znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 351/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným 28. apríla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 29/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   súdne   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným 28. apríla 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 29/2009.

Z obsahu predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. júna 2006 podľa § 15 ods. 8 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení platnom a účinnom v   tom   čase   (ďalej   len   „zákon   o   správe   daní   a   poplatkov“)   námietku   proti   postupu zamestnanca správcu dane, a to riaditeľa Daňového úradu Košice V (ďalej len „daňový úrad“) JUDr. V. D., ako aj proti postupu zamestnankýň Daňového úradu Prešov I – Ing. F., Ing.   M.   a   Ing.   K.   Námietka   bola   odôvodnená   tvrdením,   že   uvedení   zamestnanci „nerešpektujú povinnosť uloženú zákonom a to uskutočniť daňové kontroly v maximálnej lehote 12 mesiacov ustanovenej v § 30a ods. 7 a 8“ zákona o správe daní a poplatkov.

Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“   alebo „žalovaný“)   rozhodnutím   č.   I/220/51220/2006-r   zo   17.   júla   2006   námietke   v rozsahu, v akom   smerovala   proti   postupu   riaditeľa   daňového   úradu,   nevyhovelo.   Rozhodnutie vychádzalo   z   odôvodnenia,   že „lehoty   v   ustanovení   §   30a   zákona   č.   511/1992   Zb.   sú poriadkovými lehotami, s nedodržaním ktorých zákon o správe daní a poplatkov nespája právne dôsledky“. Daňové riaditeľstvo pritom poukázalo sa skutkovú okolnosť spočívajúcu v tom, že správca dane „neukončil daňovú kontrolu v lehote podľa § 30a ods. 7... zákona z dôvodov na strane daňového subjektu – čerpanie študijného voľna v súvislosti s prípravou na štátnu záverečnú skúšku“. Daňové riaditeľstvo bolo tiež toho názoru, že prostredníctvom námietky podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov možno namietať „len proti tým zamestnancom správcu dane, ktorí sú poverení na výkon daňovej kontroly. Námietka daňového   subjektu   smeruje   voči   riaditeľovi   Daňového   úradu   Košice   V,   ktorý   nie   je poverený vykonaní daňovej kontroly u daňového subjektu.“.

Rozhodnutie   daňového   riaditeľstva   napadol   sťažovateľ   žalobou   podanou   podľa druhej   hlavy   piatej   časti   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda žiadal preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia.   Podanú   žalobu   založil   na   tvrdení,   že „v   predmetnej   veci   neboli   splnené podmienky na to, aby v mene správcu dane, ktorým je vo vzťahu k žalobcovi Daňový úrad Košice   V,   vykonávali   kontrolu   zamestnanci   iného   správcu   dane   –   Daňového   úradu Prešov I“.   Ďalej   dôvodil   nesprávnosťou   napadnutého   rozhodnutia,   pretože „postupom zamestnancov vykonávajúcich daňovú kontrolu bolo porušené ustanovenie § 30a Zákona č. 511/1992 Zb.“. Napokon sťažovateľ nesúhlasil ani s názorom daňového riaditeľstva, že proti   riaditeľovi   daňového   úradu   nemožno   podať   námietku   podľa   §   15   ods.   8   zákona o správe daní a poplatkov, pretože podľa jeho názoru „ak pri výkone kontroly vykonáva niektoré úkony riaditeľ Daňového úradu Košice V, vzťahuje sa naňho aj možnosť podať námietku podľa citovaného zákonného ustanovenia“.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 7 S 41/2006-48 z 12.   novembra   2008   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Vychádzajúc   z   názoru,   že   daňové riaditeľstvo bolo vecne príslušné iba na rozhodnutie o námietke smerujúcej proti postupu riaditeľa daňového úradu, po preskúmaní súvisiaceho administratívneho spisu konštatoval, že „riaditeľ   Daňového   úradu   Košice   V   nebol   poverený   výkonom   daňovej   kontroly u žalobcu“. Vo vzťahu k námietke smerujúcej voči ďalším zamestnankyniam správcu dane poukázal na iné už ukončené konania vedené na krajskom súde, v dôsledku čoho sa týmito osobitne nezaoberal.

