znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 351/05-89

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   vo   veci   sťažnosti   R.   U.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   Š.,   M.,   v časti, v ktorej   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   148/04 v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 24/05 a jeho uznesením zo 16. februára 2005 v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu z 15. decembra 2004, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   R.   U.   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 T 148/04   v spojení s postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Tos 24/05 a jeho uznesením zo 16. februára 2005 v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu p o r u š e n é   b o l i.

2. R.   U. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré sú mu povinní uhradiť Okresný súd Čadca v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún) a Krajský súd v Žiline v sume 5 000 Sk (slovom päťtisíc slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á uhradiť trovy právneho   zastúpenia   R.   U.   v   sume   6 888 Sk   (slovom   šesťtisícosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. Š., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume   4 888 Sk   (slovom   štyritisícosemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 2 000 Sk (slovom dvetisíc slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 351/05-66 zo 6. decembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť R. U., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., M., v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5 ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 1 T 148/04 v spojení s postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 24/05 a jeho uznesením zo 16. februára 2005 v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu z 15. decembra 2004.

Zo sťažnosti sťažovateľa a jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu Justičnej polície Policajného zboru Č. (ďalej len „OÚJP PZ Č.“) sp. zn. ČVS: OÚJP-397/10-2003   z   28. októbra 2003   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a   súčasne   vznesené   proti sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do   31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Ďalším   uznesením   vyšetrovateľa   OÚJP   PZ   Č.   sp.   zn.   ČVS: OÚJP-421/20-2003 zo 4. decembra 2003 bolo začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené proti sťažovateľovi obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ bol následne   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn. Tp 23/04   z 1.   marca   2004   vzatý do väzby z dôvodov podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) s tým, že väzba sa mu započítava od 27. februára 2004.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Č. podal 19. mája 2004 okresnému súdu obžalobu proti sťažovateľovi pre trestný čin krádeže podľa § 247 v spojení s § 9 ods. 2 Trestného zákona   a pre   trestný   čin   vydierania   podľa   §   235   ods.   1   Trestného   zákona,   ktorá   bola zaevidovaná pod sp. zn. 1 T 148/04. Uznesením okresného súdu zo 6. októbra 2004 bolo konanie sp. zn. 1 T 148/04 spojené s konaním sp. zn. 1 T 114/03, predmetom ktorého bola obžaloba proti sťažovateľovi ako mladistvému pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 v spojení s § 9 ods. 2 Trestného zákona, trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 v spojení s § 9 ods. 2 Trestného zákona, trestný čin podielnictva podľa § 251 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) v spojení s § 9 ods. 2 Trestného zákona a pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ podal na hlavnom pojednávaní 15. decembra 2004 žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú   okresný súd zamietol   uznesením   doručeným mu 10. januára 2005.   Proti tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote   sťažnosť,   o ktorej   krajský   súd rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tos 24/05 zo 16. februára 2005 tak, že ju zamietol. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 31. marca 2005. Sťažovateľ považuje dobu 3,5 mesiaca, počas ktorej bolo súdmi rozhodované o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, za neprimerane dlhú   a porušujúcu   jeho práva podľa   čl.   5 ods.   4 dohovoru, v rámci ktorých má právo každých 14 dní podať žiadosť o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ namietal tiež skutočnosť, že okresný súd v konaní sp. zn. 1 T 148/04 nerozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby, v dôsledku čoho je jeho väzba po 27. auguste 2004 nezákonná, a to napriek skutočnosti, že 19. mája 2004 bola v jeho trestnej veci podaná obžaloba.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   zastáva   názor,   že   nezákonné   obmedzenie   jeho osobnej   slobody   bez   právne   relevantného   rozhodnutia   súdu   o jeho   ďalšej   väzbe je porušením označených základných práv podľa ústavy a dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite) žiadal, aby ústavný súd vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorá bola ústavným súdom prijatá   na   ďalšie   konanie,   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 T 148/04 v spojení s konaním a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 24/05 zo 16. februára   2005   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru,   priznal   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000 Sk, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril krajský súd podaním   sp.   zn.   Spr   18/2007   z   27. marca 2007,   v ktorom   uviedol,   že   pri   rozbore   veci vychádzal zo zberného spisu krajského súdu sp. zn. 2 Tos 24/05 a zistil nasledovný priebeh predmetného konania krajského súdu:

