znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 352/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛,   zastúpených   advokátkou   Mgr.   Zuzanou   Zajíčkovou,ktorou   namietajú   porušenie   základného   práva   obracať   sa   štátne   orgány   so   žiadosťamia návrhmi podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na priaznivé životnéprostredie a práva na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia podľa čl. 44ods. 1 a čl. 45 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účasť verejnosti na rozhodovacomprocese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podľa Aarhuskéhodohovoru postupom vlády Slovenskej republiky a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta2014 a postupom Národnej rady Slovenskej republiky a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra2014,   ktorými   schválili   návrh   ústavného   zákona,   ktorým   sa   dopĺňa   Ústava   Slovenskejrepubliky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bez prechádzajúceho uskutočneniarozporového konania na základe výsledku pripomienkového konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a, o d m i e t a.

⬛⬛⬛⬛

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného právaobracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgányúzemnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44ods. 1 ústavy, práva na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinácha následkoch tohto stavu a práva na účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístupk spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   podľa   Dohovoru   o   prístupek informáciám,   účasti   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístupe   k   spravodlivostiv záležitostiach   životného   prostredia   (ďalej   len   „Aarhuský   dohovor“)   postupom   vládySlovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014a postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a jej uznesenímč. 1380 z 21. októbra 2014, ktorými vláda a národná rada schválili návrh ústavného zákonač. 306/2014 Z. z., ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   aj  ,,ústavný   zákon“),   bez   prechádzajúceho   uskutočneniarozporového konania na základe výsledku pripomienkového konania.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Ministerstvo   životného   prostredia   Slovenskej   republiky(ďalej len „ministerstvo životného prostredia“) predložilo 14. júla 2014 návrh ústavnéhozákona, ktorým sa dopĺňa ústava (rezortné číslo 7220/2014, vláda   číslo materiálu UV-̶30751/2014). K návrhu novely ústavného zákona sa uskutočnilo v dňoch od 14. júla 2014do   1.   augusta   2014   pripomienkové   konanie,   pričom   jedným   zo   subjektov,   ktoré   sapripomienkového   konania   zúčastnili,   bola   aj   verejnosť,   ktorá   formou   hromadnejpripomienky   žiadala   zastaviť   legislatívny   proces   návrhu   ústavného   zákona,   a   to   aždo vypracovania právnej analýzy, ktorá by vyvrátila právnu argumentáciu dokazujúcu, žev zmysle európskych predpisov „voda nie je tovarom“ podliehajúcim pravidlám voľnéhopohybu tovarov a služieb v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a tiež žiadalapreukázať súlad zavedenia nových pojmov s európskou vodnou legislatívou. Hromadnúpripomienku do uplynutia termínu na pripomienkovanie návrhu podpísalo viac ako 4 000občanov.

Vláda prerokovala a schválila návrh novely ústavného zákona uznesením č. 384/2014na   svojom   rokovaní   20.   augusta   2014.   Predmetným   uznesením   vláda   ďalej   poverilapredsedu vlády Slovenskej republiky predložiť predmetný vládny návrh ústavného zákonapredsedovi národnej rady na ďalšie ústavné prerokovanie a ministra životného prostrediaSlovenskej republiky uviesť vládny návrh ústavného zákona v národnej rade. Návrh bolnárodnej rade doručený 22. augusta 2014 (č. parlamentnej tlače 1110). Návrh novely ústavy(č. parlamentnej tlače 1110) bol po zmenách v národnej rade schválený uznesením č. 1380z 21. októbra 2014.