K zásadnej námietke sťažovateľa týkajúcej sa dĺžky spornej daňovej kontroly krajský súd uviedol, že správca dane „od začatia daňovej kontroly dňa 25.5. 2005 do 11. 7. 2006, kedy žalobca výslovne prejavil vôľu neumožniť výkon daňovej kontroly, nevykonal žiadny úkon smerujúci k zisteniu alebo prevereniu daňovej povinnosti žalobcu v dôsledku námietok proti postupu správcu dane – riaditeľa Daňového úradu Košice V, riaditeľa Daňového úradu Prešov I, námietky zaujatosti predstaveného – riaditeľa daňového úradu Košice V, návrhu na jeho vylúčenie z daňovej kontroly, sťažnosti, ospravedlnenia svojej neprítomnosti v so správcom dane dohodnutých termínoch výkonu daňovej kontroly z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti, štúdia na vysokej škole vrátane štátnej záverečnej skúšky a pod.“. Podľa názoru   krajského   súdu „žalobca...   uvedenými   aktivitami...   znemožnil   správcovi   dane vykonať daňovú kontrolu v zákonom stanovenej procesnej lehote, dôsledkom čoho bolo to, že správca dane doručil žalobcovi oznámenie zo dňa 14. 6. 2006 o tom, že zamestnanci poverení výkonom daňovej kontroly budú v začatej kontrole pokračovať dňa 11. 7. 2006 v sídle   žalobcu.   V   záujme   princípu   proporcionality   je   podľa   názoru   súdu   nevyhnutné umožniť správcovi dane, aby aj po uplynutí tejto procesnej lehoty mohol realizovať svoje zákonné oprávnenie a vykonať daňovú kontrolu.“.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaním, v ktorom charakterizoval úvahy krajského súdu o zásade proporcionality ako „zjavne arbitrárne, pretože sú v rozpore so základným ústavným pravidlom činnosti štátnych orgánov vyjadrených v článku 2 ods. 2 Ústavy SR“. V tejto súvislosti poukázal na to, že po začatí daňovej kontroly len využíval „procesné   prostriedky,   ktoré   mi   zákon   na   ochranu   mojich   práv   a   právom   chránených záujmov poskytuje“. Zároveň sťažovateľ kritizoval aj skutočnosť, že daňovú kontrolu uňho mali vykonávať zamestnanci miestne nepríslušného správcu dane.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 29/2009 z 28. apríla 2009 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže „nezistil nič, čo by spochybňovalo záver krajského súdu o nedôvodnosti   podanej   žaloby“.   Uviedol,   že „námietka   ako   taká   je   procesným prostriedkom nápravy nežiaduceho stavu, ktorý mal v priebehu daňovej kontroly nastať, a bolo   iba   vecou   žalovaného,   aké   racionálne   dôvody   v   zmysle   §   15   ods.   8 zák. č. 511/1992 Zb. vo svojom rozhodnutí uvedie. Súd ich zákonnosť nemôže v zmysle § 248 písm. a) O.s.p. preskúmať, lebo ide o procesné rozhodnutie týkajúce sa vedenia konania (v tomto prípade vedenia daňovej kontroly).“. Najvyšší súd tiež konštatoval, že „námietku podanú žalobcom... je možno označiť nielen ako nástroj nápravy, ale aj ako informačný nástroj   správcu   dane,   lebo   umožňuje   daňovému   subjektu   upriamiť   pozornosť   najbližšie nadriadeného   zamestnanca   správcu   dane   (tzn.   úradnej   osoby)   na   činnosť   jemu podriadeného   pracovníka.   Ak   takáto   úradná   osoba   námietku   označí   za   nepodstatnú a nevyvodí z toho následky očakávané dôvodne žalobcom, potom žalobca vyčerpal opravné prostriedky mu dané zák. č. 511/1992 Zb. na nápravu nezákonnosti postupu správcu dane počas daňovej kontroly, a môže využiť ďalšie právne nástroje na riešenie svojej situácie zaručené   mu   ústavným   čl.   46   ods.   2.  ...   žalobca,   hoci   výslovne   sa   vo   svojej   námietke odvolával na tento právny nástroj, ho v konečnom dôsledku však nevyužil.

