znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 351/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Miloša   Ďurku,   bytom   H.,   zastúpeného   advokátom Doc. JUDr. J. O., CSc., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé   prerokovanie   veci   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Tz 12/2004 z 22. júna 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Miloša   Ďurku,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé prerokovanie   veci   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tz 12/2004 z 22. júna 2004,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2004 doručená sťažnosť Miloša Ďurku, bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   Doc.   JUDr.   J.   O.,   CSc.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia práva na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tz 12/2004 z 22. júna 2004.Porušenie svojho práva vidí sťažovateľ v tom, že prokurátor na hlavnom pojednávaní 24. septembra 2003 nevyužil možnosť podania odvolania. V dôsledku toho sa stal rozsudok sp. zn. 3 T 12/03 právoplatným a sťažovateľ 11. novembra 2003 nastúpil výkon trestu. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podnet poškodenej uplatnil zákonnú možnosť a 7. mája 2004 podal sťažnosť pre porušenie zákona podľa ustanovenia § 266 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd sťažnosť generálneho prokurátora podanú v neprospech sťažovateľa prijal a na jej základe na verejnom zasadnutí rozsudkom   sp.   zn.   2   Tz   12/2004   z 22.   júna   2004   rozhodol,   že   bol   porušený   zákon v prospech sťažovateľa, následne právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a prikázal mu   vec   opätovne   prejednať   a rozhodnúť.   Sťažovateľ   využil   svoje   právo   a verejného zasadnutia najvyššieho súdu sa nezúčastnil.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva v spravodlivom prejednaní veci, ktorého obsahom je aj „zásada rovnosti zbraní“, teda princíp rovnosti príležitosti procesných strán   v konaní   pred   súdom   v trestných   veciach.   Generálny   prokurátor   má   možnosť v trestnom   konaní   pred   súdom   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorú   on   ako obvinený   nemá. Sťažovateľ sa   domnieva, že princíp   rovnosti   vyžaduje aj to,   aby proti rozhodnutiu, ktoré sa dotýka jeho osoby, mal rovnaké procesné práva ako prokurátor, teda podať riadny aj mimoriadny opravný prostriedok. Proti rozsudku najvyššieho súdu už nie je možný ďalší opravný prostriedok, preto žiada o svoju ochranu ústavný súd.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:„1.   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   zo   dňa   22.   6.   2004   sp.   zn.   2   Tz   12/2004 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé prejednanie veci, ktoré je zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   22.   6.   2004   sp.   zn.   2   Tz   12/2004 zrušuje.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa citovaného článku ústavy   bližšie   upravujú   ustanovenia   §   49   až   §   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 citovaného zákona ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či spĺňa všeobecné a osobitné zákonné náležitosti, a či nie sú dané dôvody pre jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takéto nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ústavných   práv   v tom,   že   generálny   prokurátor   využil možnosť   danú   mu   zákonom   a podal   v jeho   veci   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   v jeho neprospech, ktorú najvyšší súd prijal, čo považuje za porušenie princípu rovnosti zbraní a princípu rovnosti príležitostí v konaní pred súdom v trestných veciach. Z toho dôvodu sa dožaduje   rovnakého   postavenia   ako   generálny   prokurátor,   pričom   zdôrazňuje,   že   proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je opravný prostriedok, a preto sa môže dovolať porušenia svojho práva len na ústavnom súde.

Sťažovateľ nepreukázal, že by rovnakú námietku vzniesol aj pred najvyšším súdom, ktorý   sa   vysporiadal   vo svojom   rozhodnutí so   všetkými jeho tvrdeniami   a na každé sa pokúsil odpovedať.

Aktívny spôsob   obhajoby bol pre ochranu jeho základných práv potrebný najmä preto, že ide o väzobnú vec a námietka vznesená ústavnému súdu mu bola známa už pri podaní sťažnosti pre porušenie zákona.

V konaní o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb platí prezumpcia ústavnosti právneho   poriadku.   V prípade,   že   sťažovateľ   sa   domnieval,   že   sú   poškodzované   jeho základné   práva   a slobody,   mohol   žiadať   najvyšší   súd   o prerušenie   konania   a vyvolanie konania o súlade zákona s ústavou.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   (napr.   III.   ÚS   90/93, III. ÚS 135/03, III. ÚS 289/04 a iné) uviedol, že z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a ustanovenia § 49 zákona o ústavnom   súde   tiež   vyplýva,   že   v prípade   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.

Keď teda sťažovateľ namietal nerovnosť postavenia účastníkov v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona a v konaní pred najvyšším súdom nevyužil aktívny spôsob obhajoby (obhajoba ostala v tejto veci pasívna), tento súd sa ani náležite nemohol s jeho tvrdeniami vysporiadať   a o nich   rozhodnúť,   ústavný   súd   musel   v tejto   časti   jeho   sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2004