znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 350/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejAdvokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorejkoná advokát a konateľ JUDr. Ivan Syrový, PhD., pre namietané porušenie základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 7 Sžo/5/2013 z 28. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušeniezákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), akoaj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej len   „najvyššísúd“) sp. zn. 7 Sžo/5/2013 z 28. mája 2014.

Ako zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, minister vnútra Slovenskej republiky (ďalej len„minister“) mal 21. novembra 2011 vydať personálny rozkaz, ktorým sťažovateľkuprepustil zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, pretože mala sprístupniť tzv.mafiánske zoznamy nepovolaným osobám. Tento personálny rozkaz bol 20. apríla 2012doručený poštou sťažovateľke, ktorá proti nemu podala rozklad, daný na poštovú prepravu2.   mája   2012;   sťažovateľka   dodala,   že   na   rozklade   bol   uvedený   dátum   vyhotovenia21. 4. 2012. O rozklade rozhodol minister rozhodnutím z 18. júla 2012 tak, že rozkladzamietol. Sťažovateľka následne prostredníctvom právneho zástupcu podala 31. júla 2012žalobu,   ktorou   žiadala   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutia   ministra   o   rozklade   a   jehozrušenie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 S/189/2012-36 z 11. apríla 2013napadnuté   rozhodnutie   ministra   zrušil.   Na   odvolanie   Ministerstva   vnútra   Slovenskejrepubliky (ďalej len „ministerstvo“) najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžo/5/2013 z 28. mája2014 uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zmenil tak,že žalobu sťažovateľky zamietol. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 16.júna 2014.

V konaní o rozklade, ako aj v konaní pred súdmi v správnom súdnictve bolo spornéposúdenie momentu doručenia personálneho rozkazu.

Z rozsudku najvyššieho súdu pripojeného ku sťažnosti vyplýva, že svoje rozhodnutiezaložil   na   zistení,   že „napadnutým   rozhodnutím   žalovaný   zamietol   rozklad   žalobkyne podaný na pošte 2. mája 2012, lebo bol podaný po márnom uplynutí 15 dňovej lehoty na jeho podanie. Odvolací súd považoval za dostatočne preukázané, že 22. novembra 2011 doručovali navrhovateľke personálny rozkaz jej priami nadriadení v jej byte, v ktorom bola zastihnutá. K pokusu o doručenie písomnosti o skončení služobného pomeru teda došlo. Túto skutočnosť nepoprela ani samotná žalobkyňa.“. Poukázal pritom na úradný záznamz 22. novembra 2011 nachádzajúci sa na č. l. 29 administratívneho spisu (č. PPZ-BOK-BA-PD-83-39/2011, pozn.), z ktorého zistil, že „22. novembra 2011 v čase o 15.00 hod., navštívili žalobkyňu v mieste jej trvalého bydliska v ⬛⬛⬛⬛ jej nadriadení ⬛⬛⬛⬛,

V zázname uviedli, že prišli k bytu žalobkyne s cieľom   doručiť   jej   personálny   rozkaz o   jej   prepustení   zo   služobného   pomeru. Zhodne potvrdili, že vtedy, keď jej ⬛⬛⬛⬛ začal čítať personálny rozkaz, uviedla, že nechce byť s ničím oboznámená, nič nepreberie a zabuchla za sebou dvere. Žalovaný obsah tohto záznamu považoval za hodnoverný a ani žalobkyňa jeho pravdivosť v správnom konaní nespochybnila.“.