„- spis Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T 148/04 bol Krajskému súdu v Žiline predložený dňa 31. 1. 2005 so sťažnosťou obžalovaného R. U. proti uzneseniu Okresného súdu   v Čadci   sp.   zn.   1   T   148/04   z 15.   12.   2004,   ktorou   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby,

-   neverejné   zasadnutie   o predmetnej   sťažnosti   obžalovaného   bolo   konané   dňa 16. 2. 2005,

- uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 24/05 zo 16. 2. 2005, ktorým bola sťažnosť obžalovaného R. U. zamietnutá bolo vyhotovené 3. 3. 2005. spis Okresného súdu Čadca sp. zn. 1 T 148/04 okresnému súdu bol vrátený dňa 4. 3. 2005,

- zo zberného spisu Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tos 24/05 nie je zistiteľné, kedy   uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   2   Tos   24/05   zo   dňa   16.   2.   2005   bolo obžalovanému R. U. a jeho obhajcovi doručené.“

Predsedníčka   senátu   s poukazom   na   priebeh   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 2 Tos 24/05, ako aj na skutočnosť, že senát krajského súdu „2 To“ podaním č. Spr 17/05 upozornil predsedu súdu na neprimeraný počet pridelených vecí podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   v závere   svojho   vyjadrenia   konštatovala,   že: „Vybavenie   veci v uvedených lehotách od nápadu veci po expedíciu spisu od 31. 1. 2005 do 4. 3. 2005 považujem za primerané stavu veci a zákonu.“

Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním zo 4. mája 2007 doručeným ústavnému súdu 11. mája 2007 prostredníctvom svojho predsedu. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení chronologicky popísal priebeh predmetného konania.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 6. decembra 2006 na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému   bola   vec   pridelená.   Po   schválení   Rozvrhu   práce   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   na   rok   2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom   sa   sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci stala členka IV. senátu. Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   osobám   zbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti   zbavenia slobody   a nariadené jeho ukončenie,   ak sa   ukáže ako   nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

V náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   7/00,   v   ktorom   sa   ústavný   súd   zaoberal   požiadavkou urýchlenosti rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie z väzby   aj   z hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   okrem   iného   uviedol,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z hľadiska   požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne pozri aj I. ÚS 18/03).

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods.   2 a 5   ústavy   nezodpovedá   lehota   počítaná   na mesiace, ale na týždne.   Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03).

Zo spisového materiálu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní 15. decembra 2004 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola okresným   súdom   na   tomto   pojednávaní   zamietnutá.   Uznesenie   sp. zn.   1 T 148/2004 z 15. decembra 2004   bolo   sťažovateľovi   doručené   10. januára 2005   a   ten   proti   nemu v rámci zákonnej lehoty   podal   12. januára 2005 sťažnosť,   o ktorej   krajský   súd rozhodol 16. februára 2005   (spisový   materiál   v tejto   veci   bol   krajskému   súdu   doručený 31. januára 2005).   Okresnému   súdu   bol   spisový   materiál   v predmetnej   veci   spolu s uznesením   krajského   súdu   zo   16. februára 2005   vrátený   späť   8. marca 2005 a sťažovateľovi bolo toto uznesenie krajského súdu doručené až 31. marca 2005.