Dňa 13. augusta 2014 sa konalo stretnutie zástupcov verejnosti so zamestnancamiministerstva,   avšak   v   tomto   čase   už   návrh   novely   ústavy   nebol   na   ministerstve,   aleod 7. augusta   2014   bol   predložený   poradným   orgánom   vlády.   Stretnutie   bolo   skončenéso záverom,   že   k   zblíženiu   stanovísk   ministerstva   a   zástupcov   verejnosti   tykajúcich   sapožiadavky   z   hromadnej   pripomienky   verejnosti   požadujúcej   «vypracovanie   právnej analýzy, ktorá by vyvrátila... právnu argumentáciu dokazujúcu, že v zmysle európskych predpisov   „voda   nie   je   tovarom“   podliehajúcim   pravidlám   voľného   pohybu   tovarov a služieb v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie», nedošlo a rozpor naďalej trvá. Totostretnutie podľa sťažovateľov nemožno považovať za rozporové konanie, pretože cieľomrozporového konania je odstránenie rozporov. Vo vyhodnotení pripomienkového konania,ktoré bolo doručené 7. augusta 2014 na rokovanie poradných orgánov vlády, sa uvádza lenkonštatovanie,   že „...   nastavenie   legislatívneho   procesu   z   dôvodu   požadovaného verejnosťou   nie   je   možné.   Pojmy   použité   v   návrhu   ústavného   zákona   boli   upravené na základe   ostatných   pripomienok.“. Skutočnosť,   že   žiadne   rozporové   konanie   saneuskutočnilo a že rozpor trvá, sa však nikde v dokumentoch predložených poradnýmorgánom   vlády   neuvádza.   Podľa   sťažovateľov   navyše   o   výsledkoch   pripomienkovéhokonania nepodalo ministerstvo životného prostredia pravdivé informácie, keď na portáliprávnych   predpisov   predkladateľ   uviedol,   že   hromadná   pripomienka   verejnosti   bolaakceptovaná,   a   v   dokumente   vyhodnotenie   MPK   naopak   uviedol,   že „Zastavenie legislatívneho procesu z dôvodu požadovaného verejnosťou nie je možné“, z čoho podľasťažovateľov   vyplýva,   že   pripomienka   verejnosti   akceptovaná   nebola.   K   namietanémuporušeniu práv sťažovateľov malo dôjsť aj schválením uznesenia vlády č. 384/2014, pretoževláda   schválila   návrh   zákona,   ktorý   nebol   predložený   na   jej   rokovanie   v   súlades Legislatívnymi pravidlami vlády Slovenskej republiky (ďalej len,,legislatívne pravidlávlády“),   resp.   nebol   pripravený   a   v   pripomienkovom   konaní   prerokovaný   v   súlades legislatívnymi   pravidlami   vlády.   Podľa   sťažovateľov   bol   návrh   opakovane   podstatnemenený,   pričom   sa   neuskutočnilo   ďalšie   pripomienkové   konanie   podľa   čl.   14   ods.   8legislatívnych pravidiel vlády. Následne 22. augusta 2014 bol národnej rade doručený návrhnovely ústavy (č. parlamentnej tlače 1110) a po zmenách v parlamente ho národná radaschválila uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, avšak bez toho, aby sa predtým uskutočnilorozporové konanie s verejnosťou.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že v prípade hromadnej pripomienky verejnosti,ktorú podpisom podporilo viac ako 500 fyzických osôb, v danom prípade konkrétne 4127osôb,   a   ktorej   predkladateľ   návrhu   nevyhovel,   malo   byť   po   uplynutí   lehotyna pripomienkové   konanie   uskutočnené   rozporové   konanie   podľa   čl.   14   ods.   6legislatívnych pravidiel vlády. Ministerstvo životného prostredia ako predkladateľ návrhua príslušný   orgán   tento   postup   nedodržalo   a   nenaložilo   s   pripomienkou   ustanovenýmspôsobom. Uvedený postup následne vláda odobrila, keď návrh schválila uznesením, navyšenapriek tomu, že prešiel pred schválením vládou troma zmenami znenia bez toho, aby sazopakovalo pripomienkové konanie, a posunula ho tak na prerokovanie do národnej rady.Ani v národnej rade sa na pripomienku neprihliadalo a rozporové konanie sa neuskutočnilo. Sťažovatelia v sťažnosti namietajú zásah do v sťažnosti označených základných právaj   tým,   že   «Novela   Ústavy   v   prvej   časti   ustanovenia   zakotvuje   zákaz   vývozu   vody dopravnými   prostriedkami   alebo   potrubím,   avšak   v   druhej   časti   ustanovenia (za bodkočiarkou) cez široko zadefinované výnimky (najmä výnimku povoľujúcu vývoz vody dopravnými prostriedkami alebo potrubím na osobnú spotrebu), tento zákaz v podstate ruší. Napriek absencii výkladu pojmu „voda na osobnú spotrebu“ je zrejmé, že výnimka sa vzťahuje   na   vývoz   pitnej   vody.   Pred   prijatím   novely   Ústavy   vývoz   vody   nebolo   možné povoliť, pretože mu bránil článok 4 Ústavy SR, podľa ktorého „Nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé vody a vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky“. Po   prijatí   novely   Ústavy   vývoz   pitnej   vody   bude   možné   legálne   povoliť,   a   to   aj   pre splnomocňovacie   ustanovenie   obsiahnuté   v   druhej   vete   článku   4   odseku   2   Ústavy: Podrobnosti   o   podmienkach   prepravy   vody   na   osobnú   spotrebu   a   na   poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch ustanoví zákon. Novela Ústavy tak podľa   názoru   sťažovateľov   legalizuje   potenciálny   vývoz   vody   do   zahraničia   za   účelom obchodovania   s   vodou   ako   tovarom.».   Podľa   sťažovateľov   však   „V   zmysle   judikatúryÚstavného súdu SR, majetok taxatívne vymenovaný v čl. 4 Ústavy Slovenskej republikynemožno   previesť   na   inú   osobu,   a   to   ani   na   základe   osobitného   zákona   (zákonnýmprechodom).“.   Sťažovatelia   v   sťažnosti   napokon   vyjadrujú   presvedčenie,   že „...   nielen otázka prevodu vlastníckeho práva k vode odobratej na území SR, ale aj otázka prepravy vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území SR cez jej hranice tak, ako je upravená v čl. 4 ods. 2 Ústavy, je nevhodná“.

