znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 351/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., M., zastúpenej advokátom JUDr. P. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prácu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 38/2011 z 5. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011 doručená sťažnosť A.   S. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 38/2011 z 5. mája 2011.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   na   základe   rozsudku Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) zo 17. decembra 2008 v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   44   C   40/2006;   ktorým   určil,   že   okamžité   skončenie   pracovného pomeru je neplatné, domáhala zaplatenia náhrady mzdy a náhrady finančných zabezpečení. Jej zamestnávateľ (žalovaný) navrhol žalobný návrh zamietnuť z dôvodov, že v decembri 2005 doručil sťažovateľke výpoveď z organizačných dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona   č.   311/2001   Zb.   Zákonník   práce   v   znení   neskorších   predpisov   s   3-mesačnou výpovednou lehotou, ktorá uplynula 31. marca 2006, a v období od 16. marca do 19. júla 2006 bola sťažovateľka práceneschopná, a preto jej pracovný pomer skončil „uplynutím posledného dňa ochrannej lehoty t. j. 19. 7. 2006“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   24   C 4/09 z 21. júla 2009   žalobu sťažovateľky zamietol. Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 14 Co 392/2009 z 19. januára 2000 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti   uvedenému   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré vzala v časti späť. Dovolacie konanie bolo najvyšším súdom napadnutým uznesením sp. zn. 3 Cdo 38/2011 z 5. mája 2011 v časti zastavené a v časti odmietnuté ako neprípustné. Sťažovateľka   v   sťažnosti   ako   jediný   argument   jej   nesúhlasu   s   napádaným   uznesením najvyššieho   súdu   uviedla,   že „skončenie   pracovného   pomeru   sa   nemôže   odvíjať   od výpovede.   Následne   totiž   zamestnávateľ   so   zamestnankyňou   skončil   pracovný   pomer okamžitým skončením pracovného pomeru. Znamená to, že museli skončiť právne účinky výpovede.

Posúdenie   tejto   problematiky   nesporne   zasahuje   do   právnej   istoty   a   ochrany základných ľudských práv zamestnanca. Názor okresného a krajského súdu totiž vedie k tomu,   že   v prípade   okamžitého   skončenia pracovného   pomeru   po   skončení   pracovného pomeru výpoveďou, musí sťažovateľka napadnúť neplatnosť nielen okamžitého skončenia pracovného pomeru. Musí napadnúť aj neplatnosť výpovede, ktorá v tom čase nespôsobuje žiadne právne účinky.

Uvedené vytvára precedens, kedy zamestnávateľ môže ukončiť jeden pracovný pomer viacerými spôsobmi, pričom zamestnanec musí reagovať na všetky z nich. Zamestnávateľ by tak mohol so zamestnancom skončiť pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru a následne aj iným spôsobom, ako v danom prípade dva dni po sebe. Pokiaľ by súd skonštatoval neplatnosť prvého skončenia, pracovný pomer by bol aj tak skončený. Podľa názoru okresného a krajského súdu by totiž mal napadnúť aj druhé skončenie, nakoľko v dôsledku neplatnosti prvého nadobudlo účinnosť druhé.

ZP pomerne podrobne upravuje spôsoby skončenia pracovného pomeru. Je to tak aj z dôvodu, aby sa zamestnanec mohol brániť v prípade porušenia jeho práv. To však je možné len v tom prípade, ak sa bude brániť voči účinnému právnemu úkonu. Je v rozpore s právom   garantovaným   v   článku   36   Ústavy   nútiť   zamestnanca   napádať   všetky   úkony, vrátane tých, ktoré nespôsobujú v tom čase právne účinky. Je nutné posudzovať len tie úkony, ktoré v danom čase sú účinné a vedú k skončeniu pracovného pomeru. Je zrejmé, že pokiaľ po doručení výpovede zamestnávateľ okamžite skončí so zamestnancom pracovný pomer, skončenie pracovného pomeru sa odvíja od tohto úkonu. Z toho dôvodu nie je možné nútiť zamestnanca a vyžadovať od neho, aby napádal výpoveď, od ktorej zamestnávateľ skončenie pracovného pomeru neodvíja. Navyše ak zamestnávateľ po okamžitom skončení pracovného pomeru   prestal   vykonávať všetky   svoje   povinnosti viažuce   sa   k výpovednej dobe. Tým, že je uvedené právo, základným ľudským právom, má mu byť daná osobitná dôležitosť. Pri jeho výklade treba sledovať účel, ktorým je nesporne ochrana zamestnanca. Tým, že sa dovolací súd namietaným porušením tohto práva ani nezaoberal, porušil toto sťažovateľkine ústavné právo...

