znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 352/09-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. D., Z., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivý   proces   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd „prípisom“ Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici sp. zn. Kc 96/09 z 9. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2009 doručená sťažnosť Ľ. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   spravodlivý   proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „prípisom“ (ďalej len „oznámenie“) Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. Kc 96/09 z 9. júna 2009.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol, že návrhom z 30. júna 1998 sa na Okresnom   súde   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   proti   odporcovi   R.   K. zaplatenia sumy 255 020,10 Sk na tom základe, že na účet odporcu „bola prevedená z firmy M. a.s. P. suma 255.020,10 Sk“, pričom táto suma mala byť vyplatená sťažovateľovi cez účet odporcu, keďže „pre firmu M. a. s., P. vykonal práce“. Sťažovateľ mal v tom čase „neoprávnene   zo   strany   Daňového   úradu   Z.   blokovaný   účet“,   na   základe   čoho   sa s odporcom dohodol, „že tieto peniaze budú poukázané na jeho účet...“, pričom odporca následne uvedené prostriedky sťažovateľovi nevyplatil.

Dokazovaním   okresného   súdu   bolo   podľa   sťažovateľa   preukázané,   že   uvedené finančné prostriedky boli skutočne na účet odporcu vyplatené, čo nespochybnil ani samotný odporca. Odporca v konaní pred okresným súdom „uviedol, že mi sumu 252.000,- Sk vrátil dňa 28.12.1995 a sumu 3.000,-Sk si započítal z dôvodu, že som mu sumu 3.000,- Sk dlžný“.

Odporca   ako   dôkaz   predložil   príjmový   pokladničný   doklad,   ktorý   sťažovateľ v konaní spochybnil tvrdením, že «príjmový pokladničný doklad nemá povinné náležitosti daňových a účtovných dokladov v zmysle zákona, navrhol som preveriť aj podpis znaleckým dokazovaním a povinnosť odporcu R. K. predložiť jeho daňový a účtovný doklad, teda jeho výdavkový pokladničný doklad.

Zo   znaleckého   posudku   znalca   JUDr.   I.   N.   č.3/2006   zo   dňa   12.1.2006,   vyplýva jednoznačnosť môjho podpisu.

K znaleckému posudku som Okresnému súdu vo Zvolene podal stanovisko, že ako dôkaz   odporcu   o   prevzatí   sumy   252.000,-Sk   je   len   čistý   príjmový   pokladničný   doklad s mojím podpisom. A nič viac. Navrhol som Okresnému súdu vo Zvolene aby sa znalecký posudok zaoberal aj zhodnou písma v texte: „prijaté od R. K." „vrátená čiastka z účtu", dátum   „28.12.1995",   ďalej   som   požadoval   preverenie   povinných   náležitostí   príjmového pokladničného   dokladu   a   predloženie   povinného   originálneho   dokladu   odporcu   z   jeho evidencie účtovníctva výdavkového pokladničného dokladu s povinnými náležitosťami. Tak ako je to dané zákonom o účtovníctve a daňovými zákonmi napr. dani z pridanej hodnoty.».Okresný   súd „dokazovaním   dospel   k   záveru,   že   zo   znaleckého   posudku   vyplýva potvrdenie vlastnoručného podpisu Ľ. D. na príjmovom pokladničnom doklade. Súd je teda toho názoru, že odporca R. K. mi skutočne vyplatil sumu 252.000,- Sk.“.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   10   C   399/98-268   z   27.   novembra   2007   návrh sťažovateľa zamietol a „zaviazal odporcu zaplatiť mi sumu 3.020,10 Sk...“.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ   podal   21.   decembra   2007   odvolanie „pretože   som   s   napadnutým   rozsudkom   nesúhlasil   a   považujem   ho   za   nespravodlivý a nezákonný.   Podal   som   voči   napadnutému   rozsudku   odvolanie   do   tej   výrokovej   časti, ktorou   súd   môj   návrh   v   prevyšujúcej   časti   zamietol   (sumu   252.000,-   Sk)   a   ktorou   ma zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu vo Zvolene sumu 20.708 Sk do troch dní.“.

Rozsudkom č. k. 17 Co/86/08-314 z 21. mája 2008 Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) „potvrdil rozsudok Okresného súdu vo Zvolene č. k 10C 399/98- 268 zo dňa 27.11.2007 v napadnutej časti   a súvisiacich   výrokoch   o trovách   konania a povinnosti žalobcu zaplatiť na účet okresného súdu 20.708,- Sk“.

V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd okrem iného uviedol, «že za nerozhodné považuje aj to, že príjmový pokladničný doklad nemá potrebné náležitosti na zaúčtovanie prijatej sumy v účtovníctve podnikateľa, pretože na preukázanie prevzatia tejto sumy by postačilo akékoľvek potvrdenie aj na čistom papieri (bez predtlače „príjmový pokladničný doklad"). Na základe uvedených skutočností odvolací súd, že dokazovanie prvostupňového súdu bolo dostačujúce.».

Sťažovateľ následne podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v zmysle § 243e zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 86/08-314 z 21. mája 2008.

Krajská   prokuratúra „prípisom   č.   Kc   96/09-7   po   preskúmaní   mnou   napádaných rozhodnutí nezistila porušenie zákona, ktorý predpokladá ust. §243e a nasl. O.s.p. a preto môj podnet na podanie mimoriadneho dovolania odkladá“.

