znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 353/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť J. G., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. O., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 22/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo J. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 22/00   p o r u š e n é   b o l o.

2.   J.   G.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   80   000   Sk (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia J. G.   advokátke   JUDr.   Z.   O.,   na   účet   vo   výške   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva slovenských korún).

4. Sťažnosti J. G. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2005 doručená sťažnosť J. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému   súdu   2.   decembra   2005,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Z.   O.,   B.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 22/00.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 7. decembra   2005   a   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ju uznesením III. ÚS 353/05-12 prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci   konania   oznámili,   že   súhlasia   s prerokovaním   veci   bez   ústneho   pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 15. januára 1999 okresnému súdu návrh   na   začatie   konania   vo   veci   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania. V apríli 2004 došlo k zmene žaloby, v ktorej sťažovateľ navrhol zmenu istiny týkajúcej sa uplatňovaného nároku. Súd po zdĺhavom konaní dospel k rozhodnutiu vo veci a 14. februára 2005 vyhlásil rozsudok, ktorý do dňa podania sťažnosti nebol sťažovateľovi doručený.

Od vyhlásenia rozsudku do dňa podania sťažnosti (viac ako 9 mesiacov) sťažovateľ podal   okresnému   súdu   tri   urgencie   na   vyhotovenie   a   zaslanie   rozsudku   a   sťažnosť   na prieťahy   v konaní   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu,   na   ktorú   mu   taktiež   nebola doručená odpoveď.

Okrem toho v sťažnosti je uvedené, že vzhľadom na nepriaznivý výrok súdu v prvom stupni je veľmi pravdepodobné, že sťažovateľ bude mať po doručení rozsudku dôvod podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie. Už v konaní predchádzajúcom vyhláseniu rozsudku   postupoval   súd   prvého   stupňa   podľa   sťažovateľa   neprimerane   dlho,   ale   po vyhlásení rozsudku je už jeho nečinnosť zarážajúca.

Sťažovateľ   je   osoba   plne   invalidná   s ťažkým   zdravotným   postihnutím   a   cíti   sa postupom,   resp.   nečinnosťou   súdu   silne   dotknutá   vo   svojich   právach.   Sťažovateľ   trpí chorobou   z povolania,   ktorej   následky   sú   doživotné,   a   už   nikdy   sa   nebude   môcť plnohodnotne zapojiť do spoločenského a súkromného života. Očakáva, že peňažná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia bude aspoň sčasti kompenzovať ujmu, ktorú utrpel. Od návrhu na začatie konania ubehlo už takmer sedem rokov a sťažovateľovi do tohto momentu   nebol   doručený   rozsudok   vo   veci   aj   napriek   tomu,   že   je   už   viac   ako   deväť mesiacov vyhlásený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 15 C 22/00 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň   žiada   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000 Sk   a náhradu   trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 9. januára 2006 požiadal predsedníčku okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadrila k sťažnosti sťažovateľa. Podpredseda   okresného   súdu   v   liste   doručenom   ústavnému   súdu   20.   februára   2006   sa k sťažnosti nevyjadril, iba uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa a predovšetkým z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu zistil následovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 22/00 (pôvodne 34 C 4/99):

Sťažovateľ podal 15. januára 1999 návrh okresnému súdu na začatie konania proti žalovanej I., a. s., so sídlom B., o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 1 074   000   Sk   spôsobeného   chorobou   z povolania.   Návrh   na   vyjadrenie   bol   odporcovi doručený 17. mája 1999 a vyjadrenie odporcu bolo okresnému súdu doručené 20. januára 2000.

Dňa   20.   januára   2000   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   19.   mája   2000,   ale 7. apríla 2000 bol termín pojednávania zrušený a spis bol s reklamáciou predložený, pretože išlo o senátnu vec. Vec bola 10. apríla 2000 zapísaná na odd. 15 C pod sp. zn. 15 C 22/00.

Dňa   1.   apríla   2003   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu sťažovateľa o vytýčenie termínu pojednávania, v ktorej bolo okrem iného poukázané na zlý zdravotný stav žalobcu. Právny zástupca znova žiadal o vytýčenie termínu pojednávania 29. mája 2003 a 3. septembra 2003.

V spise   je   vložená   odpoveď   okresného   súdu   z   27.   februára   2004   na   sťažnosť sťažovateľa na prieťahy   v konaní,   ktorá   bola okresnému   súdu   postúpená   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva konštatovanie podpredsedu okresného súdu, že vo veci je prieťah v konaní od 10. apríla 2000 do 26. februára 2004.

