znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 353/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   P.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. L. D., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 9/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2006   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   P.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   JUDr.   L.   D.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 9/06.

Sťažovateľ   uviedol,   že   12.   novembra   2004   podal   Okresnému   súdu   Bratislava   V (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa voči odporcovi domáhal   zaplatenia   sumy   100   000   Sk   s príslušenstvom.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa okresný súd 2. novembra 2005 rozhodol platobným rozkazom, ktorým pôvodnému návrhu vyhovel, ale „nezohľadnil vývin situácie pokiaľ ide o počet vykonaných úkonov právnych služieb a v závislosti na tom výšku trov právneho zastúpenia“. Z uvedeného dôvodu podal sťažovateľ 10. novembra 2005 proti rozhodnutiu okresného súdu v časti výroku o trovách konania odvolanie. Podľa jeho vyjadrenia ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu krajský súd o odvolaní nerozhodol.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „posudzovanie   nároku   na   náhradu   trov   konania vôbec nepatrí   medzi   zložité   právne   problémy,   ale   práve   naopak“,   a preto   sa   listom zo 14. septembra 2006 adresovanom predsedníčke krajského súdu domáhal, aby vo veci zjednala nápravu, teda aby došlo k odstráneniu prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 9/06. Sťažovateľ uviedol, že na jeho sťažnosť mu odpovedal podpredseda krajského súdu listom z 9. októbra 2006, v ktorom mu oznámil, že sťažnosť nepovažuje za dôvodnú.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že 26. októbra 2006 jeho právna zástupkyňa nahliadla do spisu krajského súdu sp. zn. 10 Co 9/06, pričom zistila, že listom z 20. septembra 2006 krajský   súd   bez rozhodnutia   o odvolaní   vracia   spis   okresnému   súdu.   Sťažovateľ   v tejto súvislosti vyslovil názor: „Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd nevenoval náležitú pozornosť   prípadu,   pretože   nedostatok   v postupe   prvostupňového   súdu   mohol   zistiť   bez zbytočného odkladu v primeranej lehote po doručení spisu, a nie až po ôsmich mesiacoch.“

Sťažovateľ sa domnieva, že postupom krajského súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Co   9/06   porušil   jeho   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, krajskému súdu prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   zaviazal   ho zaplatiť   mu   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 233/06).

Ústavný   súd   zistil,   že   proti   platobnému   rozkazu   okresného   súdu   sp.   zn. 26 Ro 3783/2004 z 2. novembra 2005 podal sťažovateľ odvolanie v časti výroku o náhrade trov konania. Okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu 17. januára 2006. Krajský súd listom z 20. septembra 2006 bez rozhodnutia o odvolaní vrátil vec okresnému súdu ako predčasne predloženú. V liste ho upozornil na skutočnosť, že platobný rozkaz nebol   účinne   doručený   odporcovi.   Tento   prípis   krajského   súdu   bol   24.   októbra   2006 predložený kancelárii na opis, pričom 3. novembra 2006 sa predmetný spis ešte nachádzal na krajskom súde.

Celková   dĺžka   doterajšieho   konania   vedeného   krajským   súdom   (viac   ako 9 mesiacov), a to aj vzhľadom na charakter veci (preskúmanie rozhodnutia prvostupňového súdu   v časti   výroku   o trovách   konania)   a spôsob   vrátenia   spisu   okresnému   súdu   bez rozhodnutia o opravnom prostriedku, zatiaľ vylučuje, aby konanie vedené krajským súdom pod   sp.   zn. 10   Co   9/06   bolo už možné pokladať za konanie so   zbytočnými prieťahmi. Ústavný   súd   už   v predchádzajúcich   prípadoch   judikoval,   že   ojedinelá   nečinnosť   súdu hoci aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd   spravidla   prihliada   len   vtedy,   keď sa vyskytli   opakovane   a zároveň   významným spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   súdneho   konania   (napr. I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   39/00, I. ÚS 57/01).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmito článkami (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I.   ÚS   17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01). S poukazom na vyššie uvedené argumenty sa ústavný súd nedomnieva, že by postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 9/06 bolo možné považovať za postup, ktorý by bol podkladom pre vyvodenie záveru o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde aj o jej neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základného   práva   v   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma,   či   sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorý mu na ochranu jeho základného práva v ustanoveniach § 62 a nasl. poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   namietal zbytočné prieťahy v konaní krajského súdu sťažnosťou adresovanou predsedníčke krajského súdu a krajskému súdu doručenou 14. septembra 2006. Na sťažnosť sťažovateľa reagoval podpredseda krajského súdu listom z 9. októbra 2006, v ktorom konštatoval, že sťažnosť nie je dôvodná.

Ústavný súd   poukazuje na to,   že podanie   sťažnosti   predsedníčke   krajského   súdu (14. septembra 2006) v krátkom čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (31. októbra 2006) sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predsedníčka okresného súdu dostala primeranú (rozumnú) lehotu   na   prijatie   opatrení   proti   v okolnostiach   prípadu   zisteným   zbytočným   prieťahom vo veci samej (obdobne napr. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, III. ÚS 85/06).

Na základe týchto skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné odmietnuť aj pre jej neprípustnosť,   a to so   zreteľom   na nesplnenie podmienky   konania zakotvenej v ustanovení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   už   na   svojom predbežnom   prerokovaní   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). Vzhľadom   na   to, že ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   nezaoberal   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2006