SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 350/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejAdvokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s. r. o., Kadnárova 83, Bratislava, v mene ktorejkoná advokát a konateľ JUDr. Ivan Syrový, PhD., pre namietané porušenie základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 7 Sžo/5/2013 z 28. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušeniezákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), akoaj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 7 Sžo/5/2013 z 28. mája 2014.
Ako zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, minister vnútra Slovenskej republiky (ďalej len„minister“) mal 21. novembra 2011 vydať personálny rozkaz, ktorým sťažovateľkuprepustil zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, pretože mala sprístupniť tzv.mafiánske zoznamy nepovolaným osobám. Tento personálny rozkaz bol 20. apríla 2012doručený poštou sťažovateľke, ktorá proti nemu podala rozklad, daný na poštovú prepravu2. mája 2012; sťažovateľka dodala, že na rozklade bol uvedený dátum vyhotovenia21. 4. 2012. O rozklade rozhodol minister rozhodnutím z 18. júla 2012 tak, že rozkladzamietol. Sťažovateľka následne prostredníctvom právneho zástupcu podala 31. júla 2012žalobu, ktorou žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia ministra o rozklade a jehozrušenie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 S/189/2012-36 z 11. apríla 2013napadnuté rozhodnutie ministra zrušil. Na odvolanie Ministerstva vnútra Slovenskejrepubliky (ďalej len „ministerstvo“) najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 Sžo/5/2013 z 28. mája2014 uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zmenil tak,že žalobu sťažovateľky zamietol. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 16.júna 2014.
V konaní o rozklade, ako aj v konaní pred súdmi v správnom súdnictve bolo spornéposúdenie momentu doručenia personálneho rozkazu.
Z rozsudku najvyššieho súdu pripojeného ku sťažnosti vyplýva, že svoje rozhodnutiezaložil na zistení, že „napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad žalobkyne podaný na pošte 2. mája 2012, lebo bol podaný po márnom uplynutí 15 dňovej lehoty na jeho podanie. Odvolací súd považoval za dostatočne preukázané, že 22. novembra 2011 doručovali navrhovateľke personálny rozkaz jej priami nadriadení v jej byte, v ktorom bola zastihnutá. K pokusu o doručenie písomnosti o skončení služobného pomeru teda došlo. Túto skutočnosť nepoprela ani samotná žalobkyňa.“. Poukázal pritom na úradný záznamz 22. novembra 2011 nachádzajúci sa na č. l. 29 administratívneho spisu (č. PPZ-BOK-BA-PD-83-39/2011, pozn.), z ktorého zistil, že „22. novembra 2011 v čase o 15.00 hod., navštívili žalobkyňu v mieste jej trvalého bydliska v ⬛⬛⬛⬛ jej nadriadení ⬛⬛⬛⬛,
V zázname uviedli, že prišli k bytu žalobkyne s cieľom doručiť jej personálny rozkaz o jej prepustení zo služobného pomeru. Zhodne potvrdili, že vtedy, keď jej ⬛⬛⬛⬛ začal čítať personálny rozkaz, uviedla, že nechce byť s ničím oboznámená, nič nepreberie a zabuchla za sebou dvere. Žalovaný obsah tohto záznamu považoval za hodnoverný a ani žalobkyňa jeho pravdivosť v správnom konaní nespochybnila.“.
Najvyšší súd považoval za dostatočne preukázané vykonanie (márneho) pokusuo doručenie písomnej zásielky obsahujúcej personálny rozkaz o jej prepustenízo služobného pomeru. Zdôraznil, že nie je súdom skutkovým a nemôže zasahovaťdo hodnotenia dôkazov zo strany správneho orgánu. Dodal, že nezistil, že by záverysprávneho orgánu nezodpovedali obsahu pripojeného administratívneho spisu. K žalobnejnámietke sťažovateľky, že prijatie písomnosti neodmietla, uviedol, že ju „nemohol považovať za právne významnú, lebo samotná žalobkyňa svoju komunikáciu s nadriadenými nepoprela, len neskôr v konaní jej obsah modifikovala. Vyjadrenie ⬛⬛⬛⬛, ktorý mal byť prítomný v byte žalobkyne v čase pokusu o doručenie personálneho rozkazu žalobkyni, nepovažoval odvolací súd za dostatočne hodnoverné a spôsobilé vyvrátiť pravdivosť úradného záznamu z č. l. 29 administratívneho spisu aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa jeho vyjadrenie predložila až súdu v súdnom konaní a sama v rozklade proti personálnemu rozkazu uviedla, že sa ozvala svojim nadriadeným z bytu. Dodatočné odlišné tvrdenia žalobkyne o doručovaní písomnosti u nej doma na byte preto považoval odvolací súd za účelové a nespôsobilé vyvrátiť právne závery žalovaného o doručení personálneho rozkazu.“.
Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd opomenul zohľadniť skutočnosť, žedoručovanie mali vykonať príslušníci polície (§ 45 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku;ďalej len „OSP“) nezainteresovaní vo veci, čo sa v jej prípade nestalo [doručovanievykonávali nadriadení, ktorí sami spracovali podklad pre ministra na jej prepusteniezo služobného pomeru, pričom neprizvali žiadnu tretiu (nezainteresovanú) osobu]. Pritomani správny orgán, ani najvyšší súd nepopreli jej tvrdenie, že v čase doručovaniapersonálneho rozkazu sa v jej byte nachádzal ⬛⬛⬛⬛, opatrovateľsťažovateľky počas trvania jej pracovnej neschopnosti, ktorý sa k veci 22. novembra 2011písomne vyjadril. Toto vyjadrenie, resp. túto skutočnosť v podanom rozklade neuviedla,pretože ho považovala za podaný včas a až z rozhodnutia o rozklade sa dozvedela, žepersonálny rozkaz je považovaný za doručený už 22. novembra 2011. Následne spochybnilaobsah úradného záznamu z 22. novembra 2011, ako aj skutkové závery vyvodené najvyššímsúdom vo vzťahu k okolnostiam doručovania a doručenia predmetného personálnehorozkazu.
Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranuuviedla, že jeho obsahom nie je len „oprávnenie domáhať sa ochrany svojich práv zákonom predpísaným spôsobom na súde (resp. inom orgáne). Patrí sem aj oprávnené očakávanie účastníka konania, že súd pri riešení predloženého sporu sa bude pohybovať pri svojich rozhodovacích úvahách v ústavnom rámci stanovenom čl. 144 ods. 1 Ústavy, pričom sa vysporiada so všetkými otázkami, ktoré sú pre posúdenie veci podstatné… otázkou aj pre súdny prieskum ostala otázka doručenia personálneho rozkazu, nie samotné dôvody, pre ktoré bola sťažovateľka prepustená. Máme za to, že v konkrétnom prípade Najvyšší súd SR pri kolízii dvoch verzií sa celkom bezdôvodne a arbitrárne priklonil k verzii prezentovanej správnym orgánom, že došlo k odmietnutiu prevzatia písomnosti dňa 22.11.2011 a tým dňom teda aj k doručeniu personálneho rozkazu “.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatíveci uznesením na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/5/2013 z 28.5.2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/5/2013 z 28.5.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlača verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď tovyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahupovažovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnostimohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
Podľa § 266 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajnéhozboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskejrepubliky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998Z. z.“) rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nieje ustanovené inak.
Podľa § 266 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie oznamuje vyhlásenímpolicajtovi ústne oprávnený orgán.
Podľa § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie o prijatí do služobnéhopomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutiapodľa § 245 a § 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúkpolicajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožnoodpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresupolicajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou,,do vlastných rúk“; rovnakosa doručujú rozhodnutia pozostalým.
Podľa § 266 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená,len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosťuložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Natúto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času.
Podľa § 266 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. podľa odsekov 3 a 4 sa postupuje aj pridoručovaní rozhodnutia opatrovníkovi, ak je policajtovi ustanovený.
Z citovaného ustanovenia § 266 zákona č. 73/1998 Z. z. je zrejmé, že upravujedoručovanie odlišne od § 45 OSP, na ktorý v sťažnosti poukázala sťažovateľka a ktorýupravuje doručovanie v občianskom súdnom konaní a na doručovanie podľa zákonač. 73/1998 Z. z. ho nemožno použiť, a to ani analogicky. Nejde o doručovanie písomnostiprostredníctvom príslušníkov Policajného zboru, ale o doručovanie služobným úradom,resp. poverenými osobami dotknutému príslušníkovi.
Najvyšší súd mal, ako vyplýva zo sťažnosti, porušiť základné právo sťažovateľkypodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nesprávne vyhodnotilúradný záznam z 22. novembra 2011 o márnom pokuse o doručenie personálneho rozkazu –rozhodnutia o prepustení sťažovateľky zo služobného pomeru policajta – ako hodnovernýdoklad o doručení predmetného rozhodnutia. Uvedené bolo podľa názoru sťažovateľkyspochybnené obsahovými nezrovnalosťami medzi predmetným úradným záznamoma úradným záznamom spísaným sťažovateľkou a písomným vyjadrením ⬛⬛⬛⬛,ktorý mal 22. novembra 2011 byť tiež prítomný v byte sťažovateľky (obe písomnostidatované 21. novembra 2011).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl.142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavuzavršuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd musí prisvojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti rozdeleniaprávomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov vo veciachsprávneho súdnictva podľa § 244 a nasl. OSP.
Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečona základe odvolania ministerstva rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobusťažovateľky zamietol. Vysporiadal sa tiež so skutočnosťami tvrdenými sťažovateľkou,na podporu ktorých predložila „Úradný záznam“, ktorý spísala 22. novembra 2011, ako aj„Vyjadrenie k udalostiam z 22. novembra 2011“ ⬛⬛⬛⬛ datované rovnako22. novembra 2011. Vzhľadom na datovanie oboch listín považuje ústavný súd za logické,že najvyšší súd poukázal na predloženie listín až k žalobe, keďže obe mali existovať užv čase podania rozkladu. Záver najvyššieho súdu o tom, že k doručeniu personálnehorozkazu došlo odmietnutím jeho prevzatia v byte sťažovateľky 22. novembra 2011, jelogicky odôvodnený, najvyšší súd k nemu nepristupoval ako k apriórnemu a dospel k nemuna základe hodnotenia predložených úradných záznamov z 22. novembra 2011, písomnéhovyjadrenia ⬛⬛⬛⬛, ako aj tvrdení sťažovateľky v jej podaniach (rozklad, žaloba,vyjadrenie k odvolaniu).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne a logicky odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04). V tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015