znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 351/2012-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta a zo sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika   na   neverejnom   zasadnutí 15. januára 2014   vo   veci   prijatej   sťažnosti   M.   H.,   zastúpeného   spoločnosťou   Jelenčík a partneri   advokátska   kancelária,   s.   r.   o.,   Doležalova   7,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná advokát a konateľ JUDr. Michal Jelenčík, pre namietané porušenie jeho základného práva na   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   podľa   čl.   16   ods. 1,   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19   ods.   3   a na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   1   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 ods. 1, na rešpektovanie   svojho   súkromného   a rodinného   života   a na   nezasahovanie do výkonu   tohto   práva   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   práva   nebyť   vystavený   svojvoľnému   zasahovaniu   do súkromného života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   z 2.   júna 2011   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 111/11 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. H. na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1, na   rešpektovanie   svojho   súkromného   a rodinného   života   a na nezasahovanie do výkonu   tohto   práva   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   právo   nebyť vystavený   svojvoľnému   zasahovaniu   do súkromného života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave z 2. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 111/11 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   9   Co   111/11   z   2.   júna   2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. H. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4.   Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   H.   trovy právneho zastúpenia   v sume 531,40   € (slovom   päťstotridsaťjeden   eur a štyridsať centov)   na účet spoločnosti Jelenčík a partneri advokátska kancelária, s. r. o., Doležalova 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. októbra 2011   doručená   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a   podľa   čl.   17   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a politických   právach   (ďalej len „pakt“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 2.   júna   2011   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Co   111/11.   Ústavný   súd   uznesením č. k. III. ÚS 351/2012-16 z 1. augusta 2012 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní o ochranu   osobnosti,   v   rámci   ktorého   sa   domáhal   ochrany   osobnosti   a   priznania nemajetkovej   ujmy   v   zmysle   §   11   a   nasledujúcich   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) proti vydavateľovi denníka (ďalej len „žalovaný“), ktorý uverejnil článok spolu s fotografiami sťažovateľa (bez jeho   predchádzajúceho   súhlasu)   podľa   názoru   sťažovateľa   prekračujúci   legitímne limity slobody prejavu zaručenej čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru a zjavne porušujúci jeho základné právo na súkromie zaručené mu ústavou. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný   súd“)   žalobu   sťažovateľa   zamietol   a   krajský   súd   o uplatnenom   odvolaní sťažovateľa   rozhodol   tak,   že   svojím   rozhodnutím   sp.   zn.   9 Co 111/11   z   2.   júna   2011 prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

V postupe krajského súdu vidí sťažovateľ porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv garantovaných ústavou v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práv garantovaných dohovorom a paktom, čo zdôvodňuje touto argumentáciou:

Sťažovateľ uvádza, že v jednom z denníkov bol uverejnený inzerát, prostredníctvom ktorého sťažovateľ spolu s partnerkou hľadali dospelú ženu, ochotnú im za odmenu vynosiť a   porodiť   dieťa.   Na   predmetný   inzerát   zareagovala   pod   falošnou   identitou   redaktorka verejnoprávnej televízie, ktorá zo stretnutia so sťažovateľom a jeho partnerkou využitím skrytej kamery vyhotovila zvukovoobrazový záznam následne odvysielaný v relácii tejto televízie.   Na   základe   takto   odvysielanej   reportáže   uverejnil   žalovaný   článok   nazvaný „Kšefty s nenarodenými deťmi!“. Sťažovateľ poukazuje na to, že oba súdy odvysielaný príspevok   a   uverejnený   článok   kvalifikovali   ako   legitímne   uplatnenie   slobody   prejavu s odkazom na okolnosť, že oba príspevky informovali verejnosť o otázkach legitímneho záujmu dôvodiac, že otázky asistovanej reprodukcie v kontexte prípadu sťažovateľa patria v našej spoločnosti medzi aktuálne a eticky mimoriadne citlivé.

Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   aj   v   prípadoch   informovania   verejnosti   o   otázkach verejného záujmu majú masmédiá ústavou a záväznými medzinárodnými zmluvami uloženú povinnosť chrániť práva a povesť iných osôb. Podľa sťažovateľa však žalovaný predmetný článok   uverejnil   aj   spolu   s   fotodokumentáciou   obsahujúcou   zo   štyroch   fotografií   tri „ilustračné“ fotografie   sťažovateľa   a   jeho   partnerky,   kde   sťažovateľ   poukazuje na skutočnosť,   že   nie   je   osobou   verejného   záujmu   ani   v   kategórii   „public   figures   par excellence“ a ani v kategórii „relatively public figures“, a uverejnené fotografie nemali povahu prínosu k diskusii o veci verejného záujmu. Fotodokumentácia tak podľa názoru sťažovateľa vybočovala z ústavných limitov uplatnenia slobody prejavu, naopak, bola jej zneužitím a správanie žalovaného nemohlo byť pokryté zákonnou licenciou poskytovanou ustanovením § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V tomto kontexte opiera sťažovateľ svoju argumentáciu   o   stanovisko   odbornej   právnej   literatúry,   podľa   ktorej „Zákon   umožňuje použiť obrazovú snímku pre potreby spravodajstva v tlači, filme, rozhlase a televízii. Zákon neumožňuje použiť obrazovú snímku pre potreby radu iných žánrov, ktoré sa používajú v tlači,   vo filme,   rozhlase a televízii.   Publicistické,   dokumentárne,   zábavné,   vzdelávacie a pod.   útvary   a   programy   v   masmédiách   nie   sú   zaradené   medzi   formy   žurnalistickej činnosti, pri ktorej možno použiť obrazovú snímku fyzickej osoby bez jej privolenia. Jedine pre   potreby   spravodajstva   zákon   priznal   výnimku   z   podmienky   privolenia.   Výnimka   je opodstatnená záujmom na nastolení spravodlivej rovnováhy medzi potrebami spravodajstva a právom dotknutej osoby disponovať svojou obrazovou snímkou. Úlohou spravodajstva je oboznámiť verejnosť s aktuálnymi informáciami v čo najkratšom čase od nastania udalosti, o ktorej sa informuje. Spravodajstvo by sa spomaľovalo, až celkom zbavovalo funkčnosti, ak by sa každá obrazová snímka mohla zverejniť až po získaní privolenia od oprávnenej osoby. Pre všetky ostatné žurnalistické útvary nie je plynutie času natoľko významné,   a preto pre ich   prípravu   a   použitie   zákon   nepriznal   výnimku   z   použitia   obrazovej   snímky bez privolenia.“.

Sťažovateľ tak uzatvára, že žalovaný použil jeho fotografie v rozpore s už citovaným ustanovením Občianskeho zákonníka, keďže ich použil bez jeho súhlasu v článku, ktorý nemal spravodajský charakter, pričom mal dostatok času požiadať sťažovateľa o udelenie tohto súhlasu, pretože označený článok by aktuálny charakter nestratil ani po uplynutí doby venovanej jeho obstaraniu. Podľa sťažovateľa konajúce súdy posúdili prípad sťažovateľa nesprávne,   na   ujmu   jeho   základného   práva,   a   umožnili   tak   žalovanému,   aby   sa   vyhol zodpovednosti za zneužitie slobody prejavu.

V ďalšom bode odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ formuluje argumentáciu týkajúcu sa námietky porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu citujúc časť odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu, v ktorom tento uviedol: „Pokiaľ teda autorka článku hodnotila konanie navrhovateľov ako nezákonné, hodnotila ho správne.“

Sťažovateľ na tomto mieste dôvodí poukazom na jeden z princípov právneho štátu zakotvený v čl. 2 ods. 3 ústavy a vyjadrujúci základ právneho postavenia jednotlivca – „Čo nie   je   zakázané,   je   dovolené“.   Podľa   argumentácie   sťažovateľa   právny   poriadok Slovenskej   republiky   neustanovuje   zákaz   výkonu   umelého   oplodnenia   ani   zákaz surogátneho   materstva,   a   preto   krajský   súd   (tiež   okresný   súd)   tým,   že   na   základe odmietavého postoja časti veriacich k otázke umelého oplodnenia dospel ku kvalifikácii správania sťažovateľa ako protiprávneho konania, poprel účel základného práva na súdnu ochranu. Podľa sťažovateľa krajský súd jeho základné práva na súdnu ochranu porušil aj nedostatočným   odôvodnením   všetkých   právne relevantných   okolností   skutkového   stavu, a síce   tým,   že   sa   vôbec   nevysporiadal   s   jeho   podstatnými   námietkami   o   protiprávnosti zásahu do jeho práva na súkromie uverejnením jeho fotografií bez jeho predchádzajúceho privolenia.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru   a podľa   čl.   17 paktu   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu   z 2. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 111/11, označený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu   na   nové   prerokovanie   a   rozhodnutie   a   priznal   mu   tiež   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 850 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Krajský súd v zastúpení jeho podpredsedom v liste sp. zn. Spr 3494/12 doručenom ústavnému   súdu   14.   septembra   2012   vo   svojom   stanovisku   odkázal   v   podstate na odôvodnenie   namietaného   rozsudku,   s   ktorým   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil   a   ktoré považoval za vyhovujúce požiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), na základe čoho formuloval svoje stanovisko, že označené základné práva sťažovateľa zaručené ústavou a jeho práva zaručené dohovorom a paktom porušené neboli.

