znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 351/2014-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika   o sťažnosti   M.   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ing.   Jánom   Felšöcim, Advokátska   kancelária   Felšöci   & Partners,   M. R. Štefánika   1,   Pezinok,   pre namietané porušenie   jej   základného   práva   na ochranu   pred neoprávneným   zásahom   do rodinného života   podľa   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní o rozvod manželstva   a úpravu   práv   a povinností   k maloletému   vedenom   pod sp. zn. 6 C   221/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   K.   na ochranu   pred   neoprávneným   zásahom   do rodinného   života podľa   čl. 19 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 221/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Pezinok p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 221/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Pezinok p o v i n n ý   vyplatiť jej   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Pezinok j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. trovy konania v sume 511,34 € (slovom   päťstojedenásť   eur   a tridsaťštyri   centov)   na   účet   advokáta   JUDr.   Ing.   Jána Felšöciho, Advokátska kancelária Felšöci & Partners, M. R. Štefánika 1, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 351/2014-12 z 10. júna 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu pred neoprávneným zásahom do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 221/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Následne ústavný súd 15. júla 2014 vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k vecnej stránke   prijatej   sťažnosti   a   oznámil,   či   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. augusta 2014. V jeho prílohe   sa   nachádzal   súdny   spis   a   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   s chronológiou úkonov okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní.

Z priebehu   napadnutého   konania   vyplývajú   tieto   podstatné   skutočnosti. Návrh vo veci   rozvodu   manželstva   a úprave   práv   a povinností   k maloletému   bol   doručený 18. decembra   2009.   Prvé   pojednávanie   sa   uskutočnilo   8.   apríla   2010.   Celkový   počet uskutočnených   pojednávaní   vo   veci   do   doručenia   tejto   sťažnosti   je   šesť   (okrem   už uvedeného pojednávania, ide o pojednávania 8. apríla 2010, 7. októbra 2010, 28. októbra 2010, 20. októbra 2011, 17. októbra 2012). Okrem uvedených uskutočnených pojednávaní okresný   súd   viackrát   musel   odročiť   pojednávania,   a to   buď   pre   vznesenú   námietku zaujatosti odporcom (28. júna 2010), procesné pochybenia súdu (4. októbra 2011, pretože nebol predvolaný prokurátor ako účastník konania, 27. februára 2013, odporca z dôvodu zle uvedenej   veci   na   predvolaní   nevedel,   o aké   konanie ide,   12.   júna 2013   žiadal   odporca odročiť   z   dôvodu   oneskorene   doručeného   predvolania   na   pojednávanie), pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne 16. októbra 2013 a 5. februára 2014 a raz došlo k zrušeniu termínu pojednávania určeného na 10. január 2012 z dôvodu návrhu odporcu na prikázanie   veci   z dôvodu   vhodnosti.   Pre   úplnosť   je   tiež   vhodné   uviesť,   že v posudzovanom   konaní   bolo   potrebné   nariadiť   znalecké   dokazovanie   a   nemožno opomenúť ani skutočnosť, že vec prerokovávali traja sudcovia, pričom k zmene zákonných sudcov došlo z iniciatívy odporcu, či to už na základe vznesenej námietky zaujatosti alebo z dôvodu   podania   trestného   oznámenia   sudkyňou   na   odporcu   z dôvodu   jeho   správania. V tejto   súvislosti   nemožno   opomenúť   ani   skutočnosť,   že   v čase   rozhodovania   o tejto sťažnosti okresný súd rozhodol rozsudkom na pojednávaní konanom 3. septembra 2014.

Tieto   skutočnosti   týkajúce   sa   priebehu   napadnutého   konania   zistil   ústavný   súd zo súdneho spisu, ktorý mu bol zapožičaný okresným súdom.

