znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 352/2012-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. mája 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti Ing. Mgr. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 56/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Mgr. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 56/03 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava III   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. PK   1 T   56/03 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Mgr. J. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €   (slovom tisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   III   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   Ing. Mgr. J. S. uhradiť trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej   zástupkyne   JUDr.   A.   C.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 352/2012-15 z 1. augusta 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Mgr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 56/03.

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je vedené pred okresným súdom trestné stíhanie pre trestné činy falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 ods. 2 a 3 písm. b) a podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v rámci konania sp. zn. PK 1 T 56/03, a to na základe obžaloby podanej 5. júna 2003. Okresný súd vydal 21. júna 2005 rozsudok, ktorým uznal sťažovateľa vinným z označených trestných činov a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť a pol roka.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   bol   však   prvostupňový   rozsudok   uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 102/2009 z 28. apríla 2011   zrušený   a vec   sťažovateľa   okresnému   súdu   vrátená   na   nové   prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   doterajšia   doba   konania   okresného   súdu predstavujúca viac ako deväť rokov je vzhľadom na nenáročnosť veci neprimerane dlhá a okresný súd spôsobuje v predmetnom konaní zbytočné prieťahy, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii dôvodí aj tým, že po uplatnení odvolania okresný súd   spôsobil   v predmetnom   konaní   neopodstatnené   prieťahy,   keď   ho   nepredložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie bez zbytočného odkladu. Sťažovateľ tiež zdôrazňuje, že po vrátení veci odvolacím súdom okresný súd dosiaľ neurčil termín hlavného pojednávania.

Napokon sťažovateľ dodáva, že vyčerpal aj právny prostriedok nápravy poskytovaný mu právnou úpravou, a to sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu, ktorý však podľa sťažovateľa nepriniesol požadovaný efekt.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 56/03 a priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume   22 000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu 7. marca 2013 obsahovalo podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných úkonov.Predseda okresného súdu v ňom poukázal na zložitosť veci danú podľa jeho názoru jednak charakterom právnej kvalifikácie skutku, ako aj skutočnosťou, že trestné stíhanie je vedené proti dvom obžalovaným.

Podľa názoru predsedu okresného súdu zbytočné prieťahy v trestnom konaní boli spôsobené aj samotným sťažovateľom, pričom v tejto súvislosti okresný súd argumentoval takto: „Prieťahy, ktoré vznikali vo veci, boli spôsobené aj samotným sťažovateľom, ktorý vznášal námietku zaujatosti už na počiatku prejednávania tejto trestnej veci v čase kedy sa vec viedla na Okresnom súde v Pezinku (vid zápisnica z hlavného pojednávania 25.3.2004) a následným podaním opravného prostriedku - sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o námietke zaujatostí voči predsedovi senátu. Taktiež bola zároveň sťažovateľom podaná aj námietka zaujatosti voči internujúcej prokurátorke Okresnej prokuratúry Pezinok, ktoré bolo taktiež napadnuté opravným prostriedkom. Okrem uvedeného sťažovateľ podal aj civilnú žalobu voči vo veci v tom konajúcemu sudcovi OS Pezinok JUDr. K. K. Je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že sťažovateľ vznášal aj rôzne nelogické návrhy na výsluchy svedkov, ktoré s predmetnou trestnou vecou nesúviseli. Okresný súd v Pezinku vo veci vykonal posledné hlavné pojednávanie dňa 7.12.2004, pričom ďalšie hlavné pojednávanie sa už dňa 8.2.2005 konalo na Okresnom súde Bratislava III. Sťažovateľ neustále vznášal sťažnosti na v tom čase konajúceho zákonného sudcu JUDr. K. K., ktoré sa preukázali ako neodôvodnené. Je nutné   poukázať   aj   na   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   niekoľkokrát   ospravedlnil z prejednávania   predmetnej   trestnej   veci   na   hlavnom   pojednávaní,   čo   bolo   dôvodom odročenia   hlavného   pojednávania.   Dňom   4.4.2006   bola   predmetná   trestná   vec   PK   1T 56/2003 pridelená zákonnej sudkyni JUDr. Ľ. H., ktorá v predmetnej veci koná doposiaľ. V ďalšom priebehu predmetnej trestnej veci pred Okresným súdom Bratislava III v čase konania jak na Krajskom súde v Bratislave, kde sa rozhodovalo o odvolaní voči rozsudku OS   BA   III   zo   dňa   21.6.2005   vydaného   pod   č. PK   1T   56/2003   pokračovala   zo   strany sťažovateľa taktika podávania námietok zaujatosti voči všetkým sudcom krajského súdu ako aj   nezúčastňovanie   sa   termínov   verejného   zasadnutia   z   dôvodu   práceneschopnosti a následné podávanie opakovaných sťažností na JUDr. K. K., ktorý v danom čase už bol sudcom Krajského súdu v Bratislave. Konanie sťažovateľa ktoré je vyššie popísané malo za následok až vydanie príkazu konajúcim predsedom senátu Krajského súdu Bratislava na vyšetrenie duševného stavu Ing. J. S., ktoré vyplynulo z vyjadrenia ošetrujúceho lekára obžalovaného Ing. S., pričom sa zistilo, že je schopný sa zúčastniť verejného zasadnutia predmetnej   veci   na   Krajskom   súde   v   Bratislave,   je   schopný   chápať   zmysel   trestného konania   a   jeho   rozpoznávacie   schopnosti   nie   sú   narušené   vo   forenzne   výraznej   miere. Vzápätí   namietal   zistenie   znalcov,   keďže   znalecké   dokazovanie   dospelo   k   vyšetrovaniu kognitívnych   funkcií.   V   predmetnej   veci   je   zadokumentovaný   nespočetný   počet   rôznych podaní   zo   strany   samotného   sťažovateľa,   s   ktorými   sa   obracia   na   súd,   aby   o   nich rozhodoval.“