Sťažovatelia   poukazujú,   že „...   vzhľadom   na   možné   právne   dôsledky   považujú... za potrebné, aby pred definitívnym prijatím novely Ústavy bol vypracovaný právny výklad vody ako tovaru (podľa tvrdení ministerstva životného prostredia) a z toho sa odvíjajúcej zmeny   vlastníckych   vzťahov   pri   vývoze   vody   a   následne   posúdiť   možný   nesúlad   medzi odsekom (1) a (2) článku 4 novely Ústavy. V prípade, že voda aj po vyvezení zostane vlastníctvom Slovenskej republiky, je potrebné zadefinovať, ako bude Slovenská republika tieto vlastnícke práva uplatňovať v zahraničí.“.

Sťažovatelia napokon v sťažnosti uvádzajú argumenty, na základe ktorých je podľaich názoru ústavný zákon z 21. októbra 2014 č. 306/2014 Z. z., ktorým sa dopĺňa ústava tak,že sa na konci   jeho znenia pripája   veta „Slovenská   republika chráni a   zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov a nasledujúcich generácií“, pričom doterajší text čl. 4 sa označuje akoodsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2, ktorý znie „(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich   sa   na   území   Slovenskej   republiky   cez   hranice   Slovenskej   republiky dopravnými prostriedkami alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na osobnú   spotrebu,   pitnú   vodu   balenú   do   spotrebiteľských   obalov   na   území   Slovenskej republiky   a   prírodnú   minerálnu   vodu   balenú   do   spotrebiteľských   obalov   na   území Slovenskej republiky a na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie humanitárnej   pomoci   a   pomoci   v   núdzových   stavoch   ustanoví   zákon“,   v   rozpores pôvodným čl. 4 ústavy (resp. po novele s čl. 4 ods. 1 ústavy), poukazujú na nevhodnosťprijatej zmeny ústavy, jej nekonzistentnosť a vnútornú rozpornosť, ako aj na jej nesúlads legislatívou Európskej   únie v oblasti vodného hospodárstva, predovšetkým z pohľadupojmov použitých v ústavnom zákone č. 306/2014 Z. z.

Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   na   základedôvodov uvedených v sťažnosti po jej prerokovaní takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľov obracať sa na štátne orgány so žiadosťami a návrhmi priznané v čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na priaznivé životné prostredie a právo na úplné a včasné informácie o stave životného prostredia zakotvené v čl. 44 ods. l a čl. 45 Ústavy SR a právo na účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   podľa   Aarhuského   dohovoru   boli porušené   tým,   že   Vláda   Slovenskej   republiky   schválila   dňa   20.08.2014   uznesením č. 384/2014 a Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 21. 10. 2014 uznesením, č. 1380 návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bez prechádzajúceho uskutočnenia rozporového konania na základe výsledku pripomienkového konania.

3. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 384/2014 zo dňa 20.08.2014 sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.

4. Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky č. 1380 zo dňa 21. 10. 2014 sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje.“

Sťažovatelia   ďalej   navrhujú,   aby   ústavný   súd „...   v   odôvodnení   rozhodnutia konštatoval,   že   Národná   rada   Slovenskej   republiky   nemôže   pokračovať   v   prerokovaní a schvaľovaní príslušného vládneho návrhu zákona pred jeho opätovným prerokovaním a schválením vládou a že ministerstvo je povinné uskutočniť rozporové konanie k návrhu zákona   v   súlade   s   legislatívnymi   pravidlami   vlády   ohľadne   hromadnej   pripomienky predloženej   verejnosťou   a   v   prípade   zásadnej   zmeny   návrhu   zákona   predložiť   jeho pozmenené znenie na opätovné pripomienkové konanie. Ak nedôjde v rámci rozporového konania   k   zhode   medzi   navrhovateľom   a   predkladateľmi   pripomienky,   pripomienku   je povinná prerokovať vláda SR.“.

Sťažovatelia taktiež navrhujú, „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní návrhu odložil vykonateľnosť uznesenia   Vlády   Slovenskej   republiky   č.   384/2014   zo   dňa   20.   08.2   014,   ktorým   vláda schválila   návrh   ústavného   zákona,   ktorým   sa   dopĺňa   Ústava   Slovenskej   republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, zároveň aby odložil vykonateľnosť uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 1380 zo dňa 21. 10. 2014“.

Odklad vykonateľnosti sťažovatelia odôvodňujú „... dôležitým verejným záujmom, ktorý spočíva v tom, že postup štátnych orgánov Slovenskej republiky (v tomto prípade ministerstva životného prostredia, vlády a Národnej rady SR) pri ich činnosti, predovšetkým pri schvaľovaní návrhov zákonov, musí byť zbavený akýchkoľvek pochybností o tom, či je v súlade s ústavou“, poukazujúc pritom na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 5/03-10.