V   závere   listu   podpredseda   krajského   súdu   tiež   vyjadril   súhlas   s   upustením od ústneho   pojednávania   ústavného   súdu   vo   veci   samej   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   17.   októbra   2012   súhlasil   s   upustením od ústneho   pojednávania   vo   veci   samej   aj   sťažovateľ.   Vo   svojom   vyjadrení   sťažovateľ uvádza, že v celom rozsahu zotrváva na svojom návrhu a v ňom obsiahnutej argumentácii, ktorú   rozširuje   v   nadväznosti   na   tvrdenia   obsiahnuté   v   stanovisku   krajského   súdu. Sťažovateľ   argumentuje,   že   krajský   súd   sa   vo   svojom   stanovisku   v   podstate   vôbec nevyjadril   k námietke porušenia „základného   procesného   práva“ sťažovateľa   na súdnu ochranu, ktoré je v okolnostiach prípadu podľa vyjadrenia sťažovateľa ťažiskové, keďže podľa jeho názoru, pokiaľ krajský súd negarantoval základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu,   nemohol   poskytnúť   dôslednú   ochranu   ani   jeho   základným   hmotným   právam. Sťažovateľ   v   tomto   kontexte   poukazuje   na   jednotlivé   zložky   procesných   záruk vyplývajúcich   z   práva   na   spravodlivý   proces,   predovšetkým   na   právo   na   odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   a   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   relevantnými   námietkami, argumentmi   a dôkaznými návrhmi   účastníka   konania.   Sťažovateľ   špecifikuje   odkazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) povinnosť konajúceho súdu vysporiadať sa s argumentáciou účastníka konania, a to s každým argumentom, ktorý má „dve kumulatívne vlastnosti. Je a) relevantný, podstatný, významný a týkajúci sa veci (relevant, important, pertinent) b) konkrétny (specific)(case of Pronina v. Ukraine, § 25), formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom (formulated in a sufficiently clear and precise manner)(Case of Krasulya v. Russia, § 52; Hiro Balani v. Spain, § 28)“. Sťažovateľ argumentuje,   že   povinnosťou   krajského   súdu,   ktorý   odmietol   jeho   argumentáciu,   bolo dostatočným   spôsobom   objasniť,   z akého dôvodu   (prečo)   jeho   argumentáciu   považoval za nesprávnu.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   túto   povinnosť   si   krajský   súd   nesplnil a na obhajobu   svojho   postupu   v   stanovisku   adresovanom   ústavnému   súdu   iba   formálne konštatoval,   že   odôvodnenie   rozsudku   z   2.   júna   2011   obsahuje   všetky   náležitosti odôvodnenia v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 219 ods. 2 OSP. Sťažovateľ   poukazuje   na   podané   odvolanie,   v   ktorom   okrem   iného   namietal,   že k porušeniu jeho práva na ochranu osobnosti došlo   uverejnením jeho fotografie v texte príspevku,   pretože   nie   je   osobou   verejného   záujmu   ani   v   kategórii   „public   figures par excellence“, ani v kategórii „relatively public figures“, vo vzťahu ku ktorým krajský súd ako súd odvolací formuloval dva argumenty, a síce: 1. uprednostnenie práva na slobodu prejavu   a   práva   verejnosti   na   informácie   pred   právom   sťažovateľa   na   súkromie v posudzovanom prípade nemožno vzťahovať len na uvedené kategórie osôb a 2. v danom prípade sťažovateľa ide o situáciu, kedy nad individuálnymi záujmami sťažovateľa prevláda významnejší,   verejný   záujem,   odôvodnený   naliehavými   sociálnymi   potrebami nevyhnutnými v demokratickej spoločnosti, pričom rovnakej ochrany sa v danom prípade dostáva aj konaniu žalovaného spočívajúcemu v uverejnení fotografií sťažovateľa, pretože v kontexte obsahu príspevku tieto fotografie predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva a ako   také   spadali   do   kategórie   zákonnej   licencie   v   zmysle   §   12   ods.   3   Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľ   dôvodí,   že   argument   krajského   súdu   označený   ako   číslo   1   odporuje doterajšej rozhodovacej činnosti ESĽP, ktorá akceptuje obmedzenie práva na súkromie iba vo   vzťahu   ku   kategóriám   „public   figures   par   excellence“   a   „relatively   public   figures“, a takýto   postup   krajského   súdu,   ktorý   aplikoval   ustanovenie   zákona   bez   relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, hodnotí sťažovateľ ako arbitrárny, predstavujúci svojvôľu v interpretácii a aplikácii práva.

K   argumentu   krajského   súdu   označenému   ako   číslo   2   sťažovateľ   uvádza,   že neobstojí,   a   to   aspoň   z   dvoch   právnych   dôvodov.   Tvrdenie   krajského   súdu   o   tom,   že uverejnenie fotografií sťažovateľa bolo v súlade so zákonom, keďže tieto boli integrálnou súčasťou príspevku a ako také spadalo do kategórie zákonnej licencie podľa ustanovenia § 12 ods.   3 Občianskeho   zákonníka, považuje sťažovateľ za nesúladné s rozhodovacou praxou ESĽP, ktorá kladie dôraz na prínos uverejneného fotografického materiálu k diskusii o otázkach verejného záujmu. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na túto rozhodovaciu prax, ktorá   uverejnenie   fotografií   a   článkov,   ktorých   výlučným   zámerom   je   uspokojenie zvedavosti   týkajúci sa súkromia osoby, nepokladá za príspevok k diskusii   všeobecného záujmu   (dokonca   ani   vtedy,   ak   ide   o   verejne   známu   osobu).   Sťažovateľ   dôvodí,   že na oboznámenie sa verejnosti s informáciami o kontroverznom probléme (ako konajúce súdy   obsah článku označili) nebolo potrebné uverejniť fotografie sťažovateľa a je toho názoru,   že   pravým   účelom   bolo   uspokojenie   túžby   verejnosti   po   senzáciách a škandalizovaní sťažovateľa, čo nie je záujmom kvalifikovateľným ako záujem nevyhnutný v   demokratickej   spoločnosti.   Ako   druhý   dôvod   na   vyvrátenie   tvrdenia   krajského   súdu prezentuje sťažovateľ argumentáciu o absencii odôvodnenia – z akého dôvodu sa základné právo na súkromie obmedzuje v rozsahu obmedzení akceptovaných na zásahy do súkromia public figures tiež vtedy, keď sa rozširuje informácia (ktorej znalosť môže byť významná pre verejnosť) o udalosti, pre ktorú nie je relevantná totožnosť dotknutej osoby, teda keď predmetom informácie v podstate nie je informovanie o osobe, ale ide o   informovanie o veci. Sťažovateľ argumentoval, že pokiaľ článok informoval verejnosť o uzatváraní dohôd o   pôrode   dieťaťa   prostredníctvom   asistovanej   reprodukcie,   pre   verejnosť   odhalenie totožnosti   konkrétnych   osôb,   ktoré   takúto   dohodu   uzavreli,   zverejnením   ich   fotografií nebolo   vôbec   podstatné,   a   pokiaľ   sa   konajúci   súd   domnieval   o   opaku,   bolo   jeho povinnosťou   takýto   verejný   záujem   na   zverejnení   podobizní   identifikovať   náležitými dôvodmi.

Sťažovateľ   zdôrazňuje: «Z   hľadiska   konania   všeobecných   súdov   otázka,   či   aj informovanie   o   veci   verejného   záujmu   legitimizuje   zhodný   zásah   do   základného   práva na súkromie, aký je legitímny v prípade zásahov do súkromia osôb verejného záujmu „par excellenc“, resp. „relatively“ záujmu, predstavuje precedentnú otázku zásadného právneho významu v okolnostiach sporu, ktorý sťažovateľ viedol pred všeobecnými súdmi. Z tohto dôvodu povinnosťou všeobecných súdov, prvej aj druhej inštancie, bolo preskúmať uvedenú otázku a dať na ňu výslovnú, jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď.»

Sťažovateľ   opätovne   poukazuje   na   svoju   argumentáciu   prezentovanú   v   samotnej sťažnosti   týkajúcu   sa   interpretácie   ustanovenia   §   12   ods.   3   Občianskeho   zákonníka upravujúceho   zákonom   priznanú   spravodajskú   licenciu   na   použitie   obrazovej   snímky fyzickej osoby bez jej privolenia. Na tomto mieste sťažovateľ zdôrazňuje, že konajúce súdy uplatnenie citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka v prípade sťažovateľa nijako skutkovo ani právne neobjasnili, iba sa obmedzili na všeobecné konštatovanie bez spojitosti so sťažovateľovým prípadom.

Napokon v závere vyjadrenia sťažovateľ prezentuje aj ďalšiu argumentačnú líniu sťažnosti, v rámci ktorej uvádza: «45. Sťažovateľ napokon poznamenáva, že Krajský súd v Bratislave aj nad rámec svojvôle súdu prvej inštancie vniesol do konania o sťažovateľovej žalobe originálnu, vlastnú svojvôľu.

46. Krajský súd v Bratislave do odôvodnenia výroku svojho rozhodnutia uviedol: „Navrhovateľ   svojím   zámerom,   nech   by   bol   úmysel   akokoľvek   ušľachtilý,   degradoval potenciálneho nascitura (nedošlo ešte ani len k počatiu dieťaťa), na predmet záväzkového právneho vzťahu...“ (Rozsudok 9Co 111/11, s. 6).

47. Podľa Čl. 15 ods. 1 Ústavy SR: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Zhodne formulované sú ustanovenia čl. 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Listina základných práv a slobôd, ktorá je v Slovenskej republike platným a účinným prameňom práva podľa čl. 152 ods. 1.

48. Krajský súd v Bratislave v nesúlade s čl. 15 ods. 1 Ústavy SR, aj v nesúlade s čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv priznal ochranu „ľudskému životu pred počatím“. Ide o svojrázny a svojvoľný názor krajského súdu bez právneho základu, ktorý okrem toho, že nie je v súlade s Ústavou SR, nie je zlučiteľný ani s medzinárodnými dohovormi, ktoré sú v Slovenskej republike prameňom práva podľa čl. 7 či podľa čl. 154c Ústavy SR. Pritom vlastnú   svojvôľu   súd   využil   na   kvalifikáciu   sťažovateľovho   správania   ako   správania protiprávneho, ktorým si vraj spôsobil stratu ústavnej ochrany pre svoje základné právo na súkromie.

49. „Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.“ (IV. ÚS 77/02).

50. Ani takejto ochrany jeho základného práva na súdnu ochranu sa sťažovateľovi nedostalo, keď Krajský súd v Bratislave sťažovateľovo správanie označil za protiprávne na základe svojej úvahy, ktorá sama porušovala Ústavu SR v ustanovení čl. 15 ods. 1, čl. 152 ods. 4 a čl. 152 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.»

Ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   ako   aj   zo   súvisiaceho   spisového materiálu zistil tieto pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ sa spolu so žalobkyňou žalobou o ochranu osobnosti podanou okresnému súdu domáhali náhrady nemajetkovej ujmy proti žalovanému argumentujúc, že žalovaný svojím konaním v značnej miere znížil ich dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, zasiahol nedovoleným spôsobom do ich súkromia a poškodil ich dobré meno. V žalobe sťažovateľ dôvodil, že žalovaný v jednom z vydávaných denníkov uverejnil článok s názvom „Kšefty s nenarodenými deťmi!“ s podtitulkom „Šokujúce obchody na Slovensku: 15-tisíc za mesiac tehotenstva, 300 tisíc za pôrod!“, kde mal uviesť, že žalobcovia sa pokúsili uskutočniť obchod s ešte nenarodeným dieťaťom, z ktorého obsahu tiež malo vyplynúť, že žalobcovia sa dopustili nezákonného konania, za ktoré nebudú sankciovaní, a k článku boli pripojené aj fotografie žalobcov. Sťažovateľ uviedol, že mal záujem stať sa biologickým otcom dieťaťa, ktoré z vážnych dôvodov nemôže splodiť bežným spôsobom, a uvedená finančná čiastka v článku nemala predstavovať „kúpnu cenu“ za dieťa, ale jej účelom bolo pokryť zvýšené náklady spojené s tehotenstvom a so starostlivosťou o dieťa po pôrode. Sťažovateľ tiež poukázal na to,   že je štátnym občanom   Spojených   štátov   amerických,   kde   sú   obdobné postupy   prípustné,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   svoje   zámery   konzultoval   s   advokátom, na základe čoho nemal dôvod pochybovať, že jeho zámery nebudú odporovať ani právnemu poriadku   Slovenskej   republiky   a   ani   dobrým   mravom.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa žalobkyňa, ktorá je jeho nevlastnou sestrou, sa zúčastňovala všetkých stretnutí spolu s ním z dôvodu   odstránenia   komunikačnej   bariéry,   keď   jeho   znalosť   slovenského   jazyka   bola dlhodobým pobytom v zahraničí oslabená. Sťažovateľ namietal, že žalovaný bez toho, aby si   overil   relevanciu   informácií   odvysielaných   Slovenskou   televíziou,   tieto   bez   ďalšieho prevzal a uverejnil v zmienenom článku spolu s podobizňami žalobcov.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 28/2007 zo 4. decembra 2008 predmetný návrh zamietol   dôvodiac,   že   žalobcovia „neuniesli   dôkazné   bremeno   dokazovania   následku protiprávneho konania odporcu, ako i zníženia v značnej miere dôstojnosti navrhovateľov v 1./ a 2./ rade, ako i ich vážnosti v spoločnosti“.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku podrobne prezentoval takto zistený skutkový stav: «Dňa 29.3.2005 v denníku PRAVDA vyšiel inzerát, kde jeho autori hľadajú dospelú ženu   s   deťmi,   ktorá   vynosí   dieťa   za   odmenu.   Na   tento   inzerát   reagovala   redaktorka pracujúca pre STV K. M. Táto sa dňa 5.4.2005 stretla s dvomi jej cudzími osobami a to so ženou a mužom. Predstavila sa im ako K. V. Tieto osoby sa jej následne vypytovali na rodinné pomery (ktoré si vymyslela). Muž a žena jej uviedli, že sú druh a družka a že chcú mať dieťa, ale pre vek ženy ho už mať nemôžu. Muž môže byť biologickým otcom a mali   by   záujem   o   oplodnenie   zo   skúmavky.   Zákrok   by   bol   na Slovensku.   Uviedli,   že poznajú   primára   kliniky   v   B.   Predložili   prítomnej   redaktorke   písomne   vypracovaný dokument, podľa ktorého by sa matka mala vzdať svojho dieťaťa v prospech biologického otca. Bolo tam tiež uvedené, že mesačne dostane 15.000,-Sk ako príspevok v tehotenstve a po narodení dieťaťa sa jej vyplatí suma 300 000,- Sk s tým, že sa po pôrode dieťaťa vzdá v prospech navrhovateľa v 1./ rade.

Osoby, ktoré s redaktorkou K. M., ktorá vystupovala pod menom K. V., jednali, boli navrhovatelia v 1./ a 2./ rade. Celé stretnutie redaktorka spolu so svojimi kolegami nahrali obrazom a zvukom. Redaktorka sa potom s navrhovateľom a jeho sestrou stretli viackrát a ďalšie   stretnutia   už   boli   nasmerované   k zabezpečeniu   umelého   oplodnenia.   Podľa záznamov,   ktoré   sa   nachádzajú   vo vyšetrovacom   spise,   navštívili   lekárov   MUDr.   M., MUDr. H., MUDr. P., pričom im bolo povedané, aké všetky vyšetrovania musia podstúpiť a priniesť   potvrdenia.   Jedným   z potvrdení   bolo   aj  ,,čestné   prehlásenie“   urobené navrhovateľom a domnelou K. V. dňa 6.5.2005 u notára.

Mnohopočetné stretnutia navrhovateľa v 1./ rade, ako i navrhovateľky v 2./ rade ako aj redaktorky, boli audiovizuálne nahrané a bez súhlasu navrhovateľov použité v televíznej relácií   „Reportéri“   dňa   27.6.2005   s   názvom:   „Z   rúčky   do   rúčky“.   Táto   relácia   bola podkladom,   ktorý   denník   NOVÝ   ČAS   uverejnil   vo   svojom   vydaní.   Odporca   získal   tieto informácie z príspevku odvysielaného STV, ktorej úlohou ako verejnoprávnej inštitúcie je prostredníctvom svojich programov poskytovať nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné   a   vo   svojom   celku   vyvážené   a   pluralitne   informácie   o   dianí   v   Slovenskej republike   i   v   zahraničí   na   slobodné   utváranie   názorov   [§   3   ods.   3   písm.   b)   zákona č. 16/2004 Z.z.   o Slovenskej televízii v znení neskorších predpisov]. Odporca sa mohol spoľahnúť na to, že tieto informácie sú z hľadiska zákona korektné. Ako nakoniec tieto informácie STV resp. jej redaktori získali, je vo vzťahu k odporcovi irelevantné, pretože tento sa na spôsobe získania informácii nepodieľal, ale konal v dobrej viere (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci RÁDIO TWIST proti Slovenskej republike z roku 2006).»

Okresný   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   zdôraznil,   že   v   prípade   spomínaných obrazovo-zvukových   záznamov   nešlo   o „nepravdivé,   prípadne   účelovo   zaznamenané záznamy, čo ani navrhovatelia nenamietali“. Okresný súd poukazujúc na to, že žalobcovia v podanej žalobe predostreli tvrdenie o nepravdivých informáciách uverejnených v denníku žalovaného,   ktorými   mali   byť   kriminalizovaní   a   škandalizovaní,   argumentoval   svojím stanoviskom, a síce «že bol to práve navrhovateľ, ktorý dňa 6.5.2005 podpísal „čestné prehlásenie“, že od 1.8.2002 žije v spoločnej domácnosti ako druh a družka s K. V. Šlo o vyslovené   klamstvo,   ktoré   malo   byť   predpokladom   pre   ďalšie   podvodné   úkony v zdravotníckych zariadeniach. Podľa výpovedí, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise Úradu boja proti korupcii Bratislava, boli to práve navrhovatelia v 1./ a 2./ rade, ktorí boli v jednaní s konkrétnymi lekármi, za účelom vybavenia umelého oplodnenia. Predpokladom realizácie umelého oplodnenia by museli byť ďalšie potvrdenia (lekárske), ktoré by opäť museli   byť   rovnakého   charakteru,   ako   bolo   „čestné   prehlásenie“   navrhovateľa   zo   dňa 6.5.2005. Vzhľadom na uvedené podvodné správanie sa navrhovateľov, títo si sami vytvorili okolnosti vzbudzujúce pochybnosti o ich dobrých úmysloch.».

Okresný súd ďalej vo vzťahu k námietkam žalobcov o tom, že žalovaný prevzal príspevok verejnoprávnej televízie, ktorej redaktori porušili v časti šiestej jej vlastnú chartu (konkrétne čl. 8 o tajnom nahrávaní), poznamenal, že čl. 8 tejto charty nepripúšťa tajné nahrávanie, avšak z tohto pravidla zakotvuje výnimku, a to v prípadoch investigatívnej žurnalistiky,   do   kategórie   ktorej   práve patrí   aj relácia verejnoprávnej televízie, v rámci ktorej bol spomínaný príspevok odvysielaný.

Okresný   súd   interpretoval   rozsah   ochrany   poskytovaný   ustanoveniami   §   11 a nasledujúcich   Občianskeho   zákonníka   a   uviedol,   že   podľa   ustálenej   súdnej   praxe za neoprávnený   zásah   do   práva   na   ochranu   osobnosti   zásadne   nemožno   považovať uverejnenie pravdivých informácií, a to aj keď sú pre dotknutú osobu nepríjemné. Ďalej uviedol, že zákonná úprava neposkytuje právu na ochranu osobnosti absolútnu ochranu a všetky práva a slobody sú chránené v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody, kde rovnováha verejného a súkromného záujmu je relevantným kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody. V tejto línii   následne   okresný   súd   poukázal   na   súvisiacu   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   čl.   10 dohovoru   nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale takisto formu, prostredníctvom ktorej sú rozširované, preto sa jeho ochrana vzťahuje nielen na informácie prijímané priaznivo, informácie neurážlivé alebo neutrálne, ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú či znepokojujú časť obyvateľstva.