K postupu okresného súdu sa vyjadril jeho predseda a uviedol:«K dĺžke konania veľkou mierou prispel fakt, že odporca sa v podstate od podania návrhu v roku   2009   sústavne   sťažoval   a   sťažuje   na   postup   zákonných sudkýň vo   veci, namietal   zaujatosť   sudcov   Okresného   súdu   Pezinok,   opakovane   žiadal   Krajský   súd v Bratislave o prešetrenie vybavenia jeho sťažností predsedom Okresného súdu Pezinok a pod. Z dôvodu podaného podnetu na začatie trestného stíhania na odporcu, ktorý podala zákonná   sudkyňa   JUDr.   Mária   Špániková   a   žiadosti   o   vylúčenie   z   prejednávania a rozhodovania   vo   veci   sp.   zn.   6C   221/2009   bola   zákonná   sudkyňa   dňa   15.12.2010 Opatrením   predsedu   odňatá   z   prejednávania   a   pridelená   náhodným   výberom   sudcovi agendy „C“ prostredníctvom generátora Elektronická podateľňa.   Zákonným sudcom sa stala JUDr. Michaela Králová.

Dňa   08.03.2012   z   dôvodu   podanej   námietky   zaujatosti   zákonnou   sudkyňou JUDr. Michaelou   Královou   (odporca   podal   na   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   podnet na začatie   disciplinárneho   stíhania   voči   zákonnej   sudkyni)   bola   právna   vec   sp.   zn. 6C 221/2009

Opatrením   predsedu   súdu   a   náhodným   výberom   pridelená   na   prejednanie a rozhodnutie JUDr. Michaele Štiglicovej.

O skutočnosti, že odporca je notorický sťažovateľ svedčí aj počet sťažností v konaní sp. zn. 6C 221/2009 evidovaných pod Spr. na Okresnom súde Pezinok (Spr. 2043/2010, Spr. 2113/2011, Spr. 2067/2013, Spr. 3223/2013, Spr. 2017/2014).

Navrhovateľka   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   sp.   zn.   6C   221/2009 prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 20.05.2013 - Spr. 2058/2013. Jej sťažnosť som vyhodnotil ako nedôvodnú...»

Predseda   okresného súdu   v závere svojho vyjadrenia   vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 3. septembra 2014 zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v sťažnosti a vyjadril súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom. K obrane okresného súdu uviedol, že „zbavovanie sa zodpovednosti za dĺžku konania“ je nekorektné, pretože „súd ako orgán, ktorý v danej veci rozhoduje je plne zodpovedný za jeho celkový priebeh a disponuje prostriedkami, ktorými ho ovplyvňuje bez ohľadu na konanie účastníkov“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sa domáhala aj vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

I. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   sporu,   v   ktorom   je   sťažovateľka navrhovateľkou v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému, ústavný   súd   konštatuje,   že   obdobné   konania   možno   zaradiť   k   štandardnej   agende všeobecného   súdnictva,   preto   dĺžka   konania   nebola   závislá   od   skutkovej   či   právnej náročnosti prerokovávanej veci. Tá nebola ani tvrdená zo strany okresného súdu. Z hľadiska závažnosti veci ide o takú, ktorá si vyžaduje urýchlený postup v konaní vzhľadom na právne a faktické postavenie a budúcnosť maloletého.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil závažné okolnosti na strane sťažovateľky, ktoré by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   opätovne   zdôrazňuje,   že   súdne   konanie   v statusových   veciach   si vyžaduje   promptný   postup   všeobecného   súdu.   S ohľadom   na   túto   skutočnosť   a fakt,   že konanie   v čase   doručenia   sťažnosti   prebiehalo   vyše   štyroch   rokov   a troch   mesiacov na jednom   stupni bez meritórneho rozhodnutia, je dostatočným dôvodom   na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky. Aj keď súd vykonával priebežne administratívne úkony a pojednávania, vzhľadom na časové odstupy medzi jednotlivými pojednávaniami nemožno   uzavrieť,   že   by   postupoval   s potrebnou   razanciou,   a teda   aj   bez   zbytočných prieťahov.   V tejto   súvislosti   je   však   potrebné   uviesť,   že   obštrukčný   postup   odporcu (námietky   zaujatosti,   žiadosti   o odročenie   pojednávaní)   čiastočne   sťažil   plynulý   postup súdu. Na druhej strane je však potrebné okresnému súdu vytknúť, že nevyužil procesné opatrenia, ktoré mu Občiansky súdny poriadok poskytuje. Na dokreslenie nesústredeného postupu súdu možno uviesť ako príklad to, že hoci na pojednávaní konanom 28. októbra 2010 vyvstala potreba nariadenia znaleckého dokazovania, k jeho nariadeniu okresný súd pristúpil až vydaním uznesenia z 31. januára 2011, ktorým ustanovil znalca.

