znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 352/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   Y.,   B.,   toho   času   v   Ústave   na   výkon   väzby   L., zastúpeného spoločnosťou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave sp. zn. 6 Tpo 42/2012 z 30. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra 2012 doručená sťažnosť V. Y., B., toho času v Ústave na výkon väzby Leopoldov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa   čl.   5   ods.   1   a 4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 6 Tpo 42/2012 z 30. augusta 2012.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   je   vedené väzobné trestné stíhanie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), v rámci ktorého bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) z 24. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 13. marca 2012 z dôvodu podľa ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Na základe návrhu Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa zo 14. augusta 2012 okresný súd uznesením sp.   zn.   Tp   63/2012   z   23.   augusta   2012   rozhodol   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby sťažovateľa   do   22.   februára   2013.   O sťažnosti   podanej   proti   predmetnému   uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tpo/42/2012 z 30. augusta 2012, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti uvádza, že ešte pred prijatím rozhodnutia okresného súdu 23. augusta 2012 jeho obhajca podal v zmysle § 23 Trestného poriadku „návrh na odňatie veci Okresnému súdu Trnava z dôvodu zaujatosti všetkých jeho sudcov a   na prikázanie tejto veci Okresnému súdu Bratislava I“, okresný súd však napriek uplatnenému návrhu v uvedený deň o predĺžení jeho väzby rozhodol.

Sťažovateľ na tomto mieste argumentuje: „Okresný súd nebol oprávnený v danej veci vykonať nariadený úkon, nakoľko návrh obhajoby obsahoval dôležitý dôvod podľa § 23 ods. 1 Tr. poriadku a ten v zmysle ustanovenia § 23 ods. 3 Tr. poriadku bránil Okresnému súdu Trnava v ďalšom postupe vo veci. Podľa názoru sťažovateľa bol Okresný súd Trnava, aj vzhľadom na dostatok času, povinný rozhodnutie o návrhu KP TT na predĺženie lehoty trvania väzby odložiť do momentu kým Najvyšší súd SR nerozhodne o návrhu na delegáciu podľa § 23 Tr. poriadku.“

Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za nezákonný.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že predmetné uznesenie okresného súdu o predĺžení lehoty trvania jeho väzby nespĺňa podmienky zákonného rozhodnutia podľa § 72 ods. 1 a 2, § 76 ods. 1 a § 79 ods. 2 Trestného poriadku. Na tomto mieste sťažovateľ dôvodí, že okresný súd v uznesení vôbec neuviedol skutkové okolnosti, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, nevyjadril sa   k zásadnej   otázke,   a síce,   či   väzba   v prípade   sťažovateľa   trvá   nevyhnutnú   dobu, a neskúmal, či je ešte stále daný dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.   Sťažovateľ   tak   uznesenie   okresného   súdu   považuje   za nepreskúmateľné a arbitrárne.

V sťažnosti   sťažovateľ   ďalej   argumentuje: „Obhajoba   taktiež   poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR č.k.: III. ÚS 314/2012-26, v ktorom ústavný súd na str. 12 konštatuje, že na skutkové okolnosti, ktoré mali byť dôvodom na uvalenie útekovej väzby mojej   osoby   v   tej   istej   trestnej   veci   bolo   možné   prihliadať   len   v   počiatočnom   štádiu trestného konania. Nie je ústavne akceptovateľné, aby naďalej pretrvávalo moje väzobné stíhanie   len   z dôvodov,   pre   ktoré   som   bol   do   väzby   vzatý,   t.j.:   obava   z   úteku,   hrozba vysokého   trestu   a   odkaz   na   to,   že   som   cudzím   štátnym   príslušníkom.   Ústavný   súd   SR v uvedenom uznesení v tejto súvislosti konštatoval, že s ohľadom na počiatočné štádium trestného konania, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č.k. 5Tpo 10/2012 v čase jeho vydania, t.j. 13. marca 2012 sa javí ako ústavne udržateľné, avšak uplynutím krátkej doby tomu tak nebude, a to aj s prihliadnutím na moju celkovú väzbu, ktorá trvá kumulatívne už veľmi dlhú dobu (viac ako 10 rokov). Od vydania rozhodnutia Krajského súdu v Trnave uplynulo ku dňu vydania napadnutého uznesenia už viac ako 5 mesiacov, a preto mám za to, že   dôvody,   ktoré   boli   v   marci   2012   dostačujúce   na   vzatie   mojej   osoby   do   väzby, už s odkazom   na   právny   názor   vyslovený   Ústavným   súdom   SR   v   rozhodnutí č.k.: III. ÚS 314/2012-26, v čase rozhodovania Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave dostačujúce neboli, a preto nebol   daný ani dôvod na predĺženie lehoty trvania väzby. Sudca pre prípravné konanie napadnuté uznesenie paradoxne odôvodnil iba vyššie uvedeným uznesením Ústavného súdu SR, ktoré účelovo pre svoju potrebu vykladal tak, že Ústavný   súd   SR   v   čase   svojho   rozhodovania,   t.j.   03.07.2012   považoval   rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č.k. 5Tpo 10/2012 o väzbe za ešte ústavne udržateľné, a preto bola moja   väzba   ešte   stále   zákonná.   Takýto   účelový   výklad   je   neprípustný   a   je   v   rozpore so spôsobom akým Ústavný súd SR rozhoduje o sťažnostiach sťažovateľov. Je zrejmé, že ak Ústavný   súd   SR   rozhodoval   o   ústavnosti   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Trnave č.k. 5Tpo 10/2012,   rozhodoval   o   nej   v   časových   súvislostiach,   kedy   bolo   rozhodnutie Krajského   súdu   v   Trnave   č.k.   5Tpo   10/2012   vydané,   t.j.   k   13.   marcu   2012   a nie k 03.07.2012.“

