znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 352/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011   predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   T.,   T.,   t. č.   Ústav   na výkon   väzby Leopoldov, zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tpo 29/2011-70 z 21. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2011 doručená   sťažnosť   R.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného porušenia   jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2   Tpo   29/2011-70   z 21.   júna   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“).   Ústavný   súd poznamenáva, že sťažovateľka   v sťažnosti   článok zakotvujúci   základné právo na súdnu ochranu označila nesprávne ako čl. 45 ods. 1 ústavy (správne ide o čl. 46 ods. 1 ústavy), čo však ústavný súd vzhľadom na celkový obsah sťažnosti vyhodnotil ako chybu v písaní, keďže   čl.   45   ústavy   sa   nečlení   na   odseky   a nezakotvuje   právo   na   súdnu   ochranu,   ale zakotvuje právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   má   byť   trestne   stíhaná   pre obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) a písm. j) Trestného zákona. Vec je v prípravnom konaní, pričom sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   0   Tp/28/2011-49   z   3.   júna   2011   (ďalej   aj „uznesenie okresného súdu“) v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodovaním o jej väzbe z dôvodu, že okresný súd nebol na rozhodnutie o väzbe príslušný. V sťažnosti ďalej uviedla:

«Nezákonnú situáciu vytvorili orgány činné v prípravnom trestnom konaní tak, že „podkvalifikovali“ skutok, aby bol zdanlivo príslušný rozhodovať Okresný súd Bánovce nad Bebravou a po vzatí sťažovateľky do väzby bez toho, aby boli zabezpečené nejaké nové relevantné   dôkazy   oproti   stavu   dôkazov   dostupných   pri   vznesení   obvinenia,   právnu kvalifikáciu upravili dňom 4.7.2011 z pôvodnej podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, d/ Tr. zák na súčasnú podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, d/, ods. 2, písm. c/, písm. j/ Tr. zák.

Táto   právna   kvalifikácia   zakladá   príslušnosť   Okresného   súdu   Trenčín   na rozhodovanie o väzbe s poukazom na ustanovenie § 24 ods. 2 a § 16 ods. 1 písm. b/ Tr. por., pričom len „umelo“ bola navodená situácia pre založenie miestnej príslušnosti iného súdu na rozhodovanie, o čom svedčí ďalší postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré na základe tých istých dôkazov, aké mali k dispozícii už pri vznesení obvinenia a podávaní návrhu na vzatie do väzby, právnu kvalifikáciu upravili.

Sťažovateľka takýto postup považuje za svojvôľu, vníma ju ako snahu o založenie príslušnosti na rozhodovanie o jej väzbe iného súdu, než príslušného podľa zákona. Nič by sa nedalo zmene právnej kvalifikácie vytknúť iba za situácie, ak by výsledky vyšetrovania   po   vzatí   sťažovateľky   do   väzby,   dôkaznú   situáciu   vo   veci   zmenili,   čo   sa nestalo.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nasledovné rozhodnutie: „Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 2 Tpo 29/2011-70 zo dňa 21. 6. 2011 porušil ústavné právo sťažovateľky na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   a jej právo na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   článku   45 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tpo 29/2011-70 zo dňa 21. 6. 2011 sa zrušuje a sťažovateľka sa prepúšťa z väzby.“