Podľa sťažovateľov „Verejný záujem na tom, aby postup štátnych orgánov Slovenskej republiky pri schvaľovaní zákonov, bol zbavený pochybností o jeho súlade s ústavou a o tom,   že   týmto   postupom   neprišlo   k   porušeniu   základných   práv   občanov   Slovenskej republiky, je podľa názoru sťažovateľov prinajmenšom rovnako veľký, ako bol v prípade postupu   Súdnej   rady   SR   pri   navrhovaní   kandidáta   na   predsedu   Najvyššieho   súdu   SR. Navyše   vzhľadom   na   zásadný   charakter   a   ďalekosiahle   dosahy   návrhu   novely   ústavy na občanov   Slovenskej   republiky   je   potrebné,   aby   sa   pri   schvaľovaní   takéhoto   zákona rešpektovalo právo občanov vyjadriť sa k návrhu zákona a vziať ich pripomienky na zreteľ. Odkladom   vykonateľnosti   by   nevznikla   žiadnym   osobám   ujma,   ktorá   by   bola porovnateľná   s   ujmou,   ktorá   by   vznikla   sťažovateľom   a   ďalším   fyzickým   a   právnickým osobám v prípade, žeby bol predmetný návrh zákona schválený spôsobom, ktorý by bol v rozpore s ústavou a znamenal by porušenie základných práv sťažovateľov.“.

Sťažovatelia si napokon v sťažnosti uplatnili aj náhradu trov konania, ktorých výšku vsťažnosti vyčíslili.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možnopovažovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavnýsúd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorejby mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).

Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebos inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgánya orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy má každý právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 45 ústavy každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životnéhoprostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.

Právo   na   účasť   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   v   záležitostiach   životnéhoprostredia upravuje čl. 8 Aarhuského dohovoru. Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každástrana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnostina príslušnej   úrovni   počas   prípravy   vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecnepoužiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významnývplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b)   mali   by   byť   zverejnené   návrhy   predpisov   alebo   by   mali   byť   inak   verejnesprístupnené a

c)   verejnosti   by   mala   byť   daná   možnosť   pripomienkovania,   a   to   priamo   aleboprostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa majú zohľadniť v najvyššej možnej miere.

Právo na prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia upravuje čl. 9Aarhuského dohovoru. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru bez toho, aby boli dotknutéprocesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnenépodmienky   uvedené   v jej   národnom práve, ak sú nejaké,   aby   členovia verejnosti   maliprístup   k   správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   konanía opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jejnárodným právom v oblasti životného prostredia. Sťažovatelia však v sťažnosti uvádzajú lendôvody,   na   základe   ktorých   vyjadrujú   názor,   že   postupom   vlády   a   jej   uznesenímč. 384/2014 a postupom národnej rady a jej uznesením č. 1380 došlo k zásahu do právaverejnosti na účasť na rozhodovacom procese v záležitostiach životného prostredia podľačl. 8   Aarhuského   dohovoru.   Zo   sťažnosti   nevyplývajú   žiadne   dôvody,   na   ktorých   bysťažovatelia zakladali namietané porušenie práva na prístup k spravodlivosti v záležitostiachživotného prostredia podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   8   Aarhuského   dohovoru   ústavný   súdpovažuje za potrebné poukázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len„Súdny   dvor“),   v   rámci   ktorej   už   posudzoval   možnosť   priamej   aplikácie   ustanoveníAarhuského dohovoru, a poukázal na svoju judikatúru, v ktorej vyslovil, že v tejto súvislostisa ustanovenie dohody uzatvorenej s Európskou úniou a jej členskými štátmi a tretímištátmi musí považovať za ustanovenie s priamym účinkom v prípade, že vzhľadom na jehoznenie, ako aj na predmet a povahu tejto dohody obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorejsplnenie alebo účinky nezávisia od vydania žiadneho ďalšieho aktu (pozri najmä rozsudkySúdneho dvora z 12. 4. 2005, Igor Simutenkov proti Ministerio de Educación y Culturaa Real Federación Española de Fútbol, C-265/03, Zb. s. I-2579, bod 21, a z 13. 12. 2007,Asda Stores Ltd proti Commissioners of Her Majesty’s Revenue and Customs, C-372/06,Zb. s. I-11223, bod 82).