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   napriek   tomu,   že   na   prezentované   nedostatky rozhodnutia   okresného   súdu   poukázal,   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Tpo   42/2012 z 30. augusta   2012   jeho   sťažnosť   podanú   proti   tomuto   rozhodnutiu   zamietol.   Na   tomto mieste sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«S argumentáciou obhajoby ohľadom podaného návrhu na odňatie a prikázanie veci sa odvolací súd vôbec nevysporiadal. Iba uviedol, že obhajca námietku zaujatosti nepodal. Takéto odôvodnenie nespĺňa základné náležitosti a zákonné podmienky rozhodnutia súdu. Z podania obhajcu je zjavné, že obhajca nepodal námietku zaujatosti, ale návrh na odňatie a prikázanie veci. V tomto smere sa javí argumentácia KS TT ako nezmyselná.

V ďalšom sa v napadnutom uznesení Krajského súdu v Trnave už iba konštatuje, že podľa jeho názoru väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku trvá, pričom ale ani Krajský súd v Trnave neuviedol   ani jednu konkrétnu skutočnosť alebo dôkaz, ktoré by preukazovali existenciu dôvodov na ďalšie trvanie väzby voči mojej osobe. Je zrejmé, že Krajský súd v Trnave vôbec neskúmal tak formálne podmienky ako aj skutkové okolnosti väzby ako takej.

Zarážajúca   je   tiež   skutočnosť,   že   Krajský   súd   v   Trnave   konštatuje,   že   obhajca JUDr. J. B. svoju sťažnosť nezdôvodnil. Uvedená skutočnosť nie je založená na pravde, nakoľko   obhajca   do   zápisnice   konajúcemu   prvostupňovému   súdu   zahlásil,   že   písomné odôvodnenie sťažnosti zašle konajúcemu súdu v lehote 3 dní, a tak aj učinil. Okresnému súdu   Trnava   bola   zaslaná   písomne   odôvodnená   sťažnosť   zo   dňa   24.08.2012!!!   Táto sťažnosť bola Okresnému súdu v Trnave odoslaná poštou dňa 27.08.2012!!! to znamená v zákonom   stanovenej   lehote.   Podľa   doručenky   bola   sťažnosť   Okresnému   súdu   Trnava doručená dňa 31.08.2012. Nie je zrejmé, kde písomne podaná sťažnosť 5 dní „čakala“. V danom kontexte sa nevídaná rýchlosť konania nadriadeného súdu javí ako účelová, keď   nadriadený   súd   nepočkal   primeranú   lehotu   na   doručenie   avízovanej   písomnej sťažnosti,   najmä   ak   súd   nebol   pod   časovým   tlakom.   Takáto   rýchlosť   konania   je   o   to nezvyčajnejšia, keď o sťažnosti obvineného proti uzneseniu zo dňa 17.08.2012, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, konanie, ktoré sa viedlo paralelne s konaním o predĺženie lehoty trvania väzby, sa na nadriadenom súde rozhodovalo až 11.09.2012. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí zo dňa 30.08.2012 spis. zn.: 6Tpo 42/2012 na druhej strane vyplýva, že bola čítaná sťažnosť obhajcu obvineného JUDr. J. B. proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 23.08.2012 sp. zn. Tp 63/2012!!!

