znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 351/07-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. K. M., súdneho exekútora so sídlom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 CoE/14/2007 z 13. marca 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2007 doručená sťažnosť Ing. Mgr.   K. M. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 14/2007 z 13. marca 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor 30. marca 2006   požiadal   Okresný   súd   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   o zastavenie   exekúcie v zmysle   §   58   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že   povinný   bol   vymazaný   z obchodného   registra.   Okresný   súd   uznesenie   sp.   zn.   Er 1153/1999 zo 16. novembra 2006 exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekučného konania. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu   ohľadom   výroku   o náhrade   trov   exekúcie   podal   sťažovateľ   20.   decembra   2006 odvolanie a navrhol uznesenie v napadnutej časti zmeniť a uložiť oprávnenej osobe nahradiť mu trovy exekúcie. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol svojím uznesením sp. zn. 6 CoE 14/2007 z 13. marca 2007, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o náhrade trov konania a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: “... Podľa ustanovenia § 196 Exekučného poriadku, exekútorovi   za   výkon   exekučnej   činnosti   podľa   tohto   zákona   patrí   odmena   -   náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

V tomto znení platilo citované ustanovenie až do 31.8.2005 a od uvedeného dátumu bolo doplnené textom, podľa ktorého, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty. V takomto znení   platí   citované   ustanovenie   až   doposiaľ.   Z citovaného   znenia   ustanovenia   §   196 vyplýva, že exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena – náhrada výdavkov a náhrada   za   stratu   času vždy a zákon   o súdnych   exekútoroch   v žiadnom   zo   svojich ustanovení nepripúšťa z tohto ustanovenia výnimku, ani nijakým spôsobom nezužuje nárok na   odmenu   exekútora,   v niektorých   prípadoch.   Je   teda   nesporné,   že   Zákon   o súdnych exekútoroch priznáva súdnemu exekútorovi právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti vo výške, ktorá je stanovená vo vykonávacom predpise. Ak odvolací súd v napadnutom rozhodnutí   rozhodol   o tom,   že   súdnemu   exekútorovi   náhradu   trov   konania   nepriznáva, nepriznal mu tým ani právo na odmenu za výkon exekučnej činnosti, ktoré mu však Zákon o exekútoroch priznáva a ktorá mu nesporne patrí.

Je   nepochybné,   že   v predmetnej   veci   odmenu   nemohol   zaplatiť   povinný,   keďže povinný   neexistoval   a preto   bolo   povinnosťou   súdu   rozhodnúť   o trovách   exekúcie spôsobom, ktorým by neporušil ustanovenie § 196 a tým aj základné práva sťažovateľa zakotvené vo vyššie uvedených článkoch ústavy...“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľa

- práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,

- práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR,

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.   zn.   6 CoE 14/2007   zo dňa 13.3.   2007 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoE 14/2007 zo dňa 13. 3. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva alebo slobody   na strane druhej.   To   znamená, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   resp.   ľudským   právom   a základnou   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, II. ÚS 27/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených   v   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   4   ods.   1   dohovoru uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   6   CoE/14/2007   z 13.   marca   2007,   ktorým   potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 1153/1999 zo 16. novembra 2006 vo výroku o náhrade trov konania.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Z predloženého   rovnopisu   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   Er   1153/1999-9 zo 16. novembra 2006 bolo zistené, že okresný súd rozhodol o podaní sťažovateľa, ktorým požiadal o zastavenie exekúcie podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania.

Podľa   §   235   ods.   2   Exekučného   poriadku   exekučné   konania,   ktoré   začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov (v znení Exekučného poriadku účinnom   do   31.   januára   2002).   V okolnostiach   prípadu   z uvedeného   právneho   režimu vychádzal aj okresný súd, keď rozhodoval o zastavení exekúcie a trovách exekúcie.

Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému,   aby   nahradil trovy exekúcie.   Súd   však   uváži,   ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Výklad   zákonného   ustanovenia,   ktoré   vo   svojej   hypotéze   upravuje   predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania od oprávneného, patrí do výlučnej právomoci všeobecného   súdu. Podľa   §   203   Exekučného   poriadku   ak dôjde   k zastaveniu   exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Okresný súd uplatnenú náhradu trov   exekúcie   sťažovateľovi nepriznal.   Vychádzal   pritom   z   obsahu   ustanovenia   §   203 Exekučného   poriadku,   z ktorého   je   zrejmé,   že   v   prípade   zastavenia   exekúcie   má   súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia   tejto   povinnosti   oprávnenému   je   úvaha   súdu   o   tom,   ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia   exekúcie.   Okresný   súd   ako   exekučný   súd   vylúčil   akékoľvek   zavinenie vychádzajúc z toho, že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu ohľadom   výroku   o náhrade   trov   exekúcie,   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   6   CoE/14/2007 z 13. marca   2007   uviedol:   „...V   danom   prípade   súd   prvého   stupňa   správne   uzavrel,   že oprávnená nemohla predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že jej   právny   predchodca   podal   návrh   na   vykonanie   exekúcie   dňa   3.5.1999   a na   základe žiadosti   o udelenie   poverenia   na   vykonávanie   exekúcie   zo   dňa   13.5.1999   bolo   vydané poverenie pre súdneho exekútora dňa 20.5.1999. Takto bola exekúcia vedená od uvedeného obdobia až do dňa, keď došlo k výmazu povinného z obchodného registra, t.j. dňa 7.9.2005. Z toho   vyplýva,   že   oprávnená   nemohla   predvídať   zánik   spôsobilosti   povinného   byť účastníkom   konania   a v dostatočnom   časovom   predstihu   pred   týmto   rozhodujúcim okamihom   (viac   ako   6   rokov)   podala   návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Z obsahu   spisu nevyplýva žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné uzavrieť, že oprávnená mohla predvídať výmaz   povinnej   z obchodného   registra   a tým   aj   neprípustnosť   exekúcie   a jej   zastavenie z tohto dôvodu.

Samotná   skutočnosť,   že   povinný   stratil   spôsobilosť   byť   účastníkom   exekučného konania   a nemožno   mu   preto   uložiť   nahradiť   trovy   exekúcie,   nemôže   mať   za   následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenej, keďže Exekučný poriadok v cit. ust. § 203 presne stanovuje podmienky, za ktorých možno uložiť oprávnenej nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku povinného a a túto automaticky pripísať nedostatočnej opatrnosti oprávnenej pri vedení exekúcie.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   interpretácia   a   aplikácia   §   203   Exekučného   poriadku okresným súdom a krajským súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré   vo   svojom   texte   nesporne   obsahuje aj   zákonnú   možnosť   náhradu   trov   zastavenej exekúcie nepriznať. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť voľnej úvahy   opierajúcej   sa   o   vyhodnotenie   postupu   oprávneného.   Odôvodnenie   nepriznania nevyhnutných   trov   zastavenej   exekúcie   plne   využíva   rozsah   na   voľnú   úvahu,   a   nie   je nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 Exekučného poriadku.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný súd zdôrazňuje, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených sťažovateľom môže zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup)   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie označených základných práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Navyše ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa uznesením krajského súdu   sp.   zn.   6   CoE/14/2007   z 13   marca   2007,   takéto   porušenie   ústavný   súd   nezistil. Uznesenie krajského súdu je riadne a náležite odôvodnené. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za následok porušenie   namietaných   práv   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ s uznesením krajského súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2007