Ústavný súd ďalej pri hodnotení postupu okresného súdu   vychádzal aj zo svojej konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť zapríčinené nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou   činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ďalším príkladom takéhoto nesústredeného postupu je skutočnosť opísaná v prvej časti tohto nálezu. Okresný súd bol viackrát nútený odročiť pojednávanie z dôvodov, ktoré zapríčinil   svojím   postupom   (nedostatky   predvolania,   zasielanie   predvolania s nedostatočným   časovým   predstihom,   nepredvolanie   účastníka   konania   –   prokurátora), odročenie   pojednávania   bez   dostatočných   (zákonných   dôvodov),   pretože   ak   účastník konania po dvoch rokoch konania bez právneho zastúpenia žiada odročiť už určený termín pojednávania v súvislosti s voľbou svojho právneho zástupcu, a to niekoľko dní pred týmto termínom, podľa názoru ústavného súdu účastník konania mal dostatočný priestor na voľbu právneho   zástupcu,   preto   odročenie   z tohto   dôvodu   bez   ďalšieho   nemožno   považovať za dôležitý dôvod v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru ústavného súdu tiež   nebolo   potrebné   zrušiť   určený   termín   pojednávania   z dôvodu   návrhu   odporcu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti (zjavná obštrukcia), pretože v danom prípade ide o delegáciu príslušnosti z dôvodov vhodnosti, ktorá tvorí výnimku z miestnej príslušnosti   a nezakladá   prekážku   postupu   súdu,   a   to   najmä   v prípade,   ak   súd   dospel k názoru, že neexistujú také dôvody na prikázanie veci, čo napokon potvrdil aj Krajský súd v Bratislave svojím uznesením z 29. februára 2012.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k jednoznačnému záveru, že okresný súd v napadnutom   konaní   nepostupoval   v   súlade   so   základným   právom   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, preto konštatuje,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   vedené pod sp. zn. 6 C 221/2009, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   postupom   okresného   súdu   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, aj napriek tomu, že okresný   súd   v napadnutom   konaní rozhodol rozsudkom z 3. septembra 2014, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 221/2009 konal   bez zbytočných   prieťahov,   pretože   nie   je   vylúčené,   že   označená   vec   na   základe odvolania bude vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej žiadala aj vyslovenie porušenia svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy,   ktoré   odôvodnila   tým,   že „počas   konania   jej   bol   bezdôvodne   odopieraný   styk s maloletým synom, až následne po vydaní viacerých predbežných opatrení a dočasného rozhodnutia   súdu   do   času   rozvodu   manželstva,   je   jej   umožnené   sa   s maloletým   synom stretávať   v značne   obmedzených   intervaloch   a to   tak   z dôvodu   konania   odporcu   ako   aj súdu, ktorý uvedeným konaním s prieťahmi značne narúša citový vzťah medzi sťažovateľkou a jej maloletým synom, nakoľko sa sťažovateľka nemôže domôcť právoplatného rozhodnutia vo veci samej, ktorým žiada o zverenie maloletého syna do svojej osobnej starostlivosti“.

