znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 352/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   G.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   LAW FIRM s. r.   o.,   Špitálska   10, Bratislava, v   mene ktorej   koná   advokát JUDr.   Ing.   Michal Žiaran, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č. k. 23   Tos   134/2013-62 z 8. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2014 doručená   sťažnosť   D.   G.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Tos 134/2013-62 z 8. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)   č. k. 8 T 162/2009-460 z 25. novembra 2010, ktorý   bol potvrdený uznesením krajského súdu č. k. 3 To 13/2011-485 z 28. februára 2011, uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi „podľa § 172 odsek 1 písmeno d), odsek 2 písmeno e) Trestného zákona, za čo bol podľa § 172 odsek 2 Trestného zákona v spojení s § 42 odsek 1 Trestného zákona podľa zásady uvedenej v § 42 odsek 2 Trestného zákona, za použitia § 39 odsek 1 Trestného zákona odsúdený k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov“.

Sťažovateľ   sa   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   14.   septembra   2012 domáhal povolenia   obnovy   konania   v   jeho   právoplatne   skončenej   trestnej   veci   vedenej pod sp. zn. 8 T 162/2009. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Nt 83/2012 z 8. novembra 2013 návrh na obnovu konania podľa ustanovenia § 399 ods. 2 zákona č. 301/ 2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   pri   rozhodnutí   o   zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania vychádzal „najmä z tvrdenia, že nezistil podmienky na povolenie obnovy konania podľa ustanovenia § 394 ods. 1, 4, 5 Trestného poriadku, pričom odsúdeným (sťažovateľom, pozn.) prezentované skutočnosti neodôvodňovali zmenu výroku   o   vine   a treste“.   K   dôvodom,   pre   ktoré   sťažovateľ   povolenie   obnovy   konania navrhoval,   okresný   súd „konštatuje,   že (sťažovateľ,   pozn.) už   v   pôvodnom   konaní argumentoval rovnako vo vzťahu k zisteným dávkam drogy a odvolanie v predmetnej veci rovnako opieral o nevedomosť o presnom množstve drogy a kvalite metamfetamínu“.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ včas sťažnosť. Vo svojej sťažnosti namietal nesprávnosť záverov okresného súdu, ktorý „konštatuje, že som v rámci svojho odvolania   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Trenčín,   sp.   zn.   8T/162/2009   argumentoval rovnako ako v návrhu na povolenie obnovy“.

S   týmto   záverom   okresného   súdu   sťažovateľ   nesúhlasí   a   poukazuje   na   to, že vo svojom   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   v   pôvodnom   trestnom   konaní vedenom pod sp. zn. 8 T/l62/2009 „uviedol, že Národná protidrogová jednotka vo výročnej správe uviedla cenu jednej dávky pervitínu v rozmedzí 200-600,-SKK, pričom súd v mojom prípade vychádzal z ceny   300,-SKK   za   jednu dávku   pervitínu.   Dôvodil som,   že   rozdiel v spodnej hranici ceny (100,-SKK) je spôsobilý znížiť cenu celkového množstva drogy pod hranicu   2.660,-Euro,   t.   j.   pod   hranicu   škody   väčšieho   rozsahu.   Zároveň   som   poukázal na tzv.   veľkoobchodnú   cenu   pervitínu.   Moju   argumentáciu   odmietol   tak   Krajský   súd v Trenčíne,   ktorý   poukázal   na   fakt,   že   súdom   aplikovaná   cena   300,-SKK   za   dávku   je v rozmedzí 200,-SKK až 600,-SKK a aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý poukázal na potrebu vychádzať z tzv. maloobchodnej ceny pri predaji konečnému spotrebiteľovi a nie tzv. veľkoobchodnej ceny.“.

Sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania «poukázal na diskrepanciu   vo   vlastných   údajoch   Národnej   protidrogovej   jednotky   PPZ   SR k maloobchodnej cene pervitínu-metamfetamínu.   Z údajov NPJ PPZ   SR je totiž zrejmé, že dva údaje o cene tej   istej   drogy   od   toho   istého úradu   umožňujú posudzovať   to   isté množstvo   drogy   pri   predaji   koncovému   spotrebiteľovi   na   úrovni   1.480,-Euro c/a 6.413, Euro. Pri názore, že predmetná otázka (hodnoty množstva drogy) má zásadný vplyv   na rozhodnutie   o   vine   ako   aj   na   uložený   trest   a   v   pôvodnom   konaní   bola   táto skutočnosť   súdu   neznáma,   keďže   pracovník   NPJ   túto   skutočnosť   zamlčal   som   navrhol postupom   podľa   §   398   ods.   1   Tr.   por.   v   záujme   preverenia   dôvodnosti   môjho   návrhu na povolenie   obnovy   konania   požiadať   PPZ   SR,   UBOK,   NPJ   o   poskytnutie   odbornej informácie a zodpovedanie vymedzených otázok. Okresný súd Trenčín však ani nevyhovel návrhu na postup podľa § 398 ods. 1 Tr. por. ani sa v rozpore s ustanovením § 176 Tr. por. nevysporiadal s procesnou skutočnosťou prečo si nezabezpečil od NPJ PPZ SR písomné vysvetlenie k otázke ako je možné, že podľa ich vlastných údajov pri tom istom množstve vychádza diametrálne   odlišná hodnota   -   cena.   Rozdiel v cene   je pritom tak   podstatný, že cena   „dávková“   (6.413,-Euro)   umožňuje   posudzovať   konanie   podľa   kvalifikovanej skutkovej podstaty § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák. a cena „kubíková“ (1.480,-Euro) naproti tomu subsumuje konanie pod základnú skutkovú podstatu § 172 ods. 1 písm. a)-d) Tr. zák. Rozdiel v trestných sadzbách je však natoľko dramatický, že nie je možné prijať a uspokojiť sa   s určitou   nepresnosťou.   Súd   I.   stupňa   nesprávne   uvádza,   že   určovanie   „rozsahu“ trestného činu pri drogových deliktoch podľa ustanovenia § 126 Tr. zák. je prekonané. Uvedený právny názor súdu I. stupňa je v rozpore s ustálenou súdnou praxou Najvyššieho súdu   Slovenskej'   republiky   (Uznesenie   sp.   zn.   6To/17/2003,   Uznesenie   sp.   zn. 2Tdo/49/2011).».

O   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 23 Tos 134/2013-62 z 8. januára 2014 tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   namieta   najmä   skutočnosť, že krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nevysporiadal   s   argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ani s jeho návrhom, „aby súd postupoval podľa § 398 ods. 1 Trestného poriadku (v záujme preverenia dôvodnosti návrhu Sťažovateľ na povolenie obnovy konania) a požiadal PPZ SR, UBOK, NPJ o poskytnutie odbornej   informácie   a   zodpovedanie   vymedzených   otázok“. Podľa   názoru   sťažovateľa „tento návrh súdy oboch stupňov jednoducho arbitrárne odignorovali“.

Sťažovateľ v súvislosti s jeho námietkou nesprávneho postupu pri určovaní hodnoty zaisteného   množstva   drogy   v   pôvodnom   trestnom   konaní,   ktorá   bola   súčasťou   jeho argumentácie   v   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania,   poukazuje   aj   na „uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 To 17/2003“ a na „uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To65/2010“, a tvrdí, že závery súdov v týchto trestných veciach sú aplikovateľné aj ne jeho trestnú vec, z čoho odvodzuje záver o porušení princípu právnej istoty v dôsledku odlišného posúdenia veci všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho trestnej veci.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   svoj   pôvodný   návrh na povolenie   obnovy   konania   doplnil   v   čase   pred   rozhodnutím   krajského   súdu o argumentáciu,   podľa   ktorej   mu   bol   v   pôvodnom   konaní „uložený   trest   za   použitia asperačnej zásady, ktorá (s poukazom na Nález ÚS SR, č. k. PL. ÚS 106/2011-85) zakladá dôvod na obnovu konania“.

Sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd sa s touto jeho námietkou v odôvodnení napadnutého   uznesenia „vysporiadal   tak,   že   poukázal   na   bod   III.   stanoviska   trestno- právneho   kolégia   NS   SR   Tpj   44/2013“,   pričom   toto   stanovisko   je   podľa sťažovateľa „utilitárnou dezinterpretáciou a ignorovaním ustanovenia § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení ako aj Nálezu ÚS SR, č. k. PL.ÚS 106/2011-85, nakoľko ani použitie ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného   zákona   o   mimoriadnom   znížení   trestu   odňatia   slobody   nemení   nič   na   tom, že pertraktovaným   nálezom   bola   vyslovená   protiústavnosť   časti   právneho   predpisu, čo zakladá dôvod obnovy konania ex lege“.

Ďalšie   argumenty   krajského   súdu   v   tejto   súvislosti   označuje   sťažovateľ   za „nelogické a v právnom štáte nemysliteľné. Ustanovenie právneho predpisu buď je v súlade s Ústavou alebo je protiústavné, pričom protiústavnosť predpisu nemôže byť negovaná iným predpisom. Interpretácia Krajského súdu v Trenčíne vlastne znamená, že Sťažovateľ mal smolu vtom, že v jeho trestnom konaní bolo použité ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu, pretože ak by tomu tak, nebolo, dnes by bolo obnovu konania potrebné povoliť, čo by mu   otváralo   nové   možnosti   použitia   ustanovenia   o   mimoriadnom   znížení   trestu aj pod hranicu trestu, ktorý mu bol uložený. Navyše v prípade Sťažovateľa bolo použité ustanovenie   §   39   ods.   1   Trestného   zákona   z   dôvodu   prevahy   poľahčujúcich   okolností na strane Sťažovateľa a nie kvôli individualizácii neprimerane vysokého trestu uloženého podľa asperačnej zásady.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„Právo D. G.,   na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   8.   januára   2014   č.   k. 23Tos/134/2013-62 porušené bolo.

Právo   D.   G.,   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8. januára 2014 č. k. 23Tos/134/2013-62 porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   8.   januára   2014   č.   k. 23Tos/134/2013 62 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť D. G., trovy konania v sume 284,08 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Michala Žiarana, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o   krajský   súd rozhodujúci o   zákonnosti   väzby) nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Krajský súd uznesením č. k. 23 Tos 134/2013-62 z 8. januára 2014 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 83/2012 z 8. novembra 2013 podľa §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   V   relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho uznesenia krajský súd uviedol: „Uznesením súdu prvého stupňa bolo rozhodnuté podľa § 399 ods. 2 Tr. por. tak, že návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania vo vyššie uvedenej   trestnej   veci   bol   zamietnutý.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   v   zákonnej   lehote sťažnosť   odsúdený,   ktorú zahlásil hneď na verejnom zasadnutí.   V písomných dôvodoch sťažnosti prostredníctvom obhajcu namietal, že hodnota zaisteného množstva drogy nebola spoľahlivo zistená a poukázal aj na rozdiely v údajoch Národnej protidrogovej jednotky PPZ SR k maloobchodnej cene pervitínu - metamfetaminu. Dňa 21.12.2012 doplnil návrh na   obnovu   konania,   v   ktorom   poukázal   na   to,   že   mu   bol   uložený   trest   aj   za   použitia asperačnej zásady, ktorá bola Ústavným súdom SR vyhlásená v časti ustanovenia § 41 ods. 2   Tr.   zák.,   veta   za   bodkočiarkou,   za   protiústavnú,   pričom   táto   skutočnosť   u   neho zakladá dôvod pre obnovu konania. Krajský súd na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná. Súd prvého stupňa   správne   procesne   postupoval,   keď   o   návrhu   odsúdeného   na   povolenie   obnovy konania rozhodoval v súlade s § 402 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí. Na tomto verejnom   zasadnutí   mal   možnosť   odsúdený   v   prítomnosti   svojho   obhajcu   vyjadriť   sa k svojmu návrhu, ako aj predneseniu konečného návrhu.“

Podstata   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   spočíva   v   nesúhlase   sťažovateľa s nepovolením obnovy konania v jeho trestnej veci, pričom jeho sťažnosť obsahuje dve zásadné námietky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Prvou   zásadnou   námietkou   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   sa   krajský   súd nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou   týkajúcou   sa   právnej   kvalifikácie   jeho   konania na základe   hodnoty   zaisteného   množstva   drogy   ani   s   jeho   návrhom   na   vykonanie potrebného dokazovania v tejto súvislosti.

