znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 352/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Františka Hollého, bytom B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka konania a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 8 C 165/00 zo 17. apríla 2003, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 67/03-71 z 31. októbra 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 71/2004 z 11. júna 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Františka Hollého   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2004 doručená sťažnosť Ing. Františka Hollého, bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka konania a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   8   C   165/00   zo 17.   apríla   2003,   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 67/03-71 z 31. októbra 2003 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 71/2004 z 11. júna 2004.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu uvádza, že svoju sťažnosť odôvodňuje   protiprávnym   konaním   štátnych   orgánov,   ktoré   svojím   konaním   napomohli porušeniu zákona pri prevode nehnuteľnosti do vlastníctva sťažovateľa v roku 1991.

Porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka konania a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   štátne   orgány   o   sťažovateľom   podanom   návrhu na obnovu   konania voči   zrušenej   kúpnej   zmluve v súdnom   spore   spravodlivo   nekonali. Svojimi uzneseniami nepovolili obnovu konania ani nenariadili pojednávanie k odvolaniu, a tým odňali sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa, resp. dokázať protiprávnosť konania pri prevode nehnuteľnosti do vlastníctva sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa jeho práva boli porušené okresným súdom, ktorý svojím uznesením sp. zn. 8 C 165/00 zo 17. apríla 2003 zamietol návrh sťažovateľa na obnovu konania, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 14 C 123/1992 (rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 123/92 v spojitosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 168/99 z 22. júna 1999). Krajský súd taktiež podľa názoru sťažovateľa ignoroval jeho odvolanie proti zamietnutiu návrhu   na   obnovu   konania.   Nenariadil   žiadne   pojednávanie,   resp.   dokazovanie.   Svojím uznesením č. k. 7 Co 67/03-71 z 31. októbra 2003 potvrdil dôvody zamietnutia návrhu na   obnovu   konania   prvostupňovým   súdom.   Najvyšší   súd   svojím   rozhodnutím sp. zn. 2 Cdo 71/2004 dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu 11. júna 2004 odmietol i napriek tomu, že podľa sťažovateľa bol predložený meritórny dôkaz o porušení zákona.

Sťažovateľ   uvádza,   že   27.   septembra   2000   v archíve   okresného   súdu   dostal na nahliadnutie dedičský spis sp. zn. D 1687/58, v ktorom sa nachádzal originál dedičského uznesenia.   Avšak   zamestnankyňa   okresného   súdu   ho   odmietla   sťažovateľovi   odfotiť s odvolaním sa na to, že nie je účastníkom dedičského konania. Dňa 21. mája 2001 požiadal sťažovateľ podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o slobode informácií)   o odfotenie   predmetného dedičského   uznesenia.   Sťažovateľovi   nebolo   vyhovené.   V dôsledku   toho   nevedel   ani preukázať   existenciu   dôkazu   –   dedičského   uznesenia   sp.   zn.   D   1678/58,   a preto   toto dedičské uznesenie predložil do spisu iba vo forme odpisu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Od   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   očakávam   rozhodnutie   o dočasnom odložení   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení   a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie,   alebo rozhodnutie   o takom   opatrení,   aby   sa   definitívne   s konečnou   platnosťou   uzatvoril   tento nekonečný súdny spor.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Vo vzťahu k svojmu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 165/00 zo 17. apríla 2003, uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 67/03-71 z 31. októbra 2003 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 71/2004 z 11. júna 2004 sa sťažovateľ domáhal ústavnej ochrany až po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Posledné z uznesení citovaných v predchádzajúcej vete   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   71/2004   z 11.   júna   2004   o odmietnutí dovolania sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu a krajského súdu, ktoré zamietli návrh sťažovateľa na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 14 C 123/1992) bolo doručené 20. júla 2004 (čo vyplýva z listu Krajskej prokuratúry v Bratislave z 29. októbra 2004). Sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   29.   septembra   2004.   Zásielka   bola   daná na prepravu 28. septembra 2004. Teda sťažnosť bola podaná po zákonnej dvojmesačnej lehote ustanovenej na podanie sťažnosti.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2004