Ak   táto   sťažnosť bola   na neverejnom zasadnutí   čítaná,   nie je zrejmé,   prečo súd v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uvádza,   že   takáto   písomná   sťažnosť   doručená nebola.»

Opierajúc sa o uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 42/2012 z 30. augusta 2012, toto uznesenie zrušil, prikázal   krajskému súdu prepustiť sťažovateľa na slobodu, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle judikatúry ústavného súdu   za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením sp. zn. 6 Tpo 42/2012 z 30. augusta 2012 porušil krajský súd jeho základné právo zaručené čl. 17 ods. 2 a 5 a právo zaručené čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z poskytnutých častí spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti relevantné pre jeho rozhodnutie: Sťažovateľ   bol   v   rámci   vedeného   väzobného   trestného   stíhania   pre   trestný čin vraždy   podľa   §   219   ods.   1   a   2   písm.   f)   Trestného   zákona   uznesením   okresného súdu sp. zn.   Tp   12/2012   z 24.   februára   2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2012   z 13.   marca   2012   vzatý   do   väzby   z   dôvodov   podľa   §   71   ods.   1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Krajská   prokuratúra   14.   augusta   2012   predložila   okresnému   súdu   návrh na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa.   V návrhu   konštatovala,   že   orgán prípravného konania postupuje v trestnej veci sťažovateľa plynule a bez neodôvodnených prieťahov,   ďalej   poukázala   na   mimoriadnu   náročnosť   procesu   dokazovania   vzhľadom na okolnosť   uplynutia   značného   časového   rámca   od   spáchania   vyšetrovaného   skutku, prítomnosť medzinárodného prvku vyšetrovanej trestnej veci a vyhovenie návrhu obhajoby na doplnenie dokazovania – vykonanie výsluchov svedkov a konfrontácií, ktorý obhajoba predniesla   apelujúc na   požiadavku   spravodlivého   procesu   a povinnosti   orgánov   činných v trestnom konaní objasniť s rovnakou starostlivosťou aj okolnosti svedčiace v prospech sťažovateľa.   Krajská   prokuratúra   v návrhu   dôvodila   pretrvávaním   dôvodov   väzby v nezmenenej podobe, tak ako ich prezentovala v pôvodnom návrhu na vzatie sťažovateľa do   väzby,   a síce   poukazom   na „neexistenciu   legálneho   miesta   pobytu   na   ktorom   sa skutočne zdržiaval, za skutok pre ktorý je obvinený stíhaný je možné uložiť mimoriadne vysoký trest a spolu s okolnosťou cezhraničného cudzieho prvku – ide o cudzieho štátneho príslušníka,   bez   akýchkoľvek   trvalých   väzieb   na   územie   SR,   dlhodobo   bez   akéhokoľvek legálneho zdroju príjmov, charakteru a závažnosti stíhanej trestnej činnosti“.

Sťažovateľ doručil okresnému súdu 22. augusta 2012 žiadosť, aby bolo   konanie o uvedenom návrhu vykonané bez jeho prítomnosti. Potom ako okresný súd na neverejnom zasadnutí 23. augusta 2012 vyhlásil uznesením, že bude o návrhu konať v neprítomnosti sťažovateľa, jeho obhajca požiadal, „aby bola predmetná trestná vec odňatá Okresnému súdu Trnava v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por. a prikázaná na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava I, a to z dôvodu zaujatosti Okresného súdu Trnava, pričom uviedol, že namieta zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Trnava“.

V zápisnici o neverejnom zasadnutí okresného súdu vykonanom 23. augusta 2012 je uvedené, že po uplatnení návrhu obhajcu sťažovateľa na odňatie a prikázanie veci podľa § 23   ods.   1   Trestného   poriadku   okresný   súd   rozhodol   o postupe   podľa   súvisiacich ustanovení § 23 ods. 3 Trestného poriadku, teda o vykonaní nariadeného úkonu trestného konania   (rozhodovanie   o návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby) a následnom   predložení   návrhu   na   delegáciu   veci   príslušnému   súdu   na   rozhodnutie. Z obsahu   predmetnej   zápisnice   vyplýva,   že   po   prednesení   návrhu   krajskej   prokuratúry a po vyjadrení obhajcu sťažovateľa k tomuto návrhu vyhlásil okresný súd uznesenie, ktorým predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa, odôvodnil ho a poskytol poučenie o opravnom prostriedku.   K uzneseniu   sa   obhajca   sťažovateľa   vyjadril   takto: „podávam   sťažnosť. Písomné odôvodnenie sťažnosti doručím súdu do 3 dní.“