K otázke   potenciálnych   prieťahov   konajúceho   súdu   predseda   okresného   súdu uviedol: „Čo   sa   týka   prieťahov,   ktoré   boli   spôsobené   zo   strany   súdu,   resp.   zákonnej sudkyne   JUDr.   Ľ.   H.,   ktorá   momentálne   vo   veci   koná,   konštatujem,   že   už   v   rámci sťažnostného konania, ktoré bolo vybavované podpredsedom Okresného súdu Bratislava III pod Spr. 2050/2011 zo dňa 31.10.2011, kde sa konštatovalo, že sa jedná o reštančnú vec, kde bol sťažovateľ ubezpečený, že vo veci sa bude naďalej konať až do ukončenia bez zbytočných prieťahov a prieťahy, ktoré vznikli a spôsobili reštančnosť predmetnej trestnej veci   boli   objektívneho   charakteru.   Vzápätí   však   opätovne   bola   v   rámci   sťažnostného konania pod Spr. 2055/2012 dňa 24.7.2012 prešetrovaná opätovná sťažnosť sťažovateľa Mgr. Ing. J. S., kde podpredseda Okresného súdu Bratislava III konštatoval, že vo veci vznikol   subjektívny   prieťah   spôsobený   zákonnou   sudkyňou   JUDr.   H.,   ktorý   bol signalizovaný aj predsedovi Okresného súdu Bratislava III s tým, že následne predseda Okresného   súdu   Bratislava   III   v   predmetnej   veci   uplatnil   svoju   právomoc   a   podal disciplinárny návrh na disciplinárny postih zákonnej sudkyne.