Okresný súd svoje rozhodnutie oprel o tieto skutkové a právne závery:„Súd mal za to, že predmetom článku bolo informovanie o otázkach legitímneho verejného záujmu. Boli to sami navrhovatelia ktorí zverejnili svoj zámer v hromadnom informačnom prostriedku, čím vzbudili záujem verejnosti a médií o svoje konanie a tým tieto skutočnosti vylúčili zo svojej súkromnej sféry. Otázky asistovanej reprodukcie týkajúce sa takéhoto prípadu patria v našej krajine medzi eticky a morálne mimoriadne citlivé, z určitého pohľadu aj kontroverzné a celkom iste nie ojedinelé. To všetko spôsobovalo, že išlo   o   otázky   legitímneho   verejného   záujmu.   Navyše   je   zrejmé,   že   denník   NOVÝ   ČAS uverejnil len informácie, ktoré už boli pred tým odvysielané vo verejnoprávnej televízií. Je teda zrejmé, že predmetom článku bolo informovanie o otázkach legitímneho verejného záujmu a boli uverejnené pravdivé informácie, čím došlo k realizácií práv garantovaných čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že úmyslom navrhovateľov bolo získať dieťa pre navrhovateľa v 1. rade a to tým, že by sa ho jeho biologická matka vzdala a za to by jej navrhovateľ v 1./ rade zaplatil peňažnú sumu. Navrhovateľ na pojednávaní uviedol, že chcel mať dieťa, ktoré nemohol splodiť sexuálnym stykom. Uviedol, že finančnú čiastku ktorú chcel matke dieťaťa vyplatiť, nezamýšľal ako kúpnu cenu dieťaťa, ale ako náhradu za stratu na zárobku a zvýšených nákladov matky. Pre súd boli tieto pohnútky navrhovateľa v 1. rade irelevantné, pretože v článku nešlo o to prečo navrhovatelia chcú dieťa,   ale   akým   spôsobom   sa   o   to   usilovali.   Podstata   veci   totiž   spočívala   v   tom,   že navrhovateľ v 1./ rade mal získať dieťa a dosiahnuť to, aby sa ho matka vzdala, výmenou za zaplatenie   určitej   peňažnej   sumy.   Je   úplne   nepodstatné,   či   túto   sumu   navrhovateľ v 1./ rade nazval ako náhradu nákladov, alebo kúpnu cenu. Súd mal za to, že tvrdenie navrhovateľov bolo účelové, nedôveryhodné a to i z toho dôvodu, že v inzeráte, ktorý si navrhovatelia sami zaplatili v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou sa výslovne uvádza, že ponuka je za odmenu a to po vzájomnej dohode. Pokiaľ navrhovateľ v 1./ rade tvrdil, že bol znevážený   v   očiach   rodiny   a   známych,   súd   toto   jeho   tvrdenie   považoval   za   minimálne nenáležité. V článku boli uverejnené pravdivé skutočnosti o tom, čo a ako navrhovateľ v 1./ rade chce dosiahnuť.

Pokiaľ   sa týka   odporkyne v 2./   rade,   táto poukázala   na   tú   skutočnosť,   že nikdy v kauze   nevystupovala   ako   manželka   a   ani   družka   navrhovateľa   v   1./   rade,   pričom po uverejnení článku v NOVOM ČASE ľudia na ňu pozerali ako na nemorálny živel, mala problémy so svojou dcérou a synom, ako i s ľuďmi, ktorí ju prestali zdraviť. Súd jej výpoveď hodnotil ako nedôveryhodnú, pretože z vyšetrovacieho spisu Úradu boja proti korupcii PZ Bratislava   jednoznačne   vyplýva,   že   odporkyňa   v   2./   rade   sa   zúčastňovala   zdravotných prehliadok u lekárov spolu s K. M. alias K. V., ako i navrhovateľom v 1./ rade. Skutočnosť ktorú navrhovateľka v 2. rade uviedla, že ju článok v NOVOM ČASE pobúril, súd hodnotil ako neopodstatnenú. Ako vplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť (rozsudok vo veci Lehideux o Isornii proti Francúzsku z roku 1998). Odporca nebol povinný upozorniť navrhovateľku v 2. rade na uverejnenie jej fotografií alebo ich rastrovať.

Ustanovenie   §   12   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   umožňuje   uverejniť   obrazové záznamy fyzickej osoby pre účely tlačového spravodajstva aj bez jej súhlasu.   Súčasťou štandardu ochrany slobody prejavu a právo na informácie v zmysle judikatúry Európskeho súdu je aj to, že voľba spravodajskej techniky je výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť (prípady Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000). Článok 10 Dohovoru nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale takisto formu prostredníctvom ktorej sú rozširované (rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998).

Súd mal za to, že navrhovateľka v 2./ rade nemohla legitímne očakávať, že sa jej konanie   nestane   predmetom   záujmu   médií   a   verejnosti,   a   že   jej   konanie   nebude   aj verejnosťou posudzované. Toho si musela byť vedomá vtedy, keď spolu s navrhovateľom v 1./ rade uverejnili inzerát v denníku PRAVDA.

V tomto spore je potrebné uviesť, že odporca sa na vytvorení záznamu navrhovateľov nepodieľal, ako to potvrdil na pojednávaní i svedok E. K. Odporca iba šíril (uverejnil) určité jeho časti. Tu je potrebné poukázať na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci RÁDIO TWIST proti Slovenskej republike z 19.12.2006.»

Okresný súd tak dospel k tomuto právnemu záveru prezentovanému v odôvodnení svojho rozsudku:

«Súd   mal   za   to,   že   samotní   navrhovatelia   boli   tí,   ktorí   vyprovokovali   záujem verejnosti   a   médií   o   ich   konanie   tým,   že   svoj   zámer   uverejnili   v   denníku   PRAVDA prostredníctvom   plateného   inzerátu,   pričom   navrhovateľ   v   1./   rade   konal   minimálne nemorálne, keď klamal o tom, že s K. V. (K. M.) žijú v spoločnej domácnosti, čo potvrdil čestným prehlásením pred notárom.

Odporca uverejnením článku v NOVOM ČASE pod názvom „Kšefty s nenarodenými deťmi“ podľa názoru súdu negatívne nezasiahol do občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľov. Obaja navrhovatelia zhodne uviedli, že nekonali protiprávne, ale iba tak ako je to bežné. Ak odporca teda uverejnil informácie, ktoré boli bežné, nemohlo dôjsť k zníženiu ich dôstojnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. V článku ktorý odporca prevzal od STV a uverejnil vo svojom denníku dňa 29.6.2005 boli uverejnené informácie, ktoré zodpovedali   skutočnosti.   Uverejnením   pravdivých   informácii   (navrhovatelia   tvrdili,   že nekonali protiprávne) nemohlo dôjsť k zásahu do ich osobnostných práv. Boli to práve oni, ktorí   svoj   zámer   podaním   inzerátu   v   denníku   s   celoslovenskou   pôsobnosťou   uverejnili. Verejnosť   má právo byť   informovaná a navrhovatelia teda vzhľadom na svoje konanie musia znášať dôsledky svojho vlastného konania.»

Sťažovateľ rozsudok okresného súdu napadol odvolaním, v ktorom argumentoval: «Súd vo veci ochrany mojej osobnosti skonštatoval, že odporca neporušil zákon, keď zverejnil   jeho   podobizne   v   denníku   Nový   čas   spolu   s   článkom   pod   titulkom   „Kšefty s nenarodenými   deťmi!“.   Súd   tvrdil,   že   odporca   iba   prevzal   články   a   snímky od verejnoprávnej televízie a konal v dobrej viere. Súd uviedol, že zvukové a obrazové záznamy, na ktorých som bol ja, mohli slúžiť na úradné účely a v takom prípade sa ochrana osobnosti   neberie   do   úvahy.   Odporca,   podľa   súdu,   nekonal   protiprávne,   lebo   nekonal v rozpore so svojimi povinnosťami.

S týmto hodnotením veci nesúhlasím. Z povahy uvedeného denníka je zjavné, že jeho povinnosťou   nie   je   hlavne   objektívne   informovanie   čitateľov   ale   uverejňovaním „senzačných“ odhalení prilákať veľký počet čitateľov s cieľom zvýšiť predajnosť denníka. Aj keby informácie a snímky prevzal odporca od STV, nemal právo zverejniť moje obrazové záznamy, t.j. fotografie bez môjho súhlasu. Aj text celého článku bol štylizovaný tak, aby čitateľ   nadobudol presvedčenie,   že som kriminálny   živel,   že   som   obchodník   s deťmi   ba dokonca obchodník s orgánmi. V žiadnom prípade takého konanie nie je možné považovať za plnenie povinností, ktorým možno ospravedlniť zasahovanie do mojej integrity. Navyše tento   článok   bol   uverejnený   viac   ako   mesiac   po   odvysielaní   relácie   v STV,   nešlo   teda o aktuálnu informáciu a navyše mal odporca viac ako dosť času požiadať ma o stanovisko. Ešte potrebujem dodať, že do dnešného dňa je na internetovej stránke odporcu uverejnený celý   článok   aj   s   fotografiami   a   odporca   ho   napriek   mojim   opakovaným   žiadostiam nestiahol. Súd ďalej skonštatoval, že je v „právnom štáte nepredstaviteľné a s princípom právnej istoty nezlučiteľné, aby bol niekto sankcionovaný za to, že využíva svoje subjektívne právo priznané a chránené právnym poriadkom“. Toto platí podľa súdu „najmä vtedy, ak osoba využíva svoje základné právo a slobodu“.

Tento   záver   súd   však   využíva   iba   a   výlučne   v   prospech   odporcu,   akoby   som   ja vykonával svoje práva v rozpore so zákonom príp. ústavou. Súd absolútne negoval moje osobnostné práva, keď postup odporcu posúdil ako zákonný a nevzal do úvahy ustanovenie zákone, ktoré jednoznačne hovorí, že aj v prípade použitia obrazových snímok nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Odporca   jednoznačne   porušil   zákon,   keď   šíril   moje   obrazové   snímky   bez   môjho súhlasu, keď v článku uverejnil informácie, ktoré skresľovali skutočnosť a nepožiadal ma o stanovisko a vysvetlenie.