Z   formulácie   použitej   v   čl.   8   Aarhuského   dohovoru „každá   strana   sa   usiluje podporovať,   pokým   sú   ešte   možnosti   otvorené,   účinnú   účasť   verejnosti   pri   príprave právnych predpisov“ možno konštatovať, že právo verejnosti na účasť pri príprave právnychpredpisov   je   v   tomto   dohovore   upravené   najmenej   striktne,   avšak   napriek   uvedenejkonštatácii čl. 8 tohto dohovoru určuje zodpovednosť orgánov verejnej správy za prijatienevyhnutných prostriedkov pre efektívnu účasť verejnosti pri príprave všeobecne záväznýchpredpisov. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie čl. 8 Aarhuského dohovoru je z hľadiskajeho   výkonu   alebo   jeho   účinkov   podriadené   tomu,   že   dôjde   na   vnútroštátnej   úrovni   kvydaniu neskorších aktov, ktorými sa zabezpečí jeho realizácia. Nemožno mu teda priznaťpriamy účinok v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 27 ods. 1 ústavy, právapodľa čl. 44 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 45 ústavy a práva podľa čl. 8 Aarhuskéhodohovoru postupom vlády a jej uznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014 a postupomnárodnej rady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, ktorými vláda a národná radaschválili návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa čl. 4 ústavy tak, že v čl. 4 sa na koncipripája veta „Slovenská republika chráni a zveľaďuje toto bohatstvo, šetrne a efektívne využíva   nerastné   bohatstvo   a   prírodné   dedičstvo   v   prospech   svojich   občanov a nasledujúcich generácií“ a doterajší text   čl. 4 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa saodsekom 2, ktorý znie „(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na osobnú spotrebu, pitnú vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a prírodnú minerálnu vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch ustanoví zákon.“ (rezortné číslo 7220/2014, vláda   číslo materiálu UV-30751/2014,̶číslo   parlamentnej   tlače   1110)   bez   prechádzajúceho   uskutočnenia   rozporového   konaniana základe výsledku pripomienkového konania, ktoré sa uskutočnilo od 14. júla 2014 do 1.augusta   2014.   K   namietanému   porušeniu   uvedených   práv   sťažovateľov   malo   dôjsťv dôsledku toho, že vláda a národná rada schválili návrh novely ústavy, ktorým sa dopĺňačl. 4 ústavy o nový odsek 2 bez zohľadnenia zásadných pripomienok verejnosti, vo vzťahuku   ktorým   v   rámci   uskutočneného   pripomienkového   konania   rozpor   pretrval.   Podľasťažovateľov   v   prípade,   ak   predkladateľ   návrhu   zákona   (v   tomto   prípade   ministerstvoživotného prostredia) hromadnej pripomienke verejnosti nevyhovel, malo byť po uplynutílehoty na pripomienkové konanie uskutočnené rozporové konanie v súlade s čl. 14 ods. 6legislatívnych   pravidiel   vlády.   Vláda   sa   mala   porušenia   uvedených   práv   sťažovateľovdopustiť tým, že svojím schválením návrhu novely ústavy odobrila postup ministerstvaživotného prostredia, ktoré nedodržalo postup podľa čl. 14 ods. 6 legislatívnych pravidielvlády a nenaložilo s pripomienkou verejnosti ustanoveným spôsobom, keď tento návrhvláda schválila svojím uznesením, a to navyše aj napriek tomu, že návrh zmeny ústavyprešiel pred schválením vládou troma zmenami bez toho, aby sa zopakovalo pripomienkovékonanie,   čím   predmetný   návrh   ústavného   zákona   vláda   posunula   na   prerokovaniedo národnej rady. Národná rada sa mala zásahu do sťažovateľmi označených základnýchpráv   dopustiť tým,   že   neprihliadala na zásadné pripomienky verejnosti k predmetnémunávrhu ústavného zákona.

Vo   vzťahu   k   v   sťažnosti   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupoma uznesením vlády je potrebné uviesť, že podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosťmožno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatreniaalebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počítaodo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Sťažovatelianamietajú porušenie svojich základných práv označených v sťažnosti uznesením vlády č.384/2014 z 20. augusta 2014. Sťažnosť proti porušeniu v petite sťažnosti označených právvšak bola ústavnému súdu doručená 8. decembra 2014, a teda po uplynutí dvojmesačnejlehoty   počítanej   odo   dňa,   kedy   sa   sťažovatelia   mohli   o namietanom   zásahu   do   ichzákladných práv dozvedieť. Preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v častinamietajúcej   zásah   do   označených   základných   práv   sťažovateľov   postupom   vlády   a jejuznesením č. 384/2014 z 20. augusta 2014 bolo potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.

Podľa čl. 13 ods. 3 legislatívnych pravidiel vlády sa pripomienkové konanie k návrhuzákona má uskutočniť inter alia aj s verejnosťou. Zo sťažnosti ani z jej príloh však nie jemožné zistiť, na základe čoho sa sťažovatelia považujú za zástupcov verejnosti, resp. ako sanimi   stali,   ani   či   sťažnosť   podávajú   vo   svojom   mene   alebo   v   mene   tejto   anonymnejverejnosti. Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že sú zástupcami verejnosti a sťažnosťpodávajú v jej mene, pričom z obsahu sťažnosti a ani z jej príloh nie je možné zistiť, ako sazástupcami verejnosti stali, sťažnosť sťažovateľov treba odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde aj z dôvodu jej podania osobami zjavne neoprávnenými.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významuzaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľov,   ako   aj   ich   návrhom   na   odloženievykonateľnosti uznesenia vlády č. 384/2014 z 20. augusta 2014 a uznesenia národnej radyč. 1380 z 21. októbra 2014.