Preto za tejto situácie sa Najvyšší súd nemôže napriek preventívnemu pôsobeniu súdov v zmysle § 1... O.s.p.... zapojiť do úvah naznačených krajským súdom o možnosti alebo   nemožnosti   pokračovania   v   daňovej   kontrole   po   dátume   25.05.2006   stanoveným žalobcom.“.

V   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   poukazuje   na   odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorého „implicitne vyplýva..., že námietka proti postupu správcu dane nie je rozhodnutím, ktoré by podliehalo súdnemu prieskumu.

Takýto záver však nevyplýva zo žiadnej časti odôvodnenia rozsudku I. stupňa. Je teda zrejmé, že odvolací súd rozhodol o žalobe žalobcu jej zamietnutím (formálne, procesne) potvrdením rozhodnutia súdu I. stupňa a to z dôvodov, o ktorých sa nezmieňuje súd I. stupňa.

Presvedčenie Najvyššieho súdu SR, že vecná správnosť rozhodnutia je postačujúca pre   potvrdenie   rozsudku   odvolacím   súdom,   je   popretím   zásady   dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania vrátane konania podľa II. Hlavy V. časti O.s.p.

Ak   odvolací   súd   nahradí   odôvodnenie   rozsudku   súdu   I.   stupňa   svojim   vlastným, pričom vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa smerujúcim k skutkovým a právnym záverom uvedie, že tieto skutkové a právne závery nesúvisia s prejednávanou vecou, potom pri   zachovaní   formálnej   dvojinštančnosti   konania   rozhoduje   o   žalobe   sťažovateľa v skutočnosti nanovo.

Najvyšší súd SR v odôvodnení napadnutého rozhodnutia naznačuje, že takýto postup odvolacieho súdu je možný so zreteľom na to, že odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia (§ 202 ods. 4 O.s.p.) nie je prípustné a výrok a nie odôvodnenie je predmetom prieskumu odvolacím súdom.

S týmto názorom nie je možné súhlasiť. Ustanovenie § 202 ods. 4 O.s.p., skutočne ustanovuje neprípustnosť odvolania len proti dôvodom rozhodnutia.

... V predmetnej veci sa však sťažovateľ odvolal proti výroku rozhodnutia – rozsudku súdu I. stupňa a svoje odvolanie odôvodnil argumentami smerujúcimi proti odôvodneniu rozhodnutia.“.

Podľa sťažovateľa „ak má účastník právo a v tomto prípade ide o dvojinštančné konanie,   napadnúť   správnosť   skutkových   a   právnych   záverov   súdu   I.   stupňa,   tak rozhodnutie odvolacieho súdu môže byť v súlade s ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy SR len za predpokladu, ak skutkové a právne závery súdu I. stupňa považuje za správne. V opačnom prípade totiž rozhodne o žalobe žalobcu, v tomto prípade sťažovateľa, z dôvodov uvedených v odôvodnení odvolacieho súdu prvýkrát.

Žalobca   –   sťažovateľ   však   v   takomto   prípade   už   nemá   možnosť   proti   týmto skutkovým a právnym záverom, o ktorých sa z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu dozvedel po prvý krát, využiť riadny opravný prostriedok.

Navyše, pokiaľ odvolací súd naznačuje v odôvodnení svojho rozhodnutia, že proti právoplatnému rozhodnutiu o námietke v daňovom konaní v skutočnosti nie je možné podať žalobu, a toto rozhodnutie je vyňaté zo súdneho prieskumu (tento názor vyplýva implicitne zo strany 7 ods. 2), potom postup tak I. stupňového, ako aj druhostupňového súdy by bol v rozpore s ustanovením § 250d ods. 3 O.s.p.,   podľa ktorého,   ak žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, súd konanie zastaví. V predmetnej veci však tak I. stupňový súd, ako aj odvolací súd, rozhodli o žalobe meritórne.

Odvolací   súd   však   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   naznačuje   zrozumiteľne, že konanie   o   námietke   je   uzavretým   konaním   a   žiadne   ďalšie   právne   prostriedky na spochybnenie rozhodnutia o námietke, zákon nepripúšťa.