6/ Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že vo veci vznikli isté prieťahy, ktoré boli jednak objektívneho charakteru a prieťahy, ktoré boli subjektívneho charakteru vo vzťahu ku konajúcej sudkyni JUDr. Ľ. H. sú riešené v tomto čase v disciplinárnom konaní.“V závere vyjadrenia predseda okresného súdu dodal: „Záverom môžem uviesť, že za zbytočné prieťahy považujem prieťahy, ktoré sa nedajú objektívne zdôvodniť a boli teda subjektívneho   charakteru,   z   ktorého   je   možné   vyvodiť   aj   patričnú   disciplinárnu zodpovednosť, čo aj v predmetnej veci nastalo. Mám za to, že iné okolnosti, ktoré by boli takého charakteru, že by mali vplyv na vzniknuté prieťahy v konaní, nenastali okrem tých, ktoré sú uvedené vyššie a sú rozdelené na prieťahy objektívneho charakteru a subjektívneho charakteru.   Po   tom   čo   bol   spis   vrátený   z   Ústavného   súdu   SR,   t.j.   po   19.6.2012   bola vypravovaná práve opätovná sťažnosť Ing. J. S. v sťažnostnom konaní Spr. 2055/2012 dňa 24.7.2012, pričom následne zákonná sudkyňa JUDr. H. dňa 28.08.2012 predložila spis predsedovi Okresného súdu Bratislava III s tým, že sa cíti byť zaujatá a na Ing. J. S. podá trestné oznámenie a žiadala, aby predseda okresného súdu určil podľa § 31 ods. 2, ods. 3 Trestného   poriadku   iného   sudcu   určeného   na zastupovanie   v   rozvrhu   práce,   ktorý   mal vo veci konať, 18.09.2012 zákonná sudkyňa upravila kanceláriu, že má zisťovať, kde sa nachádza spis. Vzápätí sa v spise nachádza úprava, aby bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave pre zaujatosť, nakoľko je zrejmé, že predseda okresného súdu nemôže rozhodnúť o vylúčení zákonného sudcu (v zmysle Trestného poriadku). Dňa 11.10.2012 bolo doručené podanie zákonnej sudkyne JUDr. H. na Krajský súd Bratislava s tým, že sa cíti zaujatá,   pričom   dňa   31.10.2012   KS   Bratislava   prípisom   vrátil   spis   ako   predčasne predložený   k   rozhodnutiu   o   námietke   zaujatosti,   ktorý   vzniesla   predsedníčka   senátu JUDr. Ľ. H., nakoľko neodôvodnila z čoho vyvodzuje svoju zaujatosť, resp. z akého dôvodu by mal Krajský súd v Bratislave rozhodnúť o jej vylúčení z úkonov trestného konania pre jej zaujatosť.“

Predseda   okresného   súdu   zároveň   vyslovil   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľa možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného súdu   nevyužila, v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   12.   apríla   2013   vyjadrila   súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci a špecifikovala tiež výšku trov konania, na náhradu ktorých požadovala zaviazať okresný súd.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto pre rozhodnutie relevantné skutočnosti týkajúce sa priebehu konania:

Okresná   prokuratúra   Pezinok   podala   5.   júna   2003   na   sťažovateľa   obžalobu Okresnému súdu Pezinok.

Okresný súd Pezinok uskutočnil 25. marca 2004 hlavné pojednávanie, na ktorom sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   predsedovi   senátu,   ktorý   rozhodol,   že z vykonávania   úkonov   trestného   konania   nie   je   vylúčený;   sťažovateľ   napadol   toto rozhodnutie   sťažnosťou,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   9   To   116/04 zo 6. mája 2004, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.

K 1.   januáru   2005   došlo   vo   veci   sťažovateľa   k   prechodu   výkonu   súdnictva z Okresného súdu Pezinok na okresný súd.

Okresný súd uskutočnil 29. marca 2005 hlavné pojednávanie, na ktoré sa sťažovateľ nedostavil (neprítomnosť bola ospravedlnená práceneschopnosťou sťažovateľa) a ktoré bolo odročené na 10. máj 2005 pre účely predvolania sťažovateľa a svedka.