Nad   rámec   veci   vzhľadom   na   obsah   sťažnosti   ústavný   súd   považuje   za   vhodnévyjadriť sa aj k neopodstatnenosti jednotlivých námietok sťažovateľov.

Pokiaľ ide o v sťažnosti namietané porušenie označených práv postupom a uznesenímnárodnej rady, je potrebné pripomenúť, že výkon a účinky práva verejnosti na účasť pripríprave právnych predpisov v záležitostiach životného prostredia podľa čl. 8 Aarhuskéhodohovoru sú v podmienkach Slovenskej republiky podriadené pravidlám obsiahnutým vlegislatívnych pravidlách vlády, ktoré zabezpečujú jeho realizáciu. Štandardy zabezpečujúceúčasť   verejnosti   pri   príprave   právnych   predpisov   dotýkajúcich   sa   záležitostí   životnéhoprostredia,   tak   ako   vyplývajú   z   čl.   8   Aarhuského   dohovoru,   sú   v Slovenskej   republikeupravené v rámci legislatívnych pravidiel vlády, ktoré sú interným normatívnym riadiacimaktom vlády a ktoré podľa čl. 1 písm. a) legislatívnych pravidiel vlády záväzne určujúpravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov a upravujú postup ministerstiev aostatných orgánov verejnej moci pri príprave, predkladaní a prerokúvaní zákonov, ktorýchnávrhy podáva vláda národnej rade, a to až do ich podania národnej rade. Legislatívnepravidlá vlády teda upravujú postup zabezpečujúci účasť verejnosti pri príprave právnychpredpisov, ktorý je časovo ohraničený, a to podaním príslušného návrhu zákona národnejrade. Účasť verejnosti pri príprave právnych predpisov zabezpečujú tým, že predkladateľovinávrhu zákona stanovujú povinnosť prerokovať daný návrh s verejnosťou v pripomienkovomkonaní podľa stanovených pravidiel. Povinnosti v nich upravené týkajúce sa zabezpečeniaúčinnej účasti verejnosti na rozhodovacom procese sa na národnú radu nevzťahujú. Národnárada sa svojím postupom a rozhodnutím preto nemôže dopustiť ich porušenia majúceho zanásledok porušenie práva na účasť verejnosti na rozhodovacom procese v záležitostiachživotného prostredia podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru.

Vo   vzťahu   k   v   sťažnosti   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesenímnárodnej rady č. 1380 z 21. októbra 2014 je potrebné napokon uviesť aj to, že sťažovateliav sťažnosti v podstate napádajú samotné prijatie uznesenia č. 1380, ktorým národná radaschválila vládny návrh ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa ústava tak, že v čl. 4 ústavy sana   konci   pripája   veta ,,Slovenská   republika   chráni   a   zveľaďuje   toto   bohatstvo,   šetrne a efektívne využíva nerastné bohatstvo a prírodné dedičstvo v prospech svojich občanov a nasledujúcich generácií“ a doterajší text   čl. 4 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa saodsekom 2, ktorý znie ,,(2) Preprava vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami alebo potrubím sa zakazuje; zákaz sa nevzťahuje na vodu na osobnú spotrebu, pitnú vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a prírodnú minerálnu vodu balenú do spotrebiteľských obalov na území Slovenskej republiky a na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch. Podrobnosti o podmienkach prepravy vody na osobnú spotrebu a vody na poskytnutie humanitárnej pomoci a pomoci v núdzových stavoch ustanoví zákon.“. Predmetným uznesením národnej rady schválený ústavný zákonbol 6. novembra 2014 odoslaný do Zbierky zákonov Slovenskej republiky a uverejnený bol14. novembra 2014 v čiastke 95 pod č. 306/2014. Účinnosť nadobudol 1. decembra 2014.

Sťažovatelia v sťažnosti konkrétne napádajú, že prijatá zmena ústavy (čl. 4 ods. 2ústavy) je v rozpore s pôvodným čl. 4 ústavy (resp. po novele s čl. 4 ods. 1 ústavy)a legislatívou   Európskej   únie   v   oblasti   vodného   hospodárstva   a   že   je   nevhodná,nekonzistentná a vnútorne rozporná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že predmetomsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je preskúmať namietané porušenie základných právpodľa   ústavy   alebo   práv   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy.   Ústavný   súd   nemáv konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc posudzovať súlad prijatej právnejúpravy s ústavou, resp. s právnym predpisom vyššej právnej sily. Rovnako je potrebnédodať, že právomoc ústavného súdu posúdiť v rámci konania o súlade právnych predpisovpodľa čl. 125 ústavy a § 37 zákona o ústavnom súde súlad ústavného zákona s ústavou jeotázna (k preskúmateľnosti súladu ústavného zákona s ústavou pozri napr. II. ÚS 153/2013).