Najvyšší   súd   považoval   za   dostatočne   preukázané   vykonanie   (márneho)   pokusuo doručenie   písomnej   zásielky   obsahujúcej   personálny   rozkaz   o   jej   prepustenízo služobného   pomeru.   Zdôraznil,   že   nie   je   súdom   skutkovým   a   nemôže   zasahovaťdo hodnotenia   dôkazov   zo   strany   správneho   orgánu.   Dodal,   že   nezistil,   že   by   záverysprávneho orgánu nezodpovedali obsahu pripojeného administratívneho spisu. K žalobnejnámietke   sťažovateľky,   že   prijatie   písomnosti   neodmietla,   uviedol,   že   ju „nemohol považovať za právne významnú, lebo samotná žalobkyňa svoju komunikáciu s nadriadenými nepoprela, len neskôr v konaní jej obsah modifikovala. Vyjadrenie ⬛⬛⬛⬛, ktorý mal byť prítomný v byte žalobkyne v čase pokusu o doručenie personálneho rozkazu žalobkyni,   nepovažoval   odvolací   súd   za   dostatočne   hodnoverné   a   spôsobilé   vyvrátiť pravdivosť úradného záznamu z č. l. 29 administratívneho spisu aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa jeho vyjadrenie predložila až súdu v súdnom konaní a sama v rozklade proti personálnemu rozkazu uviedla, že sa ozvala svojim nadriadeným z bytu. Dodatočné odlišné tvrdenia žalobkyne o doručovaní písomnosti u nej doma na byte preto považoval odvolací súd za účelové a nespôsobilé vyvrátiť právne závery žalovaného o doručení personálneho rozkazu.“.

Sťažovateľka   namietala,   že   najvyšší   súd   opomenul   zohľadniť   skutočnosť,   žedoručovanie mali vykonať príslušníci polície (§ 45 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku;ďalej   len   „OSP“)   nezainteresovaní   vo   veci,   čo   sa   v   jej   prípade   nestalo   [doručovanievykonávali   nadriadení,   ktorí   sami   spracovali   podklad   pre   ministra   na   jej   prepusteniezo služobného pomeru, pričom neprizvali žiadnu tretiu (nezainteresovanú) osobu]. Pritomani   správny   orgán,   ani   najvyšší   súd   nepopreli   jej   tvrdenie,   že   v   čase   doručovaniapersonálneho   rozkazu   sa   v   jej   byte   nachádzal ⬛⬛⬛⬛,   opatrovateľsťažovateľky počas trvania jej pracovnej neschopnosti, ktorý sa k veci 22. novembra 2011písomne vyjadril. Toto vyjadrenie, resp. túto skutočnosť v podanom rozklade neuviedla,pretože ho považovala za podaný včas a až z rozhodnutia o rozklade sa dozvedela, žepersonálny rozkaz je považovaný za doručený už 22. novembra 2011. Následne spochybnilaobsah úradného záznamu z 22. novembra 2011, ako aj skutkové závery vyvodené najvyššímsúdom   vo   vzťahu   k   okolnostiam   doručovania   a   doručenia   predmetného   personálnehorozkazu.

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranuuviedla, že jeho obsahom nie je len „oprávnenie domáhať sa ochrany svojich práv zákonom predpísaným spôsobom na súde (resp. inom orgáne). Patrí sem aj oprávnené očakávanie účastníka konania, že súd pri riešení predloženého sporu sa bude pohybovať pri svojich rozhodovacích úvahách v ústavnom rámci stanovenom čl. 144 ods. 1 Ústavy, pričom sa vysporiada so všetkými otázkami, ktoré sú pre posúdenie veci podstatné… otázkou aj pre súdny prieskum ostala otázka doručenia personálneho rozkazu, nie samotné dôvody, pre ktoré bola sťažovateľka prepustená. Máme za to, že v konkrétnom prípade Najvyšší súd SR pri kolízii dvoch verzií sa celkom bezdôvodne a arbitrárne priklonil k verzii prezentovanej správnym orgánom, že došlo k odmietnutiu prevzatia písomnosti dňa 22.11.2011 a tým dňom teda aj k doručeniu personálneho rozkazu “.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatíveci uznesením na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   a   inú   právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/5/2013 z 28.5.2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/5/2013 z 28.5.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom   čine,   z   ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlača verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej   spoločnosti,   keď   tovyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahupovažovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnostimohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa § 266 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajnéhozboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskejrepubliky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998Z. z.“) rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nieje ustanovené inak.

