znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 352/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť J. Š., K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. S., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   D   1356/95   v období   od   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/09 zo 17. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod   sp.   zn.   D   1356/95   v období   od   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/09 zo 17. marca 2009   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 352/2010 z 21. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 1356/95 v období od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/09 zo 17. marca 2009 (nález nadobudol právoplatnosť 29. mája 2009).

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd, ktorý v podaní sp. zn. 1 SprS/345/2010 z 19. novembra 2010 doručenom ústavnému súdu 26. novembra 2010 okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že nálezom ústavného súdu bolo Okresnému súdu Žilina prikázané konať bez zbytočných prieťahov. Napriek tomu súd vo veci nepretržite nekoná a za skoro 1,5 roka od vydania nálezu sa konalo len jedno dedičské pojednávanie dňa 24. 6. 2010, ktoré bolo odročené na neurčito. Podľa vyjadrenia Okresného súdu Žilina k podanej sťažnosti zo dňa 26. 7. 2010 súd odmieta vznik akýchkoľvek prieťahov po vydaní nálezu.

Sťažnosť bola postúpená na vyjadrenie konajúcemu súdnemu komisárovi JUDr. J. E., ktorý vo vyjadrení uviedol, že rozhodnutie v dedičskej veci po neb. Š. Š. záviselo od právoplatného rozhodnutia v dedičskej veci po jej neb. manželovi J. Š., v ktorom bola Š. Š. tiež dedičkou. Po doplnení aktív dedičstva o majetok zdedený po neb. R. Š. boli vytyčované termíny   pojednávania,   ktoré   vždy   skončili   odročením   z   dôvodu   absolútnej   neochoty účastníkov   o   dohodu   ohľadne   všeobecnej   ceny   majetku   ku   dňu   smrti   poručiteľky   a sústavného osočovania účastníkov navzájom aj súdneho komisára. Spis sa nachádza na Okresnom súde Žilina na ustanovenie znalca z dôvodu potreby ocenenia lesných pozemkov ku dňu smrti poručiteľky. Prieťahy v konaní zapríčiňujú sami účastníci svojou nečinnosťou, resp. neochotou dohodnúť sa.

Na   základe   uvedených   skutočností   uvádzam,   že   podaná   sťažnosť   je   čiastočne dôvodná.   Dĺžka   dedičského   konania   nezodpovedá   dôležitosti   a   náročnosti   veci.   Ako konštatoval ústavný súd v náleze, v konaní sa vyskytli prieťahy a za tieto prieťahy bola sťažovateľovi vyplatená ujma. Čo sa týka úkonov po rozhodnutí ústavného súdu zo 17. 3. 2009, súdny komisár vo veci nariadil termín prejednania veci na 24. 6. 2010. Pojednávanie v tento deň bolo odročené na neurčito za účelom predloženia spisov Okresnému súdu Žilina na ustanovenie znalca na ocenenie lesných pozemkov. Takýto záver pojednávania vyplynul z prednesov účastníkov, ktorí žiadali o úradné ocenenie predmetných pozemkov znalcom. Čo sa týka obdobia od prijatia nálezu ústavného súdu do vytýčenia prvého pojednávania dňa 24. 6. 2010, podľa vyjadrenia notára záviselo rozhodnutie a prejednanie tejto veci od rozhodnutia v inej dedičskej veci po poručiteľovi R. Š. Podľa uznesenia, ktoré je súčasťou spisového   materiálu   v   dedičskom   konaní   na   č.   l.   215,   bolo   v   tomto   dedičskom   konaní rozhodnuté potvrdením uznesenia Okresného súdu Žilina Krajským súdom v Žiline, pričom uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   10. 3. 2010.   Po právoplatnosti   tohto   uznesenia   súdny   komisár   vo   veci   určil   termín   pojednávania.   Z dokladov predložených účastníkmi na pojednávaní pred súdnym komisárom, resp. po tomto pojednávaní, je zrejmé, že medzi účastníkmi nedošlo k dohode o ocenení nehnuteľností, ktoré sú predmetom dedičského konania, a preto notár prijal záver, že je potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Ďalšie pojednávanie, ktoré notár vo veci nariadil na 16. 9. 2010, bolo odročené na základe žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa z dôvodu jej dlhodobo plánovaného lekárskeho vyšetrenia. Notár určil ďalší termín pojednávania na deň 14. 10. 2010. Právna zástupkyňa sťažovateľa svojou žiadosťou opätovne požiadala o odročenie tohto dedičského pojednávania. Následne notár dňa 14. 10. 2010 spis predložil Okresnému súdu Žilina a dňa 22. 10. 2010 súd spisový materiál notárovi vrátil s tým, že uvedené rozhodnutie je oprávnený vydať notár.