Súd sa odvolával na judikatúru Európskeho súdu a viaceré ustanovenia Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   vždy   však   iba   v   spojení   s   právom na informácie.   Ja   som   nikdy   netvrdil,   že   právo   na   informácie   má   byť   potlačené   alebo marené, ale z mojich skúseností z dlhodobého pobytu v USA mám dostatok poznatkov o tom, do akej miery je právo na informácie postihované sankciami práve z dôvodu porušenia osobnostných   práv   fyzických   osôb.   Aj   citovaný   Dohovor   popri   práve   na informovanosť chráni aj právo na ochranu osobnosti a tieto práva musia byť vyvážené. Nie je možné, aby sa v boji o čitateľa používali prostriedky, ktoré neprimerane zasahujú do osobnostných práv fyzickej osoby a znižujú jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, ako sa to stalo v mojom prípade. Okrem uvedeného som presvedčený, že porovnávať konanie rádia TWIST, ktoré mohlo odvysielať informácie a nanajvýš zvukový záznam a konanie odporcu, ktorý zverejnil moje obrazové snímky je ako porovnávať hrušky s jablkami.

Dovoľujem   si   tiež   poukázať   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 5 Cdo 42/2009 zo dňa 3. februára 2010, ktorý rozhodoval o mojom dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave. V tomto konaní som sa domáhal ochrany osobnosti a vyplatenia satisfakcie voči STV za odvysielanie relácie, z ktorej podklady čerpal odporca. V uvedenom uznesení dovolací súd konštatoval, že odvysielanie zvukových a obrazových záznamov bez môjho súhlasu bolo protiprávne a že záver Krajského súdu v Bratislave, že odvysielaním tejto relácie nedošlo v dôsledku protiprávneho konania odporcu k zníženiu mojej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti je nesprávny.»

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 9 Co 111/11 z 2. júna 2011 prvostupňové rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil   argumentujúc,   že   obsah   odvolania   sťažovateľa kvalifikoval ako nespôsobilý spochybniť správnosť záverov okresného súdu a že súčasne v odvolacom konaní nezistil žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového rozsudku, a ani vady konania majúce   za   následok   vecnú   nesprávnosť   rozhodnutia.   Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav, vec po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, s ktorým sa aj krajský súd stotožnil.

Na   zdôraznenie   správnosti   rozsudku   okresného   súdu   krajský   súd   dodal: «... pri posudzovaní   článku   „Kšefty   s   nenarodenými   deťmi“   z   aspektu   navrhovateľom označeného zásahu do osobnostných práv, nie je možné článok posudzovať izolovane, bez prihliadnutia k okolnostiam za ktorých k nemu došlo. Iniciatíva navrhovateľa, v korelácii s uverejnením inzercie, následným nepravdivým čestným vyhlásením, ako aj pochybnosti vzbudzujúcimi   pohnútkami   smerujúcimi   k   „získaniu   dieťaťa   za   peňažný   obnos“,   nie   je právnym   poriadkom   akceptovateľné   a   z morálneho   hľadiska   je   počínanie   navrhovateľa zavrhnutiahodné.   Obsah   uverejneného inzerátu   v denníku s celoštátnou   pôsobnosťou   je konaním,   ktoré   založilo   legitímny   záujem   verejnosti   na   informovaní   o   konaní,   ktorým navrhovateľ verejnosť znepokojil, čím tieto skutočnosti vylúčil zo svojej súkromnej sféry. Navrhovateľ svojím zámerom, nech by bol úmysel akokoľvek ušľachtilý, degradoval potenciálneho nascitura, (nedošlo ešte ani len k počatiu dieťaťa), na predmet záväzkového vzťahu, ktorý nielenže nemôže požívať právnu ochranu, ale je aj predmetom z právneho hľadiska   nespôsobilým,   keďže   z   hľadiska   definície   pojmu   predmetu   občianskoprávnych vzťahov, je možné tento kvalifikovať ako hmotné veci a prírodné sily, ktoré slúžia ľudskej potrebe (§ 118 Občianskeho zákonníka). Uvedená definícia predmetu občianskoprávnych vzťahov   bez   hlbšej   analýzy,   v   kontexte   s   myšlienkou   zverejneného   inzerátu,   vedie k odsúdeniahodnému stanovisku aj z hľadiska etických aspektov.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom nutné urobiť záver, že i napriek intímnej sfére navrhovateľa v najširšom slova zmysle nepožíva ochranu svojho súkromia v dôsledku vlastného protiprávneho konania,   ktorým vzbudil záujem verejnosti na svojom súkromí. (Zborník stanovísk ČSSR Praha, 1980, str. 195-196).

Občiansky zákonník pozná a pracuje v súvislosti s inštitútom ochrany osobnosti aj s termínom   „okolnosti   vylučujúce   neoprávnenosť   zásahu“,   resp.   o   okolnostiach,   ktoré porušenie   resp.   ohrozenie   osobnosti   fyzickej   osoby   ospravedlňujú.   Určité   konkrétne konanie, ktoré by za iných okolností bolo možné kvalifikovať ako protiprávne, nemožno považovať   za   neoprávnený   zásah   vtedy,   ak   k   nemu   došlo   v   rámci   výkonu   takých subjektívnych   práv,   ktorými   je   priznávaná   rovnaká   ochrana   ako   právo   na   ochranu osobnosti, a to za predpokladu, že sa tak stalo primeraným spôsobom.

Navrhovateľ   v   odvolaní   vytýka   súdu   prvého   stupňa,   že   svoje   rozhodnutie   založil na realizácii   práv   odporcu;   práva   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   10   Dohovoru   a   úplne opomenul práva navrhovateľa, s tvrdením ktorým nie je možné súhlasiť, keďže v dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa podrobne uviedol, a to aj s odkazom na správne aplikované právne závery prijaté NS v Zborníku stanovísk Praha 1980, str. 172, prečo, pri konflikte medzi právom na slobodou prejavu a na informácie chráneného čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru na strane jednej a právom na ochranu osobnosti na strane druhej, uprednostnil právo odporcu. Ak súd prvého stupňa vzal za náležité, že autorka článku pri spracovaní témy   vychádzala   z   informácií,   ktorých   pravdivosť   skutkových   okolností   popretá   nebola a navrhovateľ považuje za zásah do integrity hodnotiace úsudky (na podklade pravdivých faktov), obsiahnuté v názve článku „Kšefty s nenarodenými deťmi“, je v tomto smere plne zodpovedajúcou stavu veci úvaha prvostupňového súdu o neposkytnutí ochrany z hľadiska domnelého   zásahu   do   integrity   navrhovateľa.   Súd   prvého   stupňa   v   plnom   rozsahu rešpektoval právo na ochranu osobnosti navrhovateľa, právo ktoré ako každé právo, nie je chránené absolútne, takisto ako zvažoval záujem verejnosti na poskytnutí informácií, práve tak ako slobodu prejavu a právo na informácie odporcu na druhej strane. Ak prvostupňový súd   dospel   k   záveru,   že   právo   verejnosti   na   informácie,   t.   j.   sloboda   prejavu   a   právo na informácie odporcu v danom konkrétnom prípade, prevážili nad právom na ochranu osobnosti   navrhovateľa,   postupoval   správne   a tento   záver   nie je nerešpektovaním práv navrhovateľa. V danom prípade, vzhľadom na vyššie uvedené poznateľné okolnosti, ide o situáciu kedy nad individuálnymi záujmami navrhovateľa ako fyzickej osoby prevláda závažnejší,   významnejší   a   funkčne   vyšší   verejný   záujem,   odôvodnený   naliehavými sociálnymi potrebami, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Rovnakej ochrany sa dostáva v danom prípade odporcovi aj pri uverejnení fotografií navrhovateľa, pretože v kontexte obsahu článku predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva, a ako také spadajú do kategórie zákonnej licencie výslovne uvedenej v § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda predstavujú výnimky zo zásady privolenia fyzickej osoby ku zverejneniu podobizne. Bez významu je snaha navrhovateľa spochybniť záver súdu prvého stupňa tým, že poukazuje   na   rozhodnutie   NS   SR   sp.   zn.   5   Cdo   42/2009   zo   dňa   3.   februára,   keďže pri rozhodovaní o veci súd hodnotí dôkazy, ktoré boli v prejednávanej veci vykonané a to podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a pre danú vec právny záver v ňom vyslovený nie je pre tento prípad záväzný.»

III.

A. Právne východiská

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 17 ods. 1 paktu nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť.

Podľa čl. 17 ods. 2 paktu každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.

Právo na súkromie

Ochrana   súkromia   je   zakotvená   vo   viacerých   ustanoveniach   ústavy   [„Právo na súkromie sa v ústave priznáva vo viacerých ustanoveniach. Systematika ústavy nie je taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva osobitné právo alebo sloboda.“ (PL. ÚS 43/95)], naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená v čl. 8.

Ako napovedá druhá veta čl. 16 ods. 2 ústavy (Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.), ako aj druhý odsek   čl.   8   dohovoru   (ktorý   prezentuje   výpočet   výnimiek,   keď   je   možné   do   práva na súkromie zasiahnuť), právo na súkromie nemá absolútnu povahu. Jeho relatívna povaha vyplýva zo skutočnosti, že ním chránené záujmy sa častokrát dostávajú do kolízie s inými ľudskými právami. Najčastejším konfliktom, tak ako to je v prípade sťažovateľa, je stret so slobodou prejavu. Pri obmedzovaní slobody prejavu z dôvodu ochrany osobnostných práv tretích osôb (ochrana cti, dôstojnosti, súkromia, dobrej povesti či dobrého mena) ide o kolíziu dvoch ústavou garantovaných práv, keďže ochrana osobnostných práv nie je len právom zákonným, ale aj právom ústavným. Aj keď dohovor „právo na dobrú povesť“ explicitne neupravuje, ESĽP judikoval, že výroky majúce negatívny vplyv na dobrú povesť osoby   zasahujú   do   jej   súkromného   života   (Pfeifer   proti   Rakúsku,   rozsudok   ESĽP z 15. novembra 2007, sťažnosť č. 12556/03).

Neoprávneným   zásahom   do   súkromia   fyzickej   osoby   môže   byť   aj   vyhotovenie a uverejnenie podobizní fyzickej osoby a obrazových záznamov podoby fyzickej osoby. Podrobná   právna   úprava   je   obsiahnutá   v   ustanoveniach   §   12   zákona   č.   40/1964   Zb. Občianskeho zákonníka.

Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové   snímky   a   obrazové   a   zvukové   záznamy   týkajúce   sa   fyzickej   osoby   alebo   jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

Podľa § 12 ods.   2   Občianskeho   zákonníka   privolenie   nie   je   potrebné,   ak   sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové   záznamy   sa   môžu   bez   privolenia   fyzickej   osoby   vyhotoviť   alebo   použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Ustanovenie   §   12   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   zakladá   zákonnú   licenciu vyhotovenia aj použitia fotografie (obrazového záznamu) fyzickej osoby bez jej privolenia ako   súčasť   spravodajstva.   Podstatou   spravodajskej   fotografie   je   verné   svedectvo o skutočnosti, tzv. obrazové svedectvo, ktoré sa publikuje bezprostredne po udalosti, ktorú zobrazuje. Cieľom spravodajskej fotografie je obrazovými prostriedkami oznámiť čerstvú informáciu, objektívne, výstižne a pohotovo zobraziť skutočnosť. Pokiaľ je takáto fotografia uverejnená s podstatným časovým odstupom od zobrazovanej udalosti, nepožíva už výhody právneho   režimu   spravodajskej   fotografie.   Verejný   záujem   na   použití   fotografie v spravodajstve   musí   byť   teda   nielen   oprávnený,   ale   aj   aktuálny.   Použitie   fotografie zachytávajúcej podobu fyzickej osoby v spravodajstve v rámci zákonnej licencie nesmie byť v   rozpore   s   takými   jej   záujmami,   ktoré   treba   bezpodmienečne   rešpektovať,   a   sú   teda nedotknuteľné, pričom musí byť súčasne primerané. Použitie je primerané iba vtedy, keď forma, obsah, rozsah a spôsob zodpovedajú účelu, na ktorý bola stanovená zákonná licencia.

Právo na súkromie v kolízii so slobodou prejavu

Jadrom   ochrany   ľudských   práv   je   vždy   snaha   o   maximalizáciu   hodnôt   slobody, rovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je možná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie.

Podľa americkej koncepcie slobody prejavu „sloboda slova a tlače sú v preferovanej pozícii“   [pozri   rozhodnutie   Najvyššieho súdu   USA Jones v.   City   of   Opelika, 319   U.S. 105.115 (1943)], inými slovami, pri vyvažovaní ochrany slobody prejavu a ochrany ľudskej dôstojnosti táto koncepcia tradične favorizuje slobodu prejavu na úkor dôstojnosti.V koncepcii európskej naopak možno identifikovať pomerne silnú ochranu ľudskej dôstojnosti,   ktorá   sa   premietla   aj   do   samotnej   systematiky   Charty   základných   práv Európskej únie, v rámci ktorej je „nedotknuteľnosť“ ľudskej dôstojnosti deklarovaná už v úvodnom čl. 1 pred všetkými ostatnými právami.

Judikatúra ESĽP pokrývajúca prípady kolízie práva na ochranu súkromia s právom na slobodu prejavu sa vyznačuje značnou rôznorodosťou, kde každý prípad je jedinečný, preto nie je možné vyvodiť z nej striktné všeobecné pravidlá, práve naopak, tieto prípady si vyžadujú náležité posúdenie skutkových okolností prípadu a následné starostlivé vyvážanie týchto vzájomne protichodných práv.

Kritéria   posúdenia   miery   ústavnej   ochrany   slobody   prejavu   pri   kolízii s osobnostnými právami a naopak

I napriek spomínanej rôznorodosti judikatúry existuje v oblasti difamačných sporov niekoľko   základných   orientačných   kritérií,   ktoré   zvyknú   byť   tradične   zohľadňované pri riešení   otázky   ochrany   osobnostných   práv   v   strete   so   slobodou   prejavu,   ktorých systematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu, alebo naopak osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá patria: status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté; obsah a forma prejavu; status autora prejavu; úmysel, cieľ a motív autora prejavu.

1. Status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté

Najvšeobecnejšia   klasifikácia   osôb,   do   ktorých   osobnostných   práv   malo   byť výkonom slobody prejavu zasiahnuté, je ich rozdelenie na osoby verejné a osoby súkromné, teda   radových   občanov,   ktorí   nezastavajú   žiadnu   zvláštnu   funkciu   ani   inú   významnú spoločenskú rolu.

Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe. Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci (politici vrátane regionálnych politikov a kandidátov vo voľbách, sudcovia ako špecifická kategória, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú volené či menované funkcie, výkon ktorých   podlieha   kontrole   zo   strany   verejnej   mienky   ako   často   jedinej   možnej   podobe neformálneho sankčného mechanizmu. Skupinou disponujúcou v tejto kategórii najužším ochranným filtrom sú politici. Vedľa skupiny osôb verejne činných je vymedzená skupina osôb   verejne   známych,   u   ktorých   verejná   známosť   môže   byť   daná   tým,   že   vynikajú v určitých aktivitách, poprípade sa významne angažujú v určitých záležitostiach verejného záujmu (celebrity; členovia kráľovskej rodiny, u ktorých je však potrebné rozlišovať, či zastávajú nejakú oficiálnu funkciu, pretože pokiaľ áno, majú rovnaký status ako politici; významní podnikatelia; publig figures by conduct – osoby, ktoré vstúpia do verejnej arény svojím   konaním,   napr.   nejakým   kontroverzným   činom   a   následne   sa   k   veci   vyjadrujú v médiách). Pri posúdení miery ich ochrany sa ako kľúčová zohľadňuje okolnosť, z akého dôvodu sa určitá osoba stala verejne známou. Pokiaľ sa tak stalo v súvislosti s angažovaním sa v záležitostiach, ktoré sú predmetom verejného záujmu, je možné mieru ich ochrany posudzovať rovnako ako u verejných činiteľov, naopak, pokiaľ ich verejná známosť nie je spojená s osobným angažovaním sa vo veciach verejného záujmu, mala by byť ochrana ich osobnostných práv silnejšia, predovšetkým vtedy, pokiaľ ide o zásahy do súkromia.Dôvody   odlišného   vymedzenia   hraníc   možných   zásahov   do   osobnostných   práv u verejných osôb možno vidieť jednak v skutočnosti, že vstupom do verejného priestoru musia tieto osoby preukázať vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o ich osobu,   a   jednak   v   tom,   že   vďaka   tomuto   svojmu   postaveniu   majú   tieto   osoby   väčšie možnosti prístupu do médií, teda väčšie možnosti oponovať možnej kritike, ako to je u osôb súkromných.

2. Obsah a forma prejavu

Pri posudzovaní miery zásahu do osobnostných práv je vždy kľúčovým kritériom posúdenia   nevyhnutnej   miery   ochrany   slobody   prejavu   samotný   obsah   tohto   prejavu. Z hľadiska tohto kritéria je potrebné zvažovať predovšetkým to, do akej miery sa prejav týka politických záležitostí, resp. záležitostí verejného záujmu („public interest“). Tiež je relevantné, či je obsah prejavu formulovaný ako skutkové tvrdenie alebo ako hodnotiaci úsudok.

Čím   viac   sa   difamačný   prejav   dotýka   veci   verejného   záujmu,   tým   viac   platí prezumpcia   práva   tento   prejav   realizovať;   v   tomto   zmysle   najsilnejšou   prezumpciou ochrany   disponujú   politické   prejavy,   teda   prejavy   týkajúce   sa   správy   veci   verejných. Ochrana politických prejavov úzko súvisí s jednou z funkcií slobody prejavu, ktorou je umožniť jednotlivcom čo najširšiu participáciu na moci a kontrolu moci. Definícia veci verejnej samozrejme nie je uzavretá a diskusia o subsumovateľnosti obsahu konkrétneho prejavu je relevantná najmä v prípadoch, keď dotknutá osoba nie je verejne činná, a teda povaha veci zohráva dôležitejšiu úlohou, ako aj v prípadoch, kde síce ide o osobu verejne činnú, avšak obsah prejavu intenzitu kvalifikovateľnú ako vec verejného záujmu nemusí napĺňať. Judikatúra ESĽP v tomto smere zdôrazňuje, že pojem verejný záujem je nutné vykladať široko, to znamená, že prejav sledujúci verejný záujem sa nemusí nevyhnutne týkať len verejných inštitúcií alebo verejných činiteľov, ale že pod jeho rozsah môžu spadať aj prejavy týkajúce sa ekonomických, sociálnych, kultúrnych, náboženských a komerčných tém. Pri prejave majúcom charakter skutkových tvrdení sa posudzuje atribút pravdivosti či nepravdivosti, avšak pri prejave názorov (hodnotiacich úsudkoch) to z povahy veci možné nie   je.   Východiskovým   rozhodnutím   v   tejto   otázke   je   prípad   Lingens   proti   Rakúsku (rozsudok ESĽP z 8. júla 1986, sťažnosť č. 9815/82), kde ESĽP požiadavku preukázania pravdivosti   hodnotiaceho   úsudku   kvalifikoval   ako   rozpornú   s   čl.   10   dohovoru,   teda porušujúcu   slobodu   prejavu   („existencia   faktov   môže   byť   dokázaná,   ale   pravdivosť hodnotiacich úsudkov preukázať nemožno“). Kategorizácia výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky predstavuje dva modelové atribúty, ktoré možno jednotlivým výrokom prisúdiť, pričom v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu. Navyše musí byť posudzovaný výrok vyhodnotený   v   širšom   kontexte,   a   teda   rozhodujúce bude   celkové vyznenie dotknutého prejavu.   Pri   posudzovaní   ústavnosti   obmedzenia   slobody   prejavu   je   potrebné   posúdiť pravdivosť   či   nepravdivosť   skutkových   tvrdení,   pričom   záujem   na   ústavnej   ochrane nepravdivých   prejavov   je minimálny,   zatiaľ   čo   pri   pravdivých   prejavoch   je   to   naopak. Samotné preukázanie pravdivosti či nepravdivosti však nie je jediným určujúcim kritériom.