Súčasne sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o povinnosti uhradiť trovy konania „za 2 úkony právnej pomoci (á 123,50 + 7,41 x 2 = 261,82 Eura)“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podstatou   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľky   spochybňujúca   miestnu   príslušnosť okresného   súdu   rozhodujúceho   o návrhu   námestníka   okresnej   prokurátorky   Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou č. k. Pv 165/11-18 z 2. júna 2011 na jej vzatie do väzby. Tým malo dôjsť k porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Vo   vzťahu   k sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.   III.   ÚS   135/04   v uznesení   o prijatí   sťažnosti,   IV.   ÚS   51/09,   II.   ÚS   275/2010) poukazuje na to, že čl. 17 ústavy obsahuje nielen jej základné hmotné, ale aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu   ústavný súd preskúmaval sťažnosť sťažovateľky v rozsahu namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorého implicitnou súčasťou sú aj záruky práva na spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným   dôvodom   uvedeným   v zákone   a rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a to   nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio   decidendi   (nosné dôvody)   na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na   čas   dovolený   zákonom,   resp.   konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových   a právnych   záverov   všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k záveru   o existencii zákonného   dôvodu   na   vzatie   do   väzby.   Tento   postup   skúma   opravný   súd   v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   je   tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).

Podľa § 15 Trestného poriadku konanie v prvom stupni vykonáva okresný súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd v sídle krajského súdu vykonáva v prvom stupni konanie o obzvlášť závažných zločinoch, za ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej dvanásť rokov, alebo ak bol skutok   spáchaný   organizovanou   skupinou,   zločineckou   skupinou   alebo   teroristickou skupinou.

Podľa § 24 ods. 1 a 2 Trestného poriadku úkony pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní vykonáva súd, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe; ak je takých súdov viac, úkony vykonáva súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh. Vo veciach uvedených v § 16 ods. 1 je na vykonanie úkonov pred začatím   trestného   stíhania   alebo   v   prípravnom   konaní   príslušný   okresný   súd   v   sídle krajského súdu, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe; ak je takých súdov viac, úkony vykonáva súd, v ktorého obvode je činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh.

Podľa § 206 ods. 1 a 6 Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný   čin   spáchala   určitá   osoba,   policajt   bez   meškania   vydá   uznesenie   o   vznesení obvinenia... Ak v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania vyjde najavo, že skutok,   pre   ktorý   bolo   vznesené   obvinenie,   je   iným   trestným   činom   alebo   aj   ďalším trestným činom, ako bol v uznesení o vznesení obvinenia právne kvalifikovaný, policajt obvineného na túto okolnosť písomne upozorní; upozornenie môže uviesť aj v zápisnici. Rovnopis upozornenia alebo zápisnice doručí do 48 hodín prokurátorovi.

Zo sťažovateľkou pripojeného uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-110/BOK-ZA-2011 z 1. júna 2011 ústavný súd zistil, že voči sťažovateľke bolo najskôr vznesené obvinenie za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) Trestného zákona.

K zmene   právnej   kvalifikácie   skutku,   za   ktorý   bolo   voči   sťažovateľke   vznesené obvinenie, došlo 4. júla 2011 písomným upozornením vyšetrovateľa podľa § 206 ods. 6 Trestného   poriadku,   v zmysle   ktorého   má byť skutok,   za   ktorý   bolo   voči   sťažovateľke vznesené   obvinenie,   ďalej   kvalifikovaný   aj   ako   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   a prekurzorov,   ich   držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i), a písm. j) Trestného zákona. Uvedenú zmenu právnej kvalifikácie skutku teda vykonal vyšetrovateľ až po právoplatnosti sťažnosťou   napadnutého uznesenia krajského súdu. Sťažovateľka pritom sťažnosťou nenapadla postup vyšetrovateľa, na základe ktorého bola zmenená právna kvalifikácia skutku, pre ktorý jej bolo vznesené obvinenie, napadla len uznesenie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 0 Tp/28/2011-49 z 3. júna 2011.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je v tomto   prípade   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Keďže sťažovateľka nenapáda postup vyšetrovateľa, ktorým došlo k zmene kvalifikácie skutku, za ktorý jej bolo vznesené obvinenie, ústavný súd vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti nie je oprávnený preskúmavať tento procesný postup vyšetrovateľa. V tejto súvislosti sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľka, ktorá   je   v procesnom   postavení   obvinenej,   má   podľa   §   210   Trestného   poriadku   právo kedykoľvek   v priebehu   vyšetrovania   žiadať   prokurátora,   aby   bol   preskúmaný   postup policajta.   Prokurátor   súčasne   podľa   §   230   ods.   1   Trestného   poriadku   vykonáva v prípravnom konaní dozor nad dodržiavaním zákonnosti.