Na základe uvedených skutočností som tak toho názoru, že po rozhodnutí Ústavného súdu SR nedošlo vo veci k prieťahom, za ktoré by bol zodpovedný Okresný súd Žilina. Notár vo veci konal bezprostredne po tom, ako bolo právoplatne skončené súvisiace dedičské konanie po poručiteľovi R. Š. Vo veci notár následne v priebehu niekoľkých mesiacov určil 3 termíny pojednávania, pričom prvý termín bol zmarený z dôvodu nedohody účastníkov o všeobecnej cene nehnuteľnosti patriacich do dedičstva a ďalšie dva termíny boli odročené na základe žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa o odročenie. V ďalšom konaní bude nevyhnutné   vo   veci   nariadiť   znalecké   dokazovanie   na   určenie   všeobecnej   hodnoty prejednávaných   nehnuteľností.   Treba   poukázať   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   zo   strany sťažovateľa bola podaná až potom, ako notár vo veci určil termín pojednávania a d'alšie dva termíny pojednávania boli zmarené právnou zástupkyňou sťažovateľa.

V súvislosti s podanou sťažnosťou treba poukázať aj na skutočnosť, že úlohou a prioritným poslaním inštitútu ústavnej sťažnosti nie je naprávanie prípadných pochybení odstraňovaním krívd, ak konaním súdu, resp. jeho nesprávnym postupom by došlo k vzniku škody na strane sťažovateľa. Sťažovateľ sa prípadnej náhrady škody môže domáhať podľa osobitných zákonných predpisov. Sťažovateľ pritom sťažnosť podal až v čase, kedy súdny komisár už vo veci riadne konala a určoval termíny pojednávaní na prejednanie dedičstva. Na podanie sťažnosti tak neboli dané dôvody a sťažnosť je podaná po lehote v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. (rozhodnutie č. k. IV. ÚS 236/07-11). Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je primárnym účelom ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   poskytnutie   ochrany   základnému   právu   sťažovateľa   a   nie   rozhodovanie   o priznaní finančného zadosťučinenia. Preto z dôvodu, že v čase podania sťažnosti súd vo veci riadne konal a jeho úkony smerujú k nariadeniu znaleckého dokazovania a následne k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, je z väčšej miery odstránená právna neistota sťažovateľa. Ďalšie pokračovanie v konaní sťažovali opakované žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa o odročenie pojednávaní.“.

Rovnaké skutočnosti, čo sa týka procesných úkonov, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu, ktorý mu bol predložený k previerke 26. novembra 2010.

Právna   zástupkyňa   k   vyjadreniu   okresného   súdu   okrem   iného   uviedla,   že   s jeho tvrdeniami „o vzniku a pretrvávaní prieťahov nesúhlasím“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami,   ako   aj   s   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje, ako Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   konania,   v   ktorom   je   sťažovateľ účastníkom,   ústavný   súd   ju   podrobne   zhodnotil   už   v predchádzajúcom   náleze sp. zn. II. ÚS 3/09 zo 17. marca 2009, preto sa týmto kritériom podrobnejšie už nezaoberal.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   dedičského konania.