Druhou námietkou poukazuje na skutočnosť, že v jeho prípade bola pri ukladaní trestu   použitá   asperačná   zásada   zakotvená   v ustanovení §   41 ods.   2 Trestného   zákona, ktorého   časť   textu   za   bodkočiarkou   („súd   uloží   páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu takto určenej   trestnej   sadzby   odňatia   slobody“)   bola   nálezom   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s ústavou.

Ústavný   súd   uznesenie   krajského   súdu,   v   ktorom   krajský   súd   zhrnul   skutočnosti relevantné   pre   posúdenie   sťažovateľovho   návrhu   na   obnovu   konania,   preskúmal a preskúmal tiež obsah sťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Na základe zistených skutočností ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi v danej veci bol umožnený reálny prístup k súdu. Všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal,   rozhodol   a   svoje   rozhodnutie   jasne   a   zrozumiteľne   odôvodnil.   Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania je síce stručné, nie však v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu (m. m. II. ÚS 106/05).

1.   Pokiaľ   ide   o   prvú   sťažnostnú   námietku,   krajský   súd   sa   tu   v   podstatnej   časti prihlásil k záverom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia okresného súdu, preto ústavný súd považoval   za   potrebné   reflektovať   v   týchto   súvislostiach   aj   relevantnú   časť   uznesenia okresného súdu sp. zn 2 Nt 83/2012 z 8. novembra 2013, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   k   námietke   sťažovateľa   týkajúcej sa určenia hodnoty zaisteného množstva drogy uviedol:

„Konanie o povolení obnovy konania sa obmedzuje len na zistenie, či vyšli najavo také skutočnosti alebo dôkazy uvedené v § 394 Tr. por. Súd, ktorý rozhoduje o takomto návrhu na povolenie obnovy konania, je v zásade oprávnený zaoberať sa iba tými výrokmi, pri ktorých sa navrhovateľ domáha povolenia obnovy konania. To znamená, že iba pri tých výrokoch rieši súd otázku, či v návrhu uvedené skutočnosti alebo dôkazy by samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi mohli odôvodniť ich zmenu. Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba zvyčajne preukázať novými dôkazmi. Predtým neznámym dôkazom sa naopak rozumie dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým obsahom. Ak by v dôsledku tohto dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom hodnotenia musí byť aj okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu. Postup podľa § 394 ods. 4 Tr. por. súvisí s uplatňovaním práv fyzických osôb v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva na základe Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle § 394 ods. 5 Tr. por. musí byť skutočnosť, že porušenie povinnosti policajta alebo prokurátora, sudcu alebo prísediaceho v pôvodnom konaní   je   trestným   činom,   zistená právoplatným rozsudkom.