Ústava pojem „súkromný a rodinný život“ bližšie nedefinuje. Pretože základné práva a slobody   podľa   ústavy   je   potrebné   vykladať   a uplatňovať   v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL.   ÚS   15/98),   ústavný   súd   pri   vymedzení   obsahu   uvedených   pojmov   prihliada   aj na príslušnú   judikatúru týkajúcu sa   predovšetkým   čl. 8 dohovoru.   Ochrana súkromného života musí teda do istej miery zahŕňať právo jednotlivca nadväzovať a rozvíjať vzťahy so svojimi blížnymi a vonkajším svetom (rozsudok Niemietz zo 16. decembra 1992, § 29).

Nedostatočná rýchlosť postupu štátnych orgánov v konaní o úprave práv a povinností k deťom, najmä však čo sa týka otázky zverenia do starostlivosti a úpravy styku rodičov k deťom, môže okrem vyslovenia porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   vyústiť   aj   do   porušenia   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života (Bergmann   proti   Českej   republike   z 27.   októbra   2011,   §   62,   Koudelka   proti   Českej republike z 20. júla 2006, § 68, Voleský proti Českej republike z 29. júna 2004, § 107 a pod.)

Pod   „neoprávneným   zasahovaním“   treba   rozumieť   také   zasahovanie,   ktoré   nemá základ   v zákonnej   úprave,   nesleduje   ustanovený   cieľ,   nedbá   na   podstatu   a zmysel obmedzovaného   základného   práva   alebo   nie   je   nevyhnutným   a primeraným   opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa (I. ÚS 13/2000).

Nesplnenie pozitívneho   záväzku štátu   a jeho orgánov,   ako aj všeobecných   súdov zabezpečiť   –   poskytnúť účinnú   ochranu   práv   a slobôd   jednotlivcov   v primeranej   lehote, možno považovať za neoprávnený zásah do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy vtedy,   ak je nepochybné, že   v dôsledku   nedostatku   existencie   meritórneho   rozhodnutia, ktorým by boli upravené práva a povinnosti rodiča k maloletému, sa zhoršuje postavenie dotknutého rodiča v tom zmysle, že rozvíjanie, respektíve obnova vzťahu dotknutého rodiča so svojím dieťaťom, je v súvislosti s uplynulým časom podstatne sťažená.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z vysloveného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho intenzity dospel   k názoru,   že dĺžka   trvania   právnej   neistoty   sťažovateľky   v okolnostiach   prípadu v spojitosti s obmedzenou možnosťou styku matky s maloletým (otec od začiatku konania bránil styku matky s maloletým a matka až na základe predbežného opatrenia má umožnený styk s maloletým len vo vymedzenom čase), ktorá žiada o zverenie maloletého do osobnej starostlivosti,   je   v   príčinnej   súvislosti   s postupom   okresného   súdu,   ktorý   jej   neposkytol ochranu jej právam v primeranej lehote, čím jej zasiahol do jej práva na rodinný život v takej   miere,   ktorá   odôvodňuje   vyslovenie   porušenie   tohto   jej   základného   práva   už aj s ohľadom   na   skutočnosť,   že   následky   takéhoto   zásahu   sú   nezvratné   a ťažko reparovateľné, preto ústavný súd konštatuje, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranu pred neoprávneným zásahom do rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 €, ktoré odôvodnila intenzitou zásahov do jej práv, ako aj dĺžkou ich trvania.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho neodôvodnenú   nečinnosť   v   trvaní   štyroch   rokov,   berúc   do   úvahy   predmet   konania na okresnom súde, správanie sťažovateľky a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 668,59 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   tri   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2014   (príprava a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti,   písomné   stanovisko   k vyjadreniu okresného súdu) po 134 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky nárok aj na náhradu režijného   paušálu   8,04   €   za   jeden   úkon   podľa   vyhlášky.   Právny   zástupca   je   zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 85,22 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje teda sumu 511,34 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014