Ústavný   súd   zistil,   že   po   vydaní   nálezu   sp.   zn.   II.   ÚS   3/09   zo   17.   marca   2009 samotný sťažovateľ (a jeho právna zástupkyňa) výraznou mierou prispeli k predĺženiu tohto konania, na čo   tiež poukázal aj okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti,   keď uviedol, že „prieťahy   v   konaní   zapríčiňujú   sami   účastníci,   svojou   nečinnosťou,   resp.   neochotou dohodnúť a treba poukázať na skutočnosť, že sťažnosť zo strany sťažovateľa bola podaná až   potom,   ako   notár   vo   veci   určil   termín   pojednávania   a potom   d'alšie   dva   termíny pojednávania   boli   zmarené   právnou   zástupkyňou   sťažovateľa“. Ústavný   súd   preto   tieto skutočnosti vyhodnotil v neprospech sťažovateľa.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že v činnosti okresného súdu sa síce   vyskytlo jedno obdobie (v čase od 29. mája 2009, keď nadobudol právoplatnosť nález ústavného súdu, do 10. marca 2010, keď nadobudlo právoplatnosť iné rozhodnutie v súvisiacej dedičskej veci), v ktorom okresný   súd   nevykonával   úkony   na   skončenie   dedičského   konania,   ale   toto   nekonanie nebolo   zapríčinené   iba   jeho   nedôslednosťou   a   nečinnosťou,   ale   predovšetkým skutočnosťou, že v tomto období okresný súd nemohol ani riadne konať, pretože čakal na výsledok iného dedičského konania, ktoré s touto vecou úzko súviselo.

Po   tomto   období   okresný   súd   (súdny   komisár)   už   nepochybne   vykonal   viacero procesných   úkonov,   ktoré   smerovali   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa, o čom   svedčí,   že   trikrát   nariadil   pojednávania   na   skončenie   napadnutého   konania,   ale v dôsledku   neúčasti právnej zástupkyne sťažovateľa (i samotného sťažovateľa) boli dve pojednávania 16. septembra 2010 a 14. októbra 2010 odročené, preto ešte vec nie je dosiaľ právoplatne skončená.

Vzhľadom   na uvedené   okolnosti   prípadu,   berúc do   úvahy aj posudzovanú   dĺžku konania pred okresným súdom (necelých 15 mesiacov) od právoplatnosti nálezu ústavného súdu   (29.   máj   2009),   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (10.   august   2010),   ako   aj skutočnosť, že rozhodnutie vo veci bolo závislé aj od právoplatného skončenia súvisiaceho konania   (ktoré   skončilo   10.   marca   2010),   musel   ústavný   súd   napokon   konštatovať,   že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. D 1356/95 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 3/09 zo 17. marca 2009 vykonával jednotlivé procesné úkony priebežne   a   efektívne,   a   preto   jeho   postup   v   tomto   období   nesignalizuje   možnosť prípadného vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   navyše   pripomína,   že   v   konaní   o   dedičstve,   pre   prípad   zbytočných prieťahov, dáva zákon (§ 175zb ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) k dispozícii súdu právo   odňať   vec   poverenému   notárovi   (ako   súdnemu   komisárovi),   ak   napriek predchádzajúcemu   upozorneniu   spôsobí   zbytočné   prieťahy. Výkon   tohto   opatrenia   súdu môže   nepochybne   iniciovať   aj   účastník   konania.   Z   predloženého   spisového   materiálu vyplýva,   že   sťažovateľ   okresný   súd   o uvedený   postup   v namietanom   období   nežiadal a okresný súd (súdny komisár) vo veci už koná.

Ústavný súd z uvedených dôvodov vo svojom rozhodnutí vyslovil, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 1356/95 v období od právoplatnosti   nálezu ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   3/09   zo   17.   marca   2009   porušené nebolo.

Keďže sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný, ústavný súd mu preto nepriznal finančné zadosťučinenie, priznanie ktorého sa viaže na vyslovenie výroku o porušení základného práva alebo slobody sťažovateľa, a tiež mu nepriznal ani úhradu trov konania (podobne napr. II. ÚS 214/03, IV. ÚS 244/04).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011