V   uznesení sp. zn. Tp 63/2012 z 23. augusta 2013, ktorým   okresný súd návrhu krajskej prokuratúry vyhovel a predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa, dôvodil takto: „Sudca   pre   prípravné   konanie   konštatuje,   že   vyšetrovanie   v   predmetnej   veci prebieha v podstate plynule, pretože doterajšie obdobie trvania vyšetrovania 6 mesiacov ohľadom trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného zákona nie je mimoriadne   dlhým   obdobím.   Pokiaľ   sa   týka   námietok   obhajoby   aj   s   poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III.US 314/2012 zo dňa 03.07.2012, je potrebné poukázať na to, že podľa stanoviska ústavného súdu je rozhodnutie o väzbe u obvineného v súčasnom štádiu trestného konania ešte udržateľné. Toto bolo konštatované 03.07.2012, pričom od tejto doby neuplynulo výraznejšie obdobie a preto ani nemožno zatiaľ uvažovať, že by rozhodnutie o trvaní väzby obvineného bolo momentálne neudržateľné. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí tiež uviedol, že Krajský súd v Trnave nepostupoval pri rozhodovaní o väzbe formálne a súčasne konštatoval, že sťažnosť obvineného na ústavný súd je zjavne neopodstatnená a preto bola odmietnutá.

Na základe týchto skutočností sudca pre prípravné konanie predĺžil lehotu trvania väzby do 22. 02. 2013, teda tak, ako to navrhol prokurátor.

Pokiaľ sa týka predneseného návrhu obhajcu obvineného, aby predmetná vec bola Okresnému súdu Trnava odňatá a na ďalšie konanie najbližšie nadriadeným súdom, ktorým je Najvyšší súd SR a bola prikázaná Okresnému súdu Bratislava I, predmetný návrh sa javí ako krajne účelový, pretože obhajca obvineného v tomto smere neuviedol žiadne relevantné dôvody. Tvrdenie o zaujatosti sudcov Okresného súdu Trnava sa taktiež javí ako účelové, pretože   okrem   sudcu   pre   prípravné   konanie   nikto   iný   zo   sudcov   tunajšieho   súdu o obvinenom nerozhodoval. Navyše bolo potrebné aplikovať ustanovenie § 23 ods. 3 Tr. poriadku, podľa ktorého nariadený úkon aj po prednesení návrhu na odňatie a prikázanie veci sa vykoná. Je nepochybné, že v danom prípade úkonom trestného konania by bol nielen výsluch obvineného, ale aj samotné rozhodovanie o podanom návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby.

Krajský súd rozhodol o podanej sťažnosti na neverejnom zasadnutí 30. augusta 2012 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia potvrdil krajský súd vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu a súladnosť postupu okresného súdu   s Trestným   poriadkom.   V podrobnostiach   poukázal   krajský   súd   na   svoje predchádzajúce rozhodnutie, ktorým rozhodoval o vzatí sťažovateľa do väzby a v ktorom podrobne   rozobral   existenciu   väzobných   dôvodov   v prípade   sťažovateľa,   ktorých pretrvávanie aj v dobe rozhodovania o návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty väzby krajský súd potvrdil.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu preskúmania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby.