3. Status autora prejavu

Frekventovanou   skupinou   autorov   difamačných   prejavov   či   iných   zásahov do súkromia   sú   novinári,   resp.   médiá.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   rámci   svojej judikatúry   zdôrazňuje   nezastupiteľnú   úlohu   novinárov   ako   strážnych   psov   demokracie („public   watchdog“),   ktorí   sa   významne   podieľajú   na   formovaní   verejnej   mienky a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného záujmu (prípad Cumpana a Mazare proti̅ ̅̅ Rumunsku,   rozsudok   ESĽP   zo   17.   decembra   2004,   sťažnosť   č.   33348/96).   Z   tohto stanoviska odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače, kde pred hrozbou príliš rozsiahlych   odškodnení   v   prípadoch   možných   omylov   a   z   toho   vyplývajúceho   strachu informovať o kontroverzných prípadoch poskytuje periodickej tlači, resp. ostatným médiám privilégium určitej miery nepresnosti. Požiadavka úplne presných skutkových tvrdení by totiž   znamenala   pre   novinárov   bremeno   nesplniteľných   nárokov,   a   preto   sú   v   záujme zachovania slobody tlače akceptovateľné aj určité zjednodušenia, pričom smerodajné je, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.

4. Kritérium úmyslu, cieľa a motívu

Východiskom požiadavky posudzovať aj otázku cieľa, motivácie, precíznosti práce a dobrej viery novinára, resp. autora prejavu pri zverejnení difamačných výrokov či iných zásahov ako relevantného kritéria na vyváženie slobody prejavu a ochrany osobnostných práv   je   koncepcia   „chilling   effect“,   teda   zohľadnenie   možného   odradzujúceho   účinku prípadných sankcií pre verejnú debatu pro futuro. Čím viac sú na strane autora difamačného prejavu   zreteľné:   snaha   dopátrať   sa   pravdy,   verifikovať   údaje,   resp.   snaha   vynaložiť potrebnú profesijnú precíznosť, tým viac bude potrebné zohľadniť váhu slobody prejavu, pretože   na   rozdiel   od   úmyselných   difamácií   je   takéto   konanie   pre   rozvoj   demokracie prospešné aj za cenu zverejnenia určitých nepresností v niektorých prípadoch.

Povinnosť   dodržiavania   etických   štandardov   novinárskej   práce   navyše   vyplýva z limitačnej   klauzuly   obsiahnutej   v   čl.   10   ods.   2   dohovoru,   podľa   ktorej   výkon   práva na slobodu   prejavu   zahŕňa   i   povinnosť   a   zodpovednosť.   Obsah   označenej   klauzuly   má pri interpretácii čl. 10 dohovoru svoj význam tým, že je ním zdôraznená potreba výraznejšej regulácie výkonu slobody prejavu u určitých kategórií osôb, medzi ktoré (okrem iných) patria   aj   novinári.   Judikatúra   ESĽP   na   tomto   mieste   zdôrazňuje,   že   povinnosť a zodpovednosť novinárov vyžaduje, aby konali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou (Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku, rozsudok ESĽP z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93; Goodwin proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok ESĽP z 27. marca 1996, sťažnosť č. 17488/90).

Uvedené štyri kritériá majú v difamačnej judikatúre relatívne pevné postavenie, čo však neznamená, že sa   v sporoch   o vyvažovanie slobody   prejavu a osobnostných   práv nezohľadňujú   aj   iné   faktory.   Vo   väčšine   prípadov   zohráva   významnú   úlohu   aj   povaha média, resp. fóra, na ktorom bol prejav realizovaný. Vo všeobecnosti platí, že čím väčšiu publicitu má difamačný prejav, tým musí byť rozširovateľ opatrnejší, v hierarchii verejných informačných prostriedkov najväčší potenciál poškodiť dotknutú osobu majú audiovizuálne informačné prostriedky (televízia), hneď po nich nasledujú celoštátne periodiká s vysokým nákladom   (Lindon,   Otchakovsky-Laurens   a   July   proti   Francúzsku,   rozsudok   ESĽP z 22. októbra 2007, sťažnosť č. 21279/02 a č. 36448/02).

B. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom a paktom

Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry ESĽP. Tak to je aj v súvislosti s danou problematikou.

Z   hľadiska   metodologického   pri   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   práva na súkromie po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti pojmu súkromný život, ESĽP presúva   svoju   pozornosť   na   skúmanie   ospravedlniteľnosti   takéhoto   zásahu   z   pohľadu limitov vymedzených čl. 8 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria legality (že k zásahu   došlo   na   základe   zákona),   potom   legitímnosti   (že   k   zásahu   došlo   pre   účely niektorého zo záujmov vymedzených odsekom 2 čl. 8 dohovoru) a napokon proporcionality zásahu   (že   zásah   bol   v   demokratickej   spoločnosti   nevyhnutný).   Ak   dôjde   k   zisteniu nesúladu so zákonom, potom sa už k posúdeniu ďalších dvoch podmienok nepristupuje a konštatuje   sa   porušenie   čl.   8   dohovoru.   Kritérium   proporcionality   aplikované pri posudzovaní   zásahov   do   práva   na   súkromie   vyžaduje   adekvátne   vyváženie   dvoch navzájom si   konkurujúcich záujmov, na jednej strane spoločenského záujmu, na druhej strane záujmu na ochrane práv jednotlivca na súkromie.

Námietky   prezentované   sťažovateľom   tak   v   súdnom   konaní,   ako   aj   v   ústavnej sťažnosti   obsahujú niekoľko   argumentačných   línií.   V prvom   rade   sťažovateľ poukazuje na porušenie požiadavky proporcionality v neprospech jeho práva na súkromie v súvislosti s uverejnenými   fotografiami,   ktoré   podľa   názoru   sťažovateľa   nemali   povahu   prínosu k diskusii o veci verejného záujmu. Sťažovateľ na tomto mieste konajúcim súdom, ktoré mali   na   túto   otázku   opačný   názor,   vytýka,   že   si   svoju   povinnosť   náležitými   dôvodmi identifikovať takýto verejný záujem na zverejnení fotografií sťažovateľa nesplnili. V ďalšom bode prezentuje sťažovateľ nesúhlas so stanoviskom konajúcich súdov, ktoré považovali podmienky na aplikáciu § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka v jeho prípade za splnené, kde sťažovateľ argumentuje, že článok, ktorý bol predmetom žaloby o ochranu osobnosti, nemal spravodajský charakter, a preto konanie odporcu nemohlo byť zákonnou licenciou poskytovanou citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka pokryté.Napokon sťažovateľ formuluje aj námietku o svojvoľnosti záveru konajúcich súdov, ktoré sa stotožnili s vyjadrením autora difamačného článku o nezákonnom konaní žalobcov.Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   uvedené   okruhy   ním   vznesených   relevantných námietok neboli konajúcimi súdmi náležite zodpovedané.

Z judikatúry ESĽP, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, pričom „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd   v   rozsudku   reagoval   na   každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný   za   rozhodujúci.“   (napr.   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a zrozumiteľne   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III.   ÚS   209/04).   Všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Zo štandardnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že presvedčivé a správne vyhodnotenie   dôkazov,   ako   aj   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia   zabezpečujú   vylúčenie ľubovôle   súdu   pri   rozhodovaní.   Súd   je   tiež   povinný   starostlivo   prihliadať   na   všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia   (§   157   ods.   2   OSP) musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   preskúmať,   či   požadované   limity   spravodlivého súdneho   konania   boli   v   prípade   sťažovateľa   dodržané   a   či   sa   náležité   posúdenie   veci sťažovateľa v intenciách naznačeného metodologického postupu a prezentovaných kritérií odrazilo   v   jasnom   a   zrozumiteľnom   zodpovedaní   všetkých   právnych   a   skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu.

Argumentačné ťažisko sťažnosti sťažovateľa je sústredené na otázku, či zverejnením fotografií sťažovateľa, ktoré boli súčasťou článku, nedošlo k neprípustnému zásahu do jeho práva na súkromie.

Z okolností prípadu vyplýva, že žalovaný obrazové snímky sťažovateľa uverejnil bez toho, aby vopred disponoval súhlasom sťažovateľa na ich uverejnenie. Úlohou konajúcich súdov   bolo   preto   preskúmať,   či   takéto   použitie   fotografií   sťažovateľa   zodpovedalo podmienkam zákonnej licencie v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka a teda   či   posudzovaný   článok a zverejnené fotografie,   ktoré boli jeho súčasťou,   spĺňali parametre   spravodajského   žánru.   Ako   už   bolo   povedané,   charakteristickým   znakom spravodajskej fotografie je cieľ,   ktorý   fotografia   sleduje,   a tým je pohotové zobrazenie aktuálnej   informácie   výstižným   a   objektívnym   spôsobom.   Prvok   aktuálnosti a bezprostrednosti   je   teda   pri   spravodajskej   fotografii,   resp.   spravodajskom   článku podstatný a na tento ako na signalizačné kritérium bolo potrebné sa pri posúdení kritéria legality zamerať.

Z   obsahu   rozhodnutí   konajúcich   súdov   vyplýva,   že   postup   žalovaného,   ktorý zverejnil spolu s článkom fotografie sťažovateľa bez jeho privolenia, kvalifikovali súdy ako zákonný.   Tomuto   konštatovaniu   predchádzal   záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého zverejnené fotografie sťažovateľa „predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva, a ako také spadajú do kategórie zákonnej licencie výslovne uvedenej v § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, teda predstavujú výnimky zo zásady privolenia fyzickej osoby ku zverejneniu podobizne“. Sťažovateľ bol však opačného názoru a aj v uplatnenom odvolaní namietal, že žalovaný   nemal   právo   zverejniť   fotografie   bez   jeho   predchádzajúceho   súhlasu,   pretože obsahom článku neboli aktuálne informácie, keďže článok žalovaného „bol uverejnený viac ako   mesiac   po   odvysielaní   relácie   v   STV“,   ktorá   ako   prvá   informovala   o   aktivitách sťažovateľa a z ktorej obsahu následne žalovaný pre svoj článok čerpal.