Právny zástupca sťažovateľa 5. mája 2005 okresnému súdu oznámil, že sa nemôže zúčastniť   určeného   termínu   hlavného   pojednávania   (10.   máj   2005)   z dôvodu   svojej práceneschopnosti, a keďže sťažovateľ trval na jeho prítomnosti, právny zástupca žiadal o zmenu termínu hlavného pojednávania. Okresný súd 10. mája 2005 hlavné pojednávanie z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa, jeho obhajcu a svedka odročil na 21. jún 2005.Na   hlavnom   pojednávaní   vykonanom   21.   júna   2005   rozhodol   okresný   súd rozsudkom, ktorým boli obžalovaní uznaní vinnými. Proti rozsudku podali obaja obžalovaní odvolanie. Okresný súd 19. októbra 2005 vyzval obhajcu spoluobžalovaného, aby predložil odôvodnenie odvolania pre účely postupu podľa § 251 trestnoprocesného kódexu, žiadosť urgoval   výzvou   z 11. novembra   2005   a 9.   januára   2006.   Okresný   súd   oznámil   uvedené skutočnosti   listom   z 13.   januára   2006   Slovenskej   advokátskej   komore.   Výzva   bola obhajcovi zaslaná aj listom z 26. júla 2006. Okresný súd 27. septembra 2007 predložil podané odvolania so spisovým materiálom krajskému súdu, ktorý vrátil spisový materiál okresnému   súdu   späť   26.   októbra   2007   ako   predčasne   predloženú   vec   z dôvodov: 1. spoluobžalovaný   nemal   obhajcu   (úmrtie   pôvodného   obhajcu)   napriek   tomu,   že   išlo o prípad nutnej obhajoby, a teda bolo nutné vyzvať ho na zvolenie nového obhajcu, resp. ak si ho spoluobžalovaný nezvolí, ustanoviť mu ho; 2. k odvolaniu tohto spoluobžalovaného, ktoré podal na hlavnom pojednávaní, nebolo doložené odôvodnenie, ktoré bolo potrebné doplniť.

  Dňa 18. januára 2008 bola trestná vec sťažovateľa postúpená Okresnému súdu Pezinok, ktorý vec sťažovateľa 3. apríla 2008 vrátil okresnému súdu späť s odôvodnením, že v danom prípade nedošlo k prechodu výkonu súdnictva na Okresný súd Pezinok.Okresná prokuratúra Bratislava III 9. januára 2009 žiadala okresný súd predložiť trestnú vec sťažovateľa s opravným prostriedkom nadriadenému súdu. Okresný súd vyzval 13. januára 2009 spoluobžalovaného, aby si zvolil obhajcu z dôvodu nutnej obhajoby v jeho prípade   a predložil   tiež   odôvodnenie   podaného   odvolania.   Opatrením   z 1.   apríla   2009 okresný   súd spoluobžalovanému obhajcu ustanovil   a 28.   apríla   2009   ho vyzval doplniť odvolanie. Ustanovený obhajca žiadal o oslobodenie od povinnosti tejto obhajoby 18. mája 2009, preto okresný súd toto ustanovenie 19. mája 2009 zrušil. Okresný súd vydal nové opatrenie   o ustanovení   obhajcu   19.   mája   2009   a vyzval   obhajcu   doplniť   odôvodnenie odvolania. Ustanovený obhajca predložil toto odôvodnenie 2. júna 2009.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   To   102/2009   z 28.   apríla   2011   prvostupňový rozsudok zrušil z dôvodov podľa ustanovení § 258 ods. 1 písm. b) a c) trestnoprocesného kódexu [b) pre vady rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo pre to, že súd nevzal do úvahy všetky okolnosti významné pre rozhodnutie; b) ak vzniknú   pochybnosti   o správnosti   skutkových   zistení,   na   objasnenie   veci   treba   dôkazy opakovať alebo vykonávať ďalšie a ich vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahradzovať činnosť súdu prvého stupňa] a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie (spisový   materiál   bol   okresnému   súdu   vrátený   27.   mája   2011).   V odôvodnení   svojho rozhodnutia   krajský   súd   konštatoval,   že „okresný   súd   vo   veci   rozhodol   na   základe nedostatočne zisteného skutkového stavu predčasne“, pričom ho súčasne zaviazal doplniť dokazovanie opätovnými výsluchmi oboch spoluobžalovaných a   relevantných svedkov, posúdiť kvalitu listinných dôkazov a následne na základe toho vo veci rozhodnúť.