V spise je vložený úradný záznam z 5. apríla 2004, z ktorého vyplýva, že vzhľadom na nesprávne realizovanú úpravu sudcu z 26. februára 2004 boli účastníci konania a ich právni zástupcovia predvolaní na termín pojednávania namiesto 5. apríla 2004 na 15. apríla 2004, a preto sa pojednávanie nekonalo. Prvé pojednávanie vo veci sa konalo 15. apríla 2004, na ktorom sa zúčastnili právni zástupcovia účastníkov konania. Právna zástupkyňa sťažovateľa   navrhla   zmenu   žaloby.   Okrem   toho   navrhla,   aby   bol   pripustený   na   strane odporcu ďalší účastník – S. p. Na pojednávaní bol vypočutý aj právny zástupca odporcu. Pojednávanie bolo odročené na 30. júna 2004. Dňa 6. mája 2004 boli okresnému súdu doručené   lekárske   správy   z oblasti   neurológie,   sexuológie   a ortopédie,   ktoré   zachytávali aktuálne   zdravotné   problémy   sťažovateľa.   Dňa   17.   mája   2004   bolo   okresnému   súdu doručené ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu odporcu na pojednávaní 30. júna 2004 a zároveň   žiadosť   o presunutie   termínu   pojednávania.   Okresný   súd   vytýčil   nový   termín pojednávania   na   14.   júl   2004.   Listom   z 28.   mája   2004   okresný   súd   žiadal   Kliniku pracovného lekárstva a toxikológie Nemocnice B. (ďalej aj „klinika pracovného lekárstva“) o odborné vyjadrenie ohľadom zdravotného stavu sťažovateľa.

Listami z 8. júna 2004 žiadal okresný súd od právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 20 dní predložil súdu ním požadované doklady a S. p., pobočku B. o oznámenie, či má právny záujem na výsledku sporu a či vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu. Doklady požadované od právneho zástupcu sťažovateľa boli okresnému súdu doručené 30. júna 2004.

Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   žiadalo   listom   z 11.   mája 2004 predsedu okresného súdu o zaslanie písomnej informácie o stave konania vedeného na súde pod sp. zn. 15 C 22/00, a to za obdobie od 26. februára 2004. Okrem toho žiadalo predsedu okresného súdu o zvýšenú pozornosť pri sledovaní plynulosti konania v uvedenej spisovej značke vzhľadom na štvorročnú nečinnosť sudkyne Mgr. P. Predseda okresného súdu listom zo 14. júna 2004 informoval Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o priebehu konania. Dňa 13. júla 2004 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o odročenie pojednávania vytýčeného na 14. júla 2004 so zdôvodnením, že sťažovateľ odvolal plnú moc právnemu zástupcovi a nový právny zástupca je na dovolenke.

Pojednávanie   zo   14.   júla   2004   bolo   odročené   na   neurčito   a   okresný   súd   listom z 21. júla 2004 žiadal sťažovateľa, aby v lehote 15 dní predložil plnú moc na zastupovanie v konaní splnomocneným advokátom. Okresný súd taktiež listom z 21. júla 2004 urgoval kliniku pracovného lekárstva o zaslanie odborného vyjadrenia s poukazom na prípis súdu z 28. mája 2004. Taktiež urgoval vyjadrenie S. p., pobočka B., či vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu s poukazom na výzvu súdu z 8. júna 2004. Negatívna odpoveď S. p., pobočka B. bola okresnému súdu doručená 19. júla 2004. Dňa 2. augusta 2004   bola   okresnému   súdu   doručená   plná   moc   na   zastupovanie   sťažovateľa   v konaní advokátom   JUDr.   O. W.   Okresný   súd   listom   z 20.   septembra 2004   žiadal   zo S. p.,   B. o zaslanie dokladov – kópií rozhodnutí, ktoré mu boli doručené 15. októbra 2004. Dňa 26. augusta 2004 bolo okresnému súdu doručené odborné vyjadrenie k zdravotnému stavu sťažovateľa z kliniky pracovného lekárstva.

Právny zástupca odporcu listom z 19. októbra 2004 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom   na 20.   októbra   2004   z dôvodu   účasti na iných   pojednávaniach a žiadal odročiť uvedené pojednávanie na iný termín. Dňa 20. októbra 2004 okresný súd pojednával v neprítomnosti odporcu. Súd vypočul navrhovateľa a pojednávanie odročil na 1.   december   2004.   Dňa   9.   novembra   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie sťažovateľa   k odbornému   vyjadreniu   kliniky   pracovného   lekárstva   a   oznámenie   mien a adries   svedkov,   ktorých   výsluch   navrhoval.   Na   pojednávaní   1.   decembra   2004   boli vypočutí   svedkovia,   ktorých   navrhol   sťažovateľ,   a   pojednávanie   bolo   odročené   na 7. februára   2005.   Listinné   dôkazy   od   sťažovateľa   boli   okresnému   súdu   doručené 7. decembra   2004.   Na   pojednávaní   7.   februára   2004   bolo   dokazovanie   vyhlásené   za skončené   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   14.   februára   2005   za   účelom   vyhlásenia rozsudku. Rozsudok bol vyhlásený na pojednávaní 14. februára 2005. Dňa 1. apríla 2005 bola okresnému súdu oznámená zmena sídla právneho zástupcu sťažovateľa a doručená urgencia   vyhotovenia   a   zaslania   rozsudku.   Rozsudok   bol   z okresného   súdu   vypravený