V okolnostiach prípadu je okrem toho, že k zmene právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý   bolo   sťažovateľke   vznesené   obvinenie,   došlo   až   po   právoplatnosti   napadnutého uznesenia, podstatná aj skutočnosť, že sťažovateľka v konaní pred súdom o návrhu na jej vzatie do väzby nenamietala nesprávnosť kvalifikácie skutku, ktorá v tom čase vyplývala z uznesenia   vyšetrovateľa   o vznesení   obvinenia   ČVS:PPZ-110/BOK-ZA-2011   z   1.   júna 2011. Ako vyplýva z uznesenia okresného súdu, obvinená využila v konaní pred súdom svoje zákonné právo odmietnuť výpoveď, pričom ani obhajca uvedenú právnu kvalifikáciu skutku,   za   ktorý   je   stíhaná,   nenamietal,   a to   ani   v písomnej   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 0 Tp/28/2011-49 z 3. júna 2011.

Ústavný súd nezistil, že by o návrhu na vzatie sťažovateľky do väzby rozhodoval v prvom stupni súd, ktorý nebol vo veci príslušný rozhodovať. Keďže v čase rozhodovania danej väzobnej veci nebol skutok, za ktorý bolo sťažovateľke vznesené obvinenie, právne kvalifikovaný   ako   skutok   spáchaný   organizovanou   skupinou,   ako   to   má   vyplývať   až z neskôr vydaného upozornenia vyšetrovateľa zo 4. júla 2011, neboli v čase rozhodovania okresného súdu o návrhu na vzatie do väzby sťažovateľky splnené podmienky podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku určujúce príslušnosť na konanie o veci okresnému súdu v sídle krajského súdu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti, v ktorej namietala porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyplýva, že v bežnej praxi súdov dochádza k zmene príslušnosti všeobecného súdu rozhodujúceho o väzbe v prípravnom konaní. Napríklad v uznesení sp. zn. 5 Ndt 14/2008 z 9.   septembra   2008   najvyšší   súd   uviedol: „Pri   rozhodovaní   o   ďalšom   trvaní   väzby nezáleží na tom, ktorým súdom bol obvinený vzatý do väzby, lebo z ustanovenia § 24 Trestného   poriadku   vyplýva   zásada,   že   o   väzbe   rozhoduje   vždy   ten   súd,   ktorého príslušnosť je daná podľa štádia, v ktorom sa trestné stíhanie obvineného nachádza. To znamená, že ak bol obvinený vzatý do väzby sudcom pre prípravné konanie súdu určitého druhu, rozhoduje o ďalšom trvaní väzby sudca tohto súdu len do skončenia prípravného konania, za predpokladu, že nedošlo k zmene príslušnosti súdu v zmysle § 24 ods. 1 Trestného poriadku.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil, že by napadnutým uznesením krajského súdu   v spojení   s uznesením   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu   zákonných   ustanovení o určení príslušnosti okresného súdu podľa prvej hlavy druhej časti prvého dielu Trestného poriadku   ani   ustanovení   o väzbe   podľa   štvrtej   hlavy   prvého   dielu   Trestného   poriadku. Napokon   je   potrebné   podotknúť,   že   sťažovateľka   okrem   námietky   nezákonnosti napadnutého   uznesenia   z dôvodu,   že   o väzbe   nerozhodol   okresný   súd   príslušný   podľa zákona,   ani   netvrdila   porušenie   iných   ustanovení   Trestného   poriadku.   Podľa   názoru ústavného   súdu   preto   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nesignalizuje   porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa § 17 ods. 2 a 5 ústavy, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, na základe čoho ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú.

Keďže   bola   sťažnosť   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011