Z uvedeného dôvodu so zreteľom na argumentáciu v skutočnosti najvyšší súd ani žalobu   žalobcu   nepreskúmaval,   keďže   odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   sa   zameriava na vyslovenie názoru, o neprípustnosti súdneho preskúmavania rozhodnutím o námietkach a zároveň naznačovaním iných údajných prostriedkov nápravy.“.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   jej   prijatí   na   ďalšie konanie takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného v článku 46 ods. 2 Ústavy SR, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 29/2009 zo dňa 28.4.2009, bolo porušené.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 29/2009 zo dňa 28.4.2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v porušovaní namietaných práv sťažovateľa

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ   vzniesol   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   proti   napadnutému   rozsudku najvyššieho súdu dve zásadné sťažnostné námietky. Prvá sa týka porušenia dvojinštančnosti súdneho konania, ktoré malo nastať v dôsledku potvrdzujúceho výroku založeného na iných skutkových a právnych dôvodoch v porovnaní s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva aj to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd zistí,   potom   je založená jeho právomoc   vysloviť porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z   okolností   prerokúvanej   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   v   sťažovateľovej   veci vo fáze   konania   pred   odvolacím   súdom   už   neprebiehalo   žiadne   dokazovanie   ďalším objasňovaním   skutočností,   ktoré   tvorili   skutkový   základ   prvostupňového   rozhodnutia krajského súdu [aj preto bolo o odvolaní rozhodnuté bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)],   preto   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   nemohol   zabrániť sťažovateľovi vyjadrovať sa k prípadným „iným“ skutkovým zisteniam, na ktorých podľa sťažovateľa založil svoje rozhodnutie.

Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v   ktorej   zdôraznil   potrebu   rozlišovania   procesného   postavenia   účastníka   konania   pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim súdom   na   strane   druhej.   Kým   procesná   stránka   účastníctva   pri   dokazovaní   je   takmer výlučne   vyčerpávaná   procesnými   právami   účastníka   konania   smerujúcimi   k   objasneniu skutkovej   stránky   prejednávanej   kauzy,   právne   hodnotenie   skutkového   stavu   je   úlohou konajúceho   súdu,   čo   plynie   i   z   uplatňovania   pravidla   „iura   novit   curia“.   Účastníkovi konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas dokazovania k právnemu hodnoteniu prejednávaného prípadu, Občiansky súdny poriadok však nepredpisuje konajúcemu súdu časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu veci.   Procesno-právne   normy   výslovne   dokonca   neukladajú   súdu   povinnosť   oboznámiť účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m. III. ÚS 146/09).

Sťažovateľ   mal   možnosť   v   odvolaní   podanom   proti   prvostupňovému   rozsudku krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek ďalším   procesne   relevantným   spôsobom   (okrem   odôvodnenia   svojho   odvolacieho rozhodnutia)   oznamovať   svoje   právne   úvahy   v   predmetnom   konaní.   Preto   samotná skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku odlišných   právnych   (nie   skutkových)   dôvodoch   v   porovnaní   s   právnym   odôvodnením rozsudku   krajského   súdu,   nebola   spôsobilá   privodiť   sťažovateľovi   porušenie   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Preto   vzhľadom   na   zjavný   nedostatok   relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodnotil ústavný súd v tejto časti predloženú sťažnosť ako neopodstatnenú.

Druhá námietka sťažovateľa sa zakladala na tvrdení o porušení základného práva na súdnu   ochranu   tým,   že   najvyšší   súd   na   jednej   strane   potvrdil   odvolaním   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   ako   vecne   správny,   ale   na   strane   druhej   v   odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku pomerne jasne naznačil, že rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo predmetom prieskumu krajského súdu, nepodlieha súdnemu prieskumu podľa § 248 písm. a) OSP, pretože ide o rozhodnutie procesnej povahy upravujúce vedenie konania. Takéto zistenie však podľa   sťažovateľa má viesť k zastaveniu konania na základe ustanovenia § 250d ods. 3 OSP, a nie k meritórnemu prerokovaniu predmetu žaloby.

Ústavný súd už judikoval, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a   používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v   celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy.

Rešpektujúc podstatu a chápanie materiálneho právneho štátu ústavný súd konštatuje, že v prípade konania o sťažovateľovej žalobe bolo jeho základné právo na súdnu ochranu konkretizované   povinnosťou   príslušných   všeobecných   súdov   preskúmať   zákonnosť namietaného   postupu   a   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva,   a   to   v   súlade   s   procesnými normami upravujúcimi toto preskúmavanie. Pritom je potrebné dodať, že procesné normy regulujúce   súdny   prieskum   právne   relevantných   aktivít   verejnej   správy   zakotvujú   aj možnosť zastavenia konania o podanej žalobe podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda možnosť rozhodnutia, ktorým sa konanie končí bez meritórneho prerokovania žalobcovho návrhu.