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí spĺňať   niektoré   fundamentálne   požiadavky   spravodlivého   konania   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ako   aj   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Jednou   z   nich   je   aj   právo   na   náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.   Princíp   spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody   (pozri   napr.   III.   ÚS   135/04, III. ÚS 198/05).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   pre   rozhodnutie   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa)   vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu krajskej prokuratúry, ako aj v uznesení okresného súdu, ktorý vo vzťahu k splneniu špeciálnej podmienky vzťahujúcej sa   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   (§   76   ods.   3   Trestného   poriadku) poukazujúc   pritom   na celkovú   dobu   trvania   vyšetrovania   (6   mesiacov)   a charakter vyšetrovanej trestnej činnosti, kvalifikoval postup orgánov činných v trestnom konaní ako plynulý. Okresný súd, ktorého závery krajský súd akceptoval, zodpovedal aj sťažovateľom nastolenú   otázku akceptovateľnosti dĺžky trvania jeho väzby, ktorú nepovažoval okresný súd za neudržateľnú, odvolávajúc sa na nepatrný časový úsek, ktorý uplynul od doby, keď ústavnosť väzby sťažovateľa potvrdil aj samotný ústavný súd svojím rozhodnutím z 3. júla 2012.Krajský súd záver o pretrvávaní dôvodov väzby podporil poukazom na aktuálnosť skutkových   zistení   a právnych   záverov   prezentovaných   vo   svojom   predchádzajúcom uznesení sp. zn. 5 Tpo 10/2012 z 13. marca 2012 o vzatí sťažovateľa do väzby, ktorého konformnosť   s príslušnými   limitmi   ústavy   a dohovoru,   resp.   jeho   preskúmateľnosť z pohľadu   zodpovedania   otázky   splnenia   formálnych   a materiálnych   podmienok   väzby potvrdil aj ústavný súd už zmieneným uznesením z 3. júla 2012 (sp. zn. III. ÚS 314/2012).

Podľa   názoru ústavného súdu je toto rozhodnutie krajského súdu ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú prezentovaným skutkovým zisteniam, pričom tieto zistenia nie sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností relevantných   pre   rozhodovanie   o   väzobnej   otázke.   Špeciálne   k nastolenej   otázke primeranosti dĺžky trvajúcej väzby sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že len z pohľadu jednoduchého   aritmetického   ponímania,   keď   v čase   rozhodovania   konajúcich   súdov o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   táto   predstavovala   celkovú   dobu   šiestich mesiacov, sa táto otázka nejaví ako naliehavá, a teda spôsobilá otvoriť úvahu o neústavnosti väzby z dôvodu jej neprimeranej dĺžky.

K námietke   sťažovateľa   o nezákonnosti   postupu   okresného   súdu   v súvislosti s uplatneným návrhom obhajcu sťažovateľa na delegáciu veci ústavný súd uvádza, že ju považuje (bez toho, aby sa bližšie venoval otázke správnosti aplikácie § 23 ods. 3 Trestného poriadku   v okolnostiach   prípadu   sťažovateľa)   z pohľadu   otázky   ústavnosti   postupu okresného   súdu   a konformnosti   jeho   postupu   s dohovorom   za   irelevantnú,   a to s prihliadnutím na tú zásadnú skutočnosť, že návrh sťažovateľa na delegáciu veci ako taký bol príslušným súdom – Najvyšším súdom Slovenskej republiky posúdený ako nedôvodný a vyhovené mu nebolo.

V neposlednom   rade   ústavný   súd   zaujal   stanovisko   aj   k námietke   sťažovateľa o arbitrárnosti   rozhodovania   krajského   súdu   v smere   sťažovateľom   prezentovaného nedostatku,   keď   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje nepravdivé tvrdenie, pretože   sa krajský súd expressis verbis v uznesení zmienil: „Proti tomuto   uzneseniu   podal   po   jeho   vyhlásení   sťažnosť   obhajca   JUDr.   J.   B.,   ktorú nezdôvodnil.“ Sťažovateľ uvádza, že odôvodnenie sťažnosti okresnému súdu doručil, a to 31. augusta 2012.

Obsah zápisnice z neverejného zasadnutia okresného súdu vykonaného 23. augusta 2012   je   však   dôkazom   o neopodstatnenosti   tohto   tvrdenia   sťažovateľa.   Bezprostredne po vyhlásení uznesenia okresného súdu obhajca sťažovateľa podal proti uzneseniu sťažnosť, pričom   zároveň   uviedol,   že   jej   písomné   odôvodnenie   doručí   súdu   do   3   dní.   Je   bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že obhajca pri podaní sťažnosti uplatnenej bezprostredne po vyhlásení uznesenia, a teda nie po doručení jeho písomného vyhotovenia,   avizoval konajúcim   súdom,   že   odôvodnenie   už   podanej   sťažnosti   doručí   do   3   dní   (teda do 26. augusta 2013). Krajský súd, ktorý rozhodoval o podanej sťažnosti 30. augusta 2012, vychádzajúc   z takto   prezentovaného   vyhlásenia   obhajcu   potom   celkom   opodstatnene konštatoval, že sťažnosť obhajcom zdôvodnená nebola.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2013