkov   ústavy   vo   vzťahu   k tvrdeniu sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci je na prvý pohľad zrejmé, že   jej   základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   konania   nemohlo   byť   v   tomto   prípade porušené.   Najvyšší   súd   v tomto   prípade   nerozhodoval   o veci   samej,   ale riešil   procesnú otázku „prikázania veci inému súdu z dôvodu vhodnosti“, na ktoré rozhodovanie (o vhodnej delegácii) mal splnené všetky zákonné podmienky, preto aj celý jeho postup bol legálny.

Vychádzajúc   z   uvedených   dôvodov   preto   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2008