Ústavný súd ďalej v súvislosti s prerokovaním sťažnosti sťažovateľov považuje zapotrebné uviesť aj to, že podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzickáosoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základnýchpráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkmikonania sú sťažovateľ a orgán verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje. Uvedenéustanovenia zákona o ústavnom súde určujú okruh zásahov, voči ktorým možno namietaťporušenie   základných   práv,   a   okruh   subjektov,   proti   ktorým   možno   sťažnosť   podať.Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa ochrany základných práva slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu, ktorý má atribútyverejnej moci a ktorým je daný orgán spôsobilý autoritatívne zasiahnuť do právnej sférysťažovateľa. Uznesenia vlády a uznesenia národnej rady nemožno považovať za rozhodnutiači opatrenia orgánov verejnej moci v zmysle § 49 zákona o ústavnom súde, ktorými by bolomožné zasiahnuť do individuálnych práv jednotlivcov, pretože nepredstavujú individuálnyprávny akt, ale sú všeobecne záväzné. Za iný zásah v zmysle § 49 zákona o ústavnom súdeby bolo možné nanajvýš považovať postup ministerstva životného prostredia, predkladateľanávrhu ústavného zákona, v pripomienkovom konaní.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovatelia namietajú porušenie označených práv ajpostupom   ministerstva   životného   prostredia,   hoci   ministerstvo   životného   prostredianeoznačili v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť porušenia ich základných práv.V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde jeústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených vtomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavujepredovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (vkonaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa odústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzípredmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnejochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľdomáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľasvojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovanýmprávnym zástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Časť   argumentácie   sťažovateľov   dotýkajúca   sa   porušenia   nimi   označených   práv,obsiahnutá v odôvodnení ich sťažnosti sa netýka postupu a rozhodnutí, vo vzťahu ku ktorýmsťažovatelia žiadajú od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa ústavy aAarhuského dohovoru (uznesenie vlády a uznesenie národnej rady), ale táto smeruje kpochybeniam   na   strane   ministerstva   životného   prostredia.   V   súvislosti   s viazanosťounávrhom ústavným súdom, ako aj so zásadou ultra petitum iudex condemnare non potest sas   námietkami,   ktoré   nemajú   vzťah   k   sťažnostnému   petitu   (sťažnosťou   napadnutýmrozhodnutiam), ale smerujú voči postupu subjektu, ktorého sťažovatelia neoznačili v petitesťažnosti za porušovateľa svojich práv, nie je potrebné podrobnejšie vysporiadať.

Obsah petičného práva v zmysle čl. 27 ústavy spočíva v tom, že každému sa zaručujenikým nerušený výkon tohto práva za predpokladu, že nie sú prekročené medze určenév čl. 27 ods. 2 a 3 ústavy a pri rešpektovaní čl. 2 ods. 3 ústavy (obdobne I. ÚS 38/94,I. ÚS 37/00). S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že účelom tohto základnéhopráva   je   garantovať   každému   možnosť   obracať   sa   vo   veciach   verejného   alebo   inéhospoločného   záujmu   na   orgány   verejnej   moci   so   žiadosťami,   návrhmi   a   sťažnosťami.Povinnosťou dožiadaných orgánov je týmito podnetmi sa zaoberať. Ich povinnosťou však nieje splniť očakávania a predstavy predkladateľov daných podnetov. Je však potrebné, abypodnety boli vybavené spôsobom súladným s ústavou, príslušnými zákonmi, ako aj ďalšíminormatívnymi právnymi aktmi.

Na   základe   zistení   ústavného   súdu   sťažovateľom   a   predkladateľom   hromadnejpripomienky nebolo zo strany žiadneho orgánu verejnej moci znemožnené, aby v rámcipripomienkového konania uplatnili svoje práva, ktoré sa v konečnom dôsledku premietlido podnetu   na   zastavenie   legislatívneho   procesu   návrhu   ústavného   zákona.   V   danomprípade   nebol   zistený   žiadny   protiprávny   úkon   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   by   moholzasiahnuť   do   výkonu   základných   práv   sťažovateľov.   Verejnosť   mala   v   súlades legislatívnymi pravidlami vlády možnosť ovplyvniť navrhované znenie zmeny ústavy, alelen   v   podobe   konkrétnych   a   jednoznačných   návrhov   na   úpravu   textu   podľa   čl.   14legislatívnych pravidiel vlády. Verejnosť síce využila možnosť účasti na pripomienkovomkonaní, ale hromadnú pripomienku neformulovala spôsobom vyžadujúcim si uskutočnenierozporového   konania   podľa   čl.   10   ods.   6   legislatívnych   pravidiel   vlády.   Prijatímnamietaného uznesenia národnej rady, ako aj namietaného uznesenia vlády, proti ktorémuvšak bola sťažnosť podaná oneskorene, ako ani predchádzajúcim postupom predkladateľa(ministerstva životného prostredia, ktorého však sťažovatelia neoznačili v petite sťažnostiza subjekt, ktorý sa mal dopustiť zásahu do nimi označených práv) pred predložením návrhuústavného   zákona   na   rokovanie   vlády   v   súlade   s   príslušnými   článkami   legislatívnychpravidiel   vlády   nemohla   nastať   reálna   možnosť   signalizujúca   namietané   porušeniezákladného práva obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátneorgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami podľa čl. 27ods. 1 ústavy. Táto časť sťažnosti namietajúca porušenie základného práva podľa čl. 27ústavy postupom národnej rady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014 je zjavneneopodstatnená.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva na priaznivéživotné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorejuž uviedol, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam a slobodám občanaje   povinnosť   podniknúť   opatrenia   na   ochranu   práv,   ktoré   v   ústave   priznal   občanovi,ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý občan žiada odštátu (m. m. II. ÚS 8/96, I. ÚS 4/02). Zároveň však existujú aj pozitívne záväzky štátu, ktorévyplývajú zo záujmu na efektívnej ochrane práv. Takúto zvláštnu kategóriu pozitívnychzáväzkov štátu predstavujú povinnosti štátu spočívajúce v zabezpečení účinnej ochranymedzinárodnými zmluvami zaručených práv prostredníctvom existencie určitého (právomupraveného) procesu.