Krajská   prokuratúra   ako   dôvod   odloženia   podnetu   sťažovateľa   uviedla   vlastné stotožnenie sa s odôvodnením rozsudku krajského súdu,   a to najmä v tvrdení, že „ako dôkaz prevzatia žalovanej sumy postačuje podpis preukazujúci prevzatie peňazí a dátum, kedy   k   prevzatiu   došlo.   Náležitosti   v   zmysle   daňových   predpisov   sú   pri   posudzovaní prevzatia finančnej čiastky v tejto súdnej veci irelevantné.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „uvedená   úvaha,   s   ktorou   sa   stotožnila   Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici v prípise č. Kc 96/09-7, je v priamom rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právnymi predpismi: zákonom o dani z pridanej hodnoty, zákona o účtovníctve.

Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici vo svojom rozhodovacom procese dospela k nesprávnemu a nezákonnému záveru, a to:

- že   nie   je   povinnosťou   daňových   subjektov   viesť   účtovníctvo   v   zmysle   zákona a náležitosti daňových a účtovných dokladov sú nepotrebné pri prevzatí finančnej čiastky v hotovosti.

Krajská   prokuratúra   v   Banskej   Bystrici   prípisom   č.   Kc   96/09-7   dospela k nesprávnemu a nezákonnému záveru, a to :

- že pre fyzické osoby, ktoré vykonávajú podnikateľskú alebo inú zárobkovú činnosť, pokiaľ   preukazujú   na   daňové   účely   výdavky   vynaložené   na   dosiahnutie,   zabezpečenie a udržanie príjmov je ako daňový doklad postačujúci akýkoľvek čistý papier bez predtlače len s podpisom a výškou finančného plnenia.

Rozhodnutie   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu,   ktoré   považuje   Krajská prokuratúra   v   Banskej   Bystrici   v   prípise   č.   Kc   96/09-7   za   vecne   správne,   považujem za rozhodnutie zmätočné.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. l ústavy a právo podľa   čl.   6   ods.   l   dohovoru   bolo   porušené „konaním   Krajskej   prokuratúry   v   Banskej Bystrici a prípisom č. Kc 96/09-7“   tým spôsobom, že krajská prokuratúra „porušila čl. 2 ods.2   Ústavy   a   svojvoľne   zrušila   zákonom   stanovené   povinné   náležitosti   daňových a účtovných dokladov. Čl. 2 ods.2 jej prikazuje konať podľa zákona, podľa ust. § 121 O.s.p. nie je mojou povinnosťou dokazovať platnosť zákonov uverejnených v zbierke zákonov, sú platné bez môjho svojvoľného rozhodnutia, nie som ich povinný dokazovať ale dodržiavať.“Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil: „1. Prípisom č. Kc 96/09-7 Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a porušené základné práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

2. V dôsledku porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a porušenia základného práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských   práv   a   slobôd   žiadam,   aby   ústavný   súd   napadnuté   stanovisko   č.   Kc   96/09-7 Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici zrušil a vrátil vec porušovateľovi na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   spolu   so   sťažnosťou   požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd konštantne vyslovuje názor, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, IV. ÚS 100/04, II. ÚS 144/05).

V   danom   prípade   sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   oznámením   krajskej prokuratúry č. k. Kc 96/09-7 z 9. júna 2009, ktorým bol odložený jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 86/08-314 z 21. mája 2008 z dôvodu nezistenia porušenia zákona spôsobom predpokladaným § 243e a nasl. OSP.Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e   a   nasl.   OSP.   Z   týchto   ustanovení   je   nad   všetky   pochybnosti   zrejmé,   že   ide o mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   patrí   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“).   Nejde   teda   o   základné   právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy ani pod čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   stabilne judikoval,   že na akceptovanie,   resp.   vyhovenie   podnetu   na podanie návrhu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   prijatie   a   generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť, ale má právo, aby orgány prokuratúry jej podnet riadne vybavili (III. ÚS 42/04).

Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené). Ústavný súd v súvislosti s tým vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03,   IV.   ÚS   344/04, II. ÚS 144/05). Vzhľadom na to krajská prokuratúra nemohla odložením takéhoto podania, t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľa.

Obsah   označeného   oznámenia   o   odložení   podnetu   sťažovateľa   na   podanie mimoriadneho dovolania svedčí o skutočnosti, že krajská prokuratúra sa vecou náležite zaoberala.   Z   odôvodnenia   jej   stanoviska   vyplýva,   že   sa   úplne   stotožňuje   s   právnym odôvodnením   predmetného   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   je   podľa   jej   názoru   jasné a zrozumiteľné. Keďže nebolo zistené porušenie zákona v napadnutom rozsudku krajského súdu   č.   k.   17   Co   86/08-314   z   21.   mája   2008,   krajská   prokuratúra   podnet   sťažovateľa odložila.

Z   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade sú dané dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa aj z dôvodu jej neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojitosti s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

V zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podnet podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona   o   prokuratúre   poskytujú   sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a   právom chránených   záujmov   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   158/03,   I.   ÚS   201/05).   Použitie   týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   a   teda   i   podmienkou   konania   vo   veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Z   podanej   sťažnosti   ani   jej   príloh   však   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   zákonnú možnosť   podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   využil   a   podal   opakovaný   podnet na preskúmanie zákonnosti vybavenia jeho podnetu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009