Posúdenie kritéria legality v sťažovateľovom prípade, teda zodpovedanie otázky, či postup žalovaného neprekročil zákonný rámec ustanovení § 12 Občianskeho zákonníka, predpokladalo vyriešenie otázky predbežnej, a síce, či mal článok, ktorý bol predmetom žaloby, ako aj fotografie, ktoré tvorili jeho súčasť, spravodajský charakter. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že stanovisko krajského   súdu   o   posúdení   zverejnených   fotografií   sťažovateľa   ako   integrálnej   súčasti spravodajstva sa neopiera o žiadne odôvodnenie, v ktorom sa podľa názoru ústavného súdu mala   objaviť   minimálne   odpoveď   na   odvolacie   námietky   sťažovateľa,   v   ktorých   tento poukazoval na absenciu aspektu aktuálnosti posudzovaného článku. Identifikácia dôvodov, na základe ktorých zaradil krajský súd článok žalovaného medzi žáner spravodajský, tak v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu chýba.

Cieľom   odôvodňujúcim   legitimitu   zásahu   žalovaného   do   osobnostných   práv sťažovateľa   bol   podľa   záveru   konajúcich   súdov   záujem   verejnosti   na   informovaní o otázkach asistovanej reprodukcie a v tomto smere podniknutých špecifických aktivitách sťažovateľa. Legitímny záujem na informovaní o okolnostiach prípadu sťažovateľa s touto témou súvisiaci súd zdôvodnil mimoriadnou etickou citlivosťou problematiky v povedomí verejnosti.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   krajského   súdu (aj v spojitosti s príslušnou časťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia) v kontexte posudzovaného kritéria legitimity poskytlo sťažovateľovi, aj keď stručnú, ale dostatočne zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Poukazujúc   na   judikatúru   ESĽP   kladúcu   dôraz   na   prínos   uverejneného fotografického materiálu k diskusii o otázkach verejného záujmu sťažovateľ dôvodil, že v jeho   prípade   záujem   na   uverejnení   jeho   fotografií   kvantifikovateľný   ako „záujem nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ neexistoval, a namietal, že konajúci súd, ktorý mal na túto otázku odlišný názor, si svoju povinnosť identifikovať verejný záujem na zverejnení jeho fotografií náležitými dôvodmi nesplnil.

Ústavný súd zdôrazňuje, že v súvislosti so zverejnenými fotografiami sťažovateľa bolo nevyhnutné okrem kritéria legality (otázka aplikovateľnosti § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka v sťažovateľovom prípade) posúdiť aj splnenie požiadavky proporcionality, teda náležitého   vyváženia   ochrany   súkromia   sťažovateľa   oproti   slobode   prejavu,   kde rozhodujúcim faktorom malo byť zodpovedanie otázky, či zverejnené fotografie prispeli do diskusie   o   verejnom   záujme.   Pokiaľ   bol   krajský   súd   toho   názoru,   že   zverejnenie fotografií   sledovalo   takýto   legitímny   cieľ,   bolo   jeho   povinnosťou   osvetliť   vo   svojom rozhodnutí   podrobnosti   a   prezentovať úvahu,   na   základe   ktorej   súd   k   takémuto   záveru dospel (pozri rozsudok ESĽP Von Hannover proti Nemecku z 24. júna 2004, sťažnosť č. 59320/00).

Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je však zrejmé, že krajský súd svoju povinnosť v uvedenom smere opomenul.

Posledná námietka sťažovateľa smerovala k obsahu zverejneného článku, v ktorom malo   byť   prezentované   nezákonné   konanie   sťažovateľa   (a   spolužalobkyne),   vyjadrenia, ktoré kvalifikoval krajský súd ako chránené „hodnotiace úsudky (na podklade pravdivých faktov)“.

Je nepochybné, že zverejnenými fotografiami odkryl žalovaný identitu sťažovateľa. Vychádzajúc z aktuálnych trendov rozhodovacej činnosti ESĽP je ústavný súd toho názoru, že pokiaľ sa autor článku rozhodol prezentovať otázku verejného záujmu, akou sú etické aspekty   asistovanej   reprodukcie   a   surogátneho   materstva   prostredníctvom   ad   personam kritiky, musel si byť vedomý, že sa vydal po „nebezpečnejšej ceste“, na ktorej je potrebné prezentovať tému opatrnejším spôsobom, ako keby zvolil kritiku ad rem (pozri rozsudky ESĽP Sanocki proti Poľsku zo 17. júla 2007, sťažnosť č. 28949/03 a Janowski proti Poľsku z 21. januára 19999, sťažnosť č. 25716/94). Ďalším, nemenej dôležitým aspektom veci sťažovateľa,   ktorý   nemožno   opomenúť,   je   skutočnosť,   že   posudzovaný   článok   bol uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (a podľa všetkého s vysokým nákladom), kde   autor   sťažovateľovi   ako   kritizovanému   subjektu   v   postavení   súkromnej   osoby neposkytol   možnosť   vyjadriť   sa.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   označené   okolnosti nepochybne   kládli   zvýšené   nároky   na   precíznosť   spracovania   témy   a   objektivitu zverejnených informácií.

Ako z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, krajský súd obsah článku z hľadiska   jeho   obsahu   kvalifikoval   ako „hodnotiace   úsudky   (na   podklade   pravdivých faktov)“. Ústavný súd na tomto mieste zameral svoju pozornosť na pasáže tvoriace podľa názoru ústavného súdu podstatnú esenciu celého posudzovaného článku, a to:

«Do celého príbehu postupne vstupovali lekári, ktorí mali sprostredkovať ďalších „ochotných“   lekárov,   falošné   doklady   a   sfalšovanú   dokumentáciu.   Reportérka,   ktorá v príbehu vystupovala ako zdravá matka trojročného syna, sa podľa papierov lekárov mala stať neplodnou, aby mohla poľahky a bez komplikácii podstúpiť zákrok v centre asistovanej reprodukcie.

Napriek tomu, že obchod s ešte nenarodenými deťmi je na Slovensku protizákonný, s vysokou pravdepodobnosťou zaň v celej kauze nebude nikto potrestaný. Aj keď obludný plán falošnému páru nevyšiel, spravodlivosti zrejme nakoniec unikne. „Jednoducho niečo také nie je možné postihnúť, keďže žiadna legislatíva, ktorá by také veci regulovala, u nás ani nejestvuje,“ dodáva D. P. z občianskeho združenia B.»

Nemožno si nevšimnúť, že autor článku na jednej strane prezentoval svoj hodnotiaci úsudok   o „protizákonnom obchodovaní s ešte nenarodeným dieťaťom“,   ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, na druhej strane použil „skutkové vyhlásenie“ tretej osoby o právnej nepostihnuteľnosti   konaní   obdobných   konaniu   sťažovateľa,   ktoré   tak   s   formulovaným hodnotiacim úsudkom nekorešponduje, ba práve naopak, mu odporuje.

Judikatúra   ESĽP   spod   ochrany   čl.   10   dohovoru   vyníma   excesívne   hodnotiace úsudky, ktoré nemajú „dostatočný skutkový základ“ (pozri napr. rozsudky ESĽP Jerusalem proti Rakúsku z 27. februára 2001, sťažnosť č. 26958/95 a Turhan proti Turecku z 19. mája 2005, sťažnosť č. 48176/99). Úlohou krajského súdu, ktorý sa so stanoviskom autora článku o „protizákonnom obchodovaní s ešte nenarodeným dieťaťom“ stotožnil, bolo vysporiadať sa s protirečením označenej pasáže, resp. vysvetliť primeraný skutkový základ poskytujúci prezentovanému   hodnotiacemu   úsudku   dostatočnú   oporu,   a   teda   aj   ochranu.   Dôsledná analýza v intenciách uvedeného sa však v rozhodnutiach ani jedného z konajúcich súdov neobjavila.

Sumarizujúc   jednotlivé   uvedené   závery   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd vo svojom rozhodnutí nereagoval náležitou odpoveďou na všetky sťažovateľom nastolené námietky, majúce zároveň relevantný charakter. Na všetky podstatné otázky (v intenciách zaužívaného   metodologického   postupu   a   zásadných   kritérií   zohľadňovaných v tzv. difamačných sporoch), ktoré v okolnostiach prípadu sťažovateľa zodpovedané byť mali,   nebola   odpoveď   zo   strany   krajského   súdu   poskytnutá.   V súlade   s tým   je   potom potrebné   konštatovať,   že   krajský   súd   sťažovateľovi   neposkytol   náležitú   súdnu   ochranu v intenciách čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že z dôvodu takéhoto nedostatku odôvodnenia súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   čo   sa   sekundárne   premietlo   aj   do   porušenia   ostatných   označených   práv sťažovateľa zastrešujúcich ochranu súkromia.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume 1 850 €,   ktoré   odôvodnil   uvádzajúc,   že „utrpel   psychickú   ujmu   spočívajúcu   v   pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich práv a právom chránených záujmov“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   len   zmiernenie   ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa postupom a rozhodnutím krajského súdu, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu   na   ďalšie   konanie   predstavujú   vo   svojom   súhrne   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpoklad i pre   garantovanie   ústavne   konformnej   ochrany   práv   sťažovateľa   v   ďalšom   konaní   pred všeobecnými súdmi, preto mu požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 531,38 €.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal   ústavný   súd   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   s   tým,   že   predmet   konania pred ústavným   súdom   (konanie   o   sťažnosti   v   zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v   zásade nevyjadriteľný   v peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným   finančným zadosťučinením alebo s hodnotou   predmetu   sporu,   o   ktorom   sa   koná   pred   všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby vykonaný v r.   2011 je v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2010 741 €, za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 suma 763 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €, v prípade   úkonu   právnej   služby   vykonaného   v   roku   2012   je   základná   sadzba   tarifnej odmeny 127,16 € a hodnota režijného paušálu 7,63 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky za 2 úkony právnej služby   vykonané   v   roku   2011   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť) a náhradu režijného paušálu za dva úkony podľa vyhlášky, ako aj náhradu za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 a režijného paušálu za jeden úkon.

Ústavný súd takto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 531,40 €.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014