Z   prvostupňového   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   tvoril   prílohu   predloženej sťažnosti, ústavný súd zistil, že tento do hĺbky preskúmal žalobné námietky sťažovateľa vecnej   povahy,   riadne   sa   nimi   vysporiadal   a   logickými   argumentmi   dospel   k   záveru   o nedôvodnosti sťažovateľovej žaloby, čo ho viedlo k jej zamietnutiu. Aj keď predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu nie je uvedené rozhodnutie krajského súdu, ústavný súd   považoval   za   potrebné   podrobiť   skúške   ústavnosti   toto   rozhodnutie   v   spojení   so sťažnosťou napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, keďže, ako už ústavný súd vyslovil, odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Práve   nadväznosť   oboch   rozsudkov   viedla   ústavný   súd   napokon   k   záveru o nedôvodnosti aj druhej sťažnostnej námietky.

Najvyšší súd sa vo vzťahu k obsahu sťažovateľovej žaloby a rozhodnutiu krajského súdu o nej obmedzil na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, keď na strane 4 odôvodnenia svojho rozsudku uviedol, že „napadnutý rozsudok je vo výroku vecne   správny“, a   na   strane   6   zas   zdôraznil,   že „po   preskúmaní   formy   a   obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného nezistil nič, čo by spochybňovalo záver krajského súdu o nedôvodnosti podanej žaloby“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   takéto   zdôvodnenie   vzhľadom   na   už   spomenutú nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku nesignalizuje porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   a   to   predovšetkým   na   už zdôraznený   dôsledný   vecný   prieskum   napadnutého   správneho   rozhodnutia   žalovaného krajským súdom. Napokon, bezvadnosť uvedeného stručného odôvodnenia preukazuje aj ustanovenie   §   219   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd teda nebol povinný opakovať správnosť každého právneho záveru krajského súdu o vecnej podstate predmetu súdneho prieskumu v sťažovateľovom prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil.

Ak za tejto procesnej situácie najvyšší súd doplnil odôvodnenie svojho rozsudku aj úvahou o možnosti posúdenia rozhodnutia o námietke proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly ako rozhodnutia nepodliehajúceho súdneho prieskumu (čo by malo viesť k zastaveniu konania o žalobe sťažovateľa, nie k jej zamietnutiu), nie je podľa ústavného súdu možné v jeho rozhodnutí identifikovať vnútornú rozpornosť výroku a odôvodnenia, ktorá by mohla založiť právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Tento záver ústavného súdu je zdôraznený aj podstatou rozhodovania všeobecných súdov pri prieskume postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Vecným prieskumom napadnutého   postupu   a   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva   totiž   krajský   súd   poskytol základnému právu sťažovateľa podstatne vyššiu mieru právnej ochrany, než by sa mu bola dostala v prípade zastavenia konania podľa § 250d ods. 3 OSP v spojení s § 248 písm. a) OSP. Preto,   aj keď následne odvolací   súd naznačil   aj možnosť   zastavenia konania bez meritórneho prerokovania sťažovateľovej žaloby, ale napadnuté prvostupňové rozhodnutie krajského súdu z tohto dôvodu nezmenil, lebo ho považoval za vecne správne, nijako sa to nemohlo dotknúť základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Napokon   v   sťažnostnom   petite   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil   aj porušenie   jeho   základného   práva   na   súdny   prieskum   správnych   rozhodnutí   zaručeného čl. 46   ods.   2   ústavy.   Pritom   bližšie   nezdôvodnil,   v   čom   vidí   porušenie   uvedeného základného práva.

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   pri   meritórnom   prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti mohli viesť k záveru o porušení jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, a to obzvlášť s ohľadom na už zdôrazňovanú skutočnosť, že v konaní o sťažovateľovej žalobe konajúce súdy riadne preskúmali všetky žalobné námietky, ktorými spochybňoval zákonnosť postupu a rozhodnutia daňového riaditeľstva.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009