Cieľom pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z čl. 8 Aarhuského dohovoru jeprostredníctvom právneho poriadku príslušného štátu zabezpečiť ochranu účasti verejnostipri príprave všeobecne záväzných právnych predpisov majúcich významný vplyv na životnéprostredie, t. j. počiatočnej fáze celého legislatívneho procesu – pri príprave a prerokovanínávrhu   zákona   pred   jeho   predložením   do   národnej   rady.   Samotný   legislatívny   procesprebieha   ďalej   v   národnej   rade,   prerokovaním   návrhu   zákona   vo   výboroch   a   pléne,uskutočnení   hlasovania   o   návrhu   zákona,   signáciou   zákona   a   končí   až   uverejnenímschváleného zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Výsledkom legislatívnehoprocesu je zákon upravujúci nielen práva a povinnosti subjektov, ktorým je adresovaný, aleaj zabezpečujúci ich práva, resp. ochranu ich práv a právom chránených záujmov.

Z uvedeného je zrejmé, že nedostatočné zabezpečenie tohto pozitívneho záväzkuštátu automaticky samo osebe neznamená aj porušenie práva, v záujme ochrany ktorého samá   príslušná   povinnosť   realizovať,   t.   j.   práva   na   priaznivé   životné   prostredie,   pretožeuvedenému   právu   verejnosti   zodpovedá   obsahovo   rovnaká   povinnosť   štátu,   resp.príslušných orgánov verejnej moci chrániť práva priznané jednotlivým osobám, a taktiežpreto, že až konečný výsledok legislatívneho procesu, t. j. uverejnený zákon je pre dotknutésubjekty záväzný. K porušeniu alebo obmedzeniu základného práva na priaznivé životnéprostredie   by   mohlo   dôjsť   až   na   základe   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republikyzverejneného   zákona,   a   to   buď   samotným   ustanovením   príslušného   zákona   alebo   priaplikácii uvedeného zákona príslušnými orgánmi verejnej moci (I. ÚS 73/2014).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi dôvodmi, na ktorýchsťažovatelia   zakladajú   namietané   porušenie   základného   práva   na   priaznivé   životnéprostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, a nimi namietaným postupom národnej rady, ako anipostupom   predkladateľa   (ministerstva   životného   prostredia,   ktorého   však   sťažovatelianeoznačili v petite sťažnosti za subjekt, ktorý sa mal dopustiť zásahu do nimi označenýchpráv)   či   postupom   vlády   (proti   ktorej   však   bola   sťažnosť   podaná   oneskorene)   prizabezpečení účasti verejnosti pri príprave   návrhu   ústavného zákona neexistuje príčinnásúvislosť.   Preto aj   túto   časť sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia namietajú zásah   do práva   napriaznivé   životné   prostredie   podľa   čl.   44   ods.   1   ústavy   postupom   národnej   rady   a   jejuznesením č. 1380 z 21. októbra 2014, by bolo potrebné posúdiť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia   pri   výpočte   namietania   porušenia   ich   základných   práv   uvádzajú   ajporušenie ich základného práva na úplné a včasné informácie o stave životného prostrediaa o príčinách a následkoch tohto stavu podľa čl. 45 ústavy, avšak bez toho, aby uviedli,v čom vidia porušenie tohto ich základného práva. Zo sťažnosti nevyplývajú žiadne dôvody,na   ktorých   by   sťažovatelia   zakladali   namietané   porušenie   tohto   práva   zo   strany   vládya národnej rady. Preto vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 45 ústavy postupom národnejrady a jej uznesením č. 1380 z 21. októbra 2014 aj túto časť sťažnosti treba považovaťza zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015