Sťažovateľka s poukazom na § 237 písmeno d) Občianskeho súdneho poriadku... namietala, že vo veci už bolo raz rozhodnuté súdom o neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru. Znamená to, že okresný a krajský súd mal vychádzať z toho, že pracovný pomer sťažovateľky naďalej trvá. Napriek uvedenému súdy posúdili uvedenú situáciu opačne“.Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom „-   vyslovil,   že   uznesením   zo   dňa   5.   5.   2011   vydanom   v   konaní   3   Cdo   38/2011 Najvyšším súdom... sú porušené sťažovateľkine práva na prácu a spravodlivý súdny proces garantované článkom 36, článku 46 odsekom (1), Ústavy, článkom 36 odsekom (1) Listiny a článkom 6 odsekom (1) Dohovoru,

- zrušil uznesenie zo dňa 5. 5. 2011 vydané v konaní 3 Cdo 38/2011 Najvyšším súdom...

- priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.500,- €,

- zaviazal Slovenskú republiku zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05,   II.   ÚS   20/05,   IV.   ÚS   288/05, II. ÚS 298/06).

Sťažnosť je založená na tvrdení sťažovateľky, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 38/2011 z 5. mája 2011 bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,   že   najvyšší   súd   nevyhodnotil   jej   dovolacie   dôvody,   že   v   tej   istej   veci   sa   už   prv právoplatne rozhodlo [§ 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] v spojení s § 241 ods. 2 písm. a) OSP a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v   súlade   so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie   je   v   súlade   s   ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným   rozhodnutím   všeobecných   súdov,   prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší   súd   uznesenie,   ktorým   dovolanie   v   časti   zastavil   (nie   je   predmetom sťažnosti sťažovateľky) a v časti týkajúcej sa náhrady mzdy odmietol, odôvodnil takto: „Navrhovateľka bez bližšieho vysvetlenia namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. d) O. s. p. Toto ustanovenie dopadá na prípady, v ktorých   súd   rozhodol   napriek   tomu,   že   mu   v   tom   bránila   prekážka   veci   právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O. s. p.) alebo prv začatého konania (§ 83 O. s. p.). Ak súd zistí, že v tej istej veci (jej časti) bolo právoplatne rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie bez ďalšieho zastaví (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Právoplatné rozhodnutie tvorí prekážku už raz rozsúdenej   veci   vtedy,   ak   v   novom   konaní   ide   o   to   isté,   o   čo   išlo   v   prechádzajúcom rozhodnutí; musí ísť o totožnosť osôb a aj o totožnosť predmetu konania, opierajúci sa o rovnaké skutkové okolnosti.

Zo spisu nevyplýva existencia žiadneho skoršieho právoplatného rozhodnutia súdu vydaného v tejto veci. Na nejasnosť základu tejto námietky navrhovateľky správne poukázal aj odporca. Ak by (azda) navrhovateľka vyvodzovala existenciu tejto prekážky (res iudicata) zo skutočnosti, že v inom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 44 C 40/2006 bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že je neplatné okamžité skončenie pracovného   pomeru   dané   odporcom   navrhovateľke,   považuje   dovolací   súd   za   potrebné uviesť,   že   v   danom   prípade   nejde   o   ten   istý   predmet   konania   a   v   oboch   veciach   boli určujúce   odlišné   skutkové   okolnosti.   V   prejednávanej   veci   sa   navrhovateľka   domáhala mzdových nárokov, o čom dosiaľ nebolo v inom konaní právoplatne rozhodnuté.

V   časti   dovolania,   v   ktorej   navrhovateľka   spochybňuje   správnosť   vecnej   stránky rozsudku odvolacieho súdu a vytýka mu nesprávnosť právnych záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie, ide z hľadiska obsahového o námietku, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   na   zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   je   relevantný   dovolací   dôvod, ktorým   možno   úspešne   odôvodniť   iba   procesné   prípustné   dovolanie;   samo   nesprávne právne posúdenie veci nieje procesnou vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.; a nezakladá prípustnosť dovolania.

Keďže   prípustnosť   dovolania   navrhovateľky   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd odmietol tento jej mimoriadny opravný prostriedok podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd zistil, že dovolanie sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pričom najvyšší súd posudzoval procesnú prípustnosť dovolania nielen z dôvodov uvedených v § 238 OSP, ale aj z pohľadu všeobecných dôvodov zmätočnosti konania uvedených v § 237 OSP. Z hľadiska posúdenia týchto   dôvodov   procesnej   prípustnosti   dovolania   sa   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   nedá vyčítať neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť či svojvoľnosť ním prijatých záverov.

Ústavný súd k tomu podotýka, že pri podaní dovolania je nevyhnutné odlišovať na jednej strane posúdenie otázky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku ako takého a na strane druhej otázku prípustnosti   dôvodov   dovolania. Procesnú   prípustnosť dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu, ktoré   týmto   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   možno   napadnúť,   dovolací   súd   až sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov dovolania a následne aj ich opodstatnenosť. Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že dovolanie nie je procesne   prípustné,   dovolací   súd   už   neskúma   prípustnosť   a   ani   dôvodnosť   dovolacích dôvodov (obdobne II. ÚS 328/09).

Vzhľadom na uvedené sa tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd nevyhodnotil jej dovolacie dôvody, javí ako neopodstatnené, a teda nemajúce príčinnú súvislosť s právom na spravodlivé súdne konanie.

Uvedené   závery   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011