Zo skutkových zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie a rozhodovanie okresného súdu v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu trvalo spolu 69 dní.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   postup   okresného   súdu   v tomto   konaní   nespĺňal požiadavku   neodkladnosti   a urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, predovšetkým pri vykonávaní jednoduchých   procesných   úkonov   (predloženie   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa a doručenie rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi), v dôsledku čoho došlo k jeho výraznému predĺženiu. Konanie o sťažnosti sťažovateľa vedené krajským súdom   trvalo   spolu   36 dní   (od   doručenia   spisu   krajskému   súdu   31. januára 2005 až do 8. marca   2005,   keď   bol   spis   v tejto   veci   vrátený   späť   okresnému   súdu)   a bolo predĺžené   najmä   v dôsledku   nedostatočne   urýchleného   postupu   súdu   pri   rozhodovaní o sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   pri   vypracovaní   a doručovaní   tohto   rozhodnutia   spolu so spisom okresnému súdu. Spolu teda konanie o žiadosti sťažovateľa z 15. decembra 2004 trvalo pred obidvoma súdmi zúčastnenými na rozhodovaní 105 dní, t. j. 3 a pol mesiaca, čo nie je možné považovať za urýchlené konanie podľa práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj podľa základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na svoju   doterajšiu   judikatúru,   v   ktorej   už vyslovil, že personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú   v   zásade   ústavne   významné pre posúdenie   toho,   či   postup   súdu   v konaní   bol   ústavne   súladný   (napr. III. ÚS 14/00, I. ÚS 156/02, I. ÚS 127/04), nemohol akceptovať tvrdenie krajského súdu, že k predĺženiu uvedeného konania došlo v súvislosti s neprimeraným počtom vecí pridelených do senátu, ktorý v tejto veci rozhodoval.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   oba   súdy   zúčastnené na rozhodovaní   o   žiadosti   sťažovateľa   z   15. decembra 2004   porušili   svojím   postupom v predmetnej veci jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   uvedené   deklarovanie   porušenia   označených   práv postačuje   na   ochranu   sťažovateľových   práv   v súvislosti   so   zákonnosťou   rozhodovania o jeho   väzbe,   a preto   sa   ďalšími   v sťažnosti   tvrdenými   dôvodmi   porušenia   týchto   práv nezaoberal.

2. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia spolu v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených bližšie vo svojej sťažnosti (poukazujúc najmä na pocity nespravodlivosti a právnej neistoty).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Ústavný   súd   považoval   za   oprávnenú   sťažovateľovu   požiadavku   na   priznanie finančného zadosťučinenia, a to v sume 20 000 Sk. Vzhľadom na intenzitu porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru nebolo   možné   považovať   za   postačujúce   deklarovanie   závažného   porušenia   základného práva sťažovateľa. Súdy zúčastnené na rozhodovaní o jeho žiadosti mu podľa rozhodnutia ústavného   súdu   finančné   zadosťučinenie   uhradia   podľa   svojho   podielu   na   dĺžke predmetného   konania   a   podľa   miery,   akou   prispeli   k porušeniu   práv   sťažovateľa   tak, že okresný súd je povinný uhradiť mu sumu 15 000 Sk a krajský súd sumu 5 000 Sk.

3. Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   požiadal   o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 6 888 Sk špecifikovanej ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby vrátane režijného paušálu a DPH.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 14 a z § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   s   tým,   že   predmet   konania   podľa   čl.   127   ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné podanie súdu) vykonané v roku 2006 vrátane režijného paušálu a DPH (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk + 19 % z 5 788 Sk).   Náhrada   trov   konania   v predmetnej   veci   vypočítaná   podľa   platnej   právnej úpravy teda spolu činí 6 888 Sk.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   podiel,   ktorým   okresný   súd   a krajský   súd   prispeli k porušeniu práv sťažovateľa v preskúmavanom konaní vo výroku, prikázal uhradiť náhradu trov konania sťažovateľa v sume 4 888 Sk okresnému súdu a v sume 2 000 Sk krajskému súdu na účet kancelárie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007