Odsúdeným prezentované skutočnosti v návrhu a následné dokazovanie na verejnom zasadnutí však samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi už známymi nijako neodôvodňovali zmenu výrokov o vine a treste vo vzťahu k spáchanému skutku. Odsúdený D. E. už v pôvodnom konaní v rámci odvolacieho konania pred odvolacím súdom   rovnako   argumentoval,   čo   sa   týka   zaistených   dávok   drogy   a   opieral   odvolacie dôvody   proti   rozhodnutiu   I.   stupňa   na   nevedomosti   obžalovaného   o   presnom   množstve drogy   a   na   kvalite   metamfetamínu.   Domáhal   sa   prekvalifikovania   konania   vzhľadom na trhovú   hodnotu   drogy   a   chýbajúce   zavinenie   zo   strany   obžalovaného   a   poukázal na stanovisko Krajského súdu Prešov v trestnej veci 5To/3/2010 pre podobný trestný čin (zločin nedovolenej výroby omamných a psychotrop. látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie   a   obchodovanie   s   nimi   podľa   §   172   ods.   1   písm.   d)   Tr.zákona).   Súd   teda po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade neboli zistené žiadne nové okolnosti a skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami osebe alebo v spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine,   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa. Z obsahu podaného návrhu na dovolanie je zrejmé vyvodiť, že odsúdený sa svojim návrhom domáhal tých istých dôvodov, ktoré odôvodnil už v odvolaní proti rozsudku II. Stupňa, ktoré mu boli v odvolacom konaní na Krajskom súde v Trenčíne zamietnuté.   Na   margo   veci   súd   uvádza,   že   rozdeľovať   celé   množstvo   drog   podľa jednotlivých dávok a podľa jednotlivých koncentrácií vzhľadom na percentuálne zloženie metamfetamínu nie je možné, pretože obžalovaný drogy prepravoval ako kuriér vo veľkom množstve,   ktoré   sa   predáva   ako   celok.   Naviac   nie   je   objektívne   možné   vychádzať zo stanoviska   národnej   protidrog.   jednotky   a   konkrétne   vymedziť   jednu   cenu   za   akú sa množstvo drogy v celku predáva, pretože v rámci jednotlivých regiónov Slovenska nie sú ceny jednotné, tak ako nemôžme povedať o jednotlivých dávkach drogy, že by sa predávali len   dlhodobo   drogovo   závislým,   od   čoho   sa   odvíja   aj   množstvo   spotrebovanej   drogy na dávku   pre   jednotlivých   spotrebiteľov.   Súd   poukazuje   tiež   na   tú   skutočnosť,   že   toto stanovovanie výšky škody v zmysle § 126 Tr. zákona je pri drogových deliktoch už dávno prekonaná a podľa názoru súdu je dôležitá spoločenská nebezpečnosť konania s poukazom na   množstvo   drog,   ktoré   sa   snaží   kuriér   alebo   dealer   previesť,   resp.   odpredať   ďalším osobám a vychádzať pri výške stanovenia škody len zo škody majetkovej nie je namieste. Preto   z vyššie uvedenými   dôvodmi   odsúdeného v návrhu na   povolenie obnovy konania sa súd   absolútne   nestotožnil   a   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto uznesenia.“

Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:„Pokiaľ ide o námietku odsúdeného, týkajúcu sa hodnoty zaisteného množstva drogy, k tomu senát krajského súdu uvádza, že rozsahom trestnej činnosti sa už v pôvodnom konaní zaoberali   súd   prvého   stupňa   i   odvolací   súd   a   v   dovolacom   konaní   aj   Najvyšší   súd Slovenskej republiky. Ani dovolací súd nezistil v tomto smere žiadne pochybnosti, pričom potvrdil aj správnosť právnej kvalifikácie, tak ako ju ustálil súd prvého stupňa. Teda v tomto smere sa nadriadený súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa vtom, že nejde o novú   skutočnosť   súdu   skôr   neznámu,   ktorá   by   mohla   sama   osebe,   alebo   v   spojení   so skutočnosťami   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   a   treste   v   prospech odsúdeného.“

Odôvodnenie   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   v   kontexte   sťažovateľovi známych dôvodov zamietnutia jeho návrhu na obnovu konania uvedených už v uznesení okresného súdu nie je podľa názoru ústavného súdu v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (m.   m.   II.   ÚS   106/05).   Reálne   garantovanie a uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v   konaní   o   obnovu   konania   totiž neznamená,   aby   všeobecné   súdy   preberali   skutkové   a   právne   názory   strany   trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy (napr. III. ÚS 208/2014).

V súvislostiach prvej sťažnostnej námietky ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že   obsahovo   totožná   námietka   toho   istého   sťažovateľa   týkajúca   sa   nedostatočného odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   3   To/13/2011-485   z   28.   februára   2011 vo vzťahu k nesprávnemu určeniu hodnoty   zaisteného množstva   drogy   bola predmetom prieskumu ústavným súdom už v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 241/2011. Sťažovateľ v tomto konaní namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského   súdu   č.   k.   3   To/13/2011-485   z   28.   februára   2011,   ktorým   bolo   zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 T 162/2009. Ústavný súd v tejto veci rozhodol uznesením č. k. III. ÚS 241/2011-14 z 31. mája 2011 tak, že sťažnosť odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Z   obsahu   tohto   uznesenia   ústavného   súdu, ako aj z príloh   doručených   sťažovateľom   ústavnému   súdu   v   tomto   skoršom   konaní je zrejmé, že sťažnostná námietka týkajúca sa určenia hodnoty množstva zaistenej drogy bola predmetom súdneho prieskumu všeobecných súdov už v pôvodnom trestnom konaní, ako na to správne poukázali okresný súd aj krajský súd v uzneseniach, ktorých prieskum je predmetom tohto konania ústavného súdu.