Predsedníčka senátu 28. augusta 2012 oznámila svoju zaujatosť a spisový materiál bol 11. októbra 2012 predložený krajskému súdu, pričom tento ho vrátil okresnému súdu 31. októbra   2012   späť   ako   predčasne   predložený   na rozhodnutie   o   vznesenej námietke zaujatosti poukazujúc na to, že predsedníčka senátu „neodôvodnila z čoho vyvodzuje svoju zaujatosť, resp. z akého dôvodu by mal Krajský súd v Bratislave rozhodnúť o jej vylúčení z úkonov trestného konania pre jej zaujatosť“.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebolo posudzované konanie na okresnom súde meritórne prerokované.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   je   zakotvená   v ustanovení   §   203   ods.   2 trestnoprocesného   kódexu   aplikovaného   v trestnej   veci   sťažovateľa,   ktoré   ukladá   súdu povinnosť prejednávať vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ako   aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   je   trestné   stíhanie   vedené pre skutok   kvalifikovaný   ako   trestný   čin   falšovania   a pozmeňovania   peňazí   a cenných papierov podľa § 140 ods. 2 a 3 písm. b) a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, kde nemožno konštatovať právnu zložitosť trestnej veci, pretože právne posúdenie skutku je súčasťou štandardnej rozhodovacej činnosti súdov.

Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil okolnosti opodstatňujúce čiastočnú zložitosť   prerokúvanej   veci   po   skutkovej   stránke.   Táto   bola   daná   potrebou   rozsiahleho dokazovania pozostávajúceho jednak z výsluchov oboch obžalovaných, ako aj výsluchov väčšieho množstva svedkov a tiež potreby posúdenia listinných dôkazov. Rozhodne však táto   skutočnosť   nemôže   ospravedlniť   obdobia   nečinnosti   a predovšetkým   nesústredenej a neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré boli ústavným súdom zistené pri preskúmaní jeho postupu (bod 3).

2.   V rámci   druhého   kritéria   aplikovaného   pri   posudzovaní   otázky   existencie zbytočných prieťahov konania ústavný súd konštatuje, že v   správaní sťažovateľa   zistil určité   okolnosti   signalizujúce   pasivitu   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   ktoré   mali negatívny dopad na rýchlosť a plynulosť posudzovaného konania.

Za   takýto   prejav   pasivity   sťažovateľa   v posudzovanom   konaní   treba   považovať neprítomnosť sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu (a v tomto prípade tiež sťažovateľa, ktorý na jeho účasti trval) na pojednávaniach konaných 29. marca 2005 a 10. mája 2005, hoci   z   dôvodov objektívnych,   no   pripísateľných   na   vrub   sťažovateľovi,   keďže   táto neprítomnosť bola jedným z dôvodov odročenia hlavného pojednávania.

K vyjadreniu   okresného   súdu,   v ktorom   pripisuje   zodpovednosť   za predĺženie posudzovaného   konania   kontraproduktívnej   dôkaznej   aktivite   sťažovateľa   ako obžalovaného,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   takáto   argumentácia   od   počiatku   neobstojí. Trestné konanie v porovnaní s konaním civilným je ovládané tzv. vyšetrovacou zásadou dominujúcou   procesu   v štádiu   dokazovania,   podľa   ktorej   nesie   procesnú   zodpovednosť za čo   najúplnejšie   zistenie   skutkového   stavu   konajúci   súd   disponujúci   tak   možnosťou selektovať navrhované dôkazy a vykonávať len tie, ktoré považuje za relevantné a prínosné.Ústavný   súd   sa   v rámci   druhého   kritéria   relevantného   pre   posúdenie   otázky zbytočných prieťahov konania vysporiadal aj s obranou okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku poukazoval na realizáciu procesných návrhov zo strany sťažovateľa (uplatnené námietky zaujatosti) majúcich podľa názoru okresného súdu tiež negatívny vplyv na plynulý priebeh konania.