Podľa   §   266   ods.   2   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   rozhodnutie   oznamuje   vyhlásenímpolicajtovi ústne oprávnený orgán.

Podľa § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie o prijatí do služobnéhopomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutiapodľa § 245 a § 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúkpolicajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožnoodpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresupolicajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou,,do vlastných rúk“; rovnakosa doručujú rozhodnutia pozostalým.

Podľa § 266 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená,len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosťuložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Natúto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času.

Podľa § 266 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. podľa odsekov 3 a 4 sa postupuje aj pridoručovaní rozhodnutia opatrovníkovi, ak je policajtovi ustanovený.

Z citovaného ustanovenia § 266 zákona č. 73/1998 Z. z. je zrejmé, že upravujedoručovanie odlišne od § 45 OSP, na ktorý v sťažnosti poukázala sťažovateľka a ktorýupravuje   doručovanie   v   občianskom   súdnom   konaní   a   na   doručovanie   podľa   zákonač. 73/1998 Z. z. ho nemožno použiť, a to ani analogicky. Nejde o doručovanie písomnostiprostredníctvom   príslušníkov   Policajného   zboru,   ale   o   doručovanie   služobným   úradom,resp. poverenými osobami dotknutému príslušníkovi.

Najvyšší súd mal, ako vyplýva zo sťažnosti, porušiť základné právo sťažovateľkypodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nesprávne vyhodnotilúradný záznam z 22. novembra 2011 o márnom pokuse o doručenie personálneho rozkazu –rozhodnutia o prepustení sťažovateľky zo služobného pomeru policajta – ako hodnovernýdoklad   o   doručení   predmetného   rozhodnutia.   Uvedené   bolo   podľa   názoru   sťažovateľkyspochybnené   obsahovými   nezrovnalosťami   medzi   predmetným   úradným   záznamoma úradným záznamom spísaným sťažovateľkou a písomným vyjadrením ⬛⬛⬛⬛,ktorý   mal   22.   novembra   2011   byť   tiež   prítomný   v   byte   sťažovateľky   (obe   písomnostidatované 21. novembra 2011).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebnépripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy(I. ÚS 13/01).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl.142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštanciou   vo   veciach,   ktoré   patria   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavuzavršuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd musí prisvojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v   oblasti   rozdeleniaprávomoci,   a   teda   zohľadňovať   aj založenie   právomoci   všeobecných   súdov   vo   veciachsprávneho súdnictva podľa § 244 a nasl. OSP.

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudkunajvyššieho   súdu   je   dostatočné   a   zrozumiteľné.   Najvyšší   súd   náležite   vysvetlil,   prečona základe   odvolania   ministerstva   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   tak,   že   žalobusťažovateľky   zamietol.   Vysporiadal   sa   tiež   so   skutočnosťami   tvrdenými   sťažovateľkou,na podporu ktorých predložila „Úradný záznam“, ktorý spísala 22. novembra 2011, ako aj„Vyjadrenie k udalostiam z 22. novembra 2011“ ⬛⬛⬛⬛ datované rovnako22. novembra 2011. Vzhľadom na datovanie oboch listín považuje ústavný súd za logické,že najvyšší súd poukázal na predloženie listín až k žalobe, keďže obe mali existovať užv čase   podania   rozkladu.   Záver   najvyššieho   súdu   o   tom,   že   k   doručeniu   personálnehorozkazu   došlo   odmietnutím   jeho   prevzatia   v   byte   sťažovateľky   22.   novembra   2011,   jelogicky odôvodnený, najvyšší súd k nemu nepristupoval ako k apriórnemu a dospel k nemuna základe hodnotenia predložených úradných záznamov z 22. novembra 2011, písomnéhovyjadrenia ⬛⬛⬛⬛, ako aj tvrdení sťažovateľky v jej podaniach (rozklad, žaloba,vyjadrenie k odvolaniu).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne a logicky odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04). V tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015