Ústavnú súd napokon opätovne poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach podliehajúcich právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

K   súvisiacej   námietke   týkajúcej   sa   nerealizovania   sťažovateľom   navrhnutého postupu podľa § 398 ods. 1 Trestného poriadku konajúcimi všeobecnými súdmi ústavný súd nezistil taký zásah do práv sťažovateľa, ktorý by výrazne vybočoval z ústavných limitov základného práva na súdnu ochranu.

Podľa § 398 ods. 1 Trestného poriadku ak pre rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania treba na preverenie jeho dôvodnosti niektorú okolnosť vopred objasniť, vykoná potrebné vyšetrenie predseda senátu alebo na jeho žiadosť niektorý iný orgán činný v trestnom konaní. Pre takéto vyšetrenie platia ustanovenia o dokazovaní podľa šiestej hlavy prvej časti.

Z textu citovaného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že odpoveď na otázku, či je pre posúdenie dôvodnosti návrhu na obnovu konania potrebné vopred objasniť určitú okolnosť   a   na   tento   účel   vykonať   potrebné   vyšetrenie,   je   vo   výlučnej   kompetencii konajúceho   všeobecného   súdu.   Z   odôvodnenia   rozhodnutí   oboch   súdov   posudzujúcich návrh   sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   vyplýva,   že   tvrdenia   sťažovateľa v súvislosti   s   určením   hodnoty   množstva   zaistenej   drogy   nepovažovali   konajúce   súdy za skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, a teda za skutočnosti odôvodňujúce podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku povolenie obnovy konania, pričom k tomuto záveru mohli dospieť aj bez potreby vykonania ďalšieho šetrenia prostriedkami dokazovania podľa šiestej hlavy prvej časti Trestného poriadku. Za daných okolností nie je možné v nerealizovaní postupu   podľa   §   398   ods.   1   Trestného   poriadku   identifikovať   taký   zásah   do   práv sťažovateľa, ktorý by mal za následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento záver dostatočne zrozumiteľne vyplýva tak z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ako aj z odôvodnenia uznesenia krajského súdu, preto samotná skutočnosť,   že sa   konajúce súdy   osobitne nezaoberali v odôvodnení   svojich   rozhodnutí aj otázkou   nevykonania   ďalšieho   šetrenia,   nesignalizuje   prekročenie   rámcov   ústavnosti ani vo vzťahu k náležitému odôvodneniu súdneho rozhodnutia.  

2.   Vo   vzťahu   k   druhej   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   straty   účinnosti   časti právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu zaujal stanovisko iba krajský súd, keďže v konaní pred okresným súdom sťažovateľ tento dôvod obnovy konania neuplatnil.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:«Nález Ústavného súdu SR z 23. 11. 2012 PL. ÚS 106/2011 publikovaný z Zbierke zákonov pod č. 428/2012, týkajúci sa „protiústavnosti„ v časti ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. (veta za bodkočiarkou) nie je skutočnosť alebo dôkaz skôr neznámy, tak ako to má na mysli ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie nie je v súlade sústavou,   nemôže byť novou skutočnosťou v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., pretože podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. sa netýkajú zmeny právneho stavu, teda zmeny zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu.