Vo svojich rozhodnutiach už viackrát ústavný súd vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie   konania oprávnená   osoba,   ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľových procesných návrhoch ústavný súd zohľadnil   pri   stanovení   výšky   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   sťažovateľovi   týmto nálezom priznal.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   ústavou   a jeho   práva   zaručeného dohovorom,   bol   postup   konajúcich   súdov   (Okresného   súdu   Pezinok   pôvodne prerokúvajúceho vec sťažovateľa a okresného súdu).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd považuje za značne nesústredený, a teda neefektívny postup okresného súdu jeho činnosť v etape konania, ktorá nasledovala po vydaní jeho rozsudku 21. júna 2005 a uplatnení   odvolania   zo   strany   obžalovaných.   Okresnému   súdu   sa   nepodarilo   zabrániť sťažovaniu   postupu   konania   zo   strany   obhajcu   spoluobžalovaného   (napr.   dôrazným využitím opatrenia poskytovaného ustanoveniami § 66 vtedy účinného trestnoprocesného kódexu),   keď   podané   opravné   prostriedky   spolu   so   spisovým   materiálom   predložil nadriadenému súdu až 27. septembra 2007, navyše, podľa konštatovania odvolacieho súdu predčasne   –   absencia   obhajcu   u spoluobžalovaného,   napriek   existencii   nutnej   obhajoby a absencia   odôvodnenia   odvolania   uplatneného   spoluobžalovaným.   Aj   po   vrátení   (takto predčasne   predloženého)   spisového   materiálu   okresný   súd   pokračoval   vo   svojej nesústredenej   činnosti,   keď   pochybil   a   postúpil   vec   sťažovateľa   miestne   nepríslušnému súdu.Pri   preskúmaní posudzovaného konania boli   ústavným súdom   zistené aj obdobia nečinnosti okresného súdu, keď tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Nečinnosťou   v rozsahu približne ôsmich mesiacov bolo konanie okresného súdu poznačené   v etape   od   3.   apríla   2008,   keď   Okresný   súd   Pezinok   vrátil   vec   sťažovateľa okresnému   súdu   s poukazom   na   nedostatok   svojej   miestnej   príslušnosti,   do   13.   januára 2009, keď okresný súd vyzval spoluobžalovaného, aby si zvolil obhajcu.

Pasivitou okresného súdu predstavujúcou nečinnosť v rozsahu približne 14 mesiacov bolo   poznačené   aj   obdobie   konania   od   27.   mája   2011,   keď   odvolací   súd   po   zrušení prvostupňového rozsudku vrátil spisový materiál okresnému súdu, do 28. augusta 2012, keď predsedníčka senátu prerokúvajúceho vec sťažovateľa oznámila dôvody svojej zaujatosti (s výnimkou   jedného   mesiaca,   keď   spisovým   materiálom   pre   účely   konania   o ústavnej sťažnosti disponoval ústavný súd).

Okresný   súd   zostal   nečinný   aj   po   vrátení   spisového   materiálu   31.   októbra   2012 nadriadeným   súdom,   keď   mu   bol   tento   vrátený   späť   (ako   predčasne   predložený k rozhodnutiu o vznesenej námietke zaujatosti), a to až dosiaľ (teda do času rozhodovania ústavného súdu). Označené obdobie tak vykazuje nečinnosť v rozsahu šiestich mesiacov. Napokon nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu potvrdzuje aj uznesenie krajského súdu z 28. apríla 2011, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 21. júna 2005 pre chyby konania podľa § 258 ods. 1 písm. b) a c) trestnoprocesného kódexu (nedostatočne zistený skutkový stav) a v ktorom odvolací súd poukázal na podstatný nedostatok postupu okresného súdu spočívajúci v nekomplexnosti procesu dokazovania.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Vzhľadom   na   zistený   značne   neefektívny   postup   okresného   súdu,   obdobia   jeho nečinnosti   a   tiež   s dôrazom   na   všeobecnú   zásadu   prísnejšieho   posudzovania   konaní vo veciach trestného obvinenia nemožno takmer 10 rokov trvajúcu dobu trestného konania považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.Vychádzajúc   z   toho,   že   trestné   konanie   pred   okresným   súdom   nebolo   ku   dňu rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   právoplatne   skončené,   prikázal   ústavný   súd okresnému   súdu   konať   vo   veci   sťažovateľa   bez   zbytočných   prieťahov   postupom smerujúcim   k nastoleniu   právnej   istoty   sťažovateľa,   domáhajúceho   sa   meritórneho ukončenia trestného stíhania vedeného proti jeho osobe (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 22 000 €, ktorú odôvodnil tým, že zbytočné prieťahy v konaní mu spôsobujú stav právnej neistoty a traumatizujúcu situáciu ohrozujúcu jeho zdravotný stav.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 1 000   €.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania   s   prihliadnutím na predmet   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a   s   tým   spojenú   ujmu sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 269,58 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania zodpovedá sume vypočítanej ústavným súdom v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011 (763 €).

Sťažovateľovi   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   celkovo   za   dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 2 x 127,16 € a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,63 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume 269,58 € (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013