23. novembra   2005,   ale   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   nebol   doručený,   pretože   bol adresovaný na jeho starú adresu. Až úpravou z 9. januára 2006 bol daný pokyn na doručenie rozsudku   na   novú   adresu   právneho   zástupcu   sťažovateľa.   Dňa   16.   novembra   2005   bol okresnému   súdu   doručený   list   od   sťažovateľa,   v ktorom   žiada,   aby   mu   bol   doručený rozsudok. V spise je vložený úradný záznam, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ si prevzal rozsudok 15. februára 2006.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99).

Ústavný súd pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 28/01).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne okolnosti každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: právna a faktická zložitosť veci,   správanie   účastníkov   súdneho   konania a   postup   súdu   (II. ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, I. ÚS 813/00).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“ ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie   o náhradu   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   nehodnotil   ako   zložitú   vec. Posudzovaná vec patrí po právnej stránke k štandardnej agende všeobecných súdov, pretože ide   o konanie,   ktoré   patrí   do   rozhodovacej   právomoci   všeobecných   súdov   s rozsiahlou judikatúrou v danej oblasti.

Pri kritériu „správanie účastníkov“ ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá   by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu   sťažovateľa pri   posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca načas odpovedali na výzvy okresného súdu.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, lebo okresný súd bol dlhodobo nečinný bez existencie zákonnej prekážky konania (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd vyhodnotil postup okresného súdu a zistil jeho nečinnosť v období od 12 mája 2000 do 15. apríla 2004 (od vyžiadania vyjadrenia k návrhu od odporcu do prvého pojednávania vo veci) a po vyhlásení rozsudku od 14. marca 2005 do 9. januára 2006. Pri posudzovaní nečinnosti okresného súdu v období po vyhlásení rozsudku ústavný súd zobral do úvahy zákonnú lehotu súdu na vyhotovenie rozsudku. Ústavný súd posúdil uvedené obdobia ako časové úseky, v ktorých došlo k zbytočným prieťahom nečinnosťou okresného súdu, a to v celkovej dĺžke 5 rokov a 8 mesiacov. Pritom ide o konanie, ktorého predmet si vyžaduje zvláštnu starostlivosť okresného súdu.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   bolo   porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedených obdobiach,   tak   ako   mu   ho   zaručuje   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, no už neprikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd už vo veci rozhodol a povinnosť nedopustiť sa prieťahov v konaní mu vyplýva priamo z čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a svoju   žiadosť   odôvodnil   tým,   že   ide   o   mimoriadne   necitlivé   porušovanie   ústavne zaručeného   práva   zo   strany   porušovateľa,   pretože   všeobecný   súd   dospel   k svojmu rozhodnutiu vo veci po šiestich rokoch, a ani po vyhlásení rozsudku pred vyše desiatimi mesiacmi,   doteraz   nebol   toto   rozhodnutie   schopný   sťažovateľovi   doručiť.   Opísaný   stav zasahuje do stavu, pocitov hmotnej a intímnej sféry sťažovateľa mimoriadne nepriaznivo aj po materiálnej a morálnej stránke.

Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   to,   že   celková   doba   konania   okresného   súdu   bola   poznačená zbytočnými prieťahmi zo strany okresného súdu, ústavný súd rozhodol aj o primeranom finančnom zadosťučinení podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vo výške 80 000 Sk. Túto výšku primeraného finančného zadosťučinenia považuje ústavný súd za primeranú so zreteľom   na konkrétne okolnosti   posudzovanej veci,   a preto   vo   zvyšnej   časti   návrhu o primeranom finančnom zadosťučinení nevyhovel.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v sťažnosti   žiadala   ústavný   súd   o priznanie   trov právneho   zastúpenia.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.   z.“).   výpočtovým   základom   na   účely   tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   predchádzajúceho kalendárneho roka.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť   peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Ústavný súd preto vychádzal pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej   služby   vykonané   v roku   2005   z   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v sťažnosti vyčíslila trovy právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk.

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v sume vyčíslenej právnou zástupkyňou sťažovateľa t. j. v sume 5 302 Sk (odmena za prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   2   501   Sk   za   každý   úkon   a 2-krát á 150 Sk náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006