Ak   bol   podaný   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   vo   veci,   ktorá   skončila právoplatným   rozhodnutím,   ktorý   návrh   vychádza   len   zo   skutočností   predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 Zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,   je   splnenie   podmienok   obnovy   konania   konštatované   už   v   tomto   ustanovení (v zásade ide o dôvod obnovy konania „ex lege“). Preto nie je potrebné, aby súd v tomto prípade skúmal aj splnenie podmienok uvedených v § 394 ods. l Tr. por. (zhodné stanovisko trestno-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR Tpj 44/2013 zo dňa 26. 11. 2013 bod I. a II.). V   predmetnej   veci však   napriek vyššie uvedenému nebolo možné povoliť   obnovu konania, pretože protiústavná časť ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom pred 21.   12.   2012,   bola   vo   veci   konajúcim   súdom   pri   ukladaní   trestu   negovaná   použitím ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zak. o mimoriadnom znížení trestu. Súd v tomto prípade mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovení: v osobitnej časti Trestného zákona už v pôvodnom konaní. Zníženie trestnej sadzby sa teda neodvíjalo od dolnej hranice určenej podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom pred 21. 12. 2012 v časti l. vety za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby (aj pod asperačne zvýšenou spodnou hranicou) a uložiť dokonca aj nižší trest, ako je uvedený v osobitnej časti Trestného zákona.

V tomto prípade preto možnosť dôslednej individualizácie trestu súdom (a teda ani identické právo obžalovaného) odňaté nebolo. Preto v tomto prípade v konečnom dôsledku nemožno hovoriť o „protiústavne“ uloženom treste. Ustanovenie § 41b zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v spojení s nálezom Ústavného súdu SR z 28. l1. 2012 sp. zn. PL.US 106/2011 sa pri rozhodovaní o návrhu na povolenie obnovy konania v tomto prípade nepoužije,   pretože   ústavne   nesúladné   účinky   ustanovenia   §   41   ods.   2   Tr.   zák.   v   znení účinnom   pred   21.   12.   2012   v   časti   prvej   vety   za   bodkočiarkou,   na   prejednávanú   vec nedopadli   (zhodné   stanovisko   trestno-právneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. Tpj/44/2013 zo dňa 26.11.2013 -bod III.).»

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde podaný vo veci krajským súdom považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný. Krajský súd podstatnú časť svojej argumentácie   oprel   o   závery   stanoviska   trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky,   prostredníctvom   ktorého   došlo   k   zjednoteniu   rozhodovacej   praxe všeobecných súdov tak, že v prípade rozhodovania o návrhu na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, je splnenie podmienok obnovy   konania konštatované už v   tomto   ustanovení,   a z   tohto   dôvodu   všeobecný   súd rozhodujúci   o   návrhu   na povolenie   obnovy   konania   už nemôže   skúmať splnenie   iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku a obnovu konania musí povoliť podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   z   dôvodu   uvedeného   v   §   41b   ods.   1   zákona o ústavnom   súde.   Výnimkou   z   tohto   právneho   názoru   je   prípad,   ak   pri   ukladaní   trestu odňatia slobody pri trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012 („asperačná zásada“, pozn.) boli použité ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody. V takomto prípade nedôjde k aplikácii § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   z   obsahu   sťažnosti   vyplýva, že konajúce súdy pri ukladaní trestu sťažovateľovi v pôvodnom trestnom konaní aplikovali tak § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ako aj (okrem ďalších ustanovení Trestného zákona, pozn.) § 39 ods. 1 Trestného zákona, t. j. použili ustanovenia upravujúce mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Vo veci sťažovateľa teda došlo k právnej situácii, ktorú predpokladá bod III stanoviska trestnoprávneho kolégia, s ktorého obsahom sa konajúci krajský súd stotožnil.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   rozhodujúci o sťažnosti   sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   uplatnil   ústavne konformný výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku a zákona o ústavnom súde, keď sťažnosť sťažovateľa zamietol. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoje skoršie rozhodnutie vydané v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 30/2014, v ktorom sa k právnym východiskám bodu III stanoviska trestnoprávneho kolégia prihlásil.

Za daných okolností nič nesignalizuje, že by napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   za   ktoré   treba bezpochyby   považovať   aj   obnovu   konania   (IV.   ÚS   382/09,   m.   m.   I.   ÚS   5/02   A.   B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože   rozhodnutia   o   povolení   obnovy   konania   alebo   zamietnutí   návrhu   na   povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru   alebo   o   oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti   adresátom   práv   podľa   tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania   [pozri   aj   Svák,   J.:   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry   a   doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina 2003. s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje   na   rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z   9.   mája   1985, Décisions et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozsudkov, návrh na priznanie   náhrady